SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 870/2015-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti

, právne zastúpenej advokátkou

, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006, za účasti Okresného súduBratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava Iv konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.20 C 64/2006 k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v afinančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súdBratislava I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväťeur a päťdesiatosem centov) na účet právnej zástupkyne

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „sťažovateľ“), a obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“;spolu len „sťažovatelia“),

- ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 a jeho uznesením z 11. novembra 2013 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“) a

- ktorou sťažovateľ v 1. rade namietal porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade podal 21. augusta 2006okresnému súdu návrh na náhradu škody v sume 766 330,23 Sk s príslušenstvom a nanáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 250 000 Sk proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľv 1. rade tento nárok uplatnil z titulu namietaného nesprávneho úradného postupu okresnéhosúdu a súdneho exekútora na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Konanie o tomto návrhu je na okresnomsúde vedené pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Následne sťažovateľ v 1. rade podal 15. augusta 2007 (vychádzajúc z prezenčnejpečiatky na kópii žaloby priloženej k sťažnosti, pozn.) okresnému súdu návrh na náhraduškody v sume 19 296 152,33 Sk s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy proti odporcovi.Sťažovateľ v 1. rade aj tento nárok uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupuokresného súdu a súdneho exekútora na základe zákona č. 514/2003 Z. z. Konanie o tomtonávrhu bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 26 C 42/2007.

V konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 podal sťažovateľ v 1. rade sťažnosť naprieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)21. júna 2007, predsedníčka okresného súdu v prípise zo 6. novembra 2007 vyhodnotila tútosťažnosť ako dôvodnú.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. marec 2009,„teda po viac ako 2 rokoch a 6 mesiacoch a 19 dňoch nečinnosti porušovateľa od podania žaloby“.

Okresný súd uznesením z 29. októbra 2009 spojil veci vedené pod sp. zn.20 C 64/2006 a sp. zn. 26 C 42/2007 na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Podľa sťažovateľa v 1. rade„spojenie vecí neviedlo ani ku dňu podania tejto sťažnosti k zrýchleniu konania a odstránenia prieťahov, ale viedlo a vedie k deštrukcii konania vo veci samej na škodu sťažovateľa v 1. rade, čo malo a má za následok vyvolanie stavu neistoty, bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania najmä v súvislosti s nespravodlivým konaním porušovateľa zneužitím procesného práva po 17. 01. 2012 podľa §-u 141a O. s. p. smerujúcim v konečnom dôsledku k zastaveniu konania...

Na strane sťažovateľov je tu dôvodná obava o výsledok konania, ktoré nadobudlo vinou porušovateľa za účasti Krajského súdu v Bratislave charakter odmietnutia spravodlivosti.“.

Sťažovateľ v 1. rade podal 15. júna 2010 opakovanú sťažnosť na prieťahy v konanípodľa zákona o súdoch, predsedníčka okresného súdu aj túto sťažnosť vyhodnotila akodôvodnú.

„Po spojení veci na spoločné konanie porušovateľ pokračoval v neefektívnom konaní a prieťahoch, zľahčil si svoje povinnosti a na pojednávaní dňa 07. 09. 2010 neprípustné uložil sťažovateľovi v 1. rade (navrhovateľovi) zjednotenie petitu sumy nemajetkovej ujmy a náhrady škôd, čím zapríčinil ďalšie prieťahy vo veci samej... Vzhľadom na rozsiahlosť petitu sťažovateľ v 1. rade dňa 31. 12. 2010... doručil porušovateľovi − zjednotenie petitu v zmysle pokynu súdu...

Prvé pojednávanie po spojení veci na spoločné konanie... sa uskutočnilo až dňa 08. 04. 2011... neefektívnym konaním porušovateľa boli zapríčinené ďalšie prieťahy od rozhodnutia o spojení vecí v trvaní od 29. 10. 2009 do 08. 04. 2011, teda 1 a pol roka. Následne súd z podnetu odporkyne začal konať o pripustení vedľajšieho účastníka (súdneho exekútora) do konania na strane odporkyne. Dôkazom je prípis súdu zo dňa 27. 04. 2011 adresovaný vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne − exekútorovi ⬛⬛⬛⬛...“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konanísťažovateľ v 1. rade ďalej uvádza:

„... Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nie je vo veci pôvodne vedenej pod č. k. 20 C/64/2006 od 21. 08. 2006 meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa v 1. rade o výsledok tohto konania trvá už viac ako 7 rokov a 3 mesiace.

