znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 869/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou SLOV-LEGAL, s. r. o., Dobrovičova 16, Bratislava, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Mariána Janása, vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uzneseniazo 6. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola9. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,Bajkalská 21/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jehouznesením z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), sa žaloboudomáhala voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom z tituluneuhradených platieb za dodávku tepla a náhrady za neodobraté teplo podľa faktúr žalobcu.

Sťažovateľ uvádza, že právnym základom uplatnených nárokov je zmluva o dodávkea odbere tepla, ktorú uzavrel 10. novembra 1999 žalobca s právnym predchodcomsťažovateľa  Západoslovenskými energetickými závodmi, štátny podnik (ďalejlen „zmluva“).

Predmetom sporu je dôvodnosť nároku na zaplatenie ceny za dodávku teplaza obdobie september až december 2002 a náhrady za neodobraté teplo. Sťažovateľuplatnený nárok neuznáva okrem iného aj z dôvodu, že je priamym odberateľom, preto malabyť zmluva uzavretá podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmenezákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), ktorý bol účinný v čase uzavretiazmluvy. Povinnosť uzavrieť takúto zmluvu podľa zákona o energetike podľa sťažovateľavyplýva z § 9 ods. 12 písm. a) zákona o energetike. Žalobca mal vychádzať z toho,že sťažovateľ nie je priamym odberateľom, preto je zmluva platne uzavretou kúpnouzmluvou podľa Obchodného zákonníka.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o žalobe rozsudkomč. k. 29 Cb 68/2003-387 zo 14. januára 2005 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovisumu 284 162 758,80 Sk s príslušenstvom.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdrozsudkom č. k. 2 Cob 233/2005-507 z 3. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súduzmenil a žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol najvyššísúd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 23/2006 zo 17. mája 2007 tak, že ho zamietol.

V predmetnej veci podal žalobca sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorejrozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 311/2007-33 z 24. apríla 2008 tak, že vyslovilporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/2006, zrušil rozsudoknajvyššieho súdu zo 14. januára 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 32/2008zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 3. apríla 2006 a vrátil mu vecna ďalšie konanie.

Krajský súd následne uznesením č. k. 2 Cob 207/2008-1056 z 12. januára 2010 zrušilrozsudok okresného súdu zo 14. januára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovisumu 9 432 475,56 € s príslušenstvom.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol krajský súdrozsudkom č. k. 2 Cob 127/2012-1346 z 24. júla 2012 tak, že rozsudok okresného súduvo výroku o priznanej istine a príslušenstve potvrdil a v časti výrok o náhrade trov konaniazrušil a v tomto rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súduznesením č. k. 5 Obdo 2/2013-1417 z 18. marca 2013 tak, že rozsudok krajského súduz 24. júla 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci doplnil dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkomč. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zo 7. novembra2011 v znení opravného uznesenia z 9. januára 2012 potvrdil. Proti tomuto rozsudku podalsťažovateľ dovolanie.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.5 Obdo 39/2014 z 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014 v spojenís rozsudkom okresného súdu č. k. 29 Cb 68/2013-1208 zo 7. novembra 2011 v spojenís opravným uznesením okresného súdu č. k. 26 Cb 68/2003-1295 z 9. januára 2012 podalgenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podnetsťažovateľa mimoriadne dovolanie. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátorarozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 z 10. septembra2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že k porušeniu označených práv podľaústavy a dohovoru došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutýmuznesením a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že tieto súdy sa

„nevysporiadali so zjavnou nezákonnosťou a vadami kľúčového a nosného dôkazu celého súdneho konania − znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý nevypracovali odborne spôsobilé osoby a nakoľko dovolací súd i odvolací súd len formalisticky a arbitrárne bez ďalšieho konštatovali zákonnosť a presvedčivosť uvedeného dôkazu avšak na zásadné námietky Sťažovateľa tykajúce sa nezákonnosti a neodbornosti vyhotovenia znaleckého posudku znaleckým ústavom ÚSI Žilina žiadne relevantné, ani konkrétne, ani presvedčivé odpovede neuviedli, čím porušili vyššie deklarované základné práva Sťažovateľa“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnomsúdnom konaní bolo vyriešenie otázky, či sťažovateľ bol v postavení priameho odberateľatepla a následne či zmluva bola uzavretá platne. Sťažovateľ poukazuje na dôležitosť dôkazuvykonaného krajským súdom v odvolacom konaní − znaleckého posudku Ústavu súdnehoinžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“)z 27. decembra 2013,„nakoľko sa odvolací súd a tiež dovolací súd vo svojich skutkových a právnych záveroch skoro výhradne opierajú o závery tohto dôkazu. Je preto nepochybné, že hodnovernosť a nerozporovateľnosť tohto dôkazu má zásadný vplyv na celkové hodnotenie spravodlivosti a presvedčivosti prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu v Rozsudku KSBA, ako i rozhodnutia dovolacieho súdu v Uznesení NS SR.“. Vzhľadomna kľúčovú povahu tohto znaleckého posudku je potrebné podľa sťažovateľa považovaťza podstatné aj jeho výhrady k tomuto dôkazu.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s jehoargumentáciou vysporiadal len formálne a námietku, že znalecký posudok vypracovaliosoby bez zákonného oprávnenia, nechal bez odpovede. Rovnako tak konajúce súdy nechalipodľa sťažovateľa bez odpovede jeho pochybnosť, či znalecký posudok ústavu súdnehoinžinierstva bol kontrolným znaleckým posudkom alebo či len„bez ďalšieho prebral závery pôvodného znaleckého posudku, najmä s ohľadom na nezákonné a neodborné spracovanie uvedeného kľúčového dôkazu odvolacieho a dovolacieho konania“.

Z odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu a ani dovolacieho súdu nie je zrejmé,na základe akých úvah posúdili presvedčivosť a hodnovernosť znaleckého posudku ústavusúdneho inžinierstva a ako vlastne hodnotili tento dôkaz. Sťažovateľ poukazuje tiež na to,že sa k jeho námietkam vyjadril zhotoviteľ znaleckého posudku – ústav súdnehoinžinierstva, pričom jeho vyjadrenie považuje za nedostatočné a nepresvedčivé. V tejtosúvislosti tiež uvádza:

«Sťažovateľ namieta, že ÚSI Žilina nepresvedčivo a nedostatočne reagoval na výhrady Sťažovateľa voči neodbornosti osôb, ktoré spracovali znalecký posudok ÚSI Žilina... Ku konkrétnej skutočnosti a námietke Sťažovateľa, že znalci z úplne iného odboru (Doprava cestná a Strojárstvo) boli „garantom“ znaleckého posudku z iného odboru (Energetika, Tepelná energetika), nesúvisiaceho s ich špecializáciou sa však ÚSI Žilina už nevyjadruje. Rovnako dovolací súd a odvolací súd ponechávajú túto zásadnú námietku Sťažovateľa nezodpovedanú.

Podľa Sťažovateľa je v rozpore so zásadami a atribútmi spravodlivého súdneho konania, ak súd pripustí kľúčový dôkaz v konaní napriek tomu, že taký dôkaz (znalecký posudok ÚSI Žilina) bol v skutočnosti vyhotovený na to nepovolanými osobami, a len z formálno-právneho hľadiska sa môže „javiť ako vyhotovený v súlade so zákonom“. Odvolací súd tým, že nedoplnil dokazovanie o výsluch osôb, ktoré spracovali znalecký posudok za znalecký ústav ÚSI Žilina a nereagoval presvedčivým zdôvodnením na námietky Sťažovateľa o neodbornosti a nekvalifikovanosti spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina a dovolací súd tým, že sa bez ďalšieho uspokojil s vágnou a neurčitou argumentáciou ÚSI Žilina a nedostatočným odôvodnením odvolacieho súdu voči výhradám Sťažovateľa na zloženie osôb, ktoré spracovali znalecký posudok za ÚSI Žilina (znalecky neodborné osoby k posudzovanej problematike), zaťažili Uznesenie NS SR, resp. Rozsudok KSBA takými vážnymi vadami a nezodpovedanými otázkami, ktoré majú za následok odňatie možnosti Sťažovateľa konať pred súdom.»

Sťažovateľ tvrdí, že jeho výhrady voči spracovateľom znaleckého posudku bolizásadné a kľúčové, keďže z tohto dôkazu odvolací súd a aj dovolací súd vyvodilirozhodujúce závery, preto konajúce súdy boli povinné„v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP poskytnúť špecifické, presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede na takto osobitné a vážne námietky...“. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedal „špecifickú“odpoveď na jeho námietky a najvyšší súd ako dovolací súd toto pochybenie krajského súdunenapravil a odôvodnenie jeho rozsudku považoval za akceptovateľné.

Sťažovateľ pritom namieta,„že nemalo ísť zo strany dovolacieho súdu o hodnotenie odbornej stránky znaleckého posudku, ale o logické vyhodnotenie nesplnenia zákonnou hypotézou predpokladanej osobnej garancie odbornosti na strane spracovávateľov znaleckého posudku, čo splnené nebolo“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že námietky voči spracovateľom znaleckého posudkuústavu súdneho inžinierstva uviedol vo svojom podaní z 27. decembra 2013, v ktoromokrem iného uvádza:

„V rozpore s účelom sledovaným Zákonom o znalcoch a výkladom definície znaleckej činnosti podľa tohto zákona, ak by znaleckú činnosť mohli v mene ÚSI Žilina pri posúdení zadania z odboru Energetika - odvetvia Tepelná energetika vykonať znalci nezapísaní v zozname znalcov pre tento odbor a odvetvie, išlo by o porušenie, alebo minimálne obchádzanie Zákona o znalcoch a teda postup by bol v rozpore s týmto zákonom, čo je prípad vypracovania Znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 337/2013 V zmysle uvedeného považujeme Znalecký posudok ÚSI Žilina č. 337/2013 za vypracovaný v rozpore so Zákonom o znalcoch a v rozpore s Vyhláškou, nakoľko bol vypracovaný osobami nezapísanými v zozname znalcov ani len pre odbor Energetika a už vôbec nie pre odvetvie Tepelná energetika.

