znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 87/2016-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Sdo 52/2013 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 52/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesenímzastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So60/2012 z 13. augusta 2013 s odôvodnením, že v konaní sa sťažovateľ domáhalpreskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci patriacej na konaniapodľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorej najvyšší súd nie jedovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať. Najvyšší súd s poukazom na §104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil.

3. Sťažovateľ namieta, že v danom prípade bolo porušené jeho ústavné právo naspravodlivý proces v zmysle § 237 OSP. Podľa názoru sťažovateľa záver najvyššieho súduo potrebe zastavenia konania nie je ničím odôvodnený.

3.1 Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právogarantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru bolonapadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, napadnuté uznesenie a jemupredchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vrátil vec všeobecným súdom nanové konanie a rozhodnutie, ďalej aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančnézadosťučinenie vo výške 33 000 eur a úhradu trov súdneho konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).

III.

6. Ústavný súd v úvode uvádza, že sťažovateľ nepriložil k sťažnosti splnomocneniena zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladoval, že požiadalCentrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákonač. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmenea doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znenízákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov].

6.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutiesťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí.

6.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavkumateriálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Ústavný súd vzhľadom na závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesenía sťažovateľove námietky odkazuje na uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolania v správnom súdnictve, pričomkonštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého jedovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdnehoporiadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu“.

7.1 Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu prijaté v uvedenom uznesení sp. zn.II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku, podľa ktorých je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovenév tejto časti (§ 246c), pričom prvostupňovým súdom je spravidla krajský súd, niekedynajvyšší súd (§ 246), a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie jeprípustný (§ 246c) s podporou, že podľa tretej hlavy V. časti obnova konania, dovolaniea mimoriadne dovolanie nie sú prípustné (§ 250s), dáva veľmi silný textuálny základ preplauzibilnú, prijateľnú interpretáciu neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.Postavenie lex specialis tejto normy voči norme v záhlaví § 237 OSP je značne posilnenéargumentom systematickým, teda silne autonómnym postavením V. časti Občianskehosúdneho poriadku v rámci kódexu. Z ústavného hľadiska je doterajší konštantný výkladnajvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve plne akceptovateľný.

7.2 Z pohľadu vecného, v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súdprostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovaniav súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný odzačiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnostirozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správnesúdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútudovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach byv konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosťkonania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvomdovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve užplní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo súzhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (Porov. Ficová, S.,Števček, M. Občiansky súdny poriadok, komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733a nasl.).

7.3 Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016