SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 868/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Walmark,spol. s r. o., Na stanicu 22, Žilina, právne zastúpenej pôvodne advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom, Advokátska kancelária, Hruštiny 602, Žilina, a neskôr advokátom JUDr. Petrom Zelenayom, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 19, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupomOkresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   307/04   p o r u š i lzákladné právo obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o., na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 307/04 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.

3.   Obchodnej   spoločnosti   Walmark,   spol.   s r.   o.,   p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilinap o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o.,   priznáva   úhradu trov právnehozastúpenia v celkovej sume 518,75 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatpäť centov),ktorú j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta Mgr. Miroslava Haneca,   Advokátska   kancelária,   Hruštiny   602,   Žilina,   v sume   340,89   €   (slovomtristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) a advokáta JUDr. Petra Zelenaya, Advokátska kancelária,   Ulica   29.   augusta   19,   Bratislava,   v sume   177,86   €   (slovomstosedemdesiatsedem eur a osemdesiatšesť centov), do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 868/2014-9 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Walmark, spol. s r. o.,Na stanicu 22, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 C 307/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Ku   skutkovému   stavu   sťažovateľka   opísala   chronológiu „zásadných   úkonov“vykonaných v napadnutom konaní a uviedla najmä tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Návrhom zo dňa 29.09.2004 sa navrhovateľ proti nám domáha zaplatenia dlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného. (...)

Súd   vo   veci   koná   od   roku   2004   a   od   začiatku   priebežne   spôsobuje   prieťahy. Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bolo   už   4x   zrušené   odvolacím   súdom   a   posledné rozhodnutie okresného súdu z 03.09.2012 bolo vyše roka na odvolacom súde a okresný súd bude dňa 07.04.2014 vyhlasovať dopĺňací rozsudok. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Žilina nie je spôsobilý takmer 10 rokov rozhodnúť vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložitá.   Súd   v   primeranom   čase   riadne   nerozhodol   a   jeho   neefektívna   činnosť   nevedie k odstráneniu právnej neistoty medzi účastníkmi, neúčelne sú tým zvyšované trovy konania. Sme podnikateľský subjekt a vlečúci sa spor s bývalým zamestnancom negatívne vplýva aj naše dobré meno.

(...)   Z   dôvodu   neistoty   účastníka   konania   a   pre   postoj   súdu   k   zabezpečeniu zákonnosti i pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, z dôvodu   nehospodárnosti   celého   konania,   poškodzovania   dobrého   mena   žalovaného vlečúcim   sa   súdnym   sporom,   považujeme   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   sumu 10.000,00 €.“

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sa   sťažovateľka   domáha   toho,   abyústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prejednanie jeho záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 2C/307/2004 bolo porušené.

Okresnému súdu Žilina prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/307/2004 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,00 €(...), ktoré mu je Okresný   súd   Žilina   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia v sume 405,72 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Miroslava Haneca(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. 1 SprS/2/2015 z 26. januára2015   (ku   ktorému   bolo   pripojené   vyjadrenie   zákonného   sudcu   v napadnutom   konaní)a novozvolený právny zástupca sťažovateľky JUDr. Peter Zelenay stanoviskom k vyjadreniuokresného súdu z 13. mája 2015.

3.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení iba uviedla: „(...) Vám oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.2 Zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik k prijatej sťažnosti uviedol tieto relevantnéskutočnosti:

„(...)   V   tejto   veci   vystupuje   obchodná   spoločnosť   WALMARK,   spol.,   s.r.o.,   ako odporca. Navrhovateľom je. Bol to navrhovateľ, ktorý sa domáhal, aby súd rozhodol o zaplatení ušlej mzdy a odstupného. (...) udávam, že vzhľadom na to, že nemám k dispozícii spisový materiál, že v tejto veci som ako sudca rozhodol dva alebo tri krát, kedy som   zakaždým   vyhovel   navrhovateľovi,   avšak   pre   procesné   nedostatky,   resp.   podané odvolania bola vec krajským súdom viac krát zrušená a vrátená na prejednanie okresnému súdu. (...) V ostatnom sa ja domnievam, že sťažovateľ, ako to vyplýva z jeho sťažnosti, žiada od ÚS SR, aby tento vyslovil, že sa sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur, ktoré mu je povinný vyplatiť OS Žilina. Pravdepodobne si je vedomý toho, že v konečnom   dôsledku   bude   musieť   zaplatiť   ušlú   mzdu   navrhovateľovi.   Krajský   súd   to naznačil vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach. Momentálne sa jedná len o samotnú výšku odstupného a ušlej mzdy. Pokým si pamätám ušlá mzda, odstupné s úrokom z omeškania, spolu s trovami to bolo asi 5.000 eur.

Ja osobne si myslím, že týmto spôsobom si sťažovateľ - odporca prakticky zabezpečí to, že pokým bude zaviazaný k plateniu tak, prípadné priznanie finančného zadosťučinenia, mu bude postačovať jednak na úhradu ušlej mzdy, trov konania, ako aj trov právneho zastúpenia. Prvý krát za svoju dlhú prax som sa stretol s tým, že odporca podáva ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní. Z tohto pohľadu považujem sťažnosť za neopodstatnenú.“

3.3 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie zákonného sudcuv posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:

«(...)   JUDr.   Ján   Rybárik,   konajúci   sudca   na   OS   Žilina   sa   vyjadril,   že   konanie sťažovateľa   považuje   za   špekulatívne   a   neopodstatnené.   Zdôvodnil   to   najmä   svojim subjektívnym názorom, podľa ktorého si je sťažovateľ vedomý toho, že v konečnom dôsledku na súdoch neuspeje a žiadanú sumu bude musieť v konečnom dôsledku uhradiť. JUDr. Ján Rybárik ďalej spomenul aj skutočnosť, na základe ktorej sa vo svojej praxi prvý krát stretol s tým, aby odporca podal ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.

Zásada konania bez prieťahov, ktorá má svoje vyjadrenie v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, že každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Na ňu nadväzuje zásada rýchlosti konania vyjadrená v ust. § 6 a ust. § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorých má súd postupovať tak, aby   bola   súdna   ochrana   rýchla,   účinná   a   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá.

Účelom   zásady rýchlosti   a prejednania veci bez   zbytočných prieťahov je jednak odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sporiacich   sa   strán,   a   jednak   súvisí   so   zásadou hospodárnosti súdneho konania, v zmysle ktorých má byť konanie súdu efektívne, aby sa zbytočne nenavyšovali trovy konania. Rýchlosť a efektivita súdu sa však musí posudzovať striktne individuálne, najmä s ohľadom na právnu a skutkovú zložitosť veci. V danom spore však nejde o komplikovanú záležitosť, napriek tomu sa ťahá už 10 rokov.

Z vyjadrenia JUDr. Jána Rybárika vyplynulo, že na základe jeho praxe má podľa neho   záujem   na   rýchlom   a   účinnom   prejednaní   veci   najmä   navrhovateľ.   Ďalej,   podľa JUDr. Jána Rybárika je intenciou sťažovateľa cez požadovanú sumu pokryť čiastku, ktorú bude   sťažovateľ,   podľa   JUDr.   Jána   Rybárika,   musieť   eventuálne   zaplatiť,   ako   aj   trovy konania a právneho zastúpenia.

Takýto názor podľa nás nemôže obstáť a vyjadrenie konajúceho sudcu považujeme neopodstatnené a v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami. Neefektívna práca súdu, ktorá   v   tomto   konkrétnom   prípade   vyústila   do   neprimeranej   dĺžky   súdneho   konania, finančne a časovo vyťažuje obidve strany rovnako, a odporca má taký istý záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci ako aj navrhovateľ. Okrem toho je sťažovateľ podnikateľským subjektom, a vedenie sporu s bývalým zamestnancom negatívne dopadá na jeho obchodné meno. S poukázaním na hore uvedené, sťažovateľ podal legitímnu ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho ústavného práva a nie je na mieste, aby sa táto ústavná sťažnosť považovala za špekulatívnu a neopodstatnenú len z toho titulu, že ju podal odporca.