Hypotéza právnej normy − Zákona o znalcoch predpokladá, že za spracovaním znaleckého posudku je odborne spôsobilá osoba z daného posudzovaného odboru a odvetvia, a to platí i pre prípad, že znalecký posudok vyhotovuje znalecký ústav špecifikovaný v § 19 zákona o znalcoch. Osobitne v § 19 ods. 3 v spojení s § 6 ods. 1 zákona o znalcoch zákonodarca predpokladá, že najmä v prípade znaleckého ústavu bude garancia (osobná i odborná) ešte vyššia ako pri jednotlivých znalcoch, nakoľko zákon vyžaduje pre zápis takéhoto znaleckého ústavu prísnejšie nároky na odbornú garanciu v príslušnom odbore (t. j. že spĺňa predpoklady uvedené v § 6 ods. 1 a že zodpovedná osoba za výkon znaleckej činnosti získala v príslušnom odbore vedecko-pedagogický titul alebo umelecko- pedagogický titul) Uvedené však v prípade znaleckého posudku ÚSI Žilina splnené zjavne nebolo.“

Sťažovateľ taktiež aj vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 k stanovisku ústavusúdneho inžinierstva okrem iného uviedol:

„Všetky osoby, ktoré sa podieľali na spracovaní znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 337/2013, teda menovite:, a nie sú a v rozhodnom období ani neboli zapísané v zozname znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, ani pre odbor Energetika, ani pre odvetvie Tepelná energetika, pričom prví dvaja sú a v rozhodnom období boli len znalcami v odbore Doprava cestná a Strojárstvo a nebol v rozhodnom období vôbec zapísaný ako znalec pre žiadny odbor ani odvetvie.

... ÚSI Žilina nemal v čase vyhotovenia znaleckého posudku ÚSI Žilina žiadnych znalcov zapísaných v zozname znalcov pre odbor Energetika − odvetvie Tepelná energetika. Tento ústav disponuje iba znalcami pre odbor Energetika − odvetvie Plynárenstvo...

... odvetvie plynárenstvo bolo zaradené pod odbor Energetika až Inštrukciou 7/2009 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. marca 2009 č. 23635/2009-51... To znamená, že samotné odvetvie plynárenstvo bolo dlhodobo zaradené pod odbor, ktorý s odborom Energetika a už vôbec nie s odvetvím tepelná energetika, nemá de facto nič spoločné.

... v zmysle Jednotlivých správ ÚSI Žilina za roky 2008 až 2012, ktoré sú prílohou Výročných správ o činnosti Žilinskej univerzity v Žiline za roky 2008 až 2012 vyplýva, že ÚSI Žilina sa nikdy nešpecializoval na vypracovávanie znaleckých posudkov v odbore Energetika a už vôbec nie v odvetví tepelná energetika...

To znamená, že odbor Energetika má ÚSI Žilina zapísaný len a len z dôvodu administratívneho úkonu a formálneho rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to Inštrukciou č. 7/2009, pričom bez tohto formálneho presunu odvetvia Plynárenstvo z odboru Hutníctvo do odboru Energetika by ÚSI Žilina nikdy odbor Energetika zapísaný nemal.“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že predmetný znalecký posudok ústavu súdnehoinžinierstva nemal byť pripustený ako dôkaz, keďže bol vypracovaný v rozporeso zákonom.

Sťažovateľ následne odôvodňuje namietané porušenie označených práv podľa ústavya dohovoru aj na tom základe, že„v Rozsudku KSBA absentuje vlastná úvaha súdu vo vzťahu k najzásadnejším otázkam súdneho sporu (najmä relevancia rozhodujúcej úlohy posúdenia postavenia Sťažovateľa ako priameho odberateľa vo vzťahu k celkovému posúdeniu vzneseného nároku žalobcu v súdnom konaní a k posúdeniu možnej ne/platnosti ZoTE podľa kogentnej zákonnej úpravy v Zákone o energetike), o komplexnom a komparačnom vyhodnotení skutkových a právnych zistení odvolacieho súdu, v dôsledku čoho rozhodnutia súdov trpia vadou arbitrárnosti nepresvedčivosti a neúplnosti odôvodnenia v najzásadnejších otázkach sporu.“.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na to, že ani najvyšší súda ani krajský súd sa nevysporiadali s tým, či postavenie sťažovateľa ako priamehoodberateľa bolo skutočne rozhodujúcim faktorom. Tieto súdy neuviedli, či vzhľadom na to,že predmetom zmluvy bol regulovaný tovar – teplo, nebolo potrebné uzavrieť zmluvu podľazákona o energetike. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že:

„K vyššie uvedenej zásadnej námietke a výhrade Sťažovateľa (že ZoTE mala byť bez ohľadu na postavenie Sťažovateľa, či už priameho alebo nepriameho odberateľa tepla subsumovaná pod kogentné ustanovenia Zákona o energetike ako osobitná zmluva o dodávke tepla), sa odvolací súd vôbec nevyjadruje, čím pri takto zásadnej námietke Sťažovateľa porušil právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť konať pred súdom. Dovolací súd tým, že sa len bez ďalšieho stotožnil s odôvodnením odvolacieho súdu v Rozsudku KS BA, túto vadu konania neodstránil a rovnako porušil Sťažovateľove základné práva.

Podľa Sťažovateľa vyplývala priama povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie priamo z ustanovenia § 9, ods. 12, písm. a) Zákona o energetike pre všetky vzťahy dodávateľov tepla (držiteľov licencie) a odberateľov tepla (teda aj pre nepriamych odberateľov energie).

Na uvedenú zásadnú výhradu Sťažovateľa odvolací súd ani dovolací súd vôbec v odôvodneniach svojich rozhodnutí nereagovali...

Skutočnosť, že išlo zo strany Sťažovateľa o zásadnú, podstatnú a špecifickú námietku svedčí fakt, že v prípade, ak by súdy prihliadli na uvedenú námietku Sťažovateľa a ak by túto v zmysle kogentnej právnej normy akceptovali, došlo by k podstatnému zvratu v súdnom konaní, nakoľko by súdy museli ex offo konštatovať neplatnosť zmluvy ZoTE a museli by logicky a v nadväznosti na uvedené žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú, čo sa však nestalo.“

Sťažovateľ tiež tvrdí, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu muv napadnutých konaniach bola odňatá možnosť konať pred súdom z toho dôvodu, že krajskýsúd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania – výsluchom znalcov, ktorívypracovali znalecký posudok ústavu súdneho inžinierstva, a na nariadenie kontrolnéhoznaleckého dokazovania. Dovolací súd toto pochybenie krajskému súdu nevytkol a postupkrajského súdu akceptoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«... odvolací súd nevykonal Sťažovateľom navrhované dôkazy, hoci Sťažovateľom navrhované dôkazy mali za úlohu objasniť zásadné pochybnosti identifikované v odvolacom konaní cez námietky Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti odvolacím súdom vykonaného kľúčového dôkazu /znalecký posudok ÚSI Žilina/ a nepripustením návrhov Sťažovateľa na doplnenie dokazovania o výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina a nevykonaním kontrolného znaleckého posudku znaleckým ústavom s medzinárodnou kredibilitou, ponechal odvolací súd tieto pochybnosti a odpovede na zásadné námietky Sťažovateľa nezodpovedané a otvorené...

Odvolací súd... nepripustil návrh Sťažovateľa na predvolanie spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina k výsluchu na súdnom pojednávaní v rámci odvolacieho konania, čím odňal Sťažovateľovi ako žalovanému v odvolacom konaní možnosť klásť otázky spracovateľom znaleckého posudku USI Žilina za účelom preukázania ich (ne)odbornosti, a tým aj odňal Sťažovateľovi možnosť na súdnom pojednávaní v odvolacom konaní potvrdiť správnosť námietok Sťažovateľa o neodbornosti spracovania daného znaleckého posudku ÚSI Žilina. Pritom odvolací súd považoval za rozhodujúci dôkaz práve znalecký posudok USI Žilina. Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS BA potvrdil, že znalecký posudok bol spochybnený znaleckým posudkom FEI STU (viď strana 30 ods. 3 Rozsudku KS BA) z čoho možno vyvodiť, že vychádzal práve zo znaleckého posudku USI Žilina ako z rozhodujúceho dôkazu.

... a zároveň uznesením o vedení konania vyhlásenom na pojednávaní dňa 10. 06. 2014 nepripustil návrh Sťažovateľa na vykonanie kontrolného znaleckého posudku iným ústavom s medzinárodnou kredibilitou alebo FEI STU...

Dovolací súd znemožnil objasnenie zásadnej námietky Sťažovateľa voči nezákonnosti a neodbornosti spracovania kľúčového dôkazu konania − znaleckého posudku ÚSI Žilina, tým že:

svojím postupom v konaní o dovolaní Sťažovateľa, ako i v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR neodstránil uvedené pochybnosti a nezodpovedal na zásadné námietky Sťažovateľa z odvolacieho konania...

... Sťažovateľ namieta, že odvolací súd ani dovolací súd sa riadne v odôvodnení Rozsudku KS BA ani v Uznesení NS SR nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré nevykonali Sťažovateľom navrhované dôkazy, a to najmä s ohľadom na Sťažovateľom vznesené námietky na nezákonnosť a neodbornosť spracovania rozhodného dôkazu konania − znaleckého posudku ÚSI Žilina. V kontexte uvedených námietok Sťažovateľa zdôvodnenie nevykonania Sťažovateľom navrhovaných dôkazov v odôvodneniach Rozsudku KS BA a Uznesenia NS SR vyznieva čisto formalisticky, resp. úplne absentuje.