... Taktiež... nie je vo veci pôvodne vedenej pod č. k. 26 C/42/2007 od 15. 08. 2007 meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa v 1. rade o výsledok tohto konania trvá už viac ako 6 rokov a 3 mesiace.

To všetko vinou neefektívneho a zmätočného konania zo strany porušovateľa majúceho za následok svojvoľné prieťahy, obdobia dlhej nečinnosti, vo veci samej a teda aj vyvolanie stavu neistoty sťažovateľa o výsledok 2-och... kompenzačných konaní, pričom spojenie neviedlo k hospodárnosti konania a ani k jeho zrýchleniu.

... po spojení veci je konanie poznamenané iba obštrukciami zo strany súdu a odporkyne... v úmysle svojvoľným zneužitím procesného práva a porušením práva rovnosti dosiahnuť zastavenie konania a tým spôsobiť škodu sťažovateľovi v 1. rade ako aj sťažovateľovi v 2. rade.

Dľa judikatúry ESĽP do dĺžky kompenzačného konania o odškodnení je potrebným počítať aj okamih uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u ústredného orgánu štátu, čo sťažovateľ učinil podaním už dňa 31. 03. 2008...

Sťažovateľ v 1. rade vníma pasivitu a neefektívne, zmätočné a zjavne nespravodlivé konanie porušovateľa ako odmietnutie spravodlivosti súdneho konania.

Konanie v danej veci nie je zložité po skutkovej a ani po právnej stránke. Vec má pre sťažovateľa v 1. rade mimoriadny význam....

Na prieťahoch a neefektívnom konaní súdu sa sťažovatelia nepodieľali... Dľa judikatúry ESĽP sa odškodnenie za prieťahy zapríčinené súdom v kompenzačnom konaní posudzuje prísnejšie.

Bližšie viď. rozhodnutia ESĽP vo veci Cocchiarella vs Taliansko... Sartory vs Francúzsko,... Simaldone vs Taliansko,... dĺžku kompenzačného konania v trvaní 11 mesiacov považoval súd za neprimerane dlhú. Obdobne viď. rozhodnutie ESĽP vo veci Golha vs Česká republika... (a contrario rozhodnutie ESĽP vo veci Veriter vs Francúzsko...).

Teda neefektívnou činnosťou zo strany Okresného súdu Bratislava I v daných kompenzačných veciach spojených na spoločné konanie vznikla sťažovateľovi ďalšia odškodniteľná nemajetková ujma.“

Dňa 12. januára 2012 podalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky(odporca) okresnému súdu návrh, aby uložil sťažovateľovi v 1. rade povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“). Okresný súd následne 17. januára 2012 vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby preukázalaktuálny stav majetku.

O návrhu odporcu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 20 C 64/2006-244z 9. marca 2012, ktorým tento návrh zamietol,„pretože dospel k záveru, že u sťažovateľa sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa §-u 138 ods. 1 O. s. p.

Porušovateľ sa však dopustil závažného procesnoprávneho pochybenia, konal v rozpore s ust. §-u 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p., keď v poučení neprípustne a porušením právnej istoty pripustil odvolanie voči uzneseniu vydanému podľa §-u 141a O. s. p., čo využil odporca k podaniu odvolania...“.

O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)uznesením č. k. 3 Co 270/2012-257 z 28. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súduzrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

„Krajský súd v Bratislave vedel, že jeho povinnosťou bolo po preskúmaní veci odvolanie odporcu odmietnuť... postupom podľa ust. §-u 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože odvolanie smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a to všetko aj napriek závažnému procesnému pochybeniu porušovateľa v poučení uznesenia...“

Uplatnený nárok na náhradu škody sťažovateľ v 1. rade postúpil sťažovateľoviv 2. rade. O vstupe sťažovateľa v 2. rade do konania rozhodol okresný súd uznesenímzo 4. marca 2013.

„Porušovateľ sa následne... dopustil závažných procesnoprávnych a hmotnoprávnych pochybení, keď v úmysle zabezpečiť neoprávnenú majetkovú výhodu odporcovi, zmariť spravodlivosť súdneho konania a tým dosiahnuť zastavenie konania zneužitím procesného práva podľa §-u 141a O. s. p. vyzval a neprípustne naviedol odporkyňu k predloženiu nového návrhu podľa §-u 141a O. s. p. na konanie proti voči sťažovateľom v 1. a v 2. rade, čo v právnom štáte nie je možným a dovoleným.

