znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 87/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. H. P., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. P., Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5, čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Listiny základných práv Európskej únie a čl. 12 Zmluvy o založení   európskeho   spoločenstva   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžo 265/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. H. P.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2010 doručená sťažnosť MUDr. H. P., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“), čl. 5,   čl.   11 a čl. 36   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   čl.   6   a čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 17 Listiny základných práv Európskej únie (ďalej len „listina základných práv“) a čl. 12 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva (ďalej len „zmluva o európskom spoločenstve“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sžo 265/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   prarodičia   sťažovateľky   boli   riadnymi   vlastníkmi nehnuteľného   majetku   ležiaceho   v katastrálnych   územiach   obcí   B.   a C.   Ako   osoby židovskej národnosti boli v priebehu druhej svetovej vojny odvlečení a zavraždení. Matka sťažovateľky sa v priebehu vojny ukrývala a podarilo sa jej prežiť. Keď sa po vojne v roku 1945   vrátila   do   svojho   bydliska   v C.,   obydlie   jej   rodičov   bolo   opustené,   vyrabované a z rodiny sa nikto nevrátil. Na základe dedičského konania sa matka sťažovateľky stala vlastníčkou týchto nehnuteľností. Následne jej boli nehnuteľnosti odňaté v dôsledku revízie pozemkovej reformy. K strate vlastníctva tak definitívne došlo paradoxným spôsobom až po skončení vojny, a to po 25. februári 1948. Matka sťažovateľky sa v dôsledku duševného otrasu   vyvolaného   vojnovými   zážitkami   do   svojho   pôvodného   bydliska   v C.   už   nikdy nevrátila a nebola ani schopná sa ďalej zaoberať svojimi majetkovými záležitosťami. Tieto skutočnosti poznamenali aj otca sťažovateľky. Ani ten nebol schopný zaoberať sa v období reštitúcií listinami zo starých čias a smutnou históriou rodiny svojej už zomrelej manželky (matka sťažovateľky zomrela v roku 1986). Tieto dôvody potom vyvolali stav, keď otec sťažovateľky ako pozostalý manžel po pôvodnom vlastníkovi (svojej zomrelej manželke) neuplatnil reštitučný nárok na vydanie pozemkov podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý reštitučný zákon“). Sťažovateľka sa o majetkových pomeroch svojej zomrelej matky a svojej rodiny na Slovensku dozvedela až v roku 2001, keď od svojho otca získala súbor dokladov a písomností týkajúcich sa rodinnej histórie a rodinného majetku   rodiny   svojej   matky.   Sťažovateľka   sa   preto   veľmi   potešila,   keď   Slovenská republika v roku 2003 prijala zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „nový reštitučný zákon“), ktorý ustanovil nové lehoty pre pozemkové reštitúcie.   V súlade   s novým   reštitučným   zákonom   sťažovateľka   vyzvala   Obvodný pozemkový   úrad   v T.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   na vydanie   pozemkov.   Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. 2007/00270-Ďu zo 4. apríla 2007 bolo vyslovené, že sťažovateľka nespĺňa podmienky na navrátenie vlastníckeho práva podľa nového reštitučného zákona, keďže   nie   je   občiankou   Slovenskej   republiky   a nemá   trvalý   pobyt   na   jej   území. Sťažovateľka požiadala o preskúmanie tohto rozhodnutia Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Sp 10/2007-24 z 11. septembra 2008 bolo   rozhodnutie   obvodného   úradu   potvrdené,   a to   rovnako   pre   nedostatok   občianstva Slovenskej republiky a trvalého pobytu na jej území na strane sťažovateľky. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o porušení čl. 12 zmluvy o európskom spoločenstve krajský súd   uviedol,   že   toto   ustanovenie   sa   nevzťahuje   na   úpravu   vlastníckych   vzťahov v jednotlivých členských štátoch európskeho spoločenstva, a preto čl. 12 v danom prípade nie   je   aplikovateľný.   