... dovolací súd napriek tomu, že sám v odôvodnení Uznesenia NSSR (ako vyššie) uvádza, že súd nesmie upustiť od výsluchu znalca, ak boli účastníkom vznesené podstatné výhrady voči záverom znaleckého posudku a následne napriek zásadným námietkam Sťažovateľa uvedených v dovolaní k nezákonnosti a neodbornosti spracovania znaleckého posudku ÚSI Žilina na to nepovolanými osobami (čo malo jednoznačný vplyv na pochybnosť o relevantnosti záverov uvedeného znaleckého posudku), iba stroho a formalistický konštatuje, že Sťažovateľ žiadne „také vážne výhrady“ nevzniesol, i keď tomu tak nebolo.

Sťažovateľ nespochybňuje jednoznačnú právomoc odvolacieho súdu na vlastné a voľné hodnotenie dôkazov a posúdenie toho, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie.

... ak odvolací súd napriek vážnym pochybnostiam v konaní vyvolaným závažnými námietkami Sťažovateľa voči zákonnosti a odbornosti vyhotovenia kľúčového dôkazu v konaní (znaleckého posudku ÚSI Žilina) následne nevykoná ďalšie Sťažovateľom navrhované dôkazy, ktorými môže tieto pochybnosti odstrániť (najmä výsluch spracovateľov znaleckého posudku ÚSI Žilina a vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania) a ponechá tieto pochybnosti naďalej v konaní, vážne tým porušuje základné práva Sťažovateľa...»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo(sťažovateľa, pozn.)... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod č. k. 5 M Obdo/3/2014 porušené boli.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť(sťažovateľovi, pozn.)... trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrenípodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosťnapadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu zo 7. novembra 2011, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 do rozhodnutia ústavnéhosúdu o jeho sťažnosti.

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 39/2014,5 M Obdo 3/2014 z 22. júla 2015 odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajskéhosúdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa a o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Na podklade napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 je protisťažovateľovi ako povinnému vedené exekučné konanie pod sp. zn. 39 Er 3637/2014(EX 3754/2014) o vymoženie sumy 9 432 475,56 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľacelkovo ide o sumu 27 000 000 €. Okresný súd Bratislava II ako exekučný súd rozhodoluznesením z 3. októbra 2014 o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení voči sťažovateľoviz dôvodu podaného dovolania a mimoriadneho dovolania. Proti tomuto uzneseniu podalodvolanie žalobca, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 19. augusta 2015 tak,že uznesenie Okresného súdu Bratislava II zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na výsledok konania o dovolaní a o mimoriadnomdovolaní predmetné exekučné konanie bude pokračovať. Následne v súvislosti s návrhomna odklad vykonateľnosti uvádza tieto dôvody:

„... existuje pravdepodobný a možný úspech ústavnej sťažnosti v zmysle dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti;

... existuje odôvodnená hrozba pokračovania a vykonania exekúcie žalobcom v exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014), pričom ujma hroziaca Sťažovateľovi v prípade neodloženia vykonateľnosti predmetných rozhodnutí... je vrátane príslušenstva pohľadávky cca vo výške 27.000.000,- EUR a navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (podľa § 61 Exekučného poriadku),

... žalobca je spoločnosťou so sídlom v Cyperskej republike, čo má zásadný vplyv na právne postavenie žalobcu, ako aj následnú vymožiteľnosť práv a nárokov Sťažovateľa od žalobcu,

... existuje ohrozenie zabezpečenia dodávok tepla pre obyvateľov Bratislavy, a ohrozenie fungovania spoločnosti Sťažovateľa.

Sťažovateľ je dodávateľom a distribútorom tepla na území Bratislavy pre takmer polovicu jej obyvateľov a podnikateľských subjektov. V prípade, ak by pokračovala exekúcia v exekučnom konaní 39 Er 3637/2014 (EX 3754/2014) a došlo by v rámci nej k odúčtovaniu všetkých finančných prostriedkov z účtov Sťažovateľa, u Sťažovateľa by nastala platobná neschopnosť, ktorá by mohla viesť k zastaveniu plnení od dodávateľov Sťažovateľa a tým k zastaveniu možnosti výroby tepla pre odberateľov Sťažovateľa na území Bratislavy.

Keďže spor medzi Sťažovateľom a žalobcom bol viackrát medializovaný sú dodávatelia Sťažovateľa neochotní v prípade čo aj najmenšieho meškania platieb za ich výkony pokračovať v poskytnutí plnení Sťažovateľovi.

Žalovaný má za to, že do rozhodnutia vo veci samej je potrebné z vyššie uvedených dôvodov vydať dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti Rozsudku KS BA, Uznesenia NS SR, ako aj Rozsudku NS SR.

Na základe vyššie uvedených skutočností Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby jeho ústavná sťažnosť bola prednostne prejednaná z dôvodov uvedených v tomto článku a z dôvodu všeobecného verejného záujmu, nakoľko Sťažovateľ je kľúčovým dodávateľom tepla pre oblasť Bratislavy − mestské časti Staré Mesto, Nové Mesto, Ružinov, Karlova Ves a Dúbravka.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadomna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru„... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k. 2 Cob/105/2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 5 Obdo/39/2014 a v konaní vedenom pod č. k. 5 M Obdo/3/2014...“a následne v ďalšej časti petitu navrhuje, aby ústavný súd zrušil„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 09. 2015, sp. zn. 5M Obdo 3/2014 v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 10. 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2014, sp. zn. 2 Cob/105/2013-1732...“a vecvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namietaporušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jehorozsudkom z 30. júna 2014,

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jehouznesením z 10. septembra 2015 a

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jehorozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 105/2013 a jeho rozsudkom z 30. júna 2014

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámcipredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014. Krajský súd napadnutýmrozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7. novembra 2011 v znení opravnéhouznesenia z 9. januára 2012, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazalsťažovateľa zaplatiť mu žalobou uplatnené nároky – istinu a jej príslušenstvo.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajskéhosúdu z 30. júna 2014 dovolanie, v ktorom uviedol identickú argumentáciu ako vo svojejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V dovolaní sťažovateľ namietal, že mu postupomkrajského súdu v napadnutom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže

- krajský súd nereagoval na jeho námietku týkajúcu sa znalca – ústavu súdnehoinžinierstva,

- nevykonal ním navrhnuté dôkazy – t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudkuústavu súdneho inžinierstva, nenariadil vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckéhoposudku a

- k zásadným otázkam prerokúvanej veci neuviedol vlastnú úvahu, rovnako tak anik hodnoteniu dôkazov, čím napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. júna 2014 nebolriadne odôvodnený.

Zo sťažnosti je taktiež zrejmé, že generálny prokurátor podal na podnet sťažovateľamimoriadne dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravnýmuznesením okresného súdu z 9. januára 2012. Prípustnosť mimoriadneho dovolaniaodôvodnil generálny prokurátor dovolacím dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že napadnuté rozsudky spočívajúv nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyššísúdrozhodolo dovolanísťažovateľanapadnutýmuznesenímz 10. septembra 2015 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé,že preskúmal dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tvrdil, že mu bola postupomkonajúcich súdov odňatá možnosť konať pred súdom.

O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súdnapadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 tak, že ho zamietol, pričom z jehoodôvodnenia vyplýva, že sa vysporiadal s argumentáciou generálneho prokurátora, ktoroutvrdil, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili, a tiež, že mu svojímpostupom odňali možnosť konať pred súdom.

Z odôvodnenia týchto rozhodnutí z 10. septembra 2015, t. j. napadnutého rozsudkua napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne prerokoval dovolaciuargumentáciusťažovateľav dovolanía argumentáciugenerálnehoprokurátorav mimoriadnom dovolaní (ktoré sú zhodné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti, prípadneidú nad jej rámec). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiťargumentáciu sťažovateľa v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 30. júna 2014.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska preústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesenia z 10. septembra 2015, ako aj jehopostupu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudku z 10. septembra2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 2/2014, IV. ÚS 52/2014).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 5 Obdo 39/2014 a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra2015 v znení opravného uznesenia zo 6. októbra 2015.

Základom argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho námietka, že znaleckýposudok ústavu súdneho inžinierstva je nezákonný a má vady predovšetkým z dôvodu,že ho nevypracovali odborne spôsobilé osoby. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a anikrajský súd sa nevysporiadali s touto námietkou, pričom nápravu neposkytol ani najvyššísúd ako dovolací súd.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje vlastnáúvaha súdu o základných aspektoch sporu – predovšetkým týkajúcich sa postaveniasťažovateľa, t. j. či je priamym odberateľom tepla v zmysle zákona o energetike,a týkajúcich sa platnosti zmluvy.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd nevykonali dôkazy, ktorénavrhol, t. j. výsluch spracovateľov znaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva,a nenariadili vypracovanie ďalšieho kontrolného znaleckého posudku znaleckým ústavoms medzinárodnou kredibilitou.

1. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015 odmietol dovolaniesťažovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako smerujúce protirozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V odôvodnení svojho uznesenianajvyšší súd poukázal na priebeh konania pred okresným súdom, krajským súdom a na ichrozhodnutia v predmetnej veci, rovnako tak na nález ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 311/2007 z 24. apríla 2008. Následne uviedol argumentáciu sťažovateľa v jehodovolaní a tiež obsah vyjadrenia žalobcu k dovolaniu. Najvyšší súd sa zaoberalprípustnosťou dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 ods. 1 až 3 OSPnie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd skúmal, či je opodstatnenánámietka sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu v napadnutom konaní bola odňatámožnosť konať, čím mal byť daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. K námietkesťažovateľa, že krajský súd nevyhovel návrhu na výsluch spracovateľov znaleckéhoposudku ústavu súdneho inžinierstva a nenariadil vypracovať ďalší kontrolný znaleckýposudok, najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd uvádza, že rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určuje súd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5 O. s. p.). Aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny názor, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). K tomu je potrebné uviesť, že odvolanie je konštruované ako opravný prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem niektorých zákonných výnimiek), platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, že by sa už v odvolacom konaní v zásade nemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky, ktoré umožňujú, aby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie. Prvá výnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie. Druhá výnimka oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie. Znamená to, že odvolací súd môže vykonať len také dôkazné prostriedky, ktoré súd prvého stupňa vôbec nevykonal. Tretia výnimka tiež oprávňuje odvolací súd na to, aby doplnil dokazovanie, t. j. aby vykonal také dôkazné prostriedky, ktoré neboli vykonané v konaní na súde prvého stupňa, a to aj vtedy, ak účastníci ich vykonanie v odvolacom konaní vôbec nenavrhujú. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nie je možné skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa podrobiť revízii, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorého skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, oprávnený za tým účelom vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov už len z toho dôvodu, že na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť vykonávať dôkazy (prehodnocovať skutkové zistenia možno len na podklade výsledkov vykonaného dokazovania). V dovolacom konaní sa ex offo posudzuje len zákonnosť postupu súdu pri vykonávaní dokazovania (súlad jeho procesného postupu so zákonom).

V súvislosti s námietkou žalovaného, týkajúcou sa nevykonania ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patri výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p. ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

Dovolací súd takisto poukazuje na to, že v prejednávanej veci boli vykonané dve znalecké dokazovania nariadené súdom, a to znalecké dokazovanie súdu prvého stupňa prostredníctvom a znalecké dokazovanie odvolacieho súdu prostredníctvom ÚSI ŽU Žilina a takisto tri znalecké posudky predložené stranami ako listinné dôkazy (, a FEI STU Bratislava) a s poukazom na § 120 ods. 1 O. s. p. uzatvára, že nevykonanie ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania nemôže viesť k odňatiu práva účastníka konania konať pred súdom. Ak súd rozhodne, že navrhovaný dôkaz nevykoná, musí sa v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s tým, z akého dôvodu ho nevykonal. V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k preukázaniu postavenia žalovaného ako priameho odberateľa bolo celkovo vykonaných päť znaleckých posudkov a ďalšie písomné dôkazy oboch účastníkov konania, na základe čoho dospel k záveru, že vykonať ďalšie dokazovanie v tomto smere je nadbytočné. Navyše dovolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, podľa ktorého kontrolným znaleckým posudkom bol už znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina, vykonanie ktorého nariadil z dôvodu, že vykonaním znaleckého posudku FEI STU Bratislava odvolacím súdom bol podľa odvolacieho súdu spochybnený znalecký posudok. Z odôvodnenia rozsudku, ako aj zo spisového materiálu je zrejmé, že znalecký posudok ÚSI ŽU Žilina plnil účel kontrolného znaleckého dokazovania.

Z uvedených dôvodov dovolací súd námietku dovolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.... odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom doplnil dokazovanie tým, že vykonal znalecký posudok FEI STU Bratislava (vrátane jeho dodatku) ako písomný dôkaz predložený žalovaným, pričom ho vyhodnotil tak, že jeho závery spochybňujú závery znaleckého posudku. Z tohto dôvodu nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom ÚSI ŽU Žilina a zadal znaleckému ústavu zodpovedanie rovnakých otázok, na ktoré v konaní na súde prvého stupňa odpovedal vo svojom znaleckom posudku. ÚSI ŽU Žilina vypracoval písomný znalecký posudok, v ktorom dospel k rovnakému záveru ako znalec, t. j., že žalovaný nie je vo vzťahu k žalobcovi v postavení priameho odberateľa.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že odvolací súd nie je oprávnený hodnotiť odbornú stránku podaného znaleckého posudku. Súd posudok hodnotí iba z hľadiska jeho presvedčivosti a hodnovernosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania.

Odvolací súd uvedený znalecký posudok doručil stranám, pričom ich vyzval na vyjadrenie. Žalovaný sa k posudku vyjadril 27. decembra 2013, v ktorom mu vyčítal, že nebol vypracovaný znalcom zapísaným v odbore energetika, v odvetví tepelná energetika, nakoľko ÚSI ŽU Žilina nepoveril znalcov, ktorí sú za tento ústav zapísaní v zozname znalcov pre odbor energetika, odvetvie tepelná energetika. Ďalej namietal jeho vecnú správnosť, pričom sa odvolával na listinné dôkazy vykonané v konaní, ktoré odporujú záverom uvedeného znaleckého posudku. Zároveň navrhol výsluch spracovateľov uvedeného znaleckého posudku.

Žalobca vo vyjadrení spochybnil argumenty žalovaného, týkajúce sa odbornej nespôsobilosti spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina, nakoľko žalovaný svoju argumentáciu o nespôsobilosti spracovateľa opieral o zápisy v zozname znalcov, ktoré nekorešpondovali s dátumom spracovania znaleckého posudku.

Na výzvu odvolacieho súdu sa k námietkam žalovaného k znaleckému posudku písomne vyjadril ÚSI ŽU Žilina. Uviedol, že spĺňa podmienky § 19 ods. 3 zák. č. 382/2004 Z. z., ako aj § 35 a § 34 v nadväznosti na § 6 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z. z. ÚSI ŽU Žilina je v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zák. č. 382/2004 Z. z., zapísaný do oddielu znaleckých ústavov, a to v odboroch: Doprava cestná, Doprava železničná, Ekonómia a manažment, Elektrotechnika, Energetika, Písmoznalectvo, Stavebníctvo, Strelné zbrane a výbušniny, Strojárstvo, Ekonomika a riadenie podnikov. Interní pracovníci pre vybrané znalecké odbory, ktorí garantujú výkon činnosti v danom znaleckom odbore, sú obvykle zároveň aj znalcami zapísanými v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Okrem interných pracovníkov disponuje aj preverenými a preškolenými externými spolupracovníkmi z jednotlivých znaleckých odborov, pričom mnohí takíto spolupracovníci sú znalcami zapísanými v zozname znalcov a spĺňajú požadované kritéria podľa § 2 vyhlášky č. 490/2004 Z. z. Osoby uvedené v uvedenom znaleckom posudku sú osobami, ktoré sú oprávnené k podaniu výkladu znaleckého posudku na súde. Samotný znalecký posudok je vypracovaný kolektívom autorov a vzhľadom aj na charakter a postavenie ÚSI ŽU Žilina, sú posudky interne oponované. Skonštatoval, že svoj znalecký posudok vypracoval v súlade so zák. č. 382/2004 Z. z., pričom podporil svoje odborné závery v nadväznosti na námietky vznesené žalovaným.

Odvolací súd vykonal znalecký posudok na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. apríla 2014.

K vyjadreniu znalca sa následne písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich doterajších námietkach, na čo reagoval žalobca, ktorý ďalšou argumentáciou spochybnil relevantnosť námietok žalovaného.

Na pojednávaní 10. júna 2014 žalovaný zopakoval svoje námietky voči znaleckému posudku a svoj návrh na výsluch jeho spracovateľov a navrhol kontrolný znalecký posudok FEI STU Bratislava, alebo iný ústav s medzinárodnou kredibilitou.

Následne odvolací súd vyhodnotil, že skutkový stav je náležite zistený a vydal vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. K návrhu žalovaného na vykonanie výsluchu spracovateľov znaleckého posudku ÚSI ŽU Žilina a k doplneniu dokazovania kontrolným znaleckým posudkom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že strany sa k posudku písomne vyjadrili a nepovažoval za potrebné vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti a hospodárnosti konania vykonať výsluch znalca ÚSI ŽU Žilina na pojednávaní. Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že znalecký posudok má všetky formálne náležitostí, a že znalec pre potreby súdu rozhodnúť vo veci, vyčerpal svoju úlohu v rozsahu, ako mu bola zadaná súdom. Jeho závery sú konzistentné so závermi súdom prvého stupňa, ustanoveného znalca v tomto konaní a podložené výsledkami konania. Žalovaným vznesené námietky k znaleckému posudku nemali pre nariadenie výsluchu znalca zásadný význam, pretože žalovaný proti znaleckému posudku nevzniesol také podstatné a zdôvodnené výhrady, s ktorými by sa súd nevedel vysporiadať aj bez výsluchu znalca, navyše po tom, ako znalec poskytol súdu svoje stanovisko k námietkam vzneseným žalovaným v písomnej podobe.

K uvedenej dovolacej námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že v súlade s § 120 O. s. p. súd určuje rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná. Podľa § 127 ods. 1 O. s. p. namiesto výsluchu znalca sa môže súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť s písomným posudkom znalca. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodnutiu súdu nenariadiť výsluch znalca, ale uspokojiť sa len s písomným vyhotovením znaleckého posudku, v danom prípade predchádzala, v dostatočnom časovom predstihu pred vynesením rozsudku, písomná komunikácia medzi súdom, účastníkmi a na záver aj samotným znalcom, s cieľom umožniť stranám vzniesť svoje relevantné námietky k záverom znalca, ako aj dosiahnuť reakciu znalca na námietky vznesené žalovaným. Dovolací súd dopĺňa, že účelom výsluchu znalca je odstránenie nejasností odborných záverov znalca a súd nesmie upustiť od výsluchu znalca (uspokojiť sa s jeho písomným posudkom), ak účastník konania vzniesol proti záverom také podstatné (odôvodnené) výhrady, ktoré neboli do rozhodnutia vo veci samej znalcom zodpovedané a ktorých vyjasnenie je pre rozhodnutie vo veci samej podstatné. V danom prípade odvolací súd mohol upustiť od výsluchu znalca, a to s prihliadnutím na celý priebeh znaleckého dokazovania a procesný postup súdu, ktorým odvolací sud umožnil stranám, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku a vyzval aj znalca, aby reagoval na vznesené výhrady. Odvolací súd nenechal bez povšimnutia výhrady žalovaného k znaleckému posudku ÚSI ŽU Žilina, ale vyzval tohto znalca na vyjadrenia sa k námietkam žalovaného, pričom žalovaný sa vyjadril aj k stanovisku znalca k námietkam žalovaného. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že z vyjadrenia žalovaného, ktorým reaguje na stanovisko znalca, nevyplynuli také podstatné výhrady, ktoré by bolo potrebné odstrániť výsluchom znalca, nakoľko žalovaný v tomto svojom podaní len zaujal svoje nesúhlasné stanovisko ku konkrétnym znalcom predneseným vyjadreniam. Žalovaný ani v následnom priebehu konania takéto podstatné výhrady, ktoré by viedli k nevyhnutnosti nariadiť výsluch znalca, nevzniesol.

