SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 867/2014-86
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcu Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiMedzinárodná investičná banka, založenej Dohodou o založení Medzinárodnej investičnejbanky uzavretou 10. júla 1970 a zapísanej na Sekretariáte Organizácie Spojených národov,so sídlom 7, Ulica Mashi Poryvaevoy, 107078 Moskva, Ruská federácia, obchodnejspoločnosti AUGMENT s. r. o., Mládežnícka 2, Zvolen, a obchodnej spoločnosti FESSI s. r.o., Ulica J. Jesenského 1054/44, Zvolen, zastúpených ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o.,Advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, konajúcaprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Renátusa Kollára, ktorou namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti Medzinárodná investičná banka, obchodnejspoločnosti AUGMENT s. r. o., a obchodnej spoločnosti FESSI s. r. o., na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Medzinárodnáinvestičná banka, obchodnej spoločnosti AUGMENT s. r. o., a obchodnej spoločnostiFESSI s. r. o., trovy konania v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväťcentov) na účet ich právnej zástupkyne ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o., Advokátskakancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola14. novembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti Medzinárodná investičná banka,založenej Dohodou o založení Medzinárodnej investičnej banky uzavretou 10. júla 1970a zapísanej na Sekretariáte Organizácie Spojených národov, so sídlom 7, UlicaMashi Poryvaevoy, 107078 Moskva, Ruská federácia (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),obchodnej spoločnosti AUGMENT s. r. o., Mládežnícka 2, Zvolen (ďalej len „sťažovateľkav 2. rade“), a obchodnej spoločnosti FESSI s. r. o., Ulica J. Jesenského 1054/44, Zvolen(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených ALLEN &Overy Bratislava, s. r. o., Advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4,Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Renátusa Kollára, ktorounamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.8 R 2/2014 z 5. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade v pozíciinavrhovateľa (resp. veriteľa) sa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhalapovolenia reštrukturalizácie dlžníka, spoločnosti, (ďalej len „dlžník“ alebo „úpadca“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/20l4 z 15. júla 2014 začal reštrukturalizačnékonanie voči dlžníkovi. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/2014zo 4. augusta 2014 povolil reštrukturalizáciu dlžníka. Do funkcie reštrukturalizačnéhosprávcu bola ustanovená spoločnosť,,značka správcu S 1267 (ďalej len „správca“).
Uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 okresný súd zastavilreštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka,vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil,, značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“).Zároveň okresný súd predmetným uznesením uložil ustanovenej správkynivypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správuo stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stavesúpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnúpísomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správuo týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľovštvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil jej bez zbytočného odkladuinformovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydliskoalebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskejrepublike v súlade s čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovenízákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“ alebo „ZKR“).
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 bolo zverejnenév Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014 a právoplatnosť nadobudlo13. novembra 2014.
Sťažovateľky uvádzajú, že „si v reštrukturalizačnom konaní voči dlžníkovi riadne prihlásili svoje pohľadávky a ich pohľadávky neboli v zákonnej lehote správcom popreté“.
Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že „dňa 13. októbra 2014 sa konala prvá schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený veriteľský výbor...
V rámci kreácie veriteľského výboru vznikli určité rozpory o jeho zákonnom zložení. Tieto rozpory sa týkali výkladu rozporných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom predmetom sporu bola najmä otázka, či sťažovateľ 1 má alebo nemá byť členom veriteľského výboru...
Uvedené rozpory boli odstrániteľné a správca v súčinnosti s príslušnými veriteľmi sa ich v dobrej viere pokúsil odstrániť tým, že pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností vyplývajúcich z nejasnej právnej úpravy zvolal veriteľský výbor v alternatívnom zložení – a to tak veriteľský výbor za účasti sťažovateľa (zasadnutie v tomto zložení, na ktorom bol aj schválený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 13. októbra 2014) ako aj veriteľský výbor v zložení bez účasti sťažovateľa pre prípad, že sťažovateľ ex lege nie je členom veriteľského výboru (prvé zasadnutie veriteľského výboru v tomto zložení, na ktorom bol správcom ako predkladateľom plánu predložený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 5. novembra 2014 a následne bolo ďalšie zasadnutie veriteľského výboru v tomto zložení, ktorého predmetom malo byť, okrem iného schvaľovanie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu, na žiadosť veriteľov zvolané na 7. novembra 2014)... Správca sa pre vylúčenie pochybností snažil vyhovieť obom možným interpretáciámzákona a to spôsobom, aby boli dodržané všetky relevantné zákonné lehoty (vrátane lehotyna predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu). V dobrej viere tak vyvíjalsnahu, aby z dôvodu nejasnej právnej interpretácie ustanovení o zložení veriteľského výborunedošlo k zastaveniu reštrukturalizačného konania, ktoré umožňovalo výrazne väčší rozsahuspokojenia veriteľov dlžníka ako prípadný konkurz.“.
Podľa názoru sťažovateliek napadnutým uznesením okresného súdu došlok porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľaoznačených článkov ústavy a dohovoru, pretože okresný súd o zastaveníreštrukturalizačného konania a vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu rozhodol
- bez nariadenia pojednávania,
- bez možnosti vyjadriť sa k návrhu na konverziu (na základe podania časti veriteľov,ktoré bolo označené ako „Upozornenie veriteľov na porušenie zákona na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 v reštrukturalizačnom konaní vedenom na majetok Dlžníka v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 R/2/2014 − návrh na postup súdu podľa ust. § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii“, pozn.),ktorý ani im, ani ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania nebol doručený,
- na základe preskúmania podania a argumentov niektorých účastníkov konania beztoho, aby sťažovateľky a ostatní účastníci konania na toto podanie a argumenty mohlireagovať a predložiť svoje protiargumenty. Tým došlo podľa ich názoru „k zásahu do práva na rovnosť účastníkov konania...“.
Sťažovateľky podrobne opisujú udalosti, ktoré predchádzali podaniu ich sťažnostiústavnému súdu v ich právnej veci, pričom v tejto súvislosti najmä uvádzajú:
«Okresný súd postavil napadnuté uznesenie na troch právnych a skutkových záveroch, z ktorých každý je podľa názoru sťažovateľov zjavne nepodložený a arbitrárny, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
(i) spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);
(ii) veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a (iii) došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu. Ad (i): Prípustnosť členstva spriazneného veriteľa vo veriteľskom výbore podľa § 127 ods. 2 ZKR
Zákon síce neumožňuje spriaznenému veriteľovi byť volený do veriteľského výboru (§ 126 ods. 3, štvrtá veta v spojení s § 95 ods. 3 a § 9 ZKR), ale zároveň nevylučuje, aby sa spriaznený veriteľ stal členom veriteľského výboru z iného dôvodu, napr. zo zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) alebo rozhodnutím súdu (§ 127 ods. 3 ZKR).
Z dikcie ustanovenia § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obmedzenie sa vzťahuje iba na prípady, kedy sa spriaznený veriteľ stáva členom veriteľského výboru na základe voľby na schôdzi veriteľov. Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by bolo možné rozširovať jeho aplikáciu na prípady, kedy členstvo vzniká zo zákona alebo z rozhodnutia súdu.
Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne ustanovuje, že „členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie“. Máme zato, že slovo vždy sa v právnom poriadku používa na vylúčenie pochybností o tom, že určitá norma platí za akýchkoľvek okolností a má teda prednosť pred inými normami, ktoré neobsahujú výslovnú derogáciu, ale teoreticky by sa ako derogácia dali vykladať... Podľa § 127 ods. 2 ZKR teda sťažovateľ 1 mal byť (vždy) členom veriteľského výboru, pretože bol podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Okresný súd vyložil tretiu vetu § 126 ods. 3 ZKR, ktorá však expressis verbis postihuje inú situáciu (konkrétne voľbu členov veriteľského výboru, nie vznik členstva ex lege) ako derogáciu jednoznačne a „paušálne“ formulovanej normy § 127 ods. 2 ZKR. Takýto výklad je podľa nášho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.
Tento záver vyplýva aj z historického výkladu predmetných ustanovení. Obmedzenie v § 126 ods. 3 štvrtej vete bolo do ZKR vložené novelou č. 348/2011 Z. z. účinnou od 1. januára 2012. Cieľom prijatej zmeny bolo podľa dôvodovej správy „obmedziť ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi“. V čase prijímania uvedenej novely ZKR obsahoval identické ustanovenia o členstve vo veriteľskom výbore na základe zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) a na základe rozhodnutia súdu (§ 127 ods. 3 ZKR) ako obsahuje aj v súčasnosti, napriek tomu sa novela týchto ustanovení vôbec nedotkla. Z uvedeného vyplýva, že novozavedené obmedzenie sa malo týkať výlučne nemožnosti spriaznených veriteľov byť volení do veriteľského výboru na schôdzi veriteľov. Zákonodarca mal však podľa všetkého v úmysle ponechať spriazneným veriteľom právo stať sa členmi veriteľského výboru na základe zákona alebo z rozhodnutia súdu. Uvedený záver zodpovedá aj vyššie citovanej dôvodovej správe, v ktorej sa uvádza, že zákonodarca mal v úmysle „obmedziť“ ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi a nie ho úplne vylúčiť.
Z uvedeného vyplýva, že použitie obmedzenia na prípady, kedy členstvo vo veriteľskom výbore vzniká ex lege, nie je prípustné ani analogicky, nakoľko by takýto výklad bol v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Súd preto § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR aplikoval na prípady, kedy členstvo vo veriteľskom výbore vzniká zo zákona, contra legem a ním vyvodený záver uvedený vyššie je zjavne nedôvodný a arbitrárny.»
Sťažovateľky tiež poukazujú na skutočnosť, že okresný súd ako ďalší dôvodzastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR uviedol,že „veriteľský výbor nebol riadne zvolený.
V prvom rade, ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ 1 sa stal riadnym členom veriteľského výboru zo zákona na základe § 127 ods. 2 ZKR a na schôdzi veriteľov dňa
13. októbra 2014 boli riadne zvolení ďalší dvaja členovia veriteľského výboru, konkrétne sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.
V druhom rade, ak by sme aj prijali (nesprávny a arbitrárny) záver okresného súdu, že sťažovateľ 1 sa nestal členom veriteľského výboru, uplatnila by sa úprava § 127 ods. 1 piata veta ZKR, podľa ktorej v prípade ak na schôdzi veriteľov nie sú zvolení aspoň traja členovia veriteľského výboru, členmi veriteľského výboru sú automaticky tí traja veritelia, ktorý získali najvyšší počet hlasov. Zo zápisnice zo zasadnutia schôdze veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 vyplýva, že na schôdzi sa hlasovalo o členstve vo veriteľskom výbore všetkých zistených veriteľov dlžníka s výnimkou sťažovateľa 1 a veriteľa Slovenská republika
- Krajský súd v Bratislave (tento veriteľ sa dobrovoľne vzdal práva byť navrhnutý za člena veriteľského výboru). Zo zápisnice ďalej vyplýva, že v prípade ak sťažovateľ 1 nebol členom veriteľského výboru (s čím nesúhlasíme), po riadne vykonanej voľbe mal veriteľský výbor iba dvoch členov a zo zákona sa tak členmi výboru automaticky stali tí traja veritelia, ktorí získali najvyšší počet hlasov, t. j. sťažovateľ 2, sťažovateľ 3 a p....
