SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 868/2014-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Walmark,spol. s r. o., Na stanicu 22, Žilina, právne zastúpenej pôvodne advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom, Advokátska kancelária, Hruštiny 602, Žilina, a neskôr advokátom JUDr. Petrom Zelenayom, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 19, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/04 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/04 p o r u š i lzákladné právo obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o., na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 307/04 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o., p r i z n á v a finančnézadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilinap o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o., priznáva úhradu trov právnehozastúpenia v celkovej sume 518,75 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatpäť centov),ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta Mgr. Miroslava Haneca, Advokátska kancelária, Hruštiny 602, Žilina, v sume 340,89 € (slovomtristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) a advokáta JUDr. Petra Zelenaya, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 19, Bratislava, v sume 177,86 € (slovomstosedemdesiatsedem eur a osemdesiatšesť centov), do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 868/2014-9 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o.,Na stanicu 22, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 C 307/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ku skutkovému stavu sťažovateľka opísala chronológiu „zásadných úkonov“vykonaných v napadnutom konaní a uviedla najmä tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Návrhom zo dňa 29.09.2004 sa navrhovateľ proti nám domáha zaplatenia dlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného. (...)
Súd vo veci koná od roku 2004 a od začiatku priebežne spôsobuje prieťahy. Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo už 4x zrušené odvolacím súdom a posledné rozhodnutie okresného súdu z 03.09.2012 bolo vyše roka na odvolacom súde a okresný súd bude dňa 07.04.2014 vyhlasovať dopĺňací rozsudok. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Žilina nie je spôsobilý takmer 10 rokov rozhodnúť vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložitá. Súd v primeranom čase riadne nerozhodol a jeho neefektívna činnosť nevedie k odstráneniu právnej neistoty medzi účastníkmi, neúčelne sú tým zvyšované trovy konania. Sme podnikateľský subjekt a vlečúci sa spor s bývalým zamestnancom negatívne vplýva aj naše dobré meno.
(...) Z dôvodu neistoty účastníka konania a pre postoj súdu k zabezpečeniu zákonnosti i pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, z dôvodu nehospodárnosti celého konania, poškodzovania dobrého mena žalovaného vlečúcim sa súdnym sporom, považujeme za primerané finančné zadosťučinenie sumu 10.000,00 €.“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, abyústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prejednanie jeho záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 2C/307/2004 bolo porušené.
Okresnému súdu Žilina prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/307/2004 konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,00 €(...), ktoré mu je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 405,72 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Miroslava Haneca(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. 1 SprS/2/2015 z 26. januára2015 (ku ktorému bolo pripojené vyjadrenie zákonného sudcu v napadnutom konaní)a novozvolený právny zástupca sťažovateľky JUDr. Peter Zelenay stanoviskom k vyjadreniuokresného súdu z 13. mája 2015.
3.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení iba uviedla: „(...) Vám oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
3.2 Zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik k prijatej sťažnosti uviedol tieto relevantnéskutočnosti:
„(...) V tejto veci vystupuje obchodná spoločnosť WALMARK, spol., s.r.o., ako odporca. Navrhovateľom je. Bol to navrhovateľ, ktorý sa domáhal, aby súd rozhodol o zaplatení ušlej mzdy a odstupného. (...) udávam, že vzhľadom na to, že nemám k dispozícii spisový materiál, že v tejto veci som ako sudca rozhodol dva alebo tri krát, kedy som zakaždým vyhovel navrhovateľovi, avšak pre procesné nedostatky, resp. podané odvolania bola vec krajským súdom viac krát zrušená a vrátená na prejednanie okresnému súdu. (...) V ostatnom sa ja domnievam, že sťažovateľ, ako to vyplýva z jeho sťažnosti, žiada od ÚS SR, aby tento vyslovil, že sa sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur, ktoré mu je povinný vyplatiť OS Žilina. Pravdepodobne si je vedomý toho, že v konečnom dôsledku bude musieť zaplatiť ušlú mzdu navrhovateľovi. Krajský súd to naznačil vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach. Momentálne sa jedná len o samotnú výšku odstupného a ušlej mzdy. Pokým si pamätám ušlá mzda, odstupné s úrokom z omeškania, spolu s trovami to bolo asi 5.000 eur.
