znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 867/2014-86

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   marca   2015v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcu Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnostiMedzinárodná investičná banka, založenej Dohodou o založení Medzinárodnej investičnejbanky uzavretou 10. júla 1970 a zapísanej na Sekretariáte Organizácie Spojených národov,so   sídlom   7,   Ulica   Mashi   Poryvaevoy,   107078   Moskva,   Ruská   federácia,   obchodnejspoločnosti AUGMENT s. r. o., Mládežnícka 2, Zvolen, a obchodnej spoločnosti FESSI s. r.o., Ulica J. Jesenského 1054/44, Zvolen, zastúpených ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o.,Advokátska   kancelária,   Eurovea   Central   1,   Pribinova   4,   Bratislava,   konajúcaprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Renátusa Kollára, ktorou namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   8   R   2/2014z 5. novembra 2014, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   Medzinárodná   investičná   banka,   obchodnejspoločnosti AUGMENT s. r. o., a obchodnej spoločnosti FESSI s. r. o., na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   8   R   2/2014z 5. novembra 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   Medzinárodnáinvestičná   banka,   obchodnej   spoločnosti   AUGMENT   s.   r.   o.,   a obchodnej   spoločnostiFESSI s. r. o., trovy konania v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväťcentov) na účet ich právnej zástupkyne ALLEN & Overy Bratislava, s. r. o., Advokátskakancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola14. novembra 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Medzinárodná   investičná   banka,založenej Dohodou o založení Medzinárodnej investičnej banky uzavretou 10. júla 1970a zapísanej   na   Sekretariáte   Organizácie   Spojených   národov,   so   sídlom   7,   UlicaMashi Poryvaevoy, 107078 Moskva, Ruská federácia (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),obchodnej spoločnosti AUGMENT s. r. o., Mládežnícka 2, Zvolen (ďalej len „sťažovateľkav 2. rade“), a obchodnej spoločnosti FESSI s. r. o., Ulica J. Jesenského 1054/44, Zvolen(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených ALLEN &Overy   Bratislava,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,   Eurovea   Central   1,   Pribinova   4,Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Renátusa Kollára, ktorounamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.8 R 2/2014 z 5. novembra 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   1.   rade   v   pozíciinavrhovateľa (resp. veriteľa) sa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhalapovolenia   reštrukturalizácie   dlžníka,   spoločnosti, (ďalej len „dlžník“ alebo „úpadca“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 R 2/20l4 z 15. júla 2014 začal reštrukturalizačnékonanie   voči   dlžníkovi.   Následne   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   8 R 2/2014zo 4. augusta 2014   povolil   reštrukturalizáciu   dlžníka.   Do   funkcie   reštrukturalizačnéhosprávcu bola ustanovená spoločnosť,,značka správcu S 1267 (ďalej len „správca“).

Uznesením   sp.   zn.   8   R   2/2014   z   5.   novembra   2014   okresný   súd   zastavilreštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurzné konanie na majetok dlžníka,vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil,, značka správcu S 1664 (ďalej len „správkyňa“).Zároveň   okresný   súd   predmetným   uznesením   uložil   ustanovenej   správkynivypracovať a predložiť v lehote 15 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správuo stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stavesúpisu a zoznamu pohľadávok, v lehote 35 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnúpísomnú správu, v lehote 50 dní od ustanovenia do funkcie tretiu podrobnú písomnú správuo týchto skutočnostiach a v lehote najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľovštvrtú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, uložil jej bez zbytočného odkladuinformovať o vyhlásení konkurzu známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydliskoalebo   registrované   sídlo   v   iných   členských   štátoch   Európskej   únie   ako   v Slovenskejrepublike   v súlade   s čl.   40   Nariadenia   Rady   (ES)   č.   1346/2000   z   29.   mája   2000o konkurznom konaní, vyzval veriteľov úpadcu, aby si prihlásili svoje pohľadávky v lehote45 dní od vyhlásenia konkurzu, a dal veriteľom poučenie podľa príslušných ustanovenízákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“ alebo „ZKR“).