Týmto si dovoľujeme Ústavnému súdu oznámiť, že netrváme na ústnom pojednávaní. Týmto si dovoľujeme Ústavnému súdu oznámiť, že uplatňujeme si trovy právneho zastúpenia, tak, ako boli vyčíslené v sťažnosti + 1 dodatočný úkon (vypracovanie tohto stanoviska) podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004(...)»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 307/04:

Dňa 29. septembra 2004, (ďalej len „navrhovateľ“), podal naokresnom   súde   proti   sťažovateľke   návrh   na   zaplatenie   dlžnej   sumy   z titulu   ušlej   mzdya odstupného (v sume 130 256 Sk s 12,5 % úrokom z omeškania). Vec bola na okresnomsúde zaevidovaná pod sp. zn. 2 C 307/04.

Dňa 16. marca 2005 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku zapodaný návrh. Navrhovateľ 29. marca 2005 uhradil súdny poplatok.

Dňa   20.   mája   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   písomne   vyjadrilak podanému návrhu. Sťažovateľka tejto výzve vyhovela 22. júna 2005.

Dňa 29. júna 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. september 2005.Dňa 26. septembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na23. november 2005 na účely predloženia dôkazov.

Dňa 11. novembra 2005 sťažovateľka predložila súdu požadované doklady.Dňa 23. novembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásilrozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „74 010,- Sk spolu s 0,5% úrokom z omeškania“.

Dňa   5.   apríla   2006   a   1.   júna   2006   navrhovateľ   urgoval   písomné   vyhotovenierozsudku.

Dňa   5.   júna   2006   bolo   účastníkom   konania   vypravené   písomné   vyhotovenieuvedeného rozsudku.

Dňa 22. júna 2006 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu.Dňa 4. júla 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 27. septembra 2006 krajský súd vrátil okresnému súdu predmetný spis bezmeritórneho rozhodnutia, „pretože na krajský súd bol predložený predčasne“.

Dňa 26. októbra 2006 bol spis opätovne predložený krajskému súdu, aby rozhodolo odvolaní sťažovateľky.

Dňa 26. júna 2007 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 504/06-107 napadnutý rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 12. septembra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 23. októbra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. január 2008.Dňa 21. januára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňovýsúd vyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „111 648,- Sk spolu s úrokom z omeškania 12,5%“.

Dňa   29.   januára   2008   zákonný   sudca   požiadal   o predĺženie   lehoty   navyhotovenie/expedovanie vyhláseného rozhodnutia.

Dňa 11. apríla 2008 bolo písomne vyhotovené ostatné rozhodnutie okresného súdu. Dňa 30. apríla 2008 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozhodnutiuokresného súdu.

Dňa 6. mája 2008 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanéodvolanie. Sťažovateľka vyhovela tejto výzve 21. mája 2008.

Dňa 9. mája 2008 súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky.Navrhovateľ tak učinil 27. mája 2008.

Dňa 5. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o ostatnomodvolaní sťažovateľky.

Dňa 14. októbra 2008 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 177/08-168 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 9. decembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd v rovnaký deňdoručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 4. februára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. apríl 2009.Dňa 2. apríla 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na21. máj   2009,   pretože   sa   na   pojednávanie   nedostavil   ani   navrhovateľ,   ani   jeho   právnyzástupca.

Dňa 21. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňový súdvyhlásil rozsudok, ktorým navrhovateľovi z titulu ušlej mzdy priznal „74 010,- Sk, t.j. 2456,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.

Dňa   28.   júla   2009   bolo   písomné   vyhotovenie   uvedeného   rozhodnutia   vypravenéúčastníkom konania.