Odkázal   pritom   na   čl.   295   zmluvy   o európskom   spoločenstve. Sťažovateľka v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu argumentovala obdobným spôsobom, keď poukazovala na nutnosť rešpektovať právny štát, na zákaz diskriminácie, na ochranu vlastníctva a poukázala tiež na kultúrno-civilizačné hodnoty Slovenskej republiky vyjadrené v ústavnom odkaze na cyrilometodejské dedičstvo. Rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   8 Sžo   265/2008   z 3.   novembra   2009   bol   rozsudok   krajského   súdu   potvrdený. Najvyšší   súd   pomerne   obsiahlo   polemizoval   s argumentmi   sťažovateľky   a na   obhajobu svojho   negatívneho   stanoviska   zhromaždil   celý   rad   argumentov,   ktoré   podoprel   celým radom   odkazov   na   ustanovenia   zmluvy   o európskom   spoločenstve   a na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „európsky   súd“).   Ústredným   motívom argumentácie   najvyššieho   súdu   je   odkaz   na   suverenitu   štátu   pri   úprave   vlastníckych vzťahov.   Najvyšší   súd   v podstate   vychádzal   z nového   medzinárodného   práva,   z ústavy a listiny.   Všetky   tieto   zmluvy   a ústavné   predpisy   vychádzajú   z obdobnej   konštrukcie ochrany vlastníctva a majetku občanov. Táto konštrukcia je založená na tom, že každý má právo vlastniť majetok, vlastníctvo je chránené a vyvlastnenie je možné len vo verejnom záujme na základe zákona a za náhradu. Zásahy do vlastníckeho práva či rôzne obmedzenia vlastníckeho práva (napríklad vo vzťahu k cudzím štátnym príslušníkom) sú tiež možné na základe zákona. Sťažovateľka túto konštrukciu právnej úpravy chápe a je si vedomá toho, že   zákonodarná   moc   v kontinentálnom   práve   disponuje   pri   úprave   vlastníckeho   práva určitým priestorom   pre legislatívne uváženie. Toto legislatívne uváženie však musí byť celkom   v súlade   s hodnotami   a v súlade   so   zásadami   a ľudskými   právami   a základnými slobodami   už   vymenovanými.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   by   bolo   v rozpore   so všeobecnou morálkou a so všeobecne uznávanými zásadami civilizovaných národov, aby štát   vlastnil   majetok,   ktorý   vo   verejnom   záujme   nepotrebuje   a ktorý   sa   dostal   do   jeho dispozície,   resp.   vlastníctva   v dôsledku   protiprávneho   postupu   verejnej   moci   v období totalitného komunistického režimu. Sťažovateľka chce v podstate vyjadriť myšlienku, že nikto, kto koná s poctivými úmyslami, si nemôže ponechať ukradnutú vec. V tomto smere si váži to, že Slovenská republika ako právny štát prijala nový reštitučný zákon. Sťažovateľka nie je ochotná akceptovať ani názor najvyššieho súdu týkajúci sa vysporiadania s otázkou diskriminácie na základe rozdielnej štátnej príslušnosti. Aj vo vzťahu k cudzím štátnym príslušníkom   majú   štáty   priestor   pre   legislatívne   uváženie   a môžu   upravovať   svoje vlastnícke   pomery,   resp.   vlastnícke   právo   podľa   svojej   úvahy.   Priestor   pre   legislatívne uváženie   však   má   svoje   limity,   ktoré   sú   opäť   dané   všeobecne   uznávanou   morálkou a hodnotami,   ako   aj   ústavnými   princípmi   a ľudskými   právami   a základnými   slobodami. Sťažovateľka považuje rozdielny prístup založený na rozlišovaní podľa štátneho občianstva za   prístup   skutočne   diskriminačný   v prípade   majetku,   ktorý   štát,   resp.   jeho   právny predchodca získal protiprávne a u ktorého nie je daný verejný záujem na jeho zachovaní vo vlastníctve   štátu.   V danom   prípade   požadované   nehnuteľnosti   nepredstavujú   žiadne ohrozenie   záujmov   Slovenskej   republiky   a bolo   by   možné   ich   sťažovateľke   vydať. Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   všeobecné   súdy   neprihliadli   dostatočne   na   to,   že   bola pôvodne československou občiankou, žiadnym spôsobom nezavinila stratu tohto občianstva, a preto istá kontinuita štátneho občianstva je u nej daná, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že   Česká   republika   a Slovenská   republika   sú   nástupníckymi   štátmi   po   bývalej   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republike.   