znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 87/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B. vo veci porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2006 vedených pod sp. zn. 1 SžoKS 56/2005 a konaním Krajského súdu v Trenčíne, Krajského pozemkového úradu v T. a Obvodného pozemkového úradu v T. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2007 doručená sťažnosť J. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. októbra 2006 vedených pod sp. zn. 1 SžoKS   56/2005   a konaním   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“), Krajského pozemkového úradu v T. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“) a Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   20   ods.   1   a 3   a   čl.   46   ústavy   v súvislosti s rozhodnutiami   označených   orgánov   verejnej   moci,   v súvislosti   s   konaním   podľa   §   3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003“), podľa ktorého sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných   podmienok   v súvislosti   s výkladom   pojmu   „tieseň“,   a to   rozhodnutiami vo veci sťažovateľa, ktorý sporné nehnuteľnosti odpredal právnickej osobe T., n. p., K., na základe   kúpno-predajnej   zmluvy   uzavretej   18. októbra   1960   medzi   sťažovateľom a Československým štátom zastúpeným T., n. p., K.. Sťažovateľ je toho názoru, že kúpno-predajnú zmluvu uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Konajúcim   orgánom   vytýka,   že „v zmysle   platnej   právnej   úpravy   individuálne nepreskúmali   jeho   stav   v dobe   uzatvorenia   kúpno-predajnej   zmluvy,   inak   by   došli k pozitívnemu výsledku vydania náhradného pozemku. Ponuka zo strany n. p. T. K., závod B.   č.   Pr-78.37/25110/59   zo   dňa   28.   11.   1959   s upozornením   na   možnosť   pristúpenia k zahájeniu vyvlastňovacieho konania bola predložená sťažovateľovi za trvania pracovného pomeru   s organizáciou,   ktorá   ponuku   predkladala   čo   ho   nepochybne   dostalo   do nepriaznivej   životnej   situácie.   V prípade   nepristúpenia   na   predložený   návrh   odpredaja pozemku   hrozili   mu   pracovno-právne   dôsledky,   v tej   dobe   permanentne   uplatňované, spočívajúce   minimálne   v obmedzení   alebo   zamedzení   funkčného   postupu.   Vykonával technicko-hospodársku funkciu, a nie robotnícke povolanie. V kontexte týchto skutočností osobného stavu neboli vo výrokoch rozhodnutí zohľadnené podmienky za ktorých došlo k uzavretiu   zmluvy   t.   j.   tieseň   a nápadne   nevýhodné   podmienky.   Nápadne   nevýhodné podmienky sťažovateľa sa v rámci uzavretia kúpno-predajnej zmluvy prejavili v ustanovení obsahujúcom   dohovor   o kúpnej   cene.   Sťažovateľ   ako   predávajúci   v dobe   uzatvárania zmluvných   vzťahov   nebol   existenčne   nútený   lukratívny   stavebný   pozemok   predávať   za nápadne   nevýhodnú   cenu   1,60   Kčs/m2,   keď   v čase   a mieste   by   ju   bol   predal   za   cenu mnohonásobne vyššiu. Podpísanie zmluvy bolo motivované len aktuálnou tiesňou možnej straty postavenia v zamestnaní alebo zamestnania vôbec.“

Naproti tomu sťažovateľ sa domnieva, že postupom správnych orgánov a súdov boli porušené jeho základné práva uvedené v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ústavy, a to z dôvodov vyššie   uvedených.   Vzhľadom   na   skutočnosti,   že   došlo   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa zakotvených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ústavy, je možné túto situáciu odstrániť jedine   zrušením   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   SžoKS   56/2005 z 27. októbra   2006,   pretože   jedine   tak   bude   možné   odstrániť   skutočnosti,   na   ktoré sťažovateľ v predchádzajúcich častiach poukázal.

Sťažovateľ súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľa zakotvené v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 SžoKS 56/2005 zo dňa 27. 10. 2006 a vec   vracia   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   odstránenia   chýb   v konaní a doplnenia dokazovania.

Konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   Krajského   súdu   v Trenčíne, Krajského pozemkového úradu v T.,   Obvodného pozemkového úradu v T.   boli porušené práva   sťažovateľa   zakotvené   v čl.   20   ods.   1   a 3   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky a priznáva   sa   mu   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   60.000,-   Sk,   ktoré   bude   Najvyšším súdom Slovenskej republiky, Krajským súdom v Trenčíne, Krajským pozemkovým úradom v T. a Obvodným pozemkovým úradom v T. spoločne a nerozdielne vyplatené sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. D. Š., advokátke sa priznáva náhrada trov právneho   zastúpenia   5.788,-   Sk,   ktorá   jej   bude   vyplatená   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky v Bratislave, Krajským súdom v Trenčíne, Krajským pozemkovým úradom v T. a Obvodným   pozemkovým   úradom   v T.   spoločne   a nerozdielne   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   alebo   zjavne   neopodstatnené   návrhy   môže   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   70/00, II. ÚS 190/05).