Porušovateľ... inicioval svojvoľne nové konanie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a konanie podľa §-u 141a O. s. p. teraz už voči sťažovateľom...

Na podklade zmätočného a krajne nespravodlivého konania, poznamenaného prvkami neprípustnej svojvôle zo strany porušovateľa odporkyňa doručila dňa 30. 07. 2013 Okresnému súdu Bratislava I tzv. nový návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa §-u 141a O. s. p. smerujúci už nie iba vyslovene voči ⬛⬛⬛⬛, ale voči obom sťažovateľom.

To všetko aj napriek tomu, že pôvodné konanie iniciované odporkyňou vyslovene voči ⬛⬛⬛⬛.. podaním doručeným porušovateľovi dňa 12. 01. 2012 nie je ani ku dnešnému dňu, teda podaniu tejto ústavnej sťažnosti, právoplatne ukončené.“

Okresný súd následne vyzval sťažovateľov, aby preukázali aktuálny stav ich majetku.O návrhu odporcu doručenom okresnému súdu 30. júla 2013 rozhodol okresný súduznesením č. k. 20 C 64/2006-342 z 11. novembra 2013 tak, že sťažovateľovi v 1. radeuložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 52 000 € a sťažovateľoviv 2. rade uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 27 233,66 €, to všetkona účet okresného súdu do 40 dní od právoplatnosti uznesenia.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzali:„Sťažovatelia tvrdia, že rozhodnutie okresného súdu... je založené iba na dohadoch, resp. ničím nepotvrdených predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľa bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach.

... vydaniu uznesenia... zo dňa 11. 11. 2013 predchádzal postup porušovateľa potierajúci právo rovnosti a teda odporujúci judikatúre ESĽP − konkrétne case Niderost Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997..., resp. Hudáková proti Slovenskej republike zo dňa 27. apríla 2010; judikatúre Najvyššieho súdu SR... uznesenie č. k. 5 Cdo 181/2013 zo dňa 21. augusta 2013

... uznesenie... zo dňa 11. 11. 2013... je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia neudržateľné.

... uzneseniu... zo dňa 11. 11. 2013... predchádzal formalistický prieskum zo strany porušovateľa, v arbitrárnom odôvodnení a v rozpore s ust. §-u 157 ods. 2 O. s. p. porušovateľ nevysvetlil prečo prekvapivo a na základe akých rozhodných skutočností zmenil svoj právny názor na priznanie oslobodenia/resp. nepriznanie oslobodenia sťažovateľa v 1. rade od súdnych poplatkov; obdobne tak nevysvetlil, prečo vykonal tzv. nové zisťovanie majetkových pomerov sťažovateľa v 1. rade po 30. 07. 2013 a nedal odpoveď na to, prečo nezohľadnil podklady, ktoré sťažovateľ v 1. rade doručil spolu s tlačivom na podklade návrhu odporkyne na zloženie preddavku podľa §-u 141a O. s. p. doručeného porušovateľovi dňa 12. 01. 2012. Taktiež porušovateľ v arbitrárnom odôvodnení napadnutého uznesenia dôsledne nevysvetlil, prečo a čo ho viedlo k tomu, aby nerešpektoval princíp proporcionality, ale iba krajne formalistický a mechanicky uložil sťažovateľom povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % z uplatneného nároku.

Porušovateľ taktiež v odôvodnení napadnutého uznesenia... nevysvetlil, prečo voči sťažovateľom konal svojvoľne a krajne diskriminačné a na druhej strane nekonal s vedľajším účastníkom konania na strane odporkyne − súdnym exekútorom... prečo a z akých dôvodov nezisťoval jeho majetkové pomery..., prečo a čo ho viedlo k porušeniu práva rovnosti, keď taktiež neuložil súdnemu exekútorovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania...

Vedľajší účastník na strane odporcu ⬛⬛⬛⬛ má rovnaké procesné práva a hmotnoprávne práva a povinnosti ako všetci ostatní účastníci konania, a to všetko až do právoplatného skončenia sporu. Ako fyzická osoba, nie je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov. (súdny exekútor, fyzická osoba) nie je účastníkom konania, ktorého majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, navyše sa sám rozhodol a požiadal o vstup do konania na strane odporkyne, plniac tak f-ciu tzv. pomocníka v spore a zastupujúci svoje záujmy, ako tvrdí má naliehavý záujem na výsledku sporu....