Ďalej   vytýka   aj   porušenie   medzinárodnoprávnej zásady   reciprocity,   keď   orgány   Českej   republiky   pri   reštitúciách   umožňujú   uplatňovať reštitučné   nároky   v širokej   miere   aj   občanom   Slovenskej   republiky,   najmä   pokiaľ   boli pôvodne   občanmi   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky.   Napokon   sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa časového priebehu   jej   štátneho   občianstva   a s námietkou   medzinárodnoprávnej   reciprocity. Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   o týchto   námietkach   nezmieňuje.   V tomto smere je rozsudok nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Porušuje tým právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľka   navrhla   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru, dodatkového protokolu, listiny základných práv a zmluvy o európskom spoločenstve v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sžo 265/2008 s tým, aby boli rozsudok najvyššieho súdu z 3. novembra 2009, rozsudok krajského súdu z 11. septembra 2008 a rozhodnutie obvodného úradu zo 4. apríla 2007 zrušené a vec vrátená obvodnému úradu na ďalšie konanie.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 265/2008 z 3. novembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sp 10/2007-24 z 11. septembra 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 2 nového reštitučného zákona, podľa ktorého oprávnená osoba musí byť občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, sťažovateľka nemohla byť úspešná so svojím reštitučným nárokom. Je totiž občiankou Českej republiky. Preto nespĺňa jednu zo základných podmienok ustanovených zákonom, ktorej nedostatok nie je možné odpustiť. V súvislosti s odvolacími námietkami sťažovateľky,   ktorá   svoje   právo   na   vydanie   nehnuteľností   okrem   iného   odvodzovala z prednosti   komunitárneho   práva   pred   právom   národným,   treba   uviesť,   že   komunitárne právo   sa   na   základe   jeho   bezprostrednej   uplatniteľnosti   priamo   stáva   súčasťou vnútroštátnych právnych systémov a v prípade, že dôjde k rozporu s vnútroštátnou právnou normou, má komunitárne právo prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore   a ktorý   nemal   byť ďalej   aplikovaný.   Sťažovateľka   odvodzuje   svoje   právo   na vydanie nehnuteľností z čl. 12 zmluvy o európskom spoločenstve s tým, že komunitárne právo je nadradené slovenskému právnemu poriadku a zakazuje diskrimináciu na základe štátneho občianstva. Je nepochybné, že zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti patril medzi základné princípy Zmluvy o založení európskeho hospodárskeho spoločenstva a čl. 12 zmluvy o európskom spoločenstve predstavuje predovšetkým všeobecnú normu vo vzťahu   k špeciálnym   ustanoveniam   upravujúcim   špecifické   oblasti.   Článok   12   teda ustanovuje zákaz diskriminácie na základe aplikácie zmluvy o európskom spoločenstve, ak sa na daný prípad nevzťahuje osobitná zmluvná úprava. Európsky súdny dvor (ďalej len „súdny dvor“) takto riešil v kontexte čl. 12 prípady diskriminácie v oblasti vzdelávania, resp. odškodnenia obetí trestných činov na území členského štátu, ktorého neboli občanmi. Osobitný zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti sa takto upravuje v kontexte slobodného   pohybu   osôb,   práva   usadiť   sa   a poskytovania   služieb.   Zákaz   diskriminácie v zmysle čl. 12 je teda chápaný ako predpoklad vytvorenia a rozvíjania spoločného trhu. Z pôsobnosti zmluvy o európskom spoločenstve (a teda aj z pôsobnosti jeho čl. 12) je však (na   čo   správne   poukázal   krajský   súd)   vyňatá   úprava   vlastníckych   vzťahov   uplatňovaná v jednotlivých   členských   štátoch,   medzi   ktoré   nepochybne   patrí   úprava   reštitučných nárokov. Možno z toho vyvodiť, že je vecou členského štátu, ako upraví podmienky na úspešné   uplatnenie   reštitučného   nároku.   