Súd tiež vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že 5. novembra 2014 sa uskutočnilo zasadnutie alternatívneho veriteľského výboru a to za prítomnosti všetkých relevantných veriteľov (vrátane veriteľa p. ako alternatívneho člena veriteľského výboru, ak by sa ukázalo, že sťažovateľ 1 nemal byť členom veriteľského výboru). Zo zasadnutia tohto alternatívneho veriteľského výboru a zo zápisnice, ktorú podpísala aj právna zástupkyňa veriteľa p. vyplýva, že tento veriteľ mal záujem pokračovať a zúčastňovať sa ako člen alternatívneho veriteľského výboru...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že schôdza veriteľov dňa 13. októbra 2014 nepochybne zvolila veriteľský výbor, a to či už v zložení sťažovateľ 1, sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 (alternatíva 1) alebo v zložení sťažovateľ 2, sťažovateľ 3 a p. (alternatíva 2). Zvolenie veriteľa za člena veriteľského výboru nastáva momentom prejavenie vôle jednotlivých prítomných veriteľov v rámci hlasovania vykonaného v súlade so zákonom a takýto skutkový stav sa následne protokoluje do zápisnice. Zo zápisnice zo schôdze veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 jednoznačne vyplýva, že na schôdzi bola vykonaná voľba v súlade so zákonom a došlo na nej tiež k riadnemu prejaveniu vôle jednotlivých prítomných veriteľov v rámci hlasovania. Došlo tak k platnému zvoleniu členov veriteľského výboru, či už v alternatíve 1 alebo alternatíve 2...
Nakoľko časť veriteľov namietala členstvo sťažovateľa 1 vo veriteľskom výbore, správca všetkých veriteľov v súlade s vyššie uvedeným informoval na schvaľovacej schôdzi dňa 5. novembra 2014, že k zvoleniu veriteľského výboru došlo platne, a to jednou z dvoch vyššie uvedených alternatív v závislosti na tom, či sťažovateľ 1 bol alebo nebol členom veriteľského výboru...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že záver súdu, podľa ktorého nedošlo k riadnemu zvoleniu veriteľského výboru, je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.“.
Napokon sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že okresný súd ako tretí dôvodzastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR uviedol «závažné porušenie povinností zo strany správcu.
Podľa napadnutého rozhodnutia k porušeniu povinnosti správcom malo dôjsť tým spôsobom, že veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 „nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe a tam stanovených podmienok“. Okrem toho, že tento záver súdu zjavne vychádza z nesprávneho predpokladu, že veriteľský výbor nebol riadne kreovaný... je potrebné uviesť, že veriteľský výbor kreuje schôdza veriteľov a nie správca, preto logicky neprichádza do úvahy, aby správca porušil svoju povinnosť tým, že schôdza veriteľov veriteľský výbor nezvolí. Vytvorenie veriteľského výboru je právom veriteľov a nie povinnosťou správcu...
Ďalej je potrebné uviesť, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd vôbec neuvádza, aký „zákonom stanovený postup“ a ktoré konkrétne „tam stanovené podmienky“ neboli zo strany správcu dodržané. Konverziu na konkurz pritom súd opiera práve o porušenie týchto neidentifikovaných povinností správcu... Neuvedenie konkrétnych porušení zákona zo strany správcu v odôvodnení samo o sebe zakladá arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia...
Záver okresného súdu o závažnom porušení povinností správcu sa javí o to arbitrárnejšie, že sporné úkony správcu prebiehali za prítomnosti a pod dohľadom súdu. Podľa § 131 ods. 1 ZKR súd počas reštrukturalizácie dohliada nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských orgánov. Tento dohľad bol na veriteľskej schôdzi dňa 13. októbra 2014 ako aj 5. novembra 2014 realizovaný prostredníctvom účasti dohliadajúcej vyššej súdnej úradníčky. Práve na veriteľskej schôdzi dňa 13. októbra 20 14 došlo ku konštituovaniu veriteľského výboru, ktorý bol podľa okresného súdu zložený nezákonne. Napriek tomu zástupkyňa súdu prítomná na danej schôdzi nijako nenaznačila, že by mohlo ísť o porušenie povinností správcu (nieto ešte kvalifikované závažné porušenie v zmysle § 131 ods. 2 písm. a) ZKR) alebo o nezvolenie veriteľského výboru v zmysle § 131 ods. 2 písm. d) ZKR...
Ak okresný súd v rámci svojho dohľadu mlčky akceptoval postup správcu a kreovanie veriteľského výboru, ale následne tieto skutočnosti kvalifikoval ako dôvody na konverziu reštrukturalizácie na konkurz, ide podľa nášho názoru o arbitrárny a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný postup.
To platí o to viac, že okresný súd v rámci svojho dohľadu nijako formálne nenamietal voči úkonom správcu, resp. priebehu reštrukturalizačného konania až do momentu, kedy − na schôdzi 5. novembra 2014 − správca predstavil možné riešenie vzniknutej situácie. Inými slovami, okresný súd najprv niekoľko týždňov v rámci svojho dohľadu akceptoval priebeh reštrukturalizačného konania a o jeho zastavení rozhodol práve vtedy, keď bolo predložené riešenie vzniknutých rozporov...».
V tejto súvislosti sťažovateľky namietajú, že okresný súd svoj záver o pravdivostitvrdení časti veriteľov obsiahnutých v návrhu na konverziu reštrukturalizácie na konkurzoprel výlučne o určité skutkové okolnosti, „na preukázanie ktorých navrhovali určité dôkazy...“ a okresný súd „si tieto skutkové tvrdenia osvojil“, pričom výslovne odkazujena „pochybnosti o poctivom, nešpekulatívnom zámere a naplnenia účelu reštrukturalizácie“zo strany sťažovateľky v 1. rade.
Záver okresného súdu o zastavení reštrukturalizačného konania vedeného vočidlžníkovi a vyhlásení konkurzu na jeho majetok považujú sťažovateľky za arbitrárnya v tejto súvislosti uvádzajú, že okresný súd „... urobil tak napriek tomu, že zákonná lehota na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu veriteľskému výboru na schválenie ešte neuplynula. Bolo teda ešte možné zhojiť prípadné pochybnosti o zložení veriteľského výboru...
Rovnako tak urobil napriek tomu, že konkurz predstavuje zjavne výraznejší zásah do právneho postavenia nielen dlžníka, ale aj jeho obchodných partnerov, spoločníkov a veriteľov. A napriek tomu, že v konkurze možno predpokladať menší rozsah uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii...
A v neposlednom rade tak urobil na základe arbitrárnej a nepreskúmateľnej argumentácie, bez verejného prejednania a bez toho, aby dal sťažovateľom a ostatným účastníkom konania akúkoľvek možnosť sa vyjadriť.“.
Podľa sťažovateliek uznesením okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014 došlo aj k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.V tejto súvislosti argumentujú tým, že „vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu, ktorý má v dlžníkovi. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľov voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu pohľadávok sťažovateľov oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa 1. rade, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I z 5. novembra 2014, č. k. 8 R 2/2014-373 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 5. novembra 2014, č. k. 8 R 2/2014-373 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 867/2014z 11. decembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie. Zároveň odložil vykonateľnosť uzneseniaokresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 do právoplatnosti rozhodnutiavo veci samej.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bezústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danejveci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdnehospisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 19. januára 2015(č. Spr 3845/2014, doručenom ústavnému súdu 26. januára 2015) okrem iného uviedla: «Dňa 05. 11. 2014 konajúci súd vydal uznesenie v predmetnej právnej veci, ktorým rozhodol o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie podľa ustanovenia § 131 ods. 2 ZKR.
Sudca v danom konaní má a mal za to, že vymenovaním veriteľského výboru tak, ako bol vymenovaný 13. 10. 2014 došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré nemohlo byť konvalidované resp. zhojené alternatívnym riešením, nakoľko podľa názoru súdu došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom. V danom prípade nie je možné takýto úkon konvalidovať. S prihliadnutím na následný úkon a to zasadnutie veriteľského výboru dlžníka toho istého dňa 13. 10. 2014, Správca deklaroval svoj právny názor na výklad ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, čo následne nie je možné odvolať resp. zrušiť tak ako to údajne „v dobrej viere“ deklaroval na zasadnutí 05. 11. 2014, podaním alternatívnych riešení pri kreovaní veriteľského výboru. Na zvolanie veriteľského výboru je stanovená lehota v ustanovení § 128 ods. 1 ZKR „... do troch dní od jeho zvolenia“. Mám za to, že ak by som v lehote do schôdze veriteľov, ktorú určil Správca na termín 05. 11. 2014 (OV 197/2014 z 15. 10. 2014) nerozhodla v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1, 2 ZKR následne by bol reštrukturalizačný plán schválený vadne t. j. orgánom neplatne kreovaným, a v tomto štádiu by sa daný právny stav nedal zmeniť z právomoci súdu, len z dôvodov uvedených v ustanovení § 154 ZKR. Tam uvedené dôvody súvisia výlučne s predkladaným reštrukturalizačným plánom.
Takýmto konaním by sudca mohlo čeliť námietke, že si svoju povinnosť dohľadu nevykonal riadne. Ohľadne argumentácie, že súd vydal predmetné uznesenie pred uplynutím zákonnej lehoty na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu mám za to, že práve do momentu odsúhlasenia tohto návrhu mohol súd predmetnú vadu konania odstrániť. Po schválení návrhu reštrukturalizačného plánu by mohlo postupovať podľa ustanovenia § 154 ZKR „Zamietnutie plánu súdom“, čo však už ako prostriedok na nápravu daného stavu vyplývajúceho z ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR by nebol možný.
Na tomto mieste by som chcela zdôrazniť, že nie je pravdou tvrdenie sťažovateľov, že Správca postupoval tak, aby vyhovel obom možným alternatívam interpretácie zákona ZKR ako to uvádza pod bodom 16. sťažnosti. Je pravdou, že takto konal až 05. 11. 2014 a následne 07. 11. 2014 teda v čase, kedy už bol oboznámený s podnetom − námietkou veriteľov zastúpených splnomocnencom veriteľov, o ktorom sa preukázateľne dozvedel najneskôr 23. 10. 2014 nahliadnutím do súdneho spisu splnomocneným zástupcov... Mám za to, že sťažovatelia, ktorých zástupca sťažovateľa v 1. rade a ostatní sťažovatelia osobne boli prítomní všetkých zasadnutí v rámci reštrukturalizačného konania, zaiste boli aj v komunikácii so reštrukturalizačným správcom, ktorý bol sťažovateľom v 1. rade a navrhovateľom v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1, 3 ZKR poverený. Je teda účelové tvrdenie, že v dobrej viere chcel Správca vyhovieť námietke skupiny veriteľov, skôr išlo o skutočnosť, že v danom procese sa snažil kreovať riešenie, ktoré však je v rozpore so zásadou právnej istoty. Právna istota má byť poskytovaná všetkým účastníkom konania teda aj skupine veriteľov. Poskytol alternatívne riešenie, s ktorým nesúhlasili všetci veritelia a ktoré bolo v rozpore s ustanovením § 126 ods. 3 ZKR.