V zmysle uvedeného tak dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke žalovaného, že uvedeným postupom odvolacieho súdu, ktorý nenariadil výsluch znalca, sa mu odňala možnosť konať pred súdom.“

Najvyšší súd ďalej poukázal na námietku sťažovateľa, že krajský súd neodôvodnilsvoj rozsudok riadne – predovšetkým podľa neho absentujú odpovede na jeho námietkytýkajúce sa ústavu súdneho inžinierstva a absentujú úvahy krajského súdu k hodnoteniudôkazov. V tejto súvislosti najvyšší súd zhrnul relevantné závery vyplývajúce z judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a následne uviedol:

„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia...

Čo sa týka dovolacej námietky žalovaného, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok vo vzťahu k jeho námietke, vznesenej počas odvolacieho konania, ohľadom odbornej spôsobilosti znalca ÚSI ŽU Žilina a spracovateľov jeho znaleckého posudku, a tým aj hodnovernosti tohto znaleckého posudku, dovolací súd ani túto námietku nevyhodnotil ako dôvodnú.

Dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd sa s predmetnou námietkou žalovaného vo svojom rozsudku vysporiadal a svoje závery v tomto smere v odôvodnení riadne vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že s poukazom na § 8, § 19 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona o znalcoch a § 51a ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. znalec − znalecký ústav ÚSI ŽU Žilina bol zapísaný do zoznamu znalcov, vrátane odboru energetika, z uvedeného zoznamu pre tento odbor nebol vyčiarknutý, odvolací súd ho riadne ustanovil do konania ako znalca, a preto odvolací súd nevidel dôvod na ustanovenie ďalšieho znalca do konania (v poradí tretieho), resp. na to, aby na ním vypracovaný znalecký posudok po jeho vykonaní neprihliadol. Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd nevidel zákonom stanovené prekážky pre vyhodnotenie odbornej nespôsobilosti ÚSI ŽU Žilina ako súdneho znalca a pre neprihliadnutie k ním vypracovanému znaleckému posudku. Je preto nepochybné, že tomuto záveru musela predchádzať aj úvaha súdu o relevantností námietok žalovaného vo vzťahu k odbornej spôsobilosti spracovateľov tohto posudku, čo vyplýva z jeho právneho zdôvodnenia podľa § 8, § 11 ods. 3 a § 19 ods. 1 zákona o znalcoch a § 51a ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. Takéto odôvodnenie nie je v protiklade s hypotézami uvedených právnych noriem. Navyše je potrebné uviesť, že v súdnom spise nie je taký dôkaz, ktorý by relevantným spôsobom spochybnil odbornú spôsobilosť znalca ÚSI ŽU Žilina a spracovateľov jeho znaleckého posudku v čase spracovania znaleckého posudku. Z tohto dôvodu uvedená námietka žalovaného nebola pre právne posúdenie zo strany odvolacieho súdu relevantná.

Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, resp. zostali sporné. Dovolací súd v danom prípade nezistil, že by odvolací súd ukrátil žalovaného na jeho práve na riadne odôvodnenie rozsudku tým, že by sa nedostatočne vysporiadal s jeho vyššie uvedenou námietkou.

Dovolací súd takisto poukazuje na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“

Následne najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o absencii vlastnejúvahy krajského súdu k najzásadnejším otázkam sporu, o hodnotení dôkazov a tiež o odkazekrajského súdu na rozsudok okresného súdu v situácii, keď krajský súd rozhodolaj na základe dôkazov vykonaných v odvolacom konaní, pričom uviedol:

„... Z obsahu uvedenej námietky dovolací súd ustálil, že žalovaný namieta najmä nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k hodnoteniu dokazovania, v súvislosti s znaleckým posudkom FEI STU Bratislava, ktorý bol v odvolacom konaní vykonaný na návrh žalovaného.

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že odvolací súd uviedol, ktoré stranami predložené dôkazy vykonal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s podstatnými námietkami žalovaného.

Odvolací súd v odôvodnení v súlade § 157 ods. 2 O. s. p. podrobne zhrnul priebeh dokazovania (najmä doplneného dokazovania odvolacím súdom), stotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p., vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, vysvetlil dôvody, ktoré vykonané dôkazy boli pre jeho právne posúdenie rozhodujúce, a takisto aj dôvody, prečo na ostatné dôkazy neprihliadol. Odvolací súd uviedol, že v konaní boli súdu predložené dve odporujúce si stanoviská SZVT a dve odporujúce si stanoviská Ministerstva hospodárstva SR, pričom vysvetlil, z akých dôvodov na ne neprihliadol. Čo sa týka odôvodnenia vo vzťahu k vykonanému listinnému dôkazu − znaleckému posudku FEI STU Bratislava, odvolací súd naň prihliadol a to tak, že týmto znaleckým posudkom bol spochybnený znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, čo viedlo k nariadeniu kontrolného znaleckého dokazovania. Súd vec právne kvalifikoval až po doplnení dokazovania novým znaleckým posudkom, druhým súdom ustanoveným znalcom. Nie je tak dôvodná námietka žalovaného, že odvolací súd sa nevysporiadal s predloženým znaleckým posudkom FEI STU Bratislava, tento posudok odvolací súd vzal do úvahy a vyhodnotil ho v kontexte iných vykonaných dôkazov (najmä znaleckého posudku ) a následne dôkaznú situáciu vyhodnotil tak, že je nevyhnutné preskúmať závery súdom ustanoveného znalca. Odvolací súd takisto správne poukázal na to, že znalecký posudok spracovaný na základe objednávky účastníka konania je limitovaný tým, že podklady znalcovi poskytuje výlučne objednávateľ tohto posudku, naproti tomu súdom ustanovenému znalcovi boli v zmysle rozhodnutia príslušného súdu o ustanovení znalca v tomto konaní v súlade s § 127 ods. 3 O. s. p. obaja účastníci konania povinní poskytnúť súčinnosť a znalec tak vychádzal z podkladov od oboch účastníkov ( ), resp. zo súdneho spisu (ÚSI ŽU Žilina). Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, akú váhu odvolací súd pripisuje listinnému dôkazu − znaleckému posudku FEI STU Bratislava, a nebolo tak potrebné toto odôvodnenie rozširovať spôsobom podľa predstáv žalovaného.

Následne odvolací súd skutkovo vyhodnotil vec a právne posúdil, pričom sa vo svojich právnych záveroch stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré v dôsledku doplneného dokazovania podporil aj zisteniami z neho vyplývajúcimi.

Nie je tak pravdou, že odvolací súd vôbec neuviedol, na základe ktorých vykonaných dôkazov a z akých dôvodov vyhodnotil skutkový a právny stav v neprospech žalovaného. Takisto je potrebné uviesť, že nie je na mieste ani námietka žalovaného, že odvolací súd nesprávne postupoval podľa § 219 ods. 2 O. s. p. pri využití tzv. skráteného odôvodnenia, nakoľko v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, ktoré súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení nemohol zohľadniť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v ničom ich vo svojom rozsudku nespochybnil a vo vzťahu k doplnenému dokazovaniu sám vysvetlil ďalšie dôvody, ktoré spolu s dôvodmi súdu prvého stupňa odôvodňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Skutočnosť, že v odvolacom konaní bolo doplnené dokazovanie, nebráni využitiu inštitútu tzv. skráteného odôvodnenia v intenciách § 219 ods. 2 O. s. p., ak výsledky tohto doplneného dokazovania potvrdzujú vecnú správnosť prvostupňového rozsudku.

Dovolací súd teda prípustnosť dovolania nemôže konštatovať ani po preskúmaní tejto dovolacej námietky, nakoľko nie je dôvodná.“

2. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 10. septembra 2015 v spojení s opravnýmuznesením zo 6. októbra 2015 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.V odôvodnenínapadnutéhorozsudkupoukázalnapriebehprerokúvanejveci,na rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a tiež na nález ústavného súdu. Následnenajvyšší súd uviedol argumentáciu generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní,obsah vyjadrenia sťažovateľa a žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu. Skúmal prípustnosťmimoriadneho dovolania, osobitne vo väzbe na závery ústavného súdu a Európskeho súdupre ľudské práva, pričom mimoriadne dovolanie považoval za prípustné aj z dôvodu,že sťažovateľ v dovolaní nemohol namietať nesprávne právne posúdenie veci. Na tomtozáklade tiež dospel k záveru, že konanie o dovolaní sťažovateľa nevytvorilo prekážkulitispendencie pre konanie o mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd sa následne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi, ktoré generálnyprokurátor uviedol v mimoriadnom dovolaní. V prvom rade poukázal na argumentáciugenerálneho prokurátora týkajúcu sa právnej kvalifikácie poplatku za neodber tepla akozmluvnej pokuty, toho, že konajúce súdy nevyhodnotili, či žalobca splnil povinnosťposkytnúť dohodnutú tepelnú kapacitu, či kumuláciou ceny za odobraté teplo a poplatku zaneodber nedošlo k porušeniu právnych predpisov o cene a či konajúce súdy neodňalisťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď právna kvalifikácia poplatku za neodber akozmluvnej pokuty bola zrejmá až z rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súduviedol svoje právne závery:

«Po preskúmaní uvedenej námietky dovolací súd dospel k záveru, že konajúce súdy správne kvalifikovali poplatok za neodber ako zmluvnú pokutu. Na námietku generálneho prokurátora, že plnenie podľa čl. 5.2 Zmluvy (poplatok za neodber) nemá akcesorický charakter vo vzťahu k záväzku odobrať teplo a zaplatiť zaň kúpnu cenu, čo je pre zmluvnú pokutu určujúce a záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je tak sekundárnym záväzkom pristupujúcim k primárnemu záväzku akcesorickej povahy, dovolací súd uvádza, že akcesorický vzťah je taký právny vzťah, ktorý je existenčne viazaný na hlavný záväzkový vzťah, t. j. predpokladom pre existenciu akcesorického vzťahu je hlavný záväzkový vzťah, pričom akcesorický (sekundárny) vzťah sleduje právny osud hlavného vzťahu. V uvedenej právnej veci súdy zistili, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber je sekundárny vo vzťahu k primárnemu záväzku odobrať 2600 TJ tepla ročne, t. j. vznik záväzku zaplatiť za neodber závisí od splnenia, resp. nesplnenia primárnej povinnosti odobrať teplo. Možno uzavrieť, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber nevzniká súčasne so vznikom záväzku odobrať teplo, ale vzniká až v okamihu porušenia záväzku odobrať teplo, t. j. nie je primárnym záväzkom, ale až sekundárnym akcesorickým vo vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu o dodávke tepla. V prípade porušenia záväzku odobrať teplo sa tak aktivizuje povinnosť zaplatiť poplatok za neodber ako sankčná povinnosť a stáva sa tak samostatným (aj samostatne vymáhateľným) sankčným nárokom. Záväzok zaplatiť poplatok za neodber je dojednaný ako nesamostatný a úplne spätý s hlavným záväzkom odobrať teplo, čím sa prejavuje akcesorita dohody o záväzku zaplatiť poplatok za neodber. Smerodajná je zásada (ktorou sa akcesorita vo vzťahu k zmluvnej pokute prejavuje), že pokiaľ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, so zánikom zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká aj zabezpečovací (vedľajší, akcesorický záväzok). Ak však zabezpečená povinnosť bola porušená a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku už existenciu tohto nároku neovplyvňuje.

Generálny prokurátor takisto v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že samotná Zmluva označenie „zmluvná pokuta“ neobsahuje. Dovolací súd k uvedenému argumentu uvádza, že nie je právne významné, že dohoda o zmluvnej pokute je označená inak ako zmluvná pokuta, ale rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá § 544 Občianskeho zákonníka (s využitím interpretačných pravidiel upravených v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku).

Čo sa týka námietky generálneho prokurátora, že tento záväzok nahrádza pôvodný záväzok, t. j. nepristupuje k pôvodnému záväzku, je potrebné zdôrazniť, že podľa dispozitívneho ustanovenia § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak z dojednania o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Uvedené ustanovenie tak predpokladá, že strany si môžu dohodnúť aj také dojednanie o zmluvnej pokute, na základe ktorého dlžník nebude mať ďalej povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, t. j. hlavný záväzok zanikne v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty. Nie je tak pravdivý argument generálneho prokurátora, že ak by mal poplatok za neodobratie dohodnutého množstva tepla právny charakter zmluvnej pokuty, potom by muselo platiť, že žalobca má nárok na zaplatenie kúpnej ceny za také množstvo tepla, akého odber bol v zmluve dohodnutý, nakoľko podľa názoru generálneho prokurátora, nárok na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny v zmysle platnej právnej úpravy nezaniká tým, že vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre posúdenie charakteru záväzku označeného ako poplatku za neodber z pohľadu zákonných náležitostí ustanovených pre dohodu o zmluvnej pokute, nie je teda právne významné, či po uspokojení veriteľa z vedľajšieho (sekundárneho) záväzkového vzťahu založenom dohodou o poplatku za neodber patrí veriteľovi aj právo na splnenie hlavného (primárneho) plnenia.

Ďalej generálny prokurátor namieta, že bolo na voľbe žalovaného, či odoberie teplo, alebo či zaplatí za neodobratie tepla (charakteru opcie), pričom dodáva, že zmluvná pokuta nie je alternatívou za primárny záväzok, ale nástrojom smerujúcim k donúteniu splniť primárny záväzok. Podľa názoru generálneho prokurátora omyl, ktorého sa konajúce súdy dopustili, spočíva v tom, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali (nesprávne) tak, že jeden záväzok zabezpečuje splnenie druhého.

Dovolací súd uzatvára, že nemôže ísť o dva alternatívne záväzky, pretože alternatíva plnenia nemôže vzniknúť až vo vzájomnej časovej súslednosti, teda nie je možné o alternatívnom plnení hovoriť vtedy, ak sa dlžník nemôže v tom istom okamihu rozhodnúť, akým spôsobom chce svoj dlh plniť. V danom prípade, ako aj generálny prokurátor správne uviedol, povinnosť platiť za dodané teplo a povinnosť platiť poplatok za neodber neexistovali súčasne. Žalobca správne poukázal na to, že povinnosť zaplatiť poplatok za neodber nastala až v okamihu, kedy už žalovaný nemohol voliť splnenie svojho záväzku spôsobom zaplatenia kúpnej ceny za odobraté teplo. Tento záver je možné vyvodiť za použitia gramatického výkladu ustanovenia čl. 5.2 Zmluvy, na ktorý generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukazuje. Ak by malo ísť o alternatívne plnenie, zmluvné strany by toto ustanovenie dohodli napríklad tak, že kupujúci buď odoberie teplo, alebo zaplatí poplatok za neodber. Keďže ale zmluvné strany dohodli, že poplatok za neodber je kupujúci povinný zaplatiť pod podmienkou, že neodobral teplo, na odber ktorého sa v zmluve zaviazal, nie je možné chápať tieto dve povinnosti alternatívne, ale práve až vo vzájomnej nadväznosti. Odvolací súd doplnil závery súdu prvého stupňa aj o zdôvodnenie zabezpečovacej funkcie poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty zabezpečujúcej povinnosť odobrať zmluvne dohodnuté teplo, ktorej opodstatnenosť odvodil z účelu Zmluvy, uzatvorenej vo vzájomnej spojitosti s ďalšími dvoma rámcovými zmluvami, ktoré dotvárali komplex zmlúv, pričom uzavrel, že ich účelom bolo zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu.

Generálny prokurátor takisto poukazoval na to, že poplatok za neodber je menší, ako by bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého tepla. Preto podľa generálneho prokurátora nejde o zmluvnú pokutu, nakoľko účelom zmluvnej pokuty nie je znižovanie primárnej zmluvnej povinnosti. Dovolací súd uvádza, že výška zmluvnej pokuty závisí výlučne od vôle zmluvných strán, Obchodný zákonník však upravuje moderačné právo súdu znížiť výšku zmluvnej pokuty, ak bola zmluvná pokuta dojednaná neprimerane vysoko. Predmetom úvah súdnej praxe aj právnej teórie je tak predovšetkým horná hranica zmluvnej pokuty a nie úvaha o tom, či zmluvná pokuta môže byť (neprimerane) nízka, resp. nižšia ako hodnota neposkytnutého plnenia krytého zmluvnou pokutou. Dovolací súd poukazuje na zásadu autonómie vôle zmluvných strán, ktorá sa aplikuje v súkromnoprávnych vzťahoch a uzatvára, že v prípade, ak výška zmluvnej pokuty nepresahuje, resp. sa nerovná hodnote zabezpečovanej povinnosti, nemôže to mať (len z tohto titulu) za následok neplatnosť, resp. nevynútiteľnosť nárokov z dohody o zmluvnej pokute, prípadne nemožnosť subsumpcie takejto dohody ako dohody o zmluvnej pokute. V danej veci konajúce súdy zhodne vyhodnotili, že účelom Zmluvy bolo zabezpečenie dlhodobého financovania projektu, a to formou zabezpečenia financovania podľa schváleného cash flow projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy. Ako vyplýva z napadnutých rozsudkov, tento účel sa zmluvné strany preto zaviazali dosiahnuť tým, že na každý rok stanovili objem tepla, ktorý bol žalovaný povinný od žalobcu odobrať a za toto odobraté teplo zaplatiť kúpnu cenu, aby sa tento účel mohol naplniť a ak by tak neurobil, musel zaplatiť poplatok za neodber v zmysle

l. 5.2 Zmluvy, konajúce súdy posúdili, že nebol priestor pre uplatnenie moderačného oprávnenia v tejto súvislosti.

Dovolací súd ani nezistil, že by sa dojednaním zmluvnej pokuty obchádzala maximálna cena za odobraté teplo v zmysle cenových predpisov, na čo poukazuje generálny prokurátor. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 87/1996 Z. z. v znení účinnom v dobe rozhodnej pre uplatnené nároky na zaplatenie poplatku za neodber platilo, že pokuty, úroky (poplatky) z omeškania, náhrady škôd, prípadne iné sankcie podľa zmlúv a všeobecne záväzných právnych predpisov sa spravidla nezahŕňajú do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien, pričom pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi, kalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne. Preto vzhľadom na dohodnutý účel poplatku za neodber podľa Zmluvy nie je možné uzavrieť, že by zaplatením zmluvnej pokuty mohlo dôjsť k obchádzaniu cenových predpisov.