V tejto   súvislosti   treba   poukázať   na   Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) prijatú Európskou radou v roku 2000 kodifikujúcu existujúci systém ľudských práv vytvorený súdnym dvorom s prihliadnutím na ústavné tradície členských štátov, ktorú súdny dvor uznal ako potvrdzujúcu ľudské práva obsiahnuté   v iných   dokumentoch   európskeho   práva   a judikatúre   súdneho   dvora a európskeho súdu. Predstavuje teda inšpiračný zdroj pre rozhodovanie. V článku 17 charty sa výslovne odkazuje na čl. 1 dodatkového protokolu aj s klauzulou umožňujúcou štátom „prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“, s tým, že význam   a rozsah   tohto   práva   je   rovnaký   ako   právo   zaručené   dohovorom,   pričom obmedzenia   nesmú   prekročiť   tie,   ktoré   sú   v ňom   ustanovené.   Posudzovanie,   či   takáto vnútroštátna úprava riešenia reštitučných nárokov znamená porušenie čl. 1 dodatkového protokolu   v spojení   s čl.   14   dohovoru,   vykonal   európsky   súd   vo   viacerých   prípadoch. Okrem   rozhodnutia   európskeho   súdu   vo   veci   Viktor   Rozsíval   a ďalší   proti   Slovenskej republike   treba   poukázať   aj   na   rozhodnutia   vo   veciach   sťažovateľov   namietajúcich podmienku   štátneho   občianstva   na   vydanie   majetku   v rámci   konania   o mimosúdnej rehabilitácii,   resp.   reštitúcii.   Ide   o rozhodnutie   vo   veci   Gratzinger   a Gratzingerová   proti Českej republike a vo veci Poláček a Poláčková proti Českej republike, v ktorých európsky súd poukázal na to, že sťažovatelia sa rozhodli podať žalobu o vydanie majetku až v roku 1995   potom,   ako   Ústavný   súd   Českej   republiky   zrušil   podmienku   trvalého   pobytu ustanovenú   zákonom   o mimosúdnych   rehabilitáciách,   pričom   si   ale   boli   vedomí,   že nespĺňajú podmienku štátneho občianstva, ktorá zostala v platnosti. Predmet konania sa teda netýkal „existujúceho   majetku“ a sťažovatelia   neboli   v postavení   vlastníkov,   ale   iba v postavení žiadateľov. Pokiaľ ide o to, či mali sťažovatelia aspoň „legitímnu nádej“ na zhmotnenie   skutočnej   a vymáhateľnej   pohľadávky,   európsky   súd   konštatoval,   že   v čase podania reštitučnej žaloby mohli žiadať o vydanie majetku iba osoby majúce české štátne občianstvo. Keďže sťažovatelia vedeli, že nespĺňajú podmienky na vydanie majetku alebo na odškodnenie a že nemajú žiadnu možnosť znovu nadobudnúť bývalé vlastnícke právo, ich jediná možnosť spočívala v dosiahnutí zrušenia zákonného ustanovenia obsahujúceho podmienku štátneho občianstva pre neústavnosť. Európsky súd v tomto smere zdôraznil, že viera, že platný zákon bude zmenený v prospech sťažovateľov, nemôže byť považovaná za formu   legitímnej   nádeje   v zmysle   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože   táto   musí   mať konkrétnejší charakter   a musí sa opierať o určité zákonné ustanovenie alebo právny akt (napríklad súdne rozhodnutie). Európsky súd vo veci Jantner proti Slovenskej republike pripomenul, že čl. 1 dodatkového protokolu nezaručuje právo na získanie majetku a nemôže byť interpretovaný ako taký, ktorý by ukladal akékoľvek obmedzenia slobode zmluvných štátov   určiť   podmienky   na   vydanie   majetku,   ktorý   bol   skonfiškovaný   pred   dátumom ratifikácie   dohovoru.   Z uvedených   príkladov   aplikačnej   praxe   európskeho   súdu   možno dôvodne   vyvodiť,   že   právna   úprava   vlastníckych   vzťahov   nepredstavuje   pre   žiadateľov nespĺňajúcich vyžadovanú podmienku štátneho občianstva zásah do ich práv na užívanie majetku z dôvodu uplatnenia nedovolenej diskriminácie v zmysle čl. 14 dohovoru, keďže tento neexistuje nezávisle, ale sa vzťahuje výlučne na „užívanie práv a slobôd“ priznaných hmotnoprávnymi   ustanoveniami   dohovoru   a dodatkového   protokolu.   Podľa   názoru najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu nového reštitučného zákona a v súvislosti s ním čl. 12 zmluvy   o európskom   spoločenstve,   keďže   v zmysle   čl.   295   zmluvy   o európskom spoločenstve   táto   sa   úpravy   vlastníckych   vzťahov   nedotýka,   pričom   uplatňovanie diskriminačného postupu v zmysle vnútroštátnej legislatívy v obdobných prípadoch nebolo konštatované ani v judikačnej praxi európskeho súdu v citovaných veciach.