Ja osobne si myslím, že týmto spôsobom si sťažovateľ - odporca prakticky zabezpečí to, že pokým bude zaviazaný k plateniu tak, prípadné priznanie finančného zadosťučinenia, mu bude postačovať jednak na úhradu ušlej mzdy, trov konania, ako aj trov právneho zastúpenia. Prvý krát za svoju dlhú prax som sa stretol s tým, že odporca podáva ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní. Z tohto pohľadu považujem sťažnosť za neopodstatnenú.“
3.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie zákonného sudcuv posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:
«(...) JUDr. Ján Rybárik, konajúci sudca na OS Žilina sa vyjadril, že konanie sťažovateľa považuje za špekulatívne a neopodstatnené. Zdôvodnil to najmä svojim subjektívnym názorom, podľa ktorého si je sťažovateľ vedomý toho, že v konečnom dôsledku na súdoch neuspeje a žiadanú sumu bude musieť v konečnom dôsledku uhradiť. JUDr. Ján Rybárik ďalej spomenul aj skutočnosť, na základe ktorej sa vo svojej praxi prvý krát stretol s tým, aby odporca podal ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.
Zásada konania bez prieťahov, ktorá má svoje vyjadrenie v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, že každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Na ňu nadväzuje zásada rýchlosti konania vyjadrená v ust. § 6 a ust. § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorých má súd postupovať tak, aby bola súdna ochrana rýchla, účinná a vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Účelom zásady rýchlosti a prejednania veci bez zbytočných prieťahov je jednak odstránenie stavu právnej neistoty sporiacich sa strán, a jednak súvisí so zásadou hospodárnosti súdneho konania, v zmysle ktorých má byť konanie súdu efektívne, aby sa zbytočne nenavyšovali trovy konania. Rýchlosť a efektivita súdu sa však musí posudzovať striktne individuálne, najmä s ohľadom na právnu a skutkovú zložitosť veci. V danom spore však nejde o komplikovanú záležitosť, napriek tomu sa ťahá už 10 rokov.
Z vyjadrenia JUDr. Jána Rybárika vyplynulo, že na základe jeho praxe má podľa neho záujem na rýchlom a účinnom prejednaní veci najmä navrhovateľ. Ďalej, podľa JUDr. Jána Rybárika je intenciou sťažovateľa cez požadovanú sumu pokryť čiastku, ktorú bude sťažovateľ, podľa JUDr. Jána Rybárika, musieť eventuálne zaplatiť, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia.
Takýto názor podľa nás nemôže obstáť a vyjadrenie konajúceho sudcu považujeme neopodstatnené a v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami. Neefektívna práca súdu, ktorá v tomto konkrétnom prípade vyústila do neprimeranej dĺžky súdneho konania, finančne a časovo vyťažuje obidve strany rovnako, a odporca má taký istý záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci ako aj navrhovateľ. Okrem toho je sťažovateľ podnikateľským subjektom, a vedenie sporu s bývalým zamestnancom negatívne dopadá na jeho obchodné meno. S poukázaním na hore uvedené, sťažovateľ podal legitímnu ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho ústavného práva a nie je na mieste, aby sa táto ústavná sťažnosť považovala za špekulatívnu a neopodstatnenú len z toho titulu, že ju podal odporca.
Týmto si dovoľujeme Ústavnému súdu oznámiť, že netrváme na ústnom pojednávaní. Týmto si dovoľujeme Ústavnému súdu oznámiť, že uplatňujeme si trovy právneho zastúpenia, tak, ako boli vyčíslené v sťažnosti + 1 dodatočný úkon (vypracovanie tohto stanoviska) podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004(...)»
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichstanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 307/04:
Dňa 29. septembra 2004, (ďalej len „navrhovateľ“), podal naokresnom súde proti sťažovateľke návrh na zaplatenie dlžnej sumy z titulu ušlej mzdya odstupného (v sume 130 256 Sk s 12,5 % úrokom z omeškania). Vec bola na okresnomsúde zaevidovaná pod sp. zn. 2 C 307/04.
Dňa 16. marca 2005 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku zapodaný návrh. Navrhovateľ 29. marca 2005 uhradil súdny poplatok.
Dňa 20. mája 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa písomne vyjadrilak podanému návrhu. Sťažovateľka tejto výzve vyhovela 22. júna 2005.
Dňa 29. júna 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. september 2005.Dňa 26. septembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na23. november 2005 na účely predloženia dôkazov.
Dňa 11. novembra 2005 sťažovateľka predložila súdu požadované doklady.Dňa 23. novembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásilrozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „74 010,- Sk spolu s 0,5% úrokom z omeškania“.