Nie je taktiež pravdou, že sa sťažovateľ v 1. rade ako veriteľ a navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k námietke skupiny veriteľov spoločne zastúpených splnomocnencom − Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., nakoľko všetci sťažovatelia boli prítomní na 1. schôdzi veriteľov, na ktorej bola námietka voči dotknutým uzneseniam podaná a zaznamenaná v zápisnici. K písomnému podaniu sa vyjadril Správca podaním z 27. 10. 2014 bez doručenia námietky Správcovi teda z vlastného podnetu a následne podaním sťažovateľa v 1. rade z 04. 11. 2014 tak, že súd tieto vyjadrenia zvážil a až následne rozhodol vo veci.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Keďže neobsahuje komplexnú úpravu v ustanovení § 196 ZKR je stanovené, že sa primerane subsidiárne použijú ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Je nesporné, že konkurzné a reštrukturalizačné konanie je osobitným druhom civilného konania s prvkami sporovými, nesporovými a exekučnými. Teda z procesného hľadiska, samotným striktným formalistickým a časovo veľmi prepjatým konaním reštrukturalizácie súd využil ustanovenie § 196 ZKR a primerane použil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z merita namietanej skutočnosti skupinou veriteľov súd nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie v tejto veci a to jednak z plynutia veľmi frekventovaných časových lehôt, ktoré určoval správca a v rámci ktorých by ani nebolo možné zvolať riadne pojednávanie, ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie, teda nebolo dané sporné merito konania, odstrániteľné na pojednávaní. Sudca posúdil skutkový stav tak, že išlo skôr o výklad zákona § 126 ods. 3, potažmo § 3 ods. 2 ZKR, ktoré bolo však v kompetencii súdu na základe námietky a vyjadrení k námietke. Taktiež procesný úkon vypočutia účastníka podľa ustanovenia § 200 ZKR sa súdu javil byť neefektívnym konaním, z dôvodu vyššie uvedeného. V danom prípade, je zavádzajúca argumentácia sťažovateľov ohľadne porušenia ústavného práva sťažovateľov ako práva na verejné prerokovanie, čo v danom kontexte reštrukturalizačného konania s ohľadom na striktnosť a časové lehoty zákona o KR nie je možné ani technicky zabezpečiť. Iba opakujem, že časový harmonogram si určoval Správca sám, teda do istej miery v prípade zistenie rozporov, ako zistil na 1. schôdzi veriteľov mal regulovať s ohľadom na uvedené. Napriek tomu, krátkymi časovými lehotami nedával súdu možnosť postupovať procesne tak, ako to na druhej strane vyžadoval a čím argumentujú sťažovatelia aj v bode 40 sťažnosti. V tomto bode žiadané verejné prerokovanie stráca zmysel práve pre konanie správcu, ktorý okamžite po zvolení veriteľského výboru deklaroval jeho právomoci následným zasadnutím a prijatím rozhodnutí ako bol aj Návrh reštrukturalizačného plánu. K účasti vyššej súdnej úradníčky na zasadnutiach veriteľských orgánov, tak ako účasť súdu opisuje v bode 76. sťažnosti uvádzam, že vyšší súdny úradník nemá právomoc konať v danej veci, takéto konanie mu zo zákona nevyplýva, práve naopak svojím konaním tak ako by vyžadovali sťažovatelia by prejudikoval skutočnosti, na ktoré nemá oprávnenie z titulu výkonu funkcie vyššieho súdneho úradníka, nie sudcu. K podstate subjektu sťažovateľa v 1. rade ako je charakterizovaný v bode 80, 81 sťažnosti ide o subjekt súkromného práva a preto mu neprislúchajú žiadne iné výhody ako sa snaží navodiť atmosféru sťažovateľ v 1. rade zároveň poskytlo úver súkromnej osobe teda dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu.
K obsahu sťažnosti v časti odňatia možnosti sa vyjadriť k návrhu na konverziu (uvedené v bode 40, 41, 45, 47) návrh na konverziu bol súčasťou námietky skupiny veriteľov, k čomu sa vyjadrili ako Správca tak aj sťažovateľ v 1. rade. Je zároveň pravdou, že znenie ZKR nedáva alternatívne aj iné možnosti súdu vyriešiť vadný stav ako uvedeným nástrojom konverzie. Toto súd skutkovo vyhodnotil ako tak závažné porušenie ustanovení, že aplikoval toto ustanovenie ZKR.
Ako náhle je veriteľský výbor kreovaný opätovne zákon o KR z titulu právnej istoty nedáva priestor pre alternatívne riešenia a znovuvymenovanie alebo výmeny členov. K takémuto konania pristúpil správca až v momente, kedy dochádzala argumentácia sťažovateľov a silneli argumenty veriteľov, ktorí nesúhlasili s konaním správcu ohľadne kreovania veriteľského výboru. Ako aj sťažovateľ uvádza, cieľom reštrukturalizačného konania je uspokojenie veriteľov v čo najvyššej výške, ktorá prevyšuje aj podiel uspokojenia v konkurznom konaní a paradoxne aj v tomto konaní to boli práve veritelia, ktorí nesúhlasili s postupom správcu, bez ohľadu na ich uspokojenie.
Z hmotnoprávneho pohľadu súd považuje svoje konanie a rozhodnutie za konania v súlade so zákonom v zmysle dodržiavania zákona a v prípade nejednotného výkladu ustanovenia zákona súd postupoval tak, že výklad sporného ustanovenia zúžil v záujme spravodlivosti a cieľa konkurzného a reštrukturalizačného konania uspokojiť v najvyššej miere všetkých veriteľov. Súd práve z dôvodu právnej čistoty a zabezpečenia ochrany veriteľov nie len navrhovateľa, konal na základe podnetu veriteľov, ktorí napadli spôsob vedenia reštrukturalizačného konania. Súd musí postupovať spravodlivo, v súlade so zákonom a teda nie je možné pripustiť interpretáciu alternatívneho riešenie, aké uvádza sťažovateľ, dôvodiac že sa snažil vylúčiť tým pochybnosť vyplývajúcu z nejasnej právnej úpravy, konaním v dobrej viere.
Sudca uvádza, že podaním z 25. 11. 2014 sťažovatelia podali námietku zaujatosti voči mne ako sudkyni. Krajský súd dňa 18. 12. 2014 ako nadriadený súd vrátil spis bez rozhodnutia tak, že o vznesenej námietke zaujatosti z dôvodov tam uvedených z ktorých je však zrejmé, že navrhovatelia namietajú procesný postup sudcu v konaní s poukazom na časť odôvodnenia uznesenia č. k. 8 R/2/2014 z 05. 11. 2014 hoci podľa názoru nadriadeného súdu, sudkyňa podrobne zdôvodnila svoje rozhodnutie inými dôvodmi, podstatnými v zmysle ZKR. Na základe uvedeného nadriadený súd uviedol, že súd prvého stupňa nebol povinný predkladať vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, a to z dôvodu, že dôvodom na vylúčenie sudkyne v danom prípade sú okolnosti, ktoré sa týkajú postupu sudcu v konaní (úvahy, ktorými podoprela svoje rozhodnutie...»
Právny zástupca sťažovateliek vo vyjadrení z 11. februára 2015 doručenomústavnému súdu 12. februára 2015 k stanovisku okresného súdu z 19. januára 2015 okreminého uviedol:
«1. Ako bolo uvedené v našej sťažnosti, podstatu ústavne neudržateľného pochybenia okresného súdu vidíme v tom, že pristúpil k tzv. konverzii reštrukturalizácie dlžníka na konkurz a to z dôvodov, ktoré boli arbitrárne a ktoré bolo možné zhojiť. Rozhodol tak napriek tomu, že konkurz predstavuje v porovnaní s reštrukturalizáciou závažnejší zásah do právneho postavenia dlžníka ako aj jeho veriteľov, ktorí tak budú uspokojení v nižšej miere. Hlavne tak ale urobil bez toho, aby dal sťažovateľom a ostatným účastníkom konania možnosť sa vyjadriť.
2. Okresný súd vo svojom vyjadrení uvádza, že „vymenovaním veriteľského výboru... došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré nemohlo byť konvalidované resp. zhojené alternatívnym riešením, nakoľko podľa názoru súdu došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom“.
3. Toto vyjadrenie však nie je logické. Po prvé, nie je zrejmé o aký právny úkon ide. Správca nevykonal žiadny právny úkon, len konštatoval, že sťažovateľ 1 je ex lege členom veriteľského výboru. Správca nevykonal žiadny právny úkon, ktorým by sťažovateľa 1 ako člena veriteľského výboru vymenoval, len konštatoval právne následky vznikajúce ex lege podľa § 127 ods. 2 ZKR...
4. V žiadnom prípade však nenastala situácia, že by nebol zostavený veriteľský výbor. Ako sme uviedli v našej sťažnosti, k zostaveniu veriteľského výboru došlo, či už v zložení so sťažovateľom 1 alebo bez neho. Súd mohol namietať len to, že veriteľský výbor nezasadal v zákonnom zložení a teda, že neschválil návrh reštrukturalizačného plánu, čo bolo možné zhojiť a o čo sa veritelia aj pokúsili. Preto, ak by naozaj išlo o neplatný právny úkon, je pochybenie okresného súdu ešte zjavnejšie. Ak by bol totiž takýto úkon pre rozpor so zákonom absolútne neplatný, nemalo by sa na neho vôbec prihliadať. Práve v takom prípade by bolo relevantné schválenie plánu veriteľským výborom v alternatívnom zložení, ktoré by bolo v súlade s výkladom okresného súdu.
5. Okresný súd ďalej označuje naše tvrdenie, že správca chcel v dobrej viere vyhovieť námietke skupiny veriteľov a alternatívne naplniť obe možné interpretácie, za „účelové“. Tomuto argumentu nerozumieme.
6. Nie je totiž sporné, že v danej situácii existovali dve alternatívne interpretácie § 126 ods. 3 v spojení s § 127 ods. 2 ZKR, pričom obe sú teoreticky plauzibilné. Zároveň nie je sporné, že účelom reštrukturalizácie je uspokojenie veriteľov, pričom podmienkou úspešnej reštrukturalizácie je schválenie plánu príslušnými veriteľskými orgánmi. V danej situácii bol priestor, a vzhľadom na zákonné lehoty aj čas na to, aby bolo obom interpretáciám vyhovené a aby bol reštrukturalizačný plán pri oboch alternatívnych zloženiach veriteľského výboru schválený. Zatiaľ čo sa správca a veritelia o takéto schválenie v dobrej viere pokúšali, okresný súd reštrukturalizáciu konvertoval na konkurz.
7. Argument okresného súdu by bol plauzibilný, ak by pri jednej interpretácii došlo k schváleniu plánu a pri druhej interpretácii k jeho zamietnutiu. To však nie je súčasný prípad.
8. Ilustratívne si možno predstaviť situáciu, kedy by z dôvodu nejasného znenia zákona nebolo zrejmé, ktorý veriteľ má aký počet hlasov. Ak by však pri všetkých možných interpretáciách stále bola zachovaná potrebná väčšina hlasov za schválenie plánu, nevidíme zásah do zásady právnej istoty. Keď potrebná väčšina veriteľov súhlasí so schválením plánu pri všetkých alternatívnych výkladoch, sú zákonné podmienky na schválenie plánu zjavne splnené. Zastavenie reštrukturalizačného konania by bolo v takom prípade prílišným formalizmom. O taký istý prílišný formalizmus ide aj v tomto prípade, keďže okresný súd urýchlenou konverziou na konkurz zmaril možnosť, aby o návrhu plánu mohla hlasovať schôdza veriteľov po tom, ako by tento návrh schválil veriteľský výbor kreovaný podľa druhého výkladu.