Za daného skutkového stavu uloženie povinnosti sťažovateľovi v 2. rade... na zloženie preddavku na neexistentné a nepreukázané trovy konania odporcu nie je možné (porušovateľ ich ani u odporcu nezisťoval, čím konanie zaťažil vadou).“

V súvislosti s postavením vedľajšieho účastníka sťažovatelia poukazovalina rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.17 Co 87/2012. V súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o návrhu na uloženiepovinnosti zložiť preddavok na trovy konania sťažovatelia poukazovali na nález ústavnéhosúdu sp. zn. I. ÚS 112/2012.

Sťažovatelia tiež uvádzali, že v skutkovo podobnej veci sťažovateľov proti odporcoviokresný súd uznesením č. k. 17 C 184/2008-207 z 8. októbra 2012 zamietol návrh odporcupodľa § 141a OSP a nepripustil proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k.2 Co 110/2013-236 z 20. marca 2013 odmietol odvolanie odporcu proti uzneseniuokresného súdu, ktorým tento zamietol návrh odporcu podľa § 141a OSP.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo...(sťažovateľa v 1. rade, pozn.)na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava I... v kompenzačnom konaní č. k. 20 C/64/2006 porušené boli.... Základné právo(sťažovateľov, pozn.)podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I... č. k. 20 C/64/2006-342 zo dňa 11. 11. 2013 porušené boli.

... Uznesenie Okresného súdu Bratislava I... č. k. 20 C/64/2006-342 zo dňa 11. 11. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I... na ďalšie konanie.... Okresnému súdu Bratislava I... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k 20 C/64/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

(Sťažovateľovi v 1. rade, pozn.)...priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.500,- €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

(Sťažovateľovi v 1. rade, pozn.)...priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 €(a sťažovateľovi v 2. rade, pozn.)...priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I... povinný zaplatiť na účet(ich, pozn.)...právnej zástupkyne..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ v 1. radeodôvodňuje takto:

„... sťažovateľ v 1. rade požaduje priznať ústavným súdom primerané finančné zadosťučinenie titulom prieťahov v kompenzačnom konaní zavinených porušovateľom pôvodne vedenom pod č. k. 20 C/64/2006 a to vo výške 7.000,- €,... v kompenzačnom konaní... pôvodne vedenom pod č. k. 26 C/42/2007 a to vo výške 6.000,- €...

... uplatnená nemajetková ujma vyplýva z jeho pocitu neistoty, bezmocnosti, beznádeje, ďalšej morálnej ujmy, významu veci pre sťažovateľa v 1. rade − kompenzačné konanie o odškodnení, kde sa ako obeť porušenia práva orgánom štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekútora a Okresného súdu Bratislava I... v úmysle nezákonne zlikvidovať sťažovateľa v 1. rade na podklade neexistentného exekučného titulu a sfalšovaného Exekučného príkazu na obchodný podiel spoločností

stal opätovne obeťou ďalších prieťahov zavinených porušovateľom... teda pôvodcu nezákonného konania a rozhodnutia o výmaze dňa 19. 05. 2005 pričom porušovateľ zákonným a ústavne konformným spôsobom nerozhodol o odškodnení sťažovateľa v 1. rade.

Naopak porušovateľ konal tak, aby zneužitím procesného práva vytvoril také podmienky, ktoré by viedli k nezákonnému a protiústavnému predlžovaniu kompenzačného konania a tým spôsobeniu sťažovateľovi v 1. rade ďalšej nemajetkovej ujmy. Konanie je vedené v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania, čoho dôkazom je aj napadnuté uznesenie porušovateľa touto ústavnou sťažnosťou.“

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 870/2015zo 17. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Vo zvyšnej časti sťažnosťsťažovateľa v 1. rade odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažnosť sťažovateľa v 2. radeodmietol v celom napadnutom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňusťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby savo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku okresnéhosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresnéhosúdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr.3409/2015 z 26. júna 2015 a v prípise sp. zn. Spr. 3409/2015 z 19. februára 2016. K prípisuz 26. júna 2015 pripojila aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení uviedlaprehľad jednotlivých úkonov okresného súdu a účastníkov konania v napadnutom konaní.V relevantnej časti svojho prípisu predsedníčka okresného súdu následne uviedla:

„S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20 C 64/2006 musím konštatovať, že v čase od podania návrhu na začatie konania do septembra 2007 bol súd nečinný, predovšetkým z dôvodu vysokého nápadu vecí v oddelení zákonného sudcu a zmeny zákonného sudcu, avšak od uvedeného obdobia koná súd vo veci priebežne a bez prieťahov. Zároveň poukazujem na skutočnosť, že tieto prieťahy sťažovateľ už namietal v sťažnostiach doručených predsedníčke tunajšieho súdu, ktoré boli vyhodnotené ako dôvodné s tým, že sťažovateľovi bolo oznámené, že vo veci budú prijaté opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu. Ako vyplýva z prehľadu úkonov, súd sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a koná vo veci plynulo.

Pripúšťam, že celková dĺžka konania sa javí ako neprimeraná, avšak v priebehu konania súd musel rozhodovať o početných procesných návrhoch účastníkov konania, ako napríklad o podanej námietke zaujatosti navrhovateľom z č. l. 14, o rozšírení žalobného návrhu z č. l. 112 - zjednotení petitu, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu vznesenom na pojednávaní zo dňa 08. 04. 2011 - č. l. 136, o späťvzatí časti návrhu - z č. l. 138, o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania z č. l. 196, opätovne po zrušení uznesenia tunajšieho súdu odvolacím súdom, ďalej o návrhu na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa z č. l. 251 a č. l. 269, o návrhu navrhovateľov na zloženie preddavku na trovy konania − č. l. 355, o návrhu navrhovateľov na opravu opravného uznesenia − č. l. 434.

Následne vec, z dôvodu podaných odvolaní, musela byť opätovne predkladaná na odvolací súd (odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu − č. l. 174, odvolanie odporcu proti uzneseniu o zamietnutí uloženia povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania − č. l. 245, odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu o uložení povinnosti navrhovateľom zložiť preddavok na trovy konania - č. l. 353).

Účastníci konania nesporne majú právo uplatňovať procesné nástroje ustanovené v O. s. p., avšak podľa môjho názoru, povinnosť o týchto procesných návrhoch rozhodnúť nemožno konajúcemu súdu vytknúť ako nečinnosť alebo neefektívnu činnosť s dôsledkom, že porušil právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov....

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zvážil dôvodnosť uplatnenej výšky finančného zadosťučinenia a nepriznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v uplatnenej plnej výške...“

Predsedníčka okresného súdu v prípise z 19. februára 2016 zopakovala stanovisko,ktoré uviedla v prípise z 26. júna 2015. Aj k prípisu z 19. februára 2016 pripojila vyjadreniezákonnej sudkyne, v ktorom zákonná sudkyňa uviedla prehľad úkonov okresného súdua účastníkov konania v napadnutom konaní a tiež uviedla, že podľa jej názoru okresný súdkoná vo veci„efektívne, hospodárne a bez prieťahov“.

Zákonná sudkyňa poukázala tiež na to, že v dôsledku opakovaných procesnýchnávrhov sťažovateľov nemožno vo veci konať a o nej rozhodnúť,„čoho dôkazom je i skutočnosť, že pojednávanie dňa 08. 02. 2016 bolo z dôvodu námietky zaujatosti voči zákonnému sudcovi podanej navrhovateľom v 2. Rade odročené na neurčito. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v 2. Rade v podanej námietke zaujatosti i v predmetnej sťažnosti, však boli tak navrhovateľovi v 2. Rade ako i sťažovateľovi známe už od prvého úkonu, ktorý som vo veci vykonala ako zákonný sudca a minimálne odo dňa doručenia predvolania na termín pojednávania...“.

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní zo 17. marca 2016 uviedollen svoje stanovisko týkajúce sa nariadenia ústneho pojednávania na prerokovanie jehosťažnosti. K samotnej argumentácii uvedenej v prípise predsedníčky okresného súdusa nevyjadril.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebehnapadnutého konania:

Sťažovateľ podal 21. augusta 2006 okresnému súdu návrh, ktorým si proti odporcoviuplatnil nárok na náhradu škody vo výške 766 330,23 Sk s prísl. a nárok na zaplatenieprimeraného zadosťučinenia 250 000 Sk. Sťažovateľ zároveň podal námietku zaujatostiproti všetkým sudcom okresného súdu a žiadal o pridelenie veci inému súdu z dôvoduvhodnosti.