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 bolo zverejnenév Obchodnom   vestníku   č.   217/2014   z   12.   novembra   2014   a právoplatnosť   nadobudlo13. novembra 2014.

Sťažovateľky uvádzajú, že „si v reštrukturalizačnom konaní voči dlžníkovi riadne prihlásili svoje pohľadávky a ich pohľadávky neboli v zákonnej lehote správcom popreté“.

Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že „dňa 13. októbra 2014 sa konala prvá schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený veriteľský výbor...

V rámci kreácie veriteľského výboru vznikli určité rozpory o jeho zákonnom zložení. Tieto   rozpory   sa   týkali   výkladu   rozporných   ustanovení   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii, pričom predmetom sporu bola najmä otázka, či sťažovateľ 1 má alebo nemá byť členom veriteľského výboru...

Uvedené rozpory boli odstrániteľné a správca v súčinnosti s príslušnými veriteľmi sa ich   v   dobrej   viere   pokúsil   odstrániť   tým,   že   pre   vylúčenie   akýchkoľvek   pochybností vyplývajúcich z nejasnej právnej úpravy zvolal veriteľský výbor v alternatívnom zložení – a to tak veriteľský výbor za účasti sťažovateľa (zasadnutie v tomto zložení, na ktorom bol aj schválený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 13. októbra 2014) ako aj veriteľský výbor v zložení bez účasti sťažovateľa pre prípad, že sťažovateľ ex lege nie je členom veriteľského výboru (prvé zasadnutie veriteľského výboru v tomto zložení, na ktorom bol správcom ako predkladateľom plánu predložený záverečný návrh reštrukturalizačného plánu sa konalo 5. novembra 2014 a následne bolo ďalšie zasadnutie veriteľského výboru v tomto   zložení,   ktorého   predmetom   malo   byť,   okrem   iného   schvaľovanie   záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu, na žiadosť veriteľov zvolané na 7. novembra 2014)... Správca sa pre vylúčenie pochybností snažil vyhovieť obom možným interpretáciámzákona a to spôsobom, aby boli dodržané všetky relevantné zákonné lehoty (vrátane lehotyna predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu). V dobrej viere tak vyvíjalsnahu, aby z dôvodu nejasnej právnej interpretácie ustanovení o zložení veriteľského výborunedošlo k zastaveniu reštrukturalizačného konania, ktoré umožňovalo výrazne väčší rozsahuspokojenia veriteľov dlžníka ako prípadný konkurz.“.

Podľa   názoru   sťažovateliek   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   došlok porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľaoznačených   článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   okresný   súd   o zastaveníreštrukturalizačného konania a vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu rozhodol

- bez nariadenia pojednávania,

- bez možnosti vyjadriť sa k návrhu na konverziu (na základe podania časti veriteľov,ktoré bolo označené ako „Upozornenie veriteľov na porušenie zákona na schôdzi veriteľov konanej   dňa   13.   10.   2014   v reštrukturalizačnom   konaní   vedenom   na   majetok   Dlžníka v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 R/2/2014   − návrh na postup súdu podľa ust. § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii“, pozn.),ktorý ani im, ani ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania nebol doručený,

- na základe preskúmania podania a argumentov niektorých účastníkov konania beztoho,   aby   sťažovateľky   a ostatní   účastníci   konania   na   toto   podanie   a argumenty   mohlireagovať a predložiť svoje protiargumenty. Tým došlo podľa ich názoru „k zásahu do práva na rovnosť účastníkov konania...“.