Generálny prokurátor poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný sa o právnej kvalifikácii poplatku za neodber, ako zmluvnej pokuty, dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa, preto nemohol v konaní realizovať svoje procesné právo na uplatnenie tomu zodpovedajúcej procesnej obrane, čím súd prvého stupňa odňal žalovanému možnosť konať pred súdom a zaťažil tak konanie vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd k tomu uvádza, že v ďalšom konaní žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok konania. Urobil tak svojím procesným úkonom v podanom odvolaní, v ktorom sa voči tejto právnej kvalifikácii urobenej súdom prvého stupňa ohradil. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní nemal možnosť uplatniť svoju procesnú obranu, dovolací súd pripomína, že v rozhodnutí R 39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby tieto námietky boli opodstatnené, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (len) pre

asť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. V danom prípade žalovaný uplatnil svoje právo ovplyvniť výsledok konania vo svojom odvolaní, avšak odvolací súd sa s jeho názorom nestotožnil, ale osvojil si závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nevyhodnotil dovolacie námietky generálneho prokurátora, viažuce sa k poplatku za neodber podľa

l. 5.2 Zmluvy za spôsobilé dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. Generálny prokurátor ďalej namieta, že v rozsudkoch konajúcich súdov absentuje skutkový záver, či predávajúci skutočne mal pre kupujúceho k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu. Generálny prokurátor teda v mimoriadnom dovolaní vytýka konajúcim súdom, že rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku. V prvom rade dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a), b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, pripadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Generálny prokurátor opiera túto svoju námietku len o tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný predložil konajúcim súdom počas konania, že porušenie záväzku predávajúceho mať zmluvne dohodnutú kapacitu tepla pre kupujúceho k dispozícii vyplýva z listu žalobcu zo dňa 14. 05. 2001, ktorým podmieňoval žalobca dodávku tepla aj odberom elektrickej energie. V tejto súvislosti však dovolací súd považuje za relevantné vziať do úvahy odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktoré preukazujú, že konajúce súdy tento argument žalovaného museli vyhodnotiť, a tak námietka o absencii skutkového zistenia nie je opodstatnená. Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku uzavrel, že úvahy súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému kedykoľvek sú sekundárne, pretože žalovaný by mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu žalobcovi aj v prípade, ak by mu tento kapacitu v skutočnosti neposkytoval. Prvostupňový súd však v napadnutom rozsudku premietol aj ďalšie skutkové zistenie, a to že žalobca žalovanému nepretržite dodával a žalovaný od žalobcu odoberal teplo od uzavretia Zmluvy a ďalej uviedol, že pokiaľ ide výpočet poplatku za neodber dohodnutého množstva tepla, tento bol v jednotlivých faktúrach vypočítaný správne a že žalovaný nemal námietky k údajom uvedeným v príslušných kalkulačných listoch. Dovolací súd vzhľadom na uvedené odôvodnenie nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že v napadnutých rozsudkoch v tejto súvislosti absentuje skutkové zistenie. Prvostupňový súd jednoznačne vyjadril svoj záver, že teplo bolo žalovanému zo strany žalobcu dodávané nepretržite, t. j. bez vzniku omeškania žalobcu s plnením svojho záväzku. Tento záver navyše podporuje aj skutkové zistenie, že žalovaný nenamietal voči údajom v kalkulačných listoch, ktorými žalobca vyfakturoval žalovanému poplatok za neodber. Ak aj žalovaný v konaní predložil ako dôkaz listy, v ktorých sa žalobca vyjadroval k svojej pripravenosti dodávať teplo žalovanému, tieto skutočnosti konajúce súdy právne neposúdili ako prekážku pre priznanie žalovaného nároku.»

Generálny prokurátor ďalej namietal, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotilipovinnosť zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy podľa čl. 2.1 zmluvy, pričom tútoskutočnosť považoval za odkladaciu podmienku, ktorá podmieňovala platnosť zmluvy.V súvislosti s touto námietkou najvyšší súd poukázal na § 270 ods. 1 Obchodnéhozákonníka a § 36 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol:

„Dovolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí uzatvára, že súdy v prejednávanej právnej veci aplikovali § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Generálny prokurátor síce poukazuje na právny záver v napádanom prvostupňovom rozhodnutí, str. 25, v ktorom podľa generálneho prokurátora absentuje právne posúdenie veci v kontexte § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak nevzal do úvahy ďalšie časti odôvodnenia súdu prvého stupňa. Tieto ďalšie časti odôvodnenia sú relevantné pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky, nakoľko súvisia s posúdením právnej otázky, či súdy aplikovali § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka na skutkový stav. V odôvodnení prvostupňového rozsudku na strane 25 ods. 1 sú uvedené právne závery súdu prvého stupňa ohľadom platnosti Zmluvy, uzavretej ako kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka bez ohľadu na potrebu uzatvorenia ročných zmlúv, uvedené právne závery súd prvého stupňa naviazal na právne závery uvedené v jeho skoršom rozhodnutí, s ktorými sa stotožnil. Súd prvého stupňa teda stotožniac sa so svojim pôvodným záverom uzavrel, že Zmluva uzavretá dňa 10. 11. 1999 nadobudla účinnosť v súlade s čl. 8.1 Zmluvy dňa 27. 11. 1999, t. j. strany si výslovne dohodli dátum platnosti a účinnosti Zmluvy, pričom neviazali túto platnosť na uzavretie ročných zmlúv (a nepodriadili ju tak režimu odkladacej podmienky). Zmluvné strany sa tak osobitnou dohodou o vzniku platnosti a účinnosti Zmluvy zakotvenej v čl. 8.1 Zmluvy vyvrátili právnu domnienku o odkladacej podmienke v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Tým, že súd prvého stupňa aplikoval pri svojom právnom posúdení čl. 8.1 Zmluvy, nemal dôvod aplikovať právnu domnienku o existencii odkladacej podmienky v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka (takúto domnienku o existencii odkladacej podmienky by mohol aplikovať len v prípade neexistencie dohody uvedenej v čl. 8.1 Zmluvy).

V zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka podmienka môže mať nielen charakter odkladacej podmienky, ale aj charakter rozväzovacej podmienky. S poukazom na svoje skoršie rozhodnutie súd prvého stupňa sa aj v tomto prípade vysporiadal s právnou otázkou, že záväzok zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy nemal charakter rozväzovacej podmienky. Uvedené vyplýva z toho, že súd prvého stupňa vyvodil záver, že s poukazom na § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka Zmluva ostala platnou zmluvou aj bez uzavretia ročných zmlúv, ktoré mali len precizovať základ daný v Zmluve, keďže súd mal za preukázanú vôľu strán byť viazaný Zmluvou aj v prípade jej nedoplnenia ročnými zmluvami, a to predovšetkým pre jej priamo v Zmluve deklarovaný účel. Súd prvého stupňa uzavrel, že Zmluva bola uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma rámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej investičnej banky pre žalobcu, ako aj za účelom trvalého splácania tohto dlhodobého úveru. Neuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rámcový rok preto podľa súdu prvého stupňa nemal spôsobiť neplatnosť Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore so spomínaným účelom rámcových zmlúv, zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu, ako bol dojednaný zmluvnými stranami v ustanoveniach Zmluvy.

Vzhľadom na jednotnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolací súd pri skúmaní dôvodnosti námietky vznesenej generálnym prokurátorom bral ohľad aj na tieto vyššie uvedené

asti odôvodnenia skoršieho prvostupňového rozhodnutia, pretože ak by sa súd prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí nestotožnil so svojimi skoršími závermi, nepremietol by ich do svojho nového rozhodnutia, ale by poskytol iné právne a skutkové zistenia a závery, prípadne by vysvetlil, prečo a ako sa od svojich skorších skutkových zistení a právnych záverov odchýlil. Keďže tak neurobil, ale sa v novom rozsudku stotožnil so svojimi skoršími právnymi a skutkovými závermi, čo do platnosti Zmluvy ako kúpnej zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka aj v kontexte ustanovenia § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, je potrebné posudzovať toto odôvodnenie komplexne v jeho celistvosti. Vzhľadom na jednotnosť konania na uvedenom závere nič nemení ani to, že skorší prvostupňový rozsudok bol vyšším súdom zrušený, pretože súd prvého stupňa nebol povinný prehodnotiť vo všetkých ohľadoch svoje skoršie právne závery. Bol povinný tieto prehodnotiť v závislosti od viazanosti právnym názorom súdov vyššieho stupňa a tieto svoje právne závery aj riadne premietnuť do odôvodnenia svojho nového rozsudku, o aj vykonal. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že konajúce súdy neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože vyhodnotili, že Zmluva bola platná už jej uzavretím zmluvnými stranami a že neuzavretie ročných zmlúv nemalo na túto platnosť vplyv, a to berúc do úvahy ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka.“

Generálny prokurátor ďalej argumentoval, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú,preto mohla byť ukončená výpoveďou. Ďalej tiež uviedol, že konajúce súdy sa dopustilineprípustnej konverzie právneho úkonu tým, že dohodu o cene od roku 2014 považovaliza neplatnú a zostávajúcu časť zmluvy považovali za uzavretú na dobu neurčitú,čo nezodpovedá vôli zmluvných strán. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolací súd v tejto súvislosti však musí poukázať na skutočnosť, že generálny prokurátor vyňal len časť zo zdôvodnenia konajúcich súdov, pričom podstatnú časť týkajúcu sa posúdenia tejto právnej otázky vynechal. Konajúce súdy neuviedli, že Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a to do uzavretia Dlhodobej zmluvy, ale to, že Zmluva bola uzavretá do uzavretia Dlhodobej zmluvy alebo do splatenia úveru žalobcom Európskej investičnej banke, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane skôr. Ďalej súdy uviedli, že aj z prílohy č. 1 Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania Zmluvy nemôže presahovať rok 2023 ako hraničný rok životnosti celého projektu. Je pochopiteľné, že v zmysle zásady autonómie vôle sa zmluvné strany môžu dohodnúť na zániku ich záväzkovo-právneho vzťahu, avšak v Zmluve sa zmluvné strany explicitne vyjadrili, že záväzok podľa Zmluvy má skončiť uzavretím ďalšej nadväzujúcej zmluvy, t. j. Dlhodobej zmluvy. Súdy nemohli opomenúť, že strany odvodzovali trvanie záväzkového vzťahu podľa Zmluvy aj od tejto právnej skutočnosti. Nie je však pravdou, že z toho súdy vyvodili, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú.