Dňa 21. júna 2007 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o odstránenie prieťahova nariadenie pojednávania.

Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2007 vyzval sťažovateľa na odstránenienedostatkov námietky zaujatosti. Následne uznesením zo 4. decembra 2007 námietkuzaujatosti odmietol.

Dňa 14. februára 2008 okresný súd doručoval návrh odporcovi, ktorý následne svojevyjadrenie doručil okresnému súdu 25. apríla 2008.

Okresný súd 21. januára 2009 nariadil termín pojednávania na 10. marec 2009, naktorom boli následne účastníci konania prítomní.

Uznesením z 29. októbra 2009 okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedenéna okresnom súde pod sp. zn. 20 C 64/2006 a sp. zn. 26 C 42/2007, pričom vec bola ďalejvedená pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Dňa 2. júna 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. september 2010.

Dňa 15. júna 2010 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú nepodalpriamo predsedovi okresného súdu.

Následne sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 2. septembra 2010 rozšírilsvoj návrh z 21. augusta 2006.

Dňa 2. decembra 2010 okresný súd oznámil sťažovateľovi, že spojil špecifikovanéveci na spoločné konanie, a vyzval ho, aby upravil petit svojho návrhu. Sťažovateľ upravilpetit návrhu 31. decembra 2010, pričom toto podanie následne okresný súd 10. januára 2011doručoval odporcovi.

Okresný súd 14. marca 2011 nariadil pojednávanie na 8. apríl 2011, na ktoromodporca navrhol, aby okresný súd rozhodol o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.Uznesením z 13. apríla 2011 okresný súd konanie v časti o zaplatenie náhrady škodyvo výške 121 279,24 € zastavil a rozhodol o vstupe ⬛⬛⬛⬛ do konaniaako vedľajšieho účastníka na strane odporcu (ďalej aj „vedľajší účastník“).

Okresný súd vyzval sťažovateľa, aby doručil kópie svojich podaní tak, aby mohli byťdoručené vedľajšiemu účastníkovi. Dňa 13. apríla 2011 sťažovateľ doručil podanie, ktorýmprejavil svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

Dňa 27. apríla 2011 okresný súd doručoval relevantné podania vedľajšiemuúčastníkovi.

Dňa 19. mája 2011 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o vstupe vedľajšiehoúčastníka do konania.

Dňa 14. júla 2011 bol súdny spis doručený krajskému súdu, ktorý následne rozhodoluznesením z 31. augusta 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorenepodané.

Súdny spis bol 28. septembra 2011 doručený okresnému súdu, ktorý následne29. septembra 2011 doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 12. decembra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. február 2012.

Dňa 12. januára 2012 odporca podal návrh na zloženie preddavku na trovy konania.Okresný súd tento návrh doručoval 16. januára 2012 sťažovateľovi a vyzval ho, abypredložil dôkazy preukazujúce stav jeho majetku. Sťažovateľ doručil 3. februára 2012 svojevyjadrenie k návrhu odporcu o zložení preddavku na trovy konania.

Okresný súd na pojednávaní 10. februára 2012 rozhodol uznesením o zmene petituv znení uvedenom v podaní sťažovateľa z 29. decembra 2010.

Následne sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2012 opäťspresnil petit návrhu.

Dňa 17. februára 2012 sťažovateľ doručil vyplnené tlačivo na dokladovanie pomerovúčastníka konania a navrhol, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd rozhodol uznesením z 9. marca 2012 tak, že návrh odporcu na uloženiepovinnosti sťažovateľovi zložiť preddavok na trovy konania zamietol. Proti tomutouzneseniu podal odporca 29. marca 2012 odvolanie.

Dňa 22. mája 2012 doručil ⬛⬛⬛⬛ podanie, v ktorom navrhol, aby z konaniavystúpil sťažovateľ a na jeho miesto vstúpil ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľ 22. mája 2012 navrhol, aby v špecifikovanom rozsahu vylúčil vecna samostatné konanie.

Súdny spis bol 15. júna 2012 predložený krajskému súdu, ktorý následne rozhodoluznesením z 28. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil naďalšie konanie. Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 6. septembra 2012.

Uznesením z 30. novembra 2012 okresný súd rozhodol o tom, že vo vymedzenejčasti vystúpil sťažovateľ z konania a na jeho miesto vstúpil ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 18. decembra 2012 sťažovateľ v 2. rade oznámil okresnému súdu, že mupostúpil pohľadávku, preto navrhol, aby okresný súd rozhodol o zmene účastníkakonania.