Sťažovateľky podrobne opisujú udalosti, ktoré predchádzali podaniu ich sťažnostiústavnému súdu v ich právnej veci, pričom v tejto súvislosti najmä uvádzajú:

«Okresný   súd   postavil   napadnuté   uznesenie   na   troch   právnych   a   skutkových záveroch, z ktorých každý je podľa názoru sťažovateľov zjavne nepodložený a arbitrárny, a preto   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a   neudržateľný.   Konkrétne   sa   jedná o nasledujúce závery:

(i) spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);

(ii) veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a (iii) došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu. Ad (i): Prípustnosť členstva spriazneného veriteľa vo veriteľskom výbore podľa § 127 ods. 2 ZKR

Zákon síce neumožňuje spriaznenému veriteľovi byť volený do veriteľského výboru (§ 126 ods. 3, štvrtá veta v spojení s § 95 ods. 3 a § 9 ZKR), ale zároveň nevylučuje, aby sa spriaznený veriteľ stal členom veriteľského výboru z iného dôvodu, napr. zo zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) alebo rozhodnutím súdu (§ 127 ods. 3 ZKR).

Z dikcie ustanovenia § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obmedzenie sa vzťahuje iba na prípady, kedy sa spriaznený veriteľ stáva členom veriteľského   výboru   na   základe   voľby   na   schôdzi   veriteľov.   Z   citovaného   ustanovenia nevyplýva, že by bolo možné rozširovať jeho aplikáciu na prípady, kedy členstvo vzniká zo zákona alebo z rozhodnutia súdu.

Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne ustanovuje, že „členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie“. Máme zato, že slovo vždy sa v právnom poriadku používa na vylúčenie pochybností o tom, že určitá norma platí za akýchkoľvek okolností a má teda prednosť pred inými normami, ktoré neobsahujú výslovnú derogáciu, ale teoreticky by sa ako derogácia dali vykladať... Podľa § 127 ods. 2 ZKR teda sťažovateľ 1 mal byť (vždy) členom veriteľského výboru, pretože bol podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Okresný súd vyložil tretiu vetu § 126 ods. 3 ZKR, ktorá však expressis verbis postihuje inú situáciu (konkrétne voľbu členov veriteľského výboru, nie vznik členstva ex lege) ako derogáciu jednoznačne a „paušálne“ formulovanej normy § 127 ods.   2   ZKR.   Takýto   výklad   je   podľa   nášho   názoru   arbitrárny   a   z   ústavného   hľadiska neudržateľný.

Tento záver vyplýva aj z historického výkladu predmetných ustanovení. Obmedzenie v   §   126   ods.   3   štvrtej   vete   bolo   do   ZKR   vložené   novelou   č.   348/2011   Z.   z.   účinnou od 1. januára   2012.   Cieľom   prijatej   zmeny   bolo   podľa   dôvodovej   správy   „obmedziť ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi“. V čase prijímania uvedenej novely ZKR obsahoval identické ustanovenia o členstve vo veriteľskom výbore na základe zákona (§ 127 ods. 2 ZKR) a na základe rozhodnutia súdu (§ 127 ods. 3 ZKR) ako obsahuje aj v súčasnosti, napriek tomu sa novela týchto ustanovení vôbec nedotkla. Z uvedeného   vyplýva,   že   novozavedené   obmedzenie   sa   malo   týkať   výlučne   nemožnosti spriaznených veriteľov byť volení do veriteľského výboru na schôdzi veriteľov. Zákonodarca mal však podľa všetkého v úmysle ponechať spriazneným veriteľom právo stať sa členmi veriteľského výboru na základe zákona alebo z rozhodnutia súdu. Uvedený záver zodpovedá aj vyššie citovanej dôvodovej správe, v ktorej sa uvádza, že zákonodarca mal v úmysle „obmedziť“ ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania spriaznenými veriteľmi a nie ho úplne vylúčiť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   použitie   obmedzenia   na   prípady,   kedy   členstvo vo veriteľskom výbore vzniká ex lege, nie je prípustné ani analogicky, nakoľko by takýto výklad bol v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Súd preto § 126 ods. 3 štvrtej vety ZKR aplikoval na prípady, kedy členstvo vo veriteľskom výbore vzniká zo zákona, contra legem a ním vyvodený záver uvedený vyššie je zjavne nedôvodný a arbitrárny.»