9. Okresný súd sa vo svojom vyjadrení snaží navodiť dojem, že musel pristúpiť ku konverzii podľa § 131 ZKR, pretože neskôr by už plán nemohol zamietnuť podľa § 154 ZKR. Toto tvrdenie však nezodpovedá dikcii uvedených ustanovení.
10. Podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR súd zamietne plán a tým pádom v konečnom dôsledku taktiež privodí zastavenie reštrukturalizačného konania a vyhlásenie konkurzu, ak boli porušené ustanovenia zákona o postupe pri príprave plánu alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu. Schvaľovanie plánu je zjavne „ustanovením týkajúcim sa plánu“. Ak bol teda súd názoru, že veriteľský výbor bol kreovaný nezákonne, mohol počkať, kým by bol plán súdu predložený na potvrdenie a potom ho podľa § 154 ZRK zamietnuť. Dovtedy by mal správca dostatočný čas, aby v súlade so zákonnými lehotami vyhovel zákonným požiadavkám. Namiesto toho okresný súd s konverziou na konkurz nečakal ani len na uplynutie lehoty na predkladanie plánu, počas ktorej mohli byť prípadné procesné nejasnosti konvalidované. Takýto postup sa vyznačuje prílišným formalizmom, ktorý viedol k závažnému a zbytočnému zásahu do právneho postavenia dlžníka aj veriteľov.
11. Okresný súd ďalej reaguje na našu námietku závažného procesného pochybenia spočívajúceho v nemožnosti vyjadriť sa k námietke skupiny veriteľov. K tomu si dovoľujeme uviesť nasledovné.
12. Sťažovatelia 2 a 3 vôbec neboli o námietkach veriteľov podaných na súd upovedomení a nemali vôbec žiadnu možnosť vyjadriť sa k nim. O zásahu do ich práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a argumentom teda nemožno mať pochýb.
13. Sťažovateľ 1 sa s námietkami oneskorene oboznámil neformálne prostredníctvom správcu. Táto skutočnosť však nemôže zhojiť postup súdu, ktorý sťažovateľom námietky vôbec nedoručil.
14. Okrem toho bolo vyjadrenie sťažovateľa 1 súdom aj tak ignorované, keďže na žiadne argumenty sťažovateľa 1 nedal odpoveď a ani ich v odôvodnení neuviedol.
15. Taktiež nepovažujeme za relevantné, že námietky odzneli na schôdzi veriteľov.
16. Po prvé, na schôdzi námietka veriteľov odznela bez návrhu na konkurz. Kľúčový návrh skupiny veriteľov podaný na súd teda nebol súčasťou námietok, ktoré odzneli na schôdzi veriteľov a sťažovatelia sa k nemu preto nemohli vyjadriť.
17. Po druhé, odňať účastníkom súdneho konania právo vyjadriť sa k návrhom a dôkazom len preto, že námietky už niekde predtým zazneli, nie je ústavne udržateľné. Podobne by bolo možné argumentovať, že súd nie je povinný doručovať žalovanému žalobu, pretože argumentácia žalobcu už odznela na rokovaní medzi stranami. Tento záver je zjavne absurdný.
18. Okresný súd v neposlednom rade taktiež uvádza, že nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie „a to jednak z plynutia veľmi frekventovaných časových lehôt... ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie“.
19. Obe vysvetlenia sú podľa nášho názoru neudržateľné.
20. Po prvé, súd v danej situácii nebol viazaný žiadnou poriadkovou lehotou. Podľa zákona plynie súdu poriadková lehota od doručenia návrhu na potvrdenie plánu (§ 153 ods. 1 ZKR). Do tohto štádia sa však konanie nedostalo. V čase vydania napadnutého uznesenia súdu neplynula žiadna zákonná poriadková lehota.
21. Po druhé, lehoty ustanovené zákonom o konkurze a reštrukturalizácii sú poriadkového charakteru a nemôžu mať prednosť pred zabezpečením práva na verejné prerokovanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako sme uviedli v sťažnosti, ESĽP vo veci judikoval, že vyhlásenie konkurzu nespadá do kategórie mimoriadne technických otázok, ktoré by bolo vhodné riešiť v čisto písomnom konaní. Keďže „vyhlásenie konkurzu má výrazný dopad na ekonomickú aktivitu úpadcu a jeho práva sú oklieštené vymenovaním správcu“, dospel k záveru, že pojednávanie by za daných okolností bolo dôležité a užitočné a že pri jeho absencii došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Okresný súd mal preto vyhlasovaní konkurzu v tunajšej veci taktiež nariadiť pojednávanie alebo aspoň využiť menej formálny inštitút vypočutia podľa § 200 ZKR. Ak tak neurobil, došlo k zásahu do práva na verejné prerokovanie.
23. Po tretie, nie je nám zrejmé, prečo okresný súd poukazuje na nesporový charakter konania V prvom rade máme pochybnosti o tom, či vôbec možno hovoriť o materiálne nesporovom konaní, keďže zjavne išlo o konanie, v ktorom mali rôzni účastníci protichodné záujmy. Čo je však podstatnejšie, čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru neobmedzujú právo na verejné prerokovanie len v prípade sporových konaní. Práve naopak, vo vyššie citovanej veci išlo tak isto o konkurzné konanie a ESĽP jednoznačne judikoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nenariadenia pojednávania.
24. Záverom si teda dovoľujeme zhrnúť, že žiadny z uvedených argumentov okresného súdu nevysvetľuje, prečo bolo nevyhnutné v danej situácii bez pojednávania a bez akejkoľvek možnosti sťažovateľov vyjadriť sa k prejednávanej veci, rozhodnúť o vážnom zásahu do ich právneho postavenia. O to viac, ak bolo toto rozhodnutie založené na jednom z dvoch možných výkladov, pričom plán bol veriteľským výborom schválený aj pre prípad, že by tento výklad bol správny...»
Podaním z 12. januára 2015 doručeným ústavnému súdu 19. januára 2015sa,,,
, a, (ďalej len„navrhovatelia na vstup do konania“), zastúpení Advokátskou kanceláriou TIMAR &partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Tibora Timára, ktorí sú ako veritelia účastníkmi reštrukturalizačného konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, domáhali pripustenia vstupu do konaniapred ústavným súdom v postavení vedľajších účastníkov na strane okresného súduz dôvodu, že „rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 867/2014, sa ich priamo dotýka, a to tým, že hoci nie sú účastníkmi konania na základe podanej sťažnosti, samotnou sťažnosťou je napádané rozhodnutie o konverzii, a žiada sa jeho zrušenie, čím dôjde aj k zmene postavenia mandantov, nakoľko rozhodnutie o konverzii sa týka aj iných subjektov ako sťažovateľov, pričom v rámci reštrukturalizačného konania jeho účastníci (medzi ktorých patria aj mandanti) konajú výlučne ako nútené nerozlučné procesné spoločenstvom podľa ust. § 126 a ust. § 127 zákona o konkurze a reštrukturalizácii... zastúpené veriteľským výborom, ktorého rozhodnutia ovplyvňujú postavenie ostatných veriteľov (a teda i tých, ktorí nie sú členmi veriteľského výboru)“.
Ústavný súd návrhu navrhovateľov na vstup do konania ako vedľajších účastníkovvo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 867/2014 uznesením sp. zn.II. ÚS 867/2014 z 25. februára 2015 nevyhovel, odvolávajúc sa na svoju doterajšiujudikatúru (napr. II. ÚS 91/08, IV. ÚS 77/2010), s odôvodnením, že „na vyjadrenie veriteľov k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou doterajšou praxou – v rozsahu, v akom si to vyžiada rozhodovanie vo veci samej, prihliadne“.
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecnýchsúdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandisI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavaniea rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohérešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzulaustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecnezáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výkladkaždej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základnýmzákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgánaplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad,čo jednoznačne platí aj pri interpretácii právnych noriem v oblasti konkurzua reštrukturalizácie (porovnaj ĎURICA, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskejúnii. Bratislava: EUROKODEX 2010, s. 6).
Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahujev celom rozsahu aj na právne skutočnosti predpokladané zákonom č. 7/2005 Z. z., ktoréobligatórne spôsobujú zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurznéhokonania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a na výklad, či tieto právne skutočnostiz ústavného hľadiska boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali). Výklad týchtopredpokladov však nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielenzmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochranez dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,ktorý sa tejto ochrany domáha.
Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzaťjeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušnýchustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základnýchslobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princíperovnosti zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda − okrem práva domáhaťsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) − aj právo na určitúkvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovaniekontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konaniamali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovaťna „protiargumenty“ protistrany (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní“, podľasvojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeranámožnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr.v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V.proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelupredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnympostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočívav potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej mocibez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem inéhogarantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale ajv tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlades procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťouzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je danátiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivostinie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou(IV. ÚS 296/09).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutejveci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočnerešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľnáa udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateliek je namietané porušenie ich základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené protidlžníkovi a bol vyhlásený konkurz na jeho majetok.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek vzal predovšetkým do úvahy,že namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickejspoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do úvahy(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné postupy,následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokoncajeho popretie (I. ÚS 2/08).
Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka v 1. radesa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhala povolenia reštrukturalizáciedlžníka. Spolu s návrhom na povolenie reštrukturalizácie predložila okresnému súdureštrukturalizačný posudok vypracovaný povereným správcom a ďalšie zákonomustanovené prílohy (zoznam majetku, zoznam záväzkov, zmluvný prehľad, zoznamspriaznených osôb, riadnu individuálnu účtovnú závierku vyhotovenú k 31. decembru 2013a originál notársky overeného osvedčenia dlžníka, že je v úpadku a súhlasí s podanímnávrhu na povolenie reštrukturalizácie).
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 15. júla 2014, ktoré nadobudloprávoplatnosť 22. júla 2014, začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi. Uznesenímsp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2014,okresný súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a správcu povereného sťažovateľkou v 1. radevypracovaním reštrukturalizačného posudku ustanovil do funkcie správcu.
Dňa 13. októbra 2014 sa konala prvá schôdza veriteľov, na ktorej bolipriamo do zápisnice vznesené námietky voči postupu správcu, ako aj samotnej voľbea zloženiu veriteľského výboru veriteľmi, ;, ;, ;, s miestom podnikania ;,, a obchodnej spoločnosti, (ďalej len „veritelia“).
Dňa 13. októbra 2014 faxovou správou a 14. októbra 2014 poštou bolo veriteľmidoručené okresnému súdu podanie označené ako „Upozornenie veriteľov na porušenie zákona na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 v reštrukturalizačnom konaní vedenom na majetok Dlžníka v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 8 R/2/2014 − návrh na postup súdu podľa ust. § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii“ (ďalej len „upozornenie“ alebo „podanie“).
Veritelia v upozornení uviedli, že na schôdzi veriteľov boli vznesené námietkyvoči postupu správcu a skutočnosti, že prvým členom veriteľského výboru by mala byťsťažovateľka v 1. rade, a to s poukazom na § 126 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., podľaktorého nemôže byť členom veriteľského výboru a súčasne nemôže hlasovať na schôdziveriteľov veriteľ podriadenej pohľadávky. Podľa spoločenskej zmluvy dlžníka s poukazomna bod 7.2 je sťažovateľka v 1. rade spriaznená s dlžníkom, keďže má podiel na hlasovacíchprávach dlžníka vo výške 65 %. Veritelia uviedli, že zo spoločenskej zmluvy je zrejmé,že tým, že sťažovateľka v 1. rade má podiel na hlasovacích právach v rozsahu 65 %zo všetkých hlasovacích práv, vykonáva tak riadenie dlžníka a má na jeho činnostipodstatný vplyv. Takáto právnická osoba je tak podľa názoru veriteľov podľa § 9 ods. 1písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznená osoba s dlžníkom, bez práva byť volená a byťčlenom veriteľského výboru.