Dňa 5. apríla 2006 a 1. júna 2006 navrhovateľ urgoval písomné vyhotovenierozsudku.
Dňa 5. júna 2006 bolo účastníkom konania vypravené písomné vyhotovenieuvedeného rozsudku.
Dňa 22. júna 2006 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu.Dňa 4. júla 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.
Dňa 27. septembra 2006 krajský súd vrátil okresnému súdu predmetný spis bezmeritórneho rozhodnutia, „pretože na krajský súd bol predložený predčasne“.
Dňa 26. októbra 2006 bol spis opätovne predložený krajskému súdu, aby rozhodolo odvolaní sťažovateľky.
Dňa 26. júna 2007 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 504/06-107 napadnutý rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 12. septembra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 23. októbra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. január 2008.Dňa 21. januára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňovýsúd vyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „111 648,- Sk spolu s úrokom z omeškania 12,5%“.
Dňa 29. januára 2008 zákonný sudca požiadal o predĺženie lehoty navyhotovenie/expedovanie vyhláseného rozhodnutia.
Dňa 11. apríla 2008 bolo písomne vyhotovené ostatné rozhodnutie okresného súdu. Dňa 30. apríla 2008 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozhodnutiuokresného súdu.
Dňa 6. mája 2008 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanéodvolanie. Sťažovateľka vyhovela tejto výzve 21. mája 2008.
Dňa 9. mája 2008 súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky.Navrhovateľ tak učinil 27. mája 2008.
Dňa 5. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o ostatnomodvolaní sťažovateľky.
Dňa 14. októbra 2008 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 177/08-168 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 9. decembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd v rovnaký deňdoručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania.
Dňa 4. februára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. apríl 2009.Dňa 2. apríla 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na21. máj 2009, pretože sa na pojednávanie nedostavil ani navrhovateľ, ani jeho právnyzástupca.
Dňa 21. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňový súdvyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „74 010,- Sk, t.j. 2456,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.
Dňa 28. júla 2009 bolo písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia vypravenéúčastníkom konania.
Dňa 4. augusta 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 17. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 2 C 307/04-216 opravil svojnapadnutý rozsudok. V rovnaký deň bolo odvolanie sťažovateľky zaslané na vyjadrenienavrhovateľovi.
Dňa 20. októbra 2009 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravnomprostriedku sťažovateľky.
Dňa 26. februára 2010 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 353/09-234 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 9. apríla 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 11. mája 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 1. júl 2010.Dňa 1. júla 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňový súdvyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „2 456,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.
Dňa 6. septembra 2010 bolo písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutiaexpedované účastníkom konania.
Dňa 22. septembra 2010 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenémurozhodnutiu.
Dňa 1. októbra 2010 okresný súd uznesením č. k. 2 C 307/04-265 zaviazalsťažovateľku na úhradu trov za podané odvolanie a vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadrilk podanému odvolaniu.
Dňa 8. októbra 2010 sa navrhovateľ písomne vyjadril k podanému odvolaniu.Dňa 10. októbra 2010 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za podané odvolanie.Dňa 26. októbra 2010 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolanísťažovateľky.
Dňa 27. januára 2011 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 366/2010-283 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 18. marca 2011 bol spis vrátený okresnému súdu a v rovnaký deň bolo uvedenéuznesenie krajského súdu expedované účastníkom konania.
Dňa 11. mája 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. júl 2012.Dňa 2. júla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. júl2012 na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 26. júla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na3. september 2012.
Dňa 3. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „1 683,79 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.
Dňa 6. septembra 2012 zákonný sudca požiadal o predĺženie lehoty navyhotovenie/expedovanie vyhláseného rozhodnutia.
Dňa 14. decembra 2012 bolo písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutiaexpedované účastníkom konania.
Dňa 31. decembra 2012 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.Dňa 16. januára 2013 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k podanémuodvolaniu.
Dňa 25. januára 2013 sa navrhovateľ písomne vyjadril k podanému odvolaniu.Dňa 29. januára 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolanísťažovateľky.
Dňa 27. januára 2014 krajský súd vrátil spis okresnému súdu „bez rozhodnutia o odvolaní“ sťažovateľky, pretože „prvostupňový súd nerozhodol o celom predmete konania“.
