znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 87/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sdo 102/2008 z 9. decembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ministerstva financií Slovenskej republiky   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2009   doručená   sťažnosť   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 102/2008 z 9. decembra 2008 a ktorou žiadalo vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   právo   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sdo 102/2008 zo dňa 9.12.2008 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sdo 102/2008 zo dňa 9.12.2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného   pred   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 1 S 325/2005, ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sťažovateľa č. MF /4689/2005-961 zo 6. júla 2005 v spojení s rozhodnutím ministra financií Slovenskej republiky č. MF/15608/2005-11/čz81863 z 22. septembra 2005 na základe žaloby podanej spoločnosťou S., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Týmito rozhodnutiami uložil sťažovateľ v správnom   konaní   žalobcovi   pokutu   spolu   vo   výške   1 341 573 135   Sk.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 1 S 325/2005-309 z 29. marca 2007 žalobu žalobcu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal. Dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie   sťažovateľa   bolo   vydané   v súlade   so   zákonom,   sťažovateľovi   zverenou pôsobnosťou a že sťažovateľ skutkovo i právne riadne odôvodnil svoje zistenia. Žalobca proti tomuto rozsudku podal odvolanie.

Najvyšší súd ako súd odvolací o podanom odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 325/2005-309   z 29.   marca   2007   zmenil   a uložil   žalobcovi   zaplatiť   pokutu   spolu   iba   vo   výške 838 065 198   Sk   a náhradu   trov   konania   žalobcovi   nepriznal.   Tento   rozsudok   bol sťažovateľovi doručený 3. júla 2008.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 22. júla 2008 podanie označené ako dovolanie proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   46/2007   z 12.   júna   2008,   ktorým   žiadal najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   aby   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 zrušil. Vo svojom podaní sťažovateľ poukázal na to, že podľa jeho názoru, je proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 prípustné dovolanie, a tvrdil, že najvyšší súd svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozsudku odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)].   Poukázal   na   zásadu   dvojinštančnosti   konania   ako ústvanoprocesný   princíp,   ktorému   musí   byť   podriadená   organizačná   sústava   súdov, a zdôraznil, že ku zmene rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 325/2005-309 z 29. marca 2007 pristúpil najvyšší súd z toho dôvodu, že zistené vady rozhodnutia krajského súdu sa týkali výlučne   výkladu   aplikovaných   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 18/1996   Z.   z.   o cenách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o cenách“) a vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   87/1996   Z.   z.“).   Podľa   názoru   sťažovateľa,   ktorý podrobne v podaní zo 16. júla 2008 rozviedol, výklad aplikovaných ustanovení najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 nemal oporu v ich znení, a preto bol nesprávny.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo   102/2008   z 9.   decembra   2008   o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že konanie zastavil a účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal,   keď   dospel   k záveru,   že   pre   dovolacie   konanie   neboli   splnené   podmienky, za ktorých   má   najvyšší   súd   právomoc   konať,   pretože   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžf   46/2007   z 12.   júna 2008 nie je prípustný   opravný prostriedok.   Uznesenie sp. zn. 1 Sdo 102/2008 z 9. decembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2008.Sťažovateľ svoju   sťažnosť na porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   vydaním   uznesenia sp. zn. 1 Sdo 102/2008 z 9. decembra 2008 odôvodnil tým, že najvyšší súd sa odmietol jeho dovolaním proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 meritórne zaoberať.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   bol   povinný   meritórne   sa   zaoberať   jeho dovolaním preto, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 46/2007 z 12. júna 2008 nebolo aplikované iba moderačné oprávnenie podľa § 250j ods. 5 OSP znížením uloženej sankcie žalobcovi. O takýto prípad by išlo iba vtedy, ak by súd v správnom súdnictve znížil sankciu   z dôvodu,   že   ide   o postih   za   správny   delikt   zrejme   neprimeraný.   Vo   veci sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by výšku sankcie určoval správnou úvahou, pretože jej výška bola striktne určená v sťažovateľom aplikovanom predpise – zákone o cenách – bez možnosti pre sťažovateľa rozhodnúť o uložení sankcie v odlišnej výške. Pritom skutkový stav   zistený   sťažovateľom   v správnom   konaní   považoval   za   správny   i najvyšší   súd   pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 3 Sžf 46/2007, ktorý svoje rozhodnutie založil iba na odlišnom výklade   zákona   o cenách   (slova   „výrazne“   v   §   12   ods.   2   zákona   o cenách   a slova „spravidla“ v § 3 vyhlášky č. 87/1996 Z. z.) a iba v tom videl vady žalobcom napadnutého rozhodnutia sťažovateľa. Sťažovateľ je preto presvedčený, že najvyšší súd vo veci sp. zn. 3 Sžf   46/2007   nemal   zákonnú   možnosť   na   právo   moderácie,   okrem   ukladania   pokuty za uvedenie nepravdivých   údajov. Rozhodnutie   najvyššieho súdu   sp.   zn.   3 Sžf 46/2007 z 12. júna   2008   považuje   preto   sťažovateľ   podľa   jeho   obsahu   za   rozhodnutie s charakteristikou   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   v dôsledku   čoho   v súlade s ústavnoprocesným princípom dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, ak má byť rešpektované základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa, musí byť preto voči nemu prípustný opravný prostriedok.

II.

Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie žalovaného v správnom súdnictve, je predmetom sťažnosti tvrdenie, že dovolací súd (najvyšší súd) zastavením dovolania proti rozhodnutiu   druhostupňového   správneho   súdu   (najvyšší   súd),   ktorý   zmenil   rozhodnutie prvostupňového správneho súdu (krajský súd), porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že odmietol jeho prístup k (dovolaciemu) súdu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd skúmal, či   sťažnosť bola podaná oprávnenou   osobou,   t.   j.   fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom sťažnosti podanej ústavnému súdu je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických   a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a s tým   previazané   presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je   teda   povinná   rešpektovať   a chrániť   ľudské   práva,   pričom   obsah   tejto   povinnosti   je podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát nie je v zásade nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov s kompetenciou   prerokúvať   ústavnú   sťažnosť.   Prvým   náznakom   tejto   judikatúry   bolo uznesenie I. ÚS 29/97 ešte z čias, keď sa konanie na ústavnom súde začínalo na základe podnetu. Nasledovali napr. uznesenia II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, ods. 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 239/07 a III. ÚS 329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti   pripomenul   taktiež   čl.   34   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť   na   Európskom   súde   pre   ľudské   práva   (IV.   ÚS   149/04,   I.   ÚS   239/07, III. ÚS 329/07). Podobný prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj stanovisko PL.   ÚS-st   9/99,   uznesenie   III.   ÚS   516/03,   z ostatnej   doby   uznesenie   I.   ÚS   3103/08, dostupné   na   internete:   <http://nalus.usoud.cz>),   v Slovinsku   (sklep Up-98/06 z 21. decembra   2006,   dostupné   na   internete:   <www.us-rs.si>)   a   v   Chorvátsku (U-III-4845/2004, dostupné na internete: <www.codices.coe.int>).

Ústavný súd musí preskúmať, či dané závery platia jednoznačne aj na predmetnú sťažnosť, pretože sa v nej namieta porušenie procesných práv.

Odvolací správny súd (najvyšší súd) zmenil rozhodnutie sťažovateľa, správneho orgánu.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   dovolanie.   Najvyšší   súd   konanie zastavil, pretože dovolanie proti rozhodnutiu správneho súdu je neprípustné. Rozhodol teda procesne   o tej   skutočnosti,   že   proti   zmeňujúcemu   výroku   najvyššieho   súdu   ako druhostupňového správneho súdu, resp. proti akémukoľvek rozhodnutiu správneho súdu nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ,   správny   orgán,   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu sťažnosť   na   ústavnom   súde,   pričom   namietal,   že   bolo   porušené   jeho   právo   na   súdnu ochranu, resp. bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, ktorý v tomto konaní háji zákonnosť svojho rozhodnutia, aj keď   pred   súdom   priamo   túto   moc   vrchnostensky   nevykonáva. Z tohto   dôvodu   sú   aj procesné práva prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže byť teda namietané formou sťažnosti podanej ústavnému súdu. Súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve   súvisí   taktiež   s   ochranou   slobodnej   sféry   súkromných   osôb,   aj   keď   len   pred výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel najvyšší súd, zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol prípadne poškodiť súkromnú osobu,   žalobcu   v správnom   súdnictve.   Už   správny   súd   je   ochranou   pred   štátom,   a   tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu. Sťažovateľ argumentoval v prospech svojej spôsobilosti podať sťažnosť ústavnému súdu jednak tým, že nevykonával svoju vrchnostenskú moc, k čomu sa už ústavný súd vyjadril, a taktiež tým, že má postavenie právnickej   osoby. Právna úprava v Slovenskej republike   je   neobvyklá   tým,   že   štátnym   orgánom   zo   zákona   priznáva   postavenie právnických   osôb.   Táto   skutočnosť   je   pozostatkom   socialistickej   koncepcie   organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo. Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie sťažnosti   ústavnému súdu. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len zo zotrvačnosti, z koncepčno-hospodárskych dôvodov má postavenie právnickej osoby (porov. tiež Mikule, V., Sládeček, V.: K jednomu z problémů právnikých osob jako stěžovatelů v judikatuře Ústavního soudu. In:   Dančák,   B.,   Šimíček,   V.   (eds.): Základní   lidská   práva   a právní   stát   v judikatuře ústavních   soudů. Brno:   Masarykova   univerzita,   Mezinárodní   politologický   ústav,   Brno 2000, s. 50 a nasl; Beran, K.: Proč není stát právnickou osobou? In: Právní rozhledy 7/2006, s. 255 a nasl.) Ak je správny orgán žalovaný správnou žalobou, má pasívnu procesnoprávnu subjektivitu   zo   zákona,   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a nie   z titulu   postavenia   ako právnickej osoby.

Napokon je potrebné uviesť, že sťažnosť podaná ústavnému súdu nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako bolo už uvedené, účelom takejto sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali, alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej   moci   porušil   základné   práva,   možno   kasáciou   zvrátiť   priebeh   alebo   výsledok napadnutého konania.

Ústavný súd ďalej uvádza, že niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné. Najvyšší súd to korektne a vyčerpávajúcim spôsobom   uviedol   v napadnutom   rozhodnutí   naznačujúc   rozdiely   medzi   civilným a správnym súdnictvom a popisujúc vývoj právnej úpravy správneho súdnictva až po novelu Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonom   č.   273/2007   Z.   z.   Ústavný   súd   dodáva,   že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú   čistotu   a jednotnosť   rozhodovania   v súdnych   konaniach,   ktorých   podstatou   je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca   nepovažoval   za   rozumné   a účelné,   aby   kontrola   verejnej   správy   bola   ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť   zjednocované   prostredníctvom   dovolania,   pretože   druhostupňové   rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce,   že   správne   a civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté v jednom procesnom kódexe.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   osobou,   ktorá   je   zjavne   neoprávnená   na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009