Správca na prvej schôdzi veriteľov argumentoval členstvo sťažovateľky v 1. radevo veriteľskom výbore § 127 ods. 2 ZKR, podľa ktorého ak súd povolil reštrukturalizáciu nazáklade návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrhna povolenie reštrukturalizácie. Veritelia tento argument považovali za právne irelevantnýa contra legem z dôvodu, že § 127 ods. 2 ZKR nevylučuje, že v prípade, ak návrhna povolenie reštrukturalizácie podá veriteľ dlžníka, ktorý je s ním spriaznený, sa § 126ods. 3 ZKR neaplikuje. Podľa názoru veriteľov takýto výklad by bol aj v rozporeso samotným znením § 126 ods. 3 ZKR, ktorý vylučuje, aby osoba spriaznená s dlžníkombola členom veriteľského výboru. Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR je podľa nich potrebnévykladať aj s poukazom na zásady, na ktorých stojí zákon č. 7/2005 Z. z., pričom jednouzo zásad je vylúčenie spriaznených osôb s dlžníkom na rozhodovaní a uspokojovanív konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, ale aj zásada podľa § 6 ZKR, že veritelias rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie; zvýhodňovanieniektorých veriteľov je neprípustné. ZKR nepriznáva osobe spriaznenej s dlžníkom inéprávo ako právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená ako podriadená, a teda až po tom,ako budú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov.
Veritelia na prvej schôdzi veriteľov ďalej namietali aj ďalšieho člena veriteľskéhovýboru, ktorým sa stala sťažovateľka v 3. rade, z dôvodu, že s poukazom na § 3 ods. 2 ZKR,podľa ktorého za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníkasa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhláseniekonkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi, pohľadávka tejto spoločnosti v skutočnostipatrí sťažovateľke v 2. rade, ktorá bola zvolená tiež za člena veriteľského výboru. Argumentsprávcu, že § 3 ods. 2 ZKR sa použije iba na účely určenia platobnej schopnosti, a teda navylúčenie podávania špekulatívnych návrhov na vyhlásenie konkurzu, považujú veriteliatiež za argument v rozpore so zákonom. Podľa veriteľov „došlo k obchádzaniu zákona, keď z prihlášky spoločnosti FESSI, s. r. o. vyplýva, že táto nadobudla pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 489,78 Eur ako časť pôvodnej pohľadávky spoločnosti AUGMENT s. r. o., zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 07. 2014, pričom z výpisu z OBV číslo 138/2014 zo dňa 21. 07. 2014 vyplýva, že dňa 15. 07. 2014 vydal súd uznesenie, ktorým začal reštrukturalizačné konanie Dlžníka. Pohľadávka teda bola postúpená po začatí konania, a výlučne z dôvodu vytvorenia veriteľa, ktorý bude členom veriteľského výboru, keď spoločnosť AUGMENT, s. r. o. a spoločnosť FESSI, s. r. o. sú vzájomne spriaznené právnické osoby, ktoré majú spoločného konateľa, ktorý zastupoval obidvoch veriteľov na schôdzi, a de facto je tá istá osoba dvakrát členom veriteľského výboru. Veritelia majú jednoznačne za to, že došlo k obchádzaniu zákona s cieľom poškodiť práva ostatných veriteľov, a teda došlo aj k porušeniu ustanovenia § 6 ZKR opakovane...“. Veritelia v záveresvojho upozornenia tvrdia, že vzhľadom na uvedené schôdza veriteľov konaná 13. októbra2014 v reštrukturalizačnom konaní na majetok dlžníka bola vedená v bode 3 programu vrozpore so zákonom a veriteľský výbor nebol riadne zvolený a ani kreovaný. S poukazomna uvedené požiadali okresný súd o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR.
Dňa 13. októbra 2014 sa uskutočnilo 1. zasadnutie veriteľského výboru, na ktoromza jeho predsedu bola zvolená sťažovateľka v 1. rade. Súčasne veriteľský výbor v zloženísťažovateľka v 1. rade, sťažovateľka v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade schválil záverečnýnávrh reštrukturalizačného plánu, ktorý bol zo strany správcu ako predkladateľa plánupredložený veriteľskému výboru 13. októbra 2014. Zápisnicu z 1. zasadnutia veriteľskéhovýboru správca osobne doručil okresnému súdu 14. októbra 2014.
V Obchodnom vestníku č. 197/2014 z 15. októbra 2014 správca na účely schváleniareštrukturalizačného plánu zvolal schvaľovaciu schôdzu na 5. november 2014.
Po tom, ako správca 23. októbra 2014 nahliadol do reštrukturalizačného spisuvedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, 27. októbra 2014 doručil okresnémusúdu „Vyjadrenie k podaniu zo dňa 13. 10. 2014 (námietky veriteľov voči schôdzi veriteľov)“. K námietke veriteľov týkajúcej sa členstva sťažovateľky v 1. radevo veriteľskom výbore uviedol, že v danom prípade ide o reštrukturalizáciu, ktorá bolapovolená na základe veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie sťažovateľkyv 1. rade, pričom v tejto súvislosti poukázal na § 127 ods. 2 ZKR. Správca uviedol,že zo znenia citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že „členstvo vo veriteľskom výbore v danom prípade veriteľovi vzniká zo zákona ex lege, pričom túto skutočnosť ZKR zdôrazňuje slovným vyjadrením vždy“. Správca ďalej uviedol, že „v danom prípade nedochádza ani k voľbe do veriteľského výboru, členstvo vo veriteľskom výbore mu vzniká priamo zo zákona, preto posudzovanie otázky práva byť volený do veriteľského výboru je podľa názoru Správcu z tohto pohľadu právne irelevantné“. K zákonnej úprave § 126ods. 3 ZKR, podľa ktorej podriadený veriteľ ani veriteľ, ktorý by sa v konkurze uspokojovalv poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov ani právo byťvolený do veriteľského výboru, správca uviedol, že „ZKR obmedzuje právo spriazneného veriteľa byť volený do veriteľského výboru, v žiadnom prípade však nevylučuje právo spriazneného veriteľa byť členom veriteľského výboru, napr. ak mu je takéto členstvo vo veriteľskom výbore založené iným spôsobom ako voľbou, napr. zo zákona alebo rozhodnutím súdu. Preto sú nesprávne právne závery, ktoré zrovnávajú právo veriteľa byť volený za člena veriteľského výboru s právom veriteľa byť členom veriteľského výboru... V tomto smere je dôležité uviesť, že členstvo vo veriteľskom výbore môže veriteľovi vzniknúť zvolením alebo zo zákona, čo je nutné nepochybne rozlišovať. Čo vylučuje § 126 ods. 3 ZKR je, aby podriadenému, resp. spriaznenému veriteľovi vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore zvolením, ale v žiadnom prípade nevylučuje, aby členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi vzniklo ex lege. Veriteľovi Medzinárodnej investičnej banke vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore zo zákona, preto aplikácia § 126 ods. 3 ZKR je vylúčená... V tomto smere je ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačné a nespochybniteľné v tom smere, že veriteľ, na základe ktorého návrhu bola povolená reštrukturalizácia, je... vždy členom veriteľského výboru.“. K námietke právneho zástupcu veriteľov týkajúcej sa členstva sťažovateľkyv 3. rade vo veriteľskom výbore správca, vychádzajúc z § 3 ods. 2 druhej vety ZKR,uviedol, že „ide o pravidlo, ktoré sa aplikuje pri posudzovaní platobnej neschopnosti v prípade podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Inak povedané, ide o pravidlo, ktoré chráni dlžníka pred šikanóznym návrhom na vyhlásenie konkurzu veriteľov, ktorý založil pluralitu veriteľov na účely posúdenia platobnej neschopnosti tým, že postúpil niektorú svoju pohľadávku, prípadne časť svojej pohľadávky, inému subjektu. V takom prípade je pluralita veriteľov založená až uplynutím lehoty 90 dní od postúpenia pohľadávky. Predmetné ustanovenie žiadnym spôsobom neobmedzuje veriteľa v tom, aby postúpil svoju pohľadávku inému subjektu, ide o výlučné právo veriteľa v jeho výlučnej dispozícii. Preto pokiaľ veriteľ AUGMENT s. r. o. postúpil svoju pohľadávku inému veriteľovi, šlo o dispozíciu mimo procesu reštrukturalizácie a o výlučné právo veriteľa. V tejto súvislosti ďalej poukazujeme na tú skutočnosť, že ust. § 3 ods. 2 ZKR možno aplikovať iba v konkurznom konaní, nie v reštrukturalizačnom konaní, čo z predmetného ustanovenia aj nepochybne vyplýva. Okrem toho ako vyplýva z § 3 ods. 2 ZKR, predmetné ustanovenie možno použiť iba na účely posúdenia platobnej schopnosti dlžníka.“. Správca v záveresvojho vyjadrenia napokon uviedol, že „reštrukturalizačný plán schválený veriteľským výborom vytvoril pre veriteľa a veriteľa skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, čo znamená uspokojenie týchto veriteľov v plnom rozsahu. Okrem toho v prípade veriteľa, a reštrukturalizačný plán zoskupil/zaradil týchto veriteľov do skupín, ktoré budú uspokojované v prvom rade oproti druhému radu, v ktorom bude uspokojovaný veriteľ MIB spolu so spriazneným p. Reštrukturalizačný plán ďalej v plnom rozsahu rešpektuje aj medziveriteľskú dohodu zo dňa 02. augusta 2010 medzi dlžníkom a MIB ako nadriadeným veriteľom a pánom, pánom
, pánom a pani ako podriadenými veriteľmi.“.
Dňa 4. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcusťažovateľky v 1. rade k podaniu veriteľov z 13. októbra 2014, z obsahu ktorého okreminého vyplýva:
«K námietke členstva MIB vo veriteľskom výbore...:V podaní TP (Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., právny zástupca veriteľov, pozn.) namieta postup Správcu na schôdzi veriteľov uskutočnenej dňa13. októbra 2014, v dôsledku ktorého bol veriteľ Medzinárodná investičná banka...ustanovený za člena veriteľského výboru. TP sa v Podaní odvolal na ustanovenie § 126ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z..., podľa ktorého veriteľ podriadenej pohľadávky nemôže byťvolený za člena veriteľského výboru a súčasne nemôže hlasovať na schôdzi veriteľov,pričom TP poukázal na údajnú spriaznenosť MIB a Dlžníkom.
V súlade s § 111 ods. 1 ZKR, Reštrukturalizačné konanie bolo začaté a reštrukturalizácia bola povolená na základe návrhu veriteľa − MIB. V predmetnej súvislosti poukazujeme na § 127 ods. 2 ZKR, podľa ktorého ak súd povolil reštrukturalizáciu na základe návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Z citovaného ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne vyplýva, že členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, vzniká ex lege a vzniká vždy, čo je aj explicitne stanovené. Skutočnosť, že veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, je vždy ex lege členom veriteľského výboru, potvrdzuje aj právna doktrína (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck. Bratislava, 2012, s. 879).