Konajúce súdy podrobili skúmaniu štyri časové okamihy za účelom vyhodnotenia doby trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. Skúmali moment dohodnutého nahradenia Zmluvy Dlhodobou zmluvou, ďalej skúmali okamih dohodnutého uzavretia zmluvy smerujúcej k zvýšeniu základného imania strategickým investorom, následne okamih po splatení úveru Európskej investičnej banke a na záver okamih ukončenia životnosti projektu.

Konajúce súdy správne vyhodnotili, že Zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú, a preto ani nemohla byť platne vypovedaná. Dospeli k tomuto záveru jednak s poukazom na okamih splatenia úveru a jednak s poukazom na okamih ukončenia životnosti Projektu, pričom uviedli, že Zmluva je v akomkoľvek z týchto prípadov (či už by platil ktorýkoľvek z týchto okamihov) uzavretá na dobu určitú.

Dovolací súd uvádza, že súdy správne vyhodnotili, že Zmluvné strany si dohodli dodávku a odber tepla do roku 2023, t. j. po dobu životnosti Projektu tak, ako sa uvádza aj v samotnej prílohe č. 1. Podľa Zmluvy príloha č. 1 tvorí jej neoddeliteľnú súčasť a obsahuje tzv. základné zmluvné parametre Projektu. Zmluvné strany si v prílohe dohodli odbery od roku 1999 do roku 2023. Súdy tak správne uzavreli, že zmluva je uzavretá na dobu určitú. Takisto je potrebné uviesť, že účelom Zmluvy, ako je to vyjadrené v jej jednotlivých ustanoveniach, je záujem zmluvných strán na zabezpečení financovania Projektu, resp. splácania úveru, ktorým sa zabezpečilo financovanie Projektu. Naplnenie tohto účelu strany premietli do kalkulácie vyjadrenej v prílohe č. 1 k Zmluve tým, že už pri uzatvorení Zmluvy zmluvné strany si stanovili finančné parametre výnosov Projektu od roku 1999 do roku 2023, čím obmedzili životnosť Projektu, t. j. vymedzili obdobie, ktoré je potrebné na dosiahnutie naplnenia účelu Zmluvy. Zároveň tým obmedzili trvanie ich záväzkového vzťahu do tohto okamihu (t. j. do roku 2023).

Súdy sa takisto zaoberali okamihom splatenia úveru Európskej investičnej banke a dojednaním čl. 4.6 Zmluvy, podľa ktorého po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bude splatený dlhodobý úver, sa bude cena za dodávku a odber tepla riadiť bežnými cenovými princípmi pre stanovenie ceny tepla v danom období. Súdy uviedli, že od roku 2014 dochádza k nemožnosti stanovenia cena tepla a tým aj k odpadnutiu dohody o podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy. Odkaz na inštitút bežných cenových predpisov podľa konajúcich súdov nie je dostatočne určitý, aby takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak podstatnej náležitosti založil. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy − ceny po roku 2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká. Ako správne uviedol generálny prokurátor, na základe okamihu zániku platnosti Zmluvy nie je možné prijať záver o tom, či bola Zmluva dohodnutá na dobu určitú. Uvedená skutočnosť môže mať vplyv len na posúdenie, kedy Zmluva mala stratiť platnosť bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. To však nič nemení na tom, že súdy právne posúdenie vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy ako zmluvy na dobu určitú správne opierali aj o okamih životnosti projektu podľa Zmluvy a uviedli, že v každom prípade (rozumej aj v prípade dohodnutia Zmluvy po dobu životnosti projektu) je Zmluva uzatvorená na dobu určitú. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti vyhodnotil dovolací súd mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za správne, spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Preto mimoriadne dovolanie podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

3. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že námietky sťažovateľa v jehosťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú v zásade totožné s argumentáciou, ktorú uviedolv dovolaní, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. septembra 2015.Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal s jednotlivýminámietkami sťažovateľa. Najvyšší súd poskytol v odôvodnení napadnutého uzneseniavlastné odpovede na námietky sťažovateľa, prípadne poukázal na tie časti odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu z 30. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu zo 7. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením z 9. januára 2012, ktoréobsahovali odpovede na tieto námietky. Právne závery najvyššieho súdu nie sú v rozporeso zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona o energetike, Obchodného zákonníka,Občianskeho zákonníka a zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkocha prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o znalcoch“), preto ich nemožno považovať za arbitrárne.

Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery v napadnutomuznesení z 10. septembra 2015 primerane odôvodnil, tieto závery preto nie sú zjavneneodôvodnené. Odpovede, ktoré uvádza najvyšší súd v napadnutom uznesení, považujeústavný súd za primerane adresné a konkrétne, nepovažuje ich za paušálne a ani všeobecné.Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu takto predstavuje dostatočnýpodklad pre výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol dovolaniesťažovateľa.

Pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti kontrolnéhoznaleckého posudku ústavu súdneho inžinierstva, ústavný súd poukazuje na to,že predmetný kontrolný znalecký posudok vypracoval subjekt, ktorý bol zapísanýv zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov podľa § 4 a nasl. zákona o znalcoch preodbor energetika. Výhrady, ktoré sťažovateľ uvádza voči spracovateľom znaleckéhoposudku, sa javia byť účelové. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ namieta, mu museli byť známeuž v čase, keď bol do konania ustanovený ústav súdneho inžinierstva a bolo mu uložené,aby vypracoval kontrolný znalecký posudok, preto ich sťažovateľ mohol a mal uplatniť eštepredtým, ako ústav súdneho inžinierstva začal vyhotovovať kontrolný znalecký posudok.V sťažnosti uvedené námietky sťažovateľa skôr vyjadrujú jeho nespokojnosť so závermi,ktoré ústav súdneho inžinierstva uviedol v kontrolnom znaleckom posudku. Tieto námietkyvšak podľa ústavného súdu nemajú taký charakter, aby im bolo možné priznať ústavnúrelevanciu a odvodiť z nich namietané porušenie označených základných práv podľa ústavya práva podľa dohovoru. V tomto kontexte je potrebné následne hodnotiť aj námietkusťažovateľa, že konajúce súdy nevyhoveli jeho návrhu na výsluch spracovateľovkontrolného znaleckého posudku. Krajský súd nevyhovel tomuto návrhu, avšak na výhradysťažovateľa reagoval, a to tak, že ich predložil ústavu súdneho inžinierstva, aby sa k nimvyjadril, pričom následne v odôvodnení napadnutého rozsudku na obsah vyjadrenia ústavusúdneho inžinierstva poukázal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uzneseniaz 10. septembra 2015 na túto skutočnosť tiež poukázal a voči tomuto postupu krajskéhosúdu nemal výhrady. Ústavný súd považuje tento postup najvyššieho súdu za ústavneakceptovateľný. Krajský súd sa rovnako tak vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhusťažovateľa na ustanovenie ďalšieho znalca – znaleckej organizácie s medzinárodnoukredibilitou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ktorénezaväzujú súd, aby vyhovel každému návrhu účastníka na vykonanie určitého dôkazu,avšak ukladajú mu, aby v rozhodnutí vysvetlil, prečo konkrétny návrh neakceptovala navrhovaný dôkaz nevykonal (porovnaj napr. § 120 ods. 1, § 157 ods. 2 OSP).

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 10. septembra 2015, najvyššísúd v jeho odôvodnení reaguje na dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátorav mimoriadnom dovolaní. Generálny prokurátor namietal dovolací dôvod podľa § 243fods. 1 písm. c) OSP, t. j. že napadnuté rozsudky krajského súdu a okresného súdu spočívajúv nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd poskytol odpovede na jednotlivénámietky generálneho prokurátora, ktoré sa týkali vymedzených skutkových a právnychaspektov predmetnej veci, a to predovšetkým právnej kvalifikácie poplatku za neodbervyplývajúceho zo zmluvy, existencie a relevancie skutkového záveru o tom, či žalobcaskutočne mal v rozhodnom období k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu pre sťažovateľa,namietaného porušenia právnych predpisov upravujúcich cenu z dôvodu kumulácie cenyza skutočne odobraté teplo a poplatku za neodber, relevancie toho, že sťažovateľsa dozvedel o právnej kvalifikácii poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty až z rozsudkuokresného súdu zo 7. novembra 2011, výkladu ustanovení zmluvy o tom, že zmluvné stranymajú konkretizovať niektoré dojednania v ročných zmluvách, a tiež tých ustanovenízmluvy, ktoré boli relevantné pre záver, či zmluva je uzavretá na dobu neurčitú alebona určitý čas, a tak aj možnosti ukončiť zmluvu výpoveďou.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudkuz 10. septembra 2015 vo svojej podstate predstavujú konkretizovanú odpoveďna vymedzené skutkové a právne aspekty predmetnej veci, a to v rozsahu a z hľadísk, ktoréneboli predmetom napadnutého konania najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa. Ani tietoprávne závery nepovažuje ústavný súd za arbitrárne, prípadne za zjavne neodôvodnené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na to, že nie je súčasťousystému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výkladvyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následokporušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu z 10. septembra 2015 a napadnutého rozsudku najvyššieho súduz 10. septembra 2015 prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postupsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismikonania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovalimožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súduz 10. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súduvyjadreným v napadnutom uznesení a v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže samaosebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výkladpríslušných ustanovení zákona o energetike, Obchodného zákonníka, Občianskehozákonníka a zákona o znalcoch najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatkynevykazuje.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovaliexistenciu vecnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 39/2014a jeho uznesením z 10. septembra 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 5 M Obdo 3/2014 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2015.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015