Dňa 11. marca 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. apríl 2014.Dňa 7. apríla 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „1 683,79 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“ a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol.Dňa 17. júna 2014 bolo písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia expedovanéúčastníkom konania.
Dňa 3. júla 2014 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.Dňa 25. septembra 2014 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadrilk podanému odvolaniu.
Dňa 23. októbra 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o ostatnomodvolaní sťažovateľky. Vec je na krajskom súde vedená pod sp. zn. 6 Co 765/2014, pričomdosiaľ o uvedenom opravnom prostriedku rozhodnuté nebolo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci o zaplateniedlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 C 307/04 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky (akoodporkyne) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmetsporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd ajv danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžkaposudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokonani podpredsedníčka okresného súdu alebo zákonný sudca vo svojom vyjadrení nepoukázalina skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jejťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočnýmprieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľky. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej vecia predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povaha danej veci, t. j.zaplatenie dlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného si vyžaduje osobitnú starostlivosťvšeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súdmá povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšieprejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania,a to nielen navrhovateľa, ale aj odporcu. Ústavný súd konštatuje, že trvanie napadnutéhokonania už takmer 11 rokov bez právoplatného rozhodnutia na okresnom súde je už samoosebe neprimerané.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v posudzovanej veci opakovaneneefektívne činný, keď vyhlásené rozsudky písomne nevyhotovoval v zákonom ustanovenejlehote (pozri bod II nálezu), jeho rozhodnutie muselo byť odvolacím súdom vrátené akopredčasne predložené bez meritórneho rozhodnutia a neskôr jeho rozhodnutia boliodvolacím súdom zrušené aj z dôvodu, že „rozsudok okresného súdu je po vecnej stránke nepreskúmateľný“ (uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 504/06-102), neskôr odvolací súdopakovane uviedol, že „musí konštatovať aj to, že prvostupňový súd sa v podstate opätovne nedôsledne zaoberal prejednávanou vecou“ (uznesenie krajského súdu č. k.8 Co 177/08-163), a rovnako ešte aj zo štvrtého zrušujúceho uznesenia krajského súdu (č. k.8 Co 366/2010-279) vyplýva, že „odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia nespĺňalo zákonné požiadavky“. Za týchto okolností minimálne dva roky bolo treba pričítať na vrubokresnému súdu, pretože toto obdobie uplynulo neefektívne, k čomu prispel okresný súdsvojou nesprávnou a nesústredenou činnosťou. Okrem toho okresný súd bol v danej veciopakovane bez akýchkoľvek dôvodov nečinný, a to konkrétne pri písomnom vyhotovenírozsudku od 23. novembra 2005 do 5. júna 2006 (minimálne päť mesiacov) a od 18. marca2011 do 11. mája 2012 (minimálne trinásť mesiacov). Uvedená nečinnosť a neefektívnačinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne 3,5 rokovsúd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty,v ktorej sa sťažovateľka ako odporkyňa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza,čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlov dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústavapritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijalipríslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci - a teda vykonanie spravodlivosti - bezzbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochranysťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdupodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €najmä preto, že „Neefektívna práca súdu, ktorá v tomto konkrétnom prípade vyústila do neprimeranej dĺžky súdneho konania, finančne a časovo vyťažuje obidve strany rovnako, a odporca má taký istý záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci ako aj navrhovateľ. Okrem toho je sťažovateľ podnikateľským subjektom, a vedenie sporu s bývalým zamestnancom negatívne dopadá na jeho obchodné meno.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením presťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučineniepodľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti as prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä naneobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania, považuje za primerané vo výške 3 500 €. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátomMgr. Miroslavom Hanecom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa spísanie ústavnej sťažnosti z 28. marca 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patríodmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € v zmysle § 1 ods. 3a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 284,08 €,ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 56,81 €, t. j. trovy právneho zastúpeniasťažovateľky pre Mgr. Miroslava Haneca predstavujú sumu 340,89 €.
Za jeden úkon vykonaný JUDr. Petrom Zelenayom v roku 2015 (písomné stanoviskok vyjadreniu okresného súdu z 13. mája 2015) patrí odmena v sume 139,83 € a režijnýpaušál v sume 8,39 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku v prípade neskôrzvoleného advokáta predstavujú sumu 148,22 € v zmysle vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume bolotreba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 29,64 €, a preto trovy právneho zastúpeniasťažovateľky predstavujú vo vzťahu k JUDr. Petrovi Zelenayovi sumu 177,86 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015