S ohľadom na argument TP, že „ak to zákon zakazuje veriteľom, aby si takéhoto veriteľa za člena veriteľského výboru sami zvolili, je ad absurdum tvrdiť, že zákon, ktorý to veriteľom zakázal, to sám umožňuje!!!“ považujeme za kľúčové uviesť, že v prípade ustanovenia MIB za člena veriteľského výboru k voľbe veriteľa do veriteľského výboru nedochádza, nakoľko veriteľovi, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, vzniká členstvo vo veriteľskom výbore na základe § 127 ods. 2 ZKR priamo zo zákona.
Nie je zrejmé, na základe čoho TP dospel k záveru, že § 126 ZKR je lex specialis k § 127 ZKR, nakoľko uvedené tvrdenie nepodporil žiadnou relevantnou argumentáciou. Skutočnosť, že ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR sa neuplatní na prípady, kedy návrh na povolenie reštrukturalizácie podal veriteľ, je zrejmá z jeho samotnej dikcie: podriadený veriteľ ani veriteľ, ktorý by sa v konkurze uspokojoval v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov, ani právo byť volený do veriteľského výboru. Ako už bolo uvedené, v odseku vyššie, veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, nie je do veriteľského výboru volený, pretože členstvo mu vzniká ex lege. § 126 ods. 3 ZKR sa uplatňuje na všetkých veriteľov všeobecne a jeho uplatnenie nie je možné obmedziť na veriteľa, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Uvedené ustanovenie je preto potrebné interpretovať tak, že nevylučuje právo podriadeného veriteľa na členstvo vo veriteľskom výbore, len obmedzuje spôsob jeho ustanovenia za člena veriteľského výboru tak, že zakazuje jeho voľbu. Podriadený veriteľ teda môže byť členom veriteľského výboru, pokiaľ mu členstvo vo veriteľskom výbore vyplýva zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu. Aplikácia § 126 ods. 3 ZKR je preto v danom prípade vylúčená, v dôsledku čoho je zrejmé, že postup správcu ako aj ustanovenie MIB za člena veriteľského výboru boli správne a na zákonnom podklade...
K námietke údajnej spriaznenosti MIB s Dlžníkom...: MIB sa stala spoločníkom v Dlžníkovi dňa 20. augusta 2010, teda v čase, kedy ZKR nepoznal koncept podriadenosti spriaznených osôb, ktorý bol zavedený novelou ZKR č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012. Tento krok MIB považovala za kľúčových prevenčných dôvodov a pre prípad možnej potreby ochrany svojich oprávnených záujmov, nakoľko ako financujúca banka financovala z veľkej časti realizáciu developerského projektu Dlžníka ako komerčný veriteľ, ktorého primárnym cieľom bolo zarobiť na úrokoch z úveru a nie ako zisk z predaja priestorov v projekte. MIB aktívne nevyužívala svoje práva spoločníka, aktívne sa nepodieľala na riadení štatutárneho orgánu Dlžníka ani nemala na činnosť Dlžníka podstatný vplyv až do momentu, kedy sa nepriaznivá finančná situácia Dlžníka stala zrejmou a jeden z bývalých konateľov bez toho, aby situáciu s MIB konzultoval podal návrh na vyhlásenie konkurzu na Dlžníka.
Preto máme za to, že pre naplnenie zásady spravodlivosti je nevyhnutné rozlišovať medzi postavením „bežného“ spriazneného veriteľa a MIB, ktorá per se nebola v postavení, na základe ktorého by bolo možné vyvodzovať jej spriaznenosť s Dlžníkom v zmysle § 9 ods. 3 ZKR.
... nepovažujeme za pravdivé tvrdenie TP, že „... jednou zo zásad (ZKR) je vylúčenie spriaznených osôb s dlžníkom na rozhodovaní a uspokojovaní v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní... (Ust. ZKR nepriznávajú osobe podriadenej s dlžníkom iné právo, ako právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená ako podriadená a teda až potom, ako budú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov)“. Takýto výklad ZKR vo všeobecnej rovine by podľa nás bol v rozpore s § 1 ZKR, ktorý zakotvuje jednu zo základných zásad reštrukturalizačného konania − postupné uspokojenie veriteľov dlžníka spôsobom stanoveným v reštrukturalizačnom pláne. Uvedené tvrdenie TP je v zmysle § 126 ods. 3 ZKR správne jedine vo vzťahu k prvej schôdzi veriteľov, pretože už pri schvaľovacej schôdzi § 146 ods. 5 ZKR predpokladá, že aj podriadení veritelia budú hlasovať rovnako ako všetky ostatné skupiny veriteľov/účastníkov plánu (s výnimkou účastníkov plánu zaradených do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky v rozsahu týchto pohľadávok, účastníkov plánu zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky v rozsahu pohľadávok popretých čo do právneho dôvodu alebo vymáhateľnosti a s ohľadom na osobitný režim pre podmienených veriteľov), čím sa budú podieľať na rozhodovaní a uspokojovaní v reštrukturalizačnom konaní.
K námietke členstva spoločnosti FESSI, s. r. o. vo veriteľskom výbore...: Ďalšia námietka TP v Podaní smeruje voči členstvu spoločnosti FESSI, s. r. o... vo veriteľskom výbore, pričom poukazuje na § 3 ods. 2 ZKR a argumentuje, že pohľadávka FESSI v skutočnosti prináleží spoločnosti AUGMENT s. r. o..., ktorá je ďalším členom veriteľského výboru, nakoľko AUGMENT postúpil svoju pohľadávku FESSI po začatí Reštrukturalizačného konania.
Napriek tomu, že táto námietka sa netýka priamo MIB, s ohľadom na záujem MIB o plynulý a úspešný priebeh reštrukturalizácie považujeme za potrebné... uviesť, že predmetný výklad považujeme za účelový a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Účelom pravidla podľa § 3 ods. 2 ZKR... je ochrana dlžníka pred účelovým konaním veriteľov pri posudzovaní jeho platobnej neschopnosti, teda pred začatím konkurzného konania. Bolo by podľa nás nepochopením zmyslu tohto ustanovenia tvrdiť, že jeho účelom je obmedzovanie postupovania pohľadávok a s ním súvisiace obmedzovanie práv veriteľov len z dôvodu, že k postúpeniu pohľadávok došlo. Právo postúpiť pohľadávku je právom veriteľa nakladať so svojím majetkom voľným spôsobom... ustanovenie § 3 ods. 2 ZKR sa vzťahuje výlučne na konkurzné konanie a nie na reštrukturalizačné konanie, čo zo znenia predmetného ustanovenia aj nepochybne vyplýva.»
Okresný súd v právnej veci navrhovateľky − sťažovateľky v 1. rade v konanío návrhu na povolenie reštrukturalizácie dlžníka uznesením sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurznékonanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcuustanovil,, značka správcu S 1664.
V ten istý deň, keď okresný súd rozhodol o konverzii reštrukturalizácie dlžníkana konkurz, t. j. 5. novembra 2014, správca doručil okresnému súdu zápisnicu zo zasadnutiaveriteľského výboru z 5. novembra 2014, na ktorom právny zástupca veriteľa a obchodnej spoločnosti, navrhol, aby sa zasadnutieveriteľského výboru konalo v piatok 7. novembra 2014.
Súčasne správca 5. novembra 2014 doručil okresnému súdu zápisnicuzo schvaľovacej schôdze z 5. novembra 2014. Z obsahu zápisnice zo schvaľovacej schôdzetvoriacej súčasť spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že vzhľadom na podanie veriteľov z13. októbra 2014 z dôvodu opatrnosti v prípade, že by sa sťažovateľka v 1. rade nestalav súlade s § 127 ods. 2 ZKR členom veriteľského výboru, správca na schvaľovacej schôdzikonštatoval, že „schôdza veriteľov zo dňa 13. 10. 2014 zvolila trojčlenný veriteľský výbor v zložení AUGMENT s. r. o., FESSI s. r. o. a “. Na schvaľovacej schôdzi bolpredložený reštrukturalizačný plán schválený.
Dňa 10. novembra 2014 doručil správca okresnému súdu zápisnicu zo zasadnutiaveriteľského výboru zo 7. novembra 2014, z obsahu ktorej vyplynulo, že veriteľovi a veriteľovi, zaniklo postavenie účastníka reštrukturalizačnéhokonania z dôvodu zániku ich prihlásenej pohľadávky (oznámením správcovi7. novembra 2014). Prítomní členovia veriteľského výboru týmto požiadali okresný súd,aby v súlade s § 127 ods. 3 ZKR určil nového člena veriteľského výboru tak, aby veriteľskývýbor mohol schváliť reštrukturalizačný plán v reprezentatívnejšom zložení.
Medzitým už okresný súd doručil uznesenie o zastavení reštrukturalizačnéhokonania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu z 5. novembra 2014 dlžníkovi,právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade, ako aj ustanovenému správcovi v konkurze.Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. novembra 2014 (zverejnenév Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014).
Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol: «Súd sa na základe podnetu Veriteľov zo dňa 13. 10. 2014 (písomne zo dňa 14. 10. 2014) oboznámil s obsahom spisu vedeného Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 8 R/2/2014 s argumentáciou právneho zástupcu veriteľov ako aj s argumentáciou Správcu a dospel k nasledovnému zisteniu:
Veritelia sa domáhali písomným podaním zo dňa 14. 10. 2014 (podané faxom 13. 10. 2014) aby súd v rámci výkonu dohľadu v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1, 2 ZKR zastavil reštrukturalizačné konanie vedené na majetok Dlžníka a vyhlásil konkurz. Dôvodom podľa Veriteľov je skutočnosť, že pri kreovaní veriteľského výboru došlo k porušeniu stanovení ZKR takto:
Ad 1) veriteľ Medzinárodná investičná banka je osobou spriaznenou podľa ustanovenia § 9 ZKR tým, že má podiel na hlasovacích právach Dlžníka v rozsahu 65 % z celkového počtu hlasovacích práv. Podľa ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Toto ustanovenia za člena veriteľského výboru neznamená, že sa vylučuje ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR, ktoré vylučuje, aby boli volení za člena veriteľského výboru veritelia spriaznení s dlžníkom. Zo zápisnice zo zasadnutia schôdze veriteľov podľa ustanovenia § 126 ods. 4 ZKR je osvedčené, že členom veriteľského výboru je subjekt Medzinárodná investičná banka, o čom nebolo prijaté uznesenie, nakoľko tento člen veriteľského výboru je členom zo zákona podľa ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR.
Ad 2) členstvo veriteľa FESSI, s. r. o. s ohľadom na skutočnosť, že pohľadávka tohto veriteľa neexistovala 90 dní pred začatím reštrukturalizačného konania, čo preukázal právny zástupca veriteľov predložením prihlášky s prílohami, z ktorých vyplynulo, že pohľadávka veriteľa FESSI, s. r. o. v čase reštrukturalizačného konania patrila spoločnosti AUGMENT, s. r. o. ktorá ju postúpila na spoločnosť FESSI, s. r. o. dňa 15. 07. 2014 t. j. v čase reštrukturalizačného konania. Zo zápisnice schôdze veriteľov súd zistil, že spoločnosť AUGMENT, s. r. o. bola veriteľom s najvyšším počtom hlasov, ktorý pri voľbe veriteľského výboru hlasoval proti všetkým prítomným veriteľom, ktorí mohli byť volení do veriteľského výboru a hlasoval výlučne za vlastné členstvo − uznesenie č. 1 v zápisnici a za členstvo spoločnosti FESSI, s. r. o., ktorá bola veriteľom s najnižším počtom hlasov, a na ktorú, postúpil časť svojej pohľadávky tak, aby bol zvolený výlučne týmto veriteľom určený člen veriteľského výboru − uznesenie č. 3 zápisnice. Nemožno opomenúť, že spoločnosť AUGMENT, s. r. o. a spoločnosť FESSI, s. r. o. sú osoby personálne prepojené tým istým spoločníkom i konateľom, ktorý obidve tieto spoločnosti zastupoval na schôdzi veriteľov.