Dňa 11. marca 2013 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhusťažovateľa na vylúčenie veci vo vymedzenej časti na samostatné konanie.

Uznesením zo 4. marca 2013 rozhodol okresný súd o zmene účastníkov tak, že ⬛⬛⬛⬛ vystúpil z konania a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ v 2. rade.

Okresný súd 13. júna 2013 vyzval odporcu, aby sa vyjadril, či trvá na návrhuna zloženie preddavku na trovy konania a či tento návrh smeruje aj proti sťažovateľoviv 2. rade.

Dňa 30. júla 2013 odporca opäť navrhol, aby bol zložený preddavok na trovykonania.

Okresný súd 3. septembra 2013 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov,aby preukázali svoje majetkové pomery v súvislosti s návrhom odporcu.

Sťažovateľ príslušné tlačivo doručil okresnému súdu 18. septembra 2013a sťažovateľ v 2. rade ho doručil 3. októbra 2013.

Okresný súd uznesením z 11. novembra 2013 uložil sťažovateľom povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania v špecifikovanej výške.

Sťažovatelia 25. novembra 2013 žiadali, aby okresný súd uložil povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania aj odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi. Okresný súd svojestanovisko k tomuto návrhu oznámil sťažovateľom 26. novembra 2013.

Dňa 23. decembra 2013 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniuz 11. novembra 2013 a opätovne navrhli, aby okresný súd uložil povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania vedľajšiemu účastníkovi.

Dňa 3. januára 2014 bol súdny spis pridelený novému zákonnému sudcovi.Dňa 12. mája 2014 okresný súd doručoval odvolanie a návrh sťažovateľovodporcovi.

Dňa 30. júna 2014 bol súdny spis predložený krajskému súdu, ktorý vec vybavilprípisom z 27. februára 2015, v ktorom krajský súd uviedol, že vec bola predloženábezdôvodne, keďže odvolanie podali sťažovatelia elektronicky bez zaručenéhoelektronického podpisu a v zákonnej lehote ho predpísaným spôsobom nedoplnili. Súdnyspis bol 11. marca 2015 vrátený okresnému súdu.

Dňa 24. februára 2015 sťažovatelia doručili doplnenie svojho odvolania.

Dňa 20. apríla 2015 okresný súd doručoval návrh sťažovateľov na zloženiepreddavku vedľajším účastníkom.

Dňa 20. apríla 2015 okresný súd rozhodol opravným uznesením tak, že doplnilzáhlavie uznesenia z 11. novembra 2013 a uviedol právneho zástupcu vedľajšiehoúčastníka.

Proti opravnému uzneseniu podali sťažovatelia 5. mája 2015 odvolanie.

Dňa 12. mája 2015 doručil vedľajší účastník vyjadrenie k návrhu sťažovateľov.

Okresný súd rozhodol uznesením z 13. mája 2015 tak, že návrh sťažovateľovna opravu opravného uznesenia z 20. apríla 2015 zamietol.

Dňa 24. mája 2015 podali sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu okresného súduz 13. mája 2015.

Okresný súd rozhodol uznesením z 27. mája 2015 tak, že návrh sťažovateľovz 19. decembra 2013 na uloženie povinnosti vedľajšiemu účastníkovi na zloženie preddavkuna trovy konania zamietol.

Dňa 1. júna 2015 podali sťažovatelia odvolanie a námietku zaujatosti.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že po rozhodnutí krajského súdu o odvolanísťažovateľov a ich námietky zaujatosti okresný súd vo veci opäť koná s tým, že nariadilpojednávanie na 22. apríl 2016.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcejsa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konaniezačalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšieprejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, abysa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol, ženielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenieústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôliktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvéhokritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovanío sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konaniaje rozhodovanie o nároku sťažovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy vočiodporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu na základe zákona č. 514/2003 Z. z.Z právneho hľadiska predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovaniavšeobecných súdov. Z hľadiska skutkovej zložitosti vec nie je zložitá.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníkanapadnutého konania. Ústavný súd v zásade nezistil také skutočnosti v správaní sťažovateľaako účastníka napadnutého konania, ktoré by mali relevantný vplyv na celkovú dĺžkukonania.