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozhodnutím   krajského   súdu, krajského pozemkového úradu a obvodného pozemkového úradu

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   odmietol   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie namietaných základných práv rozhodnutím krajského súdu, krajského pozemkového úradu a obvodného pozemkového úradu, pre nedostatok právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   a   čl.   46   ods.   1   ústavy najvyšším súdom

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môže byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05).

Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 11 Sp 86/04-26 z 23. marca 2005, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie č. k. D/2004/00082-011 z 18. októbra 2004, ktorým obvodný pozemkový úrad rozhodol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky v katastrálnom území B., parc. č. 1946/4, PK vložka č. 1149, roľa o výmere 1258 m2, z dôvodu, že neboli splnené podmienky reštitučného nároku uvedené v § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z., pretože kúpna zmluva,   v zmysle   ktorej   predmetné   pozemky   prešli   na   štát   alebo   inú   právnickú   osobu, nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal vec podľa § 246c, § 214 ods. 1 OSP v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako aj   spisu   krajského   súdu   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   závery   súdu   prvého   stupňa vychádzajú   z   náležitým   spôsobom   zisteného   skutkového   stavu   a   správnej   aplikácie príslušných zákonných ustanovení.

Podľa   §   3   ods.   1   písm.   j)   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon) oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú   osobu   v dôsledku   kúpnej   zmluvy   uzavretej   v   tiesni   za   nápadne   nevýhodných podmienok.

V   konaní   nebolo   sporné,   že   predmetné   nehnuteľnosti   navrhovateľ   odpredal právnickej osobe T. n. p. K. na základe kúpno-predajnej zmluvy uzavretej dňa 18. 10. 1960 medzi navrhovateľom a Československým štátom zastúpeným T., národný podnik K.. Za   daných   okolností   v   zmysle   citovanej   zákonnej   úpravy   bolo   možné   nárok   na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom priznať len vtedy, ak by sa preukázalo, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a zároveň za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   krajský   súd   správne   zdôraznil,   že   hrozbu vyvlastnenia   nemožno   pokladať   za   nedovolenú   tieseň   (vyvolávajúcu   tlak   k   urobeniu právneho úkonu za nápadne nevýhodných podmienok), pretože tento právny inštitút bol (a je aj v súčasnosti) jedným zo zákonom upravených postupov.

Rovnako   krajský   súd   správne   nepovažoval   kúpnu   cenu   stanovenú   dohodou (vzhľadom na to, že sa nepreukázal rozpor s cenovými predpismi platnými v čase uzavretia zmluvy) za nápadne nevýhodné podmienky.

K výkladu pojmu „tieseň“, ktorý krajský súd definoval v nadväznosti na aplikačnú súdnu prax, nemá odvolací súd žiadne námietky. Považuje však za dôležité doplniť, že tieseň musí mať   základ   v   objektívne existujúcom a pôsobiacom stave a súčasne   sa   musí stať pohnútkou pre prejav konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Tieseň ako objektívny stav má právne následky i vtedy, ak ju druhý účastník zmluvy nespôsobil, ani ju nevyvolal a dokonca aj vtedy, ak o nej nevedel. Preto sa so zreteľom na záujmy druhej strany i pre vznik reštitučného nároku na viac kumulatívne vyžaduje, aby kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok.

Každý z obidvoch pojmov, t. j. tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, je pritom potrebné posudzovať oddelene, hoci vecne a skutkovo spolu často úzko súvisia, ako dva predpoklady bez splnenia ktorých v čase právneho úkonu nemožno dôvodne uplatňovať právo podľa uvedených ustanovení zákona.

Z administratívneho spisu odporcu je nesporné, že odporca naplnenie zákonných podmienok reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona skúmal oddelene a pokiaľ dospel k záveru, zhodnému so záverom krajského súdu, že u navrhovateľa v čase podpísania zmluvy nebol objektívne preukázaný stav tiesne a že súčasne zo zmluvy pre neho neplynuli nápadne   nevýhodné   podmienky,   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   s   poukazom   na   jeho vecnú správnosť podľa § 219 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c a 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250k ods. 1 O. s. p.»

Z obsahu   sťažovateľom   označeného   namietaného   základného   práva   nemožno vyvodiť záver o tom, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda   by   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Podľa názoru ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   znaky   arbitrárnosti   ani svojvoľnosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy nepovažoval preto ústavný súd za potrebné ďalej skúmať. Zaoberať sa porušením týchto základných práv by mohol ústavný súd len v súvislosti s porušovaním ústavnoprávnych   princípov   v posudzovanom   (namietanom)   konaní,   ktoré   však   neriešil, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007