Súd v rámci výkonu svojej činnosti ako orgánu dohľadu preveril daný skutkový stav a zistil jednak z informatívneho výpisu z obchodného registra ako aj z predloženej spoločenskej zmluvy Dlžníka, že Medzinárodná investičná banka je spoločníkom Dlžníka s podielom na hlasovacích právach Dlžníka 65% zo všetkých hlasovacích práv. Tým je splnená dikcia ustanovenia § 9 ZKR spriaznenou osobou právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba alebo iná právnická osoba, ktorá má v právnickej osobe kvalifikovanú účasť, pričom kvalifikovanou účasťou sa na účely tohto zákona rozumie priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní právnickej osoby alebo hlasovacích právach v právnickej osobe alebo možnosť uplatňovania vplyvu na riadení právnickej osoby, ktorý je porovnateľný s vplyvom zodpovedajúcim tomuto podielu. Pre spriaznenú osobu v rámci reštrukturalizačného konania sa aplikuje ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR, podľa ktorého schôdza veriteľov volí členov veriteľského výboru z tých veriteľov, ktorí majú v čase konania schôdze hlasovacie právo teda nie sú veriteľmi tzv. podriadených pohľadávok a v čase konania schôdze majú zistenú pohľadávku minimálne čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Predmetné ustanovenie uvádza cit. „podriadený veriteľ nemá právo hlasovať...“ Avšak ak ide o veriteľa s podriadenou pohľadávkou ako osobou spriaznenou vo vzťahu k dlžníkovi a/ alebo o veriteľa ktorý nemá zistenú pohľadávku minimálne čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti títo v zmysle uvedeného ustanovenia nemajú právo hlasovať, a to či už aktívne alebo pasívne. Keďže právo hlasovať je podmienkou na členstvo vo veriteľskom výbore bez ohľadu na spôsob ich ustanovenia, či už voľbou alebo zo zákona. Pripustením takejto výnimku súd má za to, že by poprel zmysel a účel zákona (ZKR) nakoľko by sa nedalo očakávať úspešné riešenie úpadku dlžníka reštrukturalizáciou s ohľadom na všetkých veriteľov. Argumentácia Správcu ohľadne uspokojenia veriteľov ako bude uvedená v reštrukturalizačnom pláne, nie je prostriedkom právnej istoty veriteľov s ohľadom, že ich záujmy vo veriteľskom výbore má obhajovať osoba nespĺňajúca predpoklady byť riadnym členom veriteľského výboru... Navyše má súd za to, že by takéto kreovanie významného riadiaceho orgánu akým je veriteľský výbor bolo obchádzaním zákona, ktorý spriazneným veriteľom neumožňuje vykonávať hlasovacie právo. Z obsahového, gramatického a logického výkladu obsahu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR v korelácii s ustanovením § 127 ods. 2 ZKR súdu vyplýva, že zákonodarca nemal záujem povýšiť princíp ustanovenia člena veriteľského výboru zo zákona nad splnenie podmienky pre veriteľa mať hlasovacie právo ako člen veriteľského výboru. Z dôvodovej správy k novele zákona č. 348/2011 Z. z. bolo hlasovacie právo týmto veriteľom odňaté za tým účelom, aby sa obmedzilo ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi. U spriaznených osôb spravidla prevažuje záujem zachovávať prevádzku dlžníkovho podniku − v ktorom majú majetkovú účasť za minimálnych nákladov, čo teda povýšia nad legitímny záujem ostatných veriteľov byť uspokojení lepšie ako v konkurze. Túto úvahu súdu podporuje aj ustanovenie § 5 a § 6 ZKR. Ohľadne námietky o legitímnosti konania spoločností FESSI, s. r. o. a AUGMENT s. r. o. kedy v dôsledku postúpenia pohľadávky zo spoločnosti AUGMENT s. r. o. na spoločnosť FESSI, s. r. o. v lehote kratšej ako 90 dní malo dôjsť k neplatnému kreovaniu veriteľského výboru, súd má za to, že predmetné ustanovenie sa vzťahuje na zisťovanie úpadku dlžníka, teda v prevažnej miere na konkurzné konanie. Vo vzťahu k reštrukturalizácii ako k procesu orientovanému na to, aby bola zachovaná aspoň podstatná časť prevádzky podniku, aby bola možnosť zbavenia sa časti záväzkov ich odpustením zo strany veriteľov a predĺžením doby ich splatnosti, súd považuje uvedený rozpor za právny názor navrhovateľa, ktorý však nemá dôsledky na priebeh reštrukturalizačného procesu. Súd uvedené nepovažuje ani za porušenie povinností správcu ani porušenie zákonných ustanovení - čo sa týka postúpenia pohľadávky. Na druhej strane z celkového diania u Dlžníka v procese reštrukturalizácii s ohľadom na ustanovenia § 5 a § 6 ZKR a s prihliadnutím na dôležitosť orgánu akým je veriteľský výbor, takéto konanie by mohlo navádzať pochybnosti o poctivom, ne špekulatívnom zámere a naplnenia účelu reštrukturalizácie ako ozdravného procesu aj vo vzťahu k ostatným veriteľom, čo navodzuje zdanie, že by mohlo dôjsť k porušeniu zásady, že všetci veritelia majú právo na súdnu ochranu avšak najmä právo rozhodovať o samostatnom reštrukturalizačnom procese, čo by mohlo byť takýmto postupom ohrozené. Toto je však úvahou súdu dotvárajúcou celkový dojem z priebehu tohto reštrukturalizačného konania.
Z vykonaného dokazovania založeného na argumentácii účastníkov súd dospel k záveru, že veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe a tam stanovených podmienok. Týmto došlo zo strany Správcu k závažnému porušeniu povinností ustanovených týmto zákonom podľa ustanovenia § 131 ods. 2 písm. a) ZKR k porušeniu ustanovenia § 131 ods. 2 písm. d) ZKR spočívajúce v tom, že tak významný orgán akým je veriteľský výbor bol zvolený v rozpore s ustanovenia ZKR čiže sa na jeho zvolenie neprihliada ako na platne zvolený veriteľský orgán, teda de facto aj de iure nebol zvolený. Súd má za to, že v dôsledku uvedených skutočností bola naplnená podstata a ustanovení § 131 ods. 2 pís. a/ a d/ s odôvodnením vyššie uvedeným. Dôsledok porušenia uvedených povinností spočíva v tzv. obligatórnej konverzii reštrukturalizačného konania na konkurz...»
Podľa sťažovateliek kľúčové pochybenia okresného súdu spočívajú najmä v tom, že:
a) konverziu reštrukturalizácie na konkurz neprerokoval na verejnom pojednávanínapriek tomu, že súd rozhoduje o konverzii reštrukturalizácie na konkurz len „na jednom stupni bez prípustnosti odvolania“;
b) nedoručil im návrh skupiny veriteľov na konverziu a nedal im tak možnosť vyjadriťsa k nemu, čo možno vnímať aj v širšom kontexte ako porušenie princípu kontradiktórnostia zásady rovnosti zbraní. Na protiargumenty sťažovateľky v 1. rade doručené okresnémusúdu (iba na základe informácie správcu po nahliadnutí do spisu okresného súdu) predrozhodnutím okresný súd nereagoval a v odôvodnení napadnutého uznesenia ich úplneignoroval;
c) právne závery, na ktorých založil napadnuté uznesenie, sú arbitrárne a ústavneneudržateľné. „Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
... spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);
... veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a... došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu“;
d) postupoval formalisticky napriek tomu, že konkurz predstavuje v porovnanís reštrukturalizáciou závažnejší zásah do právneho postavenia nielen dlžníka, ale aj jehoveriteľov, ktorí tak budú uspokojení v nižšej miere.
Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne nie jeoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedlik rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konaniepred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvanía rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnejinterpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinnýposúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých nietiného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníkakonania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to aj v posudzovanom prípade.
Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplývaz čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimiaj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splňomocňovacej ústavnej normy zákon(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon č. 7/2005 Z. z., ktorý v rámci tretej častinazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných súdovv procese reštrukturalizácie formou dohľadu súdu nad činnosťou dlžníka, správcua veriteľských orgánov (§ 131 ods. 1 ZKR) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offorozhodnutím o zastavení reštrukturalizačného konania, o začatí konkurzného konaniaa o vyhlásení konkurzu (§ 131 ods. 2 ZKR).
V rámci reštrukturalizácie dlžníka, ktorej návrh na jej povolenie podala sťažovateľkav 1. rade (ako veriteľ dlžníka) a o ktorej okresný súd rozhodoval v tomto prípade,došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014po zistení splnenia zákonných podmienok okresný súd jedným uznesením sp. zn.8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené proti dlžníkovi,začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Možnosť takéhoto postupudáva príslušnému reštrukturalizačnému súdu ustanovenie § 131 ods. 2 ZKR, ktorýumožňuje zastavenie reštrukturalizačného konania súdom aj bez návrhu, začatiekonkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ak nastane niektoráz uvedených hypotéz:
a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,
b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu,
c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov,
d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebona návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz,
e) záverečný návrh plánu nebol predkladateľom plánu predložený na predbežnéschválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote,
f) veriteľský výbor predložený návrh plánu v zákonnej lehote neschválil alebopredložený návrh plánu zamietol,
g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu,
h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovalanadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkýchhlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,
i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súd návrh na potvrdenie plánusúdom.
V okolnostiach prípadu okresný súd zastavenie reštrukturalizácie a vyhláseniekonkurzu podľa § 131 ods. 2 písm. a) a d) ZKR založil na svojom zistení, že „veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe... tým došlo zo strany Správcu k závažnému porušeniu povinností... podľa ustanovenia § 131 ods. 2 písm. a) ZKR k porušeniu ustanovenia § 131 ods. 2 písm. d) ZKR...“.
Okresný súd, ako možno usúdiť z odôvodnenia uznesenia sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra 2014, preskúmal námietky veriteľov bez nariadenia pojednávania podľa§ 197 ods. 1 ZKR, keďže zrejme dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je potrebné,a nepovažoval za potrebné ani nariadiť vypočutie účastníkov podľa § 200 ods. 1 ZKR.
Podľa § 196 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačnékonanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“).
Konkurzné konanie, reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlženísú regulárnymi súdnymi konaniami, v ktorých súd musí postupovať podľa pravidielObčianskeho súdneho poriadku. Použitie týchto pravidiel v týchto konaniach nie je alebezvýhradné a mechanické, ale len primerané, pričom primeranosť ich použitia trebahodnotiť vždy s ohľadom na podstatu, účel a cieľ týchto konaní. ZKR ako taký má niektoréosobitné procesné ustanovenia, ktoré treba, samozrejme, aplikovať vždy bez výhrad.V ostatných veciach treba následne postupovať podľa ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ale len s ich primeraným využitím − teda pokiaľ to ešte zodpovedá podstate, účelua cieľu týchto konaní. Konkurzné konania, reštrukturalizačné konania, ako aj konaniao oddlžení ako také nemožno označiť za sporové konania, ale na druhej strane aniza výlučne nesporové konania. Ide o konania sui generis. Z tohto dôvodu sa nedá výslovnebez ďalšieho povedať, či na to-ktoré konanie aplikovať výlučne úpravu pre sporové konaniaalebo pre nesporové konania, ale treba to hodnotiť vždy samostatne s ohľadom na podstatutej-ktorej veci.