Dňa 4. augusta 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 17. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 2 C 307/04-216 opravil svojnapadnutý rozsudok. V rovnaký deň bolo odvolanie sťažovateľky zaslané na vyjadrenienavrhovateľovi.

Dňa 20. októbra 2009 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravnomprostriedku sťažovateľky.

Dňa 26. februára 2010 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 353/09-234 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 9. apríla 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 11. mája 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 1. júl 2010.Dňa 1. júla 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prvostupňový súdvyhlásil   rozsudok,   ktorým   navrhovateľovi   z titulu   ušlej   mzdy   priznal „2   456,68   eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.

Dňa   6.   septembra   2010   bolo   písomné   vyhotovenie   uvedeného   rozhodnutiaexpedované účastníkom konania.

Dňa   22.   septembra   2010   podala   sťažovateľka   odvolanie   proti   uvedenémurozhodnutiu.

Dňa   1.   októbra   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   C   307/04-265   zaviazalsťažovateľku na úhradu trov za podané odvolanie a vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadrilk podanému odvolaniu.

Dňa 8. októbra 2010 sa navrhovateľ písomne vyjadril k podanému odvolaniu.Dňa 10. októbra 2010 sťažovateľka uhradila súdny poplatok za podané odvolanie.Dňa 26. októbra 2010 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolanísťažovateľky.

Dňa 27. januára 2011 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 366/2010-283 napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 18. marca 2011 bol spis vrátený okresnému súdu a v rovnaký deň bolo uvedenéuznesenie krajského súdu expedované účastníkom konania.

Dňa 11. mája 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. júl 2012.Dňa 2. júla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. júl2012 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 26. júla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na3. september 2012.

Dňa 3. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil   rozsudok,   ktorým   navrhovateľovi   z titulu   ušlej   mzdy   priznal „1   683,79   eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“.

Dňa   6.   septembra   2012   zákonný   sudca   požiadal   o predĺženie   lehoty   navyhotovenie/expedovanie vyhláseného rozhodnutia.

Dňa   14.   decembra   2012   bolo   písomné   vyhotovenie   uvedeného   rozhodnutiaexpedované účastníkom konania.

Dňa 31. decembra 2012 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.Dňa 16. januára 2013 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k podanémuodvolaniu.

Dňa 25. januára 2013 sa navrhovateľ písomne vyjadril k podanému odvolaniu.Dňa 29. januára 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolanísťažovateľky.

Dňa 27. januára 2014 krajský súd vrátil spis okresnému súdu „bez rozhodnutia o odvolaní“ sťažovateľky,   pretože „prvostupňový   súd   nerozhodol   o celom   predmete konania“.

Dňa 11. marca 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. apríl 2014.Dňa 7. apríla 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil   rozsudok,   ktorým   navrhovateľovi   z titulu   ušlej   mzdy   priznal „1   683,79   eur s úrokom z omeškania vo výške 12,5%“ a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol.Dňa 17. júna 2014 bolo písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia expedovanéúčastníkom konania.

Dňa 3. júla 2014 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.Dňa   25.   septembra   2014   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   sa   vyjadrilk podanému odvolaniu.