Podľa   dátumovej   pečiatky   právneho   zástupcu   sťažovateľky   rozsudok   najvyššieho súdu mu bol doručený 30. novembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   spochybňuje   rozsudok   najvyššieho   súdu   v podstate   zo   štyroch pohľadov.   Namieta   predovšetkým   výklad §   2 nového   reštitučného   zákona, ktorý   nie   je podľa   nej   konformný   s označenými   ustanoveniami   ústavy,   listiny   a viacerých medzinárodných   zmlúv.   Ďalej   spochybňuje   súlad   §   2   nového   reštitučného   zákona s označenými ustanoveniami ústavy, listiny a viacerých medzinárodných zmlúv. Je tiež toho názoru, že všeobecné súdy nedali prednosť medzinárodným zmluvám pred vnútroštátnym právom. Napokon vytýka nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietanou zásadou medzinárodného práva o reciprocite, ako aj v súvislosti s namietaným časovým priebehom štátneho občianstva sťažovateľky.

Podľa   §   2   ods.   1   nového   reštitučného   zákona   právo   na   navrátenie   vlastníctva k pozemku   podľa   tohto   zákona   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorá   je   občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát, alebo na   inú   právnickú   osobu   v období   od   25.   februára   1948   do   1.   januára   1990   spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa názoru sťažovateľky by bol s ústavou, listinou a označenými medzinárodnými zmluvami   konformný   iba   taký   výklad   citovaného   ustanovenia,   ktorý   by   umožňoval reštituovať poľnohospodárske   majetky   aj   občanom   Českej   republiky,   a to   najmä   takým občanom,   ktorí   predtým   v minulosti   boli   občanmi   zaniknutej   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy (II. ÚS 244/09).

Možno konštatovať, že znenie ustanovenia § 2 ods. 1 nového reštitučného zákona v nijakom prípade neumožňuje výklad, podľa ktorého by mohol byť za oprávnenú osobu považovaný aj občan Českej republiky. Sťažovateľkou požadovaný výklad je teda nemožný.

Zrejme pre prípad nemožnosti takého výkladu § 2 nového reštitučného zákona, aký sťažovateľka požaduje, namieta sťažovateľka aj nesúlad tohto ustanovenia s označenými článkami ústavy, listiny a viacerých medzinárodných zmlúv. Požaduje teda to, aby ústavný súd toto ustanovenie neaplikoval.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že základom námietky je tvrdený nesúlad § 2 nového reštitučného   zákona   s ústavou,   listinou   a viacerými   medzinárodnými   zmluvami,   bez predchádzajúceho konania o súlade právnych   predpisov,   v ktorom   by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený nesúlad, nie je možné v konaní o sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 ústavy   otázku   tvrdeného   nesúladu   senátom   posudzovať.   K tomu   treba   poznamenať,   že sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Takúto legitimáciu majú totiž iba subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až g) ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 336/09).

Nemožno   akceptovať   ani   ďalšiu   námietku   sťažovateľky,   podľa   ktorej   bolo povinnosťou všeobecných súdov namiesto vnútroštátnej právnej úpravy aplikovať označené články dohovoru, dodatkového protokolu, listiny základných práv a zmluvy o európskom spoločenstve.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva, alebo povinnosti fyzických osôb alebo   právnických   osôb   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Ústavný súd považuje argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej z označených ustanovení   dohovoru,   dodatkového   protokolu,   listiny   základných   práv,   ale   aj   zmluvy o európskom   spoločenstve   nemožno   vyvodiť   právo   reštituovať   majetok   aj   osobám nemajúcim   štátne   občianstvo   Slovenskej   republiky,   resp.   nemožno   považovať   za diskriminatívnu skutočnosť, že možnosť reštituovať dáva vnútroštátne právo iba občanom Slovenskej   republiky,   za   dostatočne   presvedčivú   a veľmi   starostlivo   doloženú,   a to   aj s odkazom   na   príslušnú   judikatúru.   V nijakom   prípade   sa   nejaví   odôvodnenie   rozsudku najvyššieho súdu ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Posledná námietka sťažovateľky sa týka kvality odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu,   lebo   podľa   jej   názoru   rozsudok   nereaguje   na   námietku   neaplikovania medzinárodnoprávnej   zásady   reciprocity   a na   námietku   časového   priebehu   štátneho občianstva   sťažovateľky.   Ani   tento   argument   sťažovateľky   nemožno   považovať   za dôvodný.