Podľa § 197 ods. 1 ZKR v konaní podľa zákona koná a rozhoduje jediný sudca.Pojednávanie súd nariaďuje len vtedy, ak to pokladá za potrebné.
Podľa § 200 ods. 1 ZKR súd v konaní podľa tohto zákona môže aj bez nariadeniapojednávania nariadiť vypočutie osoby, ak jej výpoveď môže mať význam pre rozhodnutiealebo postup v konaní.
Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že spôsob výkladu a aplikácie § 197ods. 1 ZKR v reštrukturalizačnom konaní má priamu súvislosť s uplatnením základnýchpráv účastníka súdneho konania, tak ako ich upravuje ústava v čl. 46 až čl. 48 a dohovorv čl. 6 ods. 1, pričom proti rozhodnutiu všeobecného súdu o tom, či došlo k splneniupodmienok podľa § 131 ods. 2 ZKR na rozhodnutie o zastavení reštrukturalizačnéhokonania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka beznariadenia pojednávania, neexistuje účinný opravný prostriedok dostupný účastníkovisúdneho konania (m. m. IV. ÚS 296/09).
Z citovaných ustanovení ZKR je nepochybné, že z hľadiska posúdenia otázky,či sa bude konať a rozhodovať v rámci pojednávania alebo bez jeho nariadenia, zákonpovažuje za právne relevantné objektívne zváženie potreby jeho nariadenia súdom.Vychádza pritom zrejme z prezumpcie obsahu § 5 ZKR, podľa ktorého ak sa úpadokdlžníka rieši spôsobom ustanoveným týmto zákonom, súd, správca a veriteľský výborpostupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieruuspokojenia ich pohľadávok.
Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu sp. zn.8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 konštatuje, že v žiadnej jeho časti neexistuje zmienkao posúdení splnenia podmienok rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania(resp. o posúdení potreby jeho nariadenia, resp. nenariadenia).
Rozhodnutie o tom, či v reštrukturalizačnom konaní o návrhu na postup podľa § 131ods. 2 ZKR (obligatórna konverzia reštrukturalizácie na konkurz, pozn.) bude príslušnývšeobecný súd rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktorépredvolá účastníkov, je podľa názoru ústavného súdu vecou úvahy všeobecného súdu,v rámci ktorej zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu. Na druhej strane je však žiaduce,aby tento postup príslušný všeobecný súd účastníkom konania odôvodnil. Za významnejšiuv okolnostiach prípadu považuje ústavný súd však skutočnosť, že rozhodnúť bez nariadeniapojednávania, na ktorom by sa sťažovateľky (a ostatní účastníci konania) mohli k vecivyjadriť, prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybnostínebude na ujmu procesným právam účastníkov a ich právu na spravodlivé súdne konanie.
Potreba nariadenia pojednávania je nepochybne opodstatnená v prípade,ak v dôsledku prípadného porušenia zákonných ustanovení hrozí obligatórna konverziareštrukturalizácie na konkurzné konanie, pričom s týmto postupom je spravidla spojenápravdepodobnosť nižšieho uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii.
Takýto výklad zákona (čo sa týka potreby nariadiť pojednávanie) s ohľadomna podstatu, účel a cieľ reštrukturalizačného konania má nepochybne oporu v judikatúreESĽP, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity úpadcu,ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu konkurznejpodstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti Českej republikez 5. 7. 2005).
Štrasburská judikatúra vyžaduje, aby sa v prípade, ak konanie prebieha len na jednomstupni, rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vo veci Fredin v. Švédsko ESĽP uviedol, že v súdnom konaní, ktoré sa vediev prvej a jedinej inštancii, právo na verejné prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie (rozhodnutie ESĽP z 23. 2. 1994, séria A, č. 238-A,s. 10 − 11, body 21 − 22).
V prípade existencie pochybností, či sa má pojednávanie konať, alebo nie, vzhľadomna dôsledky obligatórnej konverzie reštrukturalizácie na konkurz pre samotného dlžníkaa veriteľov, ak rozhodnutie okresného súdu záviselo od skutkových okolností, ktoré muselzisťovať procesným dokazovaním (na účely zistenia, či sú splnené predpoklady pre postuppodľa § 131 ods. 2 ZKR), čo v skutočnosti aj urobil (v odôvodnení rozhodnutia uvádza,že „z vykonaného dokazovania založeného na argumentácii účastníkov súd dospel k záveru...“), podľa názoru ústavného súdu je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, že tento súd vo veci nariadipojednávanie, na ktoré riadne predvolá dotknutých účastníkov a na ktorom poskytnetakémuto účastníkovi priestor na zaujatie jeho stanoviska k samotnému návrhui k vyjadreniam ostatných účastníkov. Iba takýmto postupom príslušného všeobecného súdumôže byť aj v reštrukturalizačnom konaní zachované právo účastníkov na súdnu ochranu,spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriťsa ku všetkým dôkazom.
Ako je zrejmé zo spisu, okresný súd takto pri rozhodovaní o konverziireštrukturalizácie povolenej na návrh sťažovateľky v 1. rade na konkurz nepostupoval(resp. postupoval len formálne). Napriek tomu, že okresný súd, rozhodujúc o konverziina konkurz na základe podania časti veriteľov dovolávajúcich sa určitých skutkovýchokolností, na preukázanie ktorých navrhovali určité dôkazy, dospel k záveru, že bolanaplnená podstata ustanovení § 131 ods. 2 písm. a) a d) ZKR, takúto možnosťsťažovateľkám neposkytol, a to ani tým, že by vo veci pre účely zistenia stanoviska vyzvalsťažovateľky na vyjadrenie (minimálne sťažovateľku v 1. rade ako navrhovateľkupredmetnej reštrukturalizácie), ani tým, že by pre tento účel nariadil pojednávanie, prípadnevýsluch, na ktorý by riadne predvolal účastníkov.
V tejto súvislosti napriek tomu, že okresný súd pri odôvodnení svojho rozhodnutiao zastavení reštrukturalizačného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníkakonštatoval, že vychádzal z vykonaného dokazovania „založeného na argumentácii účastníkov“, v skutočnosti sa zaoberal len námietkami veriteľov, ktorí žiadali okresný súdo postup podľa § 131 ods. 2 ZKR, a argumentáciou správcu (ktorý nie je ani účastníkomreštrukturalizačného konania, pozn.) bez možnosti verifikácie a konfrontácie týchtoskutočností sťažovateľkami, pritom aj keď okresný súd mal vedomosť, že sťažovateľkav 1. rade z vlastnej iniciatívy doručila ešte pred rozhodnutím súdu svoje stanovisko k veci,vôbec ho nevzal do úvahy a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia sa ním vôbec nezaoberal(ako vyplýva zo spisu, samotné rozhodnutie o konverzi však už, v rozpores predchádzajúcim postupom, okresný súd sťažovateľke v 1. rade doručoval). Námietkyveriteľov odôvodňujúce žiadosť okresného súdu o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR pritomtvoria pomerne veľkú časť odôvodnenia jeho uznesenia bez toho, aby z neho bola súčasneznáma aj reakcia sťažovateliek (alebo aspoň sťažovateľky v 1. rade) na toto vyjadrenie (napr.k otázke spriaznenosti sťažovateľky v 1. rade k dlžníkovi, k tvrdeniu právnej zástupkyneveriteľov k zásade vylúčenia spriaznených osôb na rozhodovaní a uspokojovanív konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, k údajnému nepoctivému a špekulatívnemuzámeru sťažovateliek voči ostatným veriteľom).
Z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, že samotný účastník konania(ktorými sťažovateľky v okolnostiach prípadu nepochybne sú, navyše sťažovateľka v 1. radeje navrhovateľkou reštrukturalizácie dlžníka) musí mať možnosť posúdiť, či a do akej mieryje písomné vyjadrenie jeho odporcu (v danom prípade veriteľov, pozn.) právne významné,či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovaťalebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinokna súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001; vec F. R.proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001). Inak povedané, požiadavka„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiskav podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie aleboargumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012). Z tohtodôvodu musí mať účastník konania možnosť byť prítomný na dokazovaní vo veci(IV. ÚS 130/03). Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto pochybenie možné označiť za postup súdu,ktorým bola sťažovateľkám ako účastníčkam konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Aj keď ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálnepoňatie právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07),nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôžeprehliadať závažné procesné pochybenia, ku ktorým dôjde v procese a rozhodovanípríslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstatyzákladných práv.
S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súduvo veci sťažovateliek bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, a preto rozhodol,že okresný súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014porušil základné práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú skutočnosť,že argumentácia týkajúca sa nenariadenia pojednávania vo veci (prečo okresný súdnepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie v tejto veci) sa prvýkrát objavila až vovyjadrení predsedníčky okresného súdu z 19. januára 2015, t. j. po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie aleboiný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde pretoústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie(2. bod výroku tohto nálezu), v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný súd bude tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľky namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanýmuznesením okresného súdu tiež arbitrárnosťou právnych záverov, že „... spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);... veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a... došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu“.
Touto námietkou sťažovateliek sa ústavný súd vzhľadom na svoje rozhodnutieo porušení označených práv namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu,ako aj vzhľadom na svoje rozhodnutie o zrušení tohto uznesenia okresného súdu a vráteníveci na ďalšie konanie nepovažoval za potrebné zaoberať, keďže po vrátení veci na ďalšiekonanie budú mať sťažovateľky možnosť túto námietku v konaní pred okresným súdomuplatniť a bude povinnosťou okresného súdu sa s ňou vysporiadať (v rámci svojej zákonnejpovinnosti vykonávať dohľad riadne s vylúčením prílišného formalizmu v prípadenejednotného výkladu zákona a v záujme spravodlivosti a cieľa reštrukturalizačnéhokonania). Z toho istého dôvodu, riadiac sa princípom minimalizácie zásahov do právomocivšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom preskúmavané(napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 230/08, III. ÚS 286/08), nezaujal stanovisko k vecnejsprávnosti uznesenia vo veci samej.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek zaručenéhoim čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súdriadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané(IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postaveniapri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšoujudikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenieporušenia základných práv sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdua jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohtonálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní sám vysporiadals ochranou uvedených práv hmotného charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel, uprednostňujúcprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konaniapred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania úspešných sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ichprávnym zastupovaním ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o., Advokátska kancelária,v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkonyprávnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie na súd),pričom ich vyčíslil, vychádzajúc zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013, v sume 804 € (úkony právnejslužby advokáta boli vykonané v roku 2014), aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základnásadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch aleboviacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podaniaústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní troch sťažovateliek, pretozákladnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 50 % určil v celkovej sume 402 €, pričompriznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 8,04 € − 2 úkony x 3 účastníci− predstavuje sumu 450,24 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (90,05 €), pretožeprávny zástupca je platcom DPH. Priznaná úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu540,29 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podanie právneho zástupcu sťažovateliek doručené ústavnému súdu12. februára 2015 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súdvzhľadom na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantnéna rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcusťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015