Predsedníčka okresného súdu uviedla na obranu okresného súdu, že účastnícinapadnutého konania podávali aktívne rôzne procesné návrhy, o ktorých bol okresný súdpovinný rozhodnúť a ktoré viedli k predĺženiu konania. Je potrebné pripustiť, že účastnícikonania – sťažovatelia, ako aj odporca vystupovali aktívne v napadnutom konaní a vykonaliviacero procesných úkonov, napr. sťažovateľ opakovane podal námietky zaujatosti, podávalodvolania proti procesným rozhodnutiam – uzneseniu o vstupe vedľajšieho účastníka,opravnému uzneseniu, podal návrhy na zámenu účastníka konania a sťažovatelia aj odporcapodali návrhy na zloženie preddavku na trovy konania a aj proti uzneseniam, ktorýmiokresný súd rozhodol o týchto návrhoch, a pod.

Čo sa týka obrany predsedníčky okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svojujudikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konanianepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnenáosoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03,IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014). Ústavný súd, opierajúc sa o svoju judikatúru, k tomu tiežpoznamenáva, že procesné návrhy sú legitímnou procesnou aktivitou účastníka konaniaa predstavujú uplatnenie jeho procesných práv a povinností, nemôžu ale byť dôvodom nanekonanie súdu v merite veci (podobne napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06,II. ÚS 865/2014). Uvedené závery možno aplikovať aj na procesné úkony účastníka konaniav konaní, ktoré súvisí s konaním, v ktorom sa namieta porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v zásadena obranu predsedníčky okresného súdu nemožno prihliadnuť najmä z dôvodu, že v konaní,ktoré trvá deväť rokov a sedem mesiacov, okresný súd nerozhodol ani raz meritórne.

3. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutomkonaní uvádza, že okresný súd bol nečinný v počiatočných fázach v dvoch prípadoch –v čase od podania návrhu, t. j. od 21. augusta 2006 do 14. septembra 2007, teda jeden roka následne v období od 25. apríla 2008 do 21. januára 2009, t. j. deväť mesiacov, čo spolupredstavuje takmer dva roky procesnej nečinnosti.

V napadnutom konaní okresný súd za obdobie takmer desiatich rokov (deväť rokova sedem mesiacov) nerozhodol ani raz meritórne. Vec bola z procesných dôvodovpredložená odvolaciemu súdu trikrát s tým, že krajský súd konal súhrnne približne jeden roka tri mesiace.

Možno akceptovať obranu predsedníčky okresného súdu, že po obdobiach nečinnostiokresný súd sám odstránil tento stav a následne už konal bez prieťahov. Z prehľadunapadnutého konania možno dospieť k záveru, že od 21. januára 2009 okresný súd konalv zásade plynulo, nevyskytli sa už obdobia výraznej nečinnosti, avšak tento postup hodnotíústavný súd ako neefektívny a nesústredený. Rozhodujúcim aspektom nesústredenéhoa neefektívneho postupu je skutočnosť, že konanie trvá takmer desať rokov bez meritórnehorozhodnutia. Takúto dĺžku konania na jednom stupni všeobecného súdnictva bezrozhodnutia vo veci samej nemožno akceptovať aj s prihliadnutím na to, že v napadnutomkonaní nie sú dané okolnosti takého charakteru, ktoré by mohli ospravedlniť takúto dĺžkukonania.

Pokiaľ ide o obranu predsedníčky okresného súdu, že prieťahy boli spôsobenévysokým počtom pridelených vecí a tiež zmenou zákonného sudcu, ústavný súd poukazujena svoju judikatúru, podľa ktorej nemožno prenášať technicko-organizačné problémyštátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenieich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný početsudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatneniapráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuještát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.(IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetkynástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedeniasúdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonuspravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03,II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredenýmpostupom okresného súdu v napadnutom konaní a tiež jeho opakovanou nečinnosťou došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolopostupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konalbez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzasťažovateľ (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavnýsúd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základnéprávo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétneokolnosti prípadu.

Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 500 €.S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku konania, na nesústredenýa neefektívny postup okresného súdu, na jeho opakovanú nečinnosť, ústavný súd priznalsťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná konkrétnymokolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateľ si uplatnilúhradu trov konania vo výške 269,58 €.

Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa úhradu trov konania v uplatnenejsume, keďže jej výška nebola v rozpore s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 13a ods. 1 písm. a), a c),§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3].

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016