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   zaujal   jednoznačné   stanovisko,   podľa   ktorého oprávnenou osobou môže byť len občan Slovenskej republiky, obsahuje v sebe tento právny názor   aj   reakciu   na   argument   sťažovateľky   týkajúci   sa   časového   priebehu   jej   štátneho občianstva, a to v tom zmysle, že je irelevantné, že sťažovateľka bola predtým občiankou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Rovnako z toho vyplýva, že irelevantné sú aj okolnosti, za ktorých sťažovateľka toto občianstvo stratila.

Neobstojí   napokon   ani   námietka   zásady   medzinárodnoprávnej   reciprocity. Sťažovateľka   má   na   mysli,   že   judikatúra   súdov   Českej   republiky   priznáva   oprávnenie reštituovať   aj   občanom   Slovenskej   republiky,   ktorí   boli   predtým   občanmi   Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

V uvedenej súvislosti treba poznamenať, že starý reštitučný zákon, ktorý bol prijatý ešte v roku 1991, bol   československým právnym predpisom, ktorý aj po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zostal súčasťou právnych poriadkov Českej republiky a Slovenskej   republiky   ako   nástupníckych   štátov.   Aj   v Slovenskej   republike   boli považované   za   oprávnené   osoby   také   fyzické   osoby,   ktoré   boli   síce   občanmi   Českej republiky, ale svoje reštitučné nároky si uplatnili podľa starého reštitučného zákona, teda podľa   československého právneho predpisu.   Sťažovateľka   si   však svoj   reštitučný   nárok uplatnila   podľa nového reštitučného zákona, ktorý je slovenským (nie československým) právnym predpisom. Na medzinárodnoprávnu reciprocitu by sa preto sťažovateľka mohla odvolávať iba v prípade, keby aj v Českej republike existoval ako český právny predpis zákon obdobný slovenskému novému reštitučnému zákonu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka žiada vysloviť aj porušenie čl. 5 listiny, treba ešte osobitne uviesť, že bez ohľadu na doterajšie úvahy vôbec neprichádza do úvahy čo i len vzdialená   možnosť   porušenia   tohto   ustanovenia.   Totiž   podľa   čl.   5   listiny   každý   má spôsobilosť   na   práva.   Toto   ustanovenie   evidentne   nemá   s vecou   nič   spoločné.   Podľa všetkého označila sťažovateľka toto ustanovenie iba omylom.

Ústavný súd nad rámec dosiaľ uvedeného považuje za potrebné poukázať na to, že hoci sťažovateľka je právne zastúpená advokátom zapísaným v zozname advokátov Českej advokátskej   komory,   nemožno   toto   právne   zastúpenie   považovať   podľa   všetkého   za dostačujúce. Právny zástupca sťažovateľky totiž nie je zapísaný v zozname euroadvokátov Slovenskej advokátskej komory. Preto by mohol sťažovateľku zastupovať v konaní pred ústavným súdom iba v postavení hosťujúceho euroadvokáta v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Pritom hosťujúci euroadvokát je pri zastupovaní účastníka konania v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci a obhajobe obvineného v trestnom konaní povinný spolupracovať s advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory („spolupracujúci advokát“). Inak nie je oprávnený účastníka konania zastupovať ako advokát. Vzájomnú spoluprácu si advokáti upravia písomnou zmluvou (§ 32 zákona   o advokácii).   Napriek   uvedenému   však   právny   zástupca   sťažovateľky   osobu spolupracujúceho advokáta ústavnému súdu neoznámil (II. ÚS 34/2010).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti, nepovažoval ani za potrebné trvať na odstránení uvedeného nedostatku.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010