Dňa 23. októbra 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o ostatnomodvolaní sťažovateľky. Vec je na krajskom súde vedená pod sp. zn. 6 Co 765/2014, pričomdosiaľ o uvedenom opravnom prostriedku rozhodnuté nebolo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či vo veci o zaplateniedlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného postupom okresného súdu v konaní vedenompod   sp.   zn.   2   C   307/04   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   (akoodporkyne) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmetsporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd ajv danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžkaposudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokonani podpredsedníčka okresného súdu alebo zákonný sudca vo svojom vyjadrení nepoukázalina skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jejťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočnýmprieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľky. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   vecia predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povaha danej veci, t. j.zaplatenie dlžnej sumy z titulu ušlej mzdy a odstupného si vyžaduje osobitnú starostlivosťvšeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súdmá   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšieprejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania,a to nielen navrhovateľa, ale aj odporcu. Ústavný súd konštatuje, že trvanie napadnutéhokonania už takmer 11 rokov bez právoplatného rozhodnutia na okresnom súde je už samoosebe neprimerané.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielennečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môžezapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v posudzovanej   veci   opakovaneneefektívne činný, keď vyhlásené rozsudky písomne nevyhotovoval v zákonom ustanovenejlehote (pozri bod II nálezu), jeho rozhodnutie muselo byť odvolacím súdom vrátené akopredčasne   predložené   bez   meritórneho   rozhodnutia   a neskôr   jeho   rozhodnutia   boliodvolacím súdom zrušené aj z dôvodu, že „rozsudok okresného súdu je po vecnej stránke nepreskúmateľný“ (uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 504/06-102), neskôr odvolací súdopakovane   uviedol,   že „musí   konštatovať   aj   to,   že   prvostupňový   súd   sa   v podstate opätovne nedôsledne   zaoberal   prejednávanou   vecou“ (uznesenie   krajského   súdu   č.   k.8 Co 177/08-163), a rovnako ešte aj zo štvrtého zrušujúceho uznesenia krajského súdu (č. k.8 Co 366/2010-279)   vyplýva,   že „odôvodnenie   preskúmavaného   rozhodnutia   nespĺňalo zákonné požiadavky“. Za týchto okolností minimálne dva roky bolo treba pričítať na vrubokresnému súdu, pretože toto obdobie uplynulo neefektívne, k čomu prispel okresný súdsvojou nesprávnou a nesústredenou činnosťou. Okrem toho okresný súd bol v danej veciopakovane bez akýchkoľvek dôvodov nečinný, a to konkrétne pri písomnom vyhotovenírozsudku od 23. novembra 2005 do 5. júna 2006 (minimálne päť mesiacov) a od 18. marca2011 do 11. mája 2012 (minimálne trinásť mesiacov). Uvedená nečinnosť a neefektívnačinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne 3,5 rokovsúd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,v ktorej sa sťažovateľka ako odporkyňa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza,čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.I. ÚS 41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlov dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústavapritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijalipríslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci - a teda vykonanie spravodlivosti - bezzbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochranysťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdupodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €najmä preto, že „Neefektívna práca súdu, ktorá v tomto konkrétnom prípade vyústila do neprimeranej dĺžky súdneho konania, finančne a časovo vyťažuje obidve strany rovnako, a odporca má taký istý záujem na rýchlom rozhodnutí vo veci ako aj navrhovateľ. Okrem toho je   sťažovateľ   podnikateľským   subjektom,   a   vedenie   sporu   s   bývalým   zamestnancom negatívne dopadá na jeho obchodné meno.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením presťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučineniepodľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti as prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   naneobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania, považuje za primerané vo výške 3 500 €. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátomMgr. Miroslavom Hanecom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa spísanie ústavnej sťažnosti z 28. marca 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patríodmena v sume dvakrát po 134 € a režijný paušál dvakrát po 8,04 € v zmysle § 1 ods. 3a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   284,08   €,ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 56,81 €, t. j. trovy právneho zastúpeniasťažovateľky pre Mgr. Miroslava Haneca predstavujú sumu 340,89 €.

Za jeden úkon vykonaný JUDr. Petrom Zelenayom v roku 2015 (písomné stanoviskok vyjadreniu okresného súdu z 13. mája   2015) patrí odmena v sume   139,83   € a režijnýpaušál v sume 8,39 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku v prípade neskôrzvoleného   advokáta   predstavujú   sumu   148,22   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume bolotreba   pripočítať   20   %   DPH,   teda   sumu   29,64   €,   a preto   trovy   právneho   zastúpeniasťažovateľky predstavujú vo vzťahu k JUDr. Petrovi Zelenayovi sumu 177,86 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015