Sťažovateľky   tiež   poukazujú   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   ako   ďalší   dôvodzastavenia   reštrukturalizačného   konania   podľa   §   131   ods.   2   písm.   a)   ZKR   uviedol,že „veriteľský výbor nebol riadne zvolený.

V   prvom   rade,   ako   bolo   uvedené   vyššie,   sťažovateľ   1   sa   stal   riadnym   členom veriteľského výboru zo zákona na základe § 127 ods. 2 ZKR a na schôdzi veriteľov dňa

13. októbra 2014 boli riadne zvolení ďalší dvaja členovia veriteľského výboru, konkrétne sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.

V druhom rade, ak by sme aj prijali (nesprávny a arbitrárny) záver okresného súdu, že sťažovateľ 1 sa nestal členom veriteľského výboru, uplatnila by sa úprava § 127 ods. 1 piata veta ZKR, podľa ktorej v prípade ak na schôdzi veriteľov nie sú zvolení aspoň traja členovia veriteľského výboru, členmi veriteľského výboru sú automaticky tí traja veritelia, ktorý získali najvyšší počet hlasov. Zo zápisnice zo zasadnutia schôdze veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 vyplýva, že na schôdzi sa hlasovalo o členstve vo veriteľskom výbore všetkých zistených veriteľov dlžníka s výnimkou sťažovateľa 1 a veriteľa Slovenská republika

- Krajský súd v Bratislave (tento veriteľ sa dobrovoľne vzdal práva byť navrhnutý za člena veriteľského výboru). Zo zápisnice ďalej vyplýva, že v prípade ak sťažovateľ 1 nebol členom veriteľského výboru (s čím nesúhlasíme), po riadne vykonanej voľbe mal veriteľský výbor iba dvoch členov a zo zákona sa tak členmi výboru automaticky stali tí traja veritelia, ktorí získali najvyšší počet hlasov, t. j. sťažovateľ 2, sťažovateľ 3 a p....

Súd tiež vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že 5. novembra 2014 sa uskutočnilo zasadnutie alternatívneho veriteľského výboru a to za prítomnosti všetkých relevantných veriteľov (vrátane veriteľa p. ako alternatívneho člena veriteľského výboru, ak by sa ukázalo, že sťažovateľ 1 nemal byť členom veriteľského výboru). Zo zasadnutia tohto alternatívneho veriteľského výboru a zo zápisnice, ktorú podpísala aj právna zástupkyňa veriteľa p. vyplýva, že tento veriteľ mal záujem pokračovať a zúčastňovať sa ako člen alternatívneho veriteľského výboru...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že schôdza veriteľov dňa 13. októbra 2014 nepochybne zvolila   veriteľský   výbor,   a   to   či   už   v   zložení   sťažovateľ   1,   sťažovateľ   2   a   sťažovateľ   3 (alternatíva 1) alebo v zložení sťažovateľ 2, sťažovateľ 3 a p. (alternatíva 2). Zvolenie   veriteľa   za   člena   veriteľského   výboru   nastáva   momentom   prejavenie   vôle jednotlivých prítomných veriteľov v rámci hlasovania vykonaného v súlade so zákonom a takýto   skutkový   stav   sa   následne   protokoluje   do   zápisnice.   Zo   zápisnice   zo   schôdze veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 jednoznačne vyplýva, že na schôdzi bola vykonaná voľba v súlade so zákonom a došlo na nej tiež k riadnemu prejaveniu vôle jednotlivých prítomných veriteľov v rámci hlasovania. Došlo tak k platnému zvoleniu členov veriteľského výboru, či už v alternatíve 1 alebo alternatíve 2...

Nakoľko   časť   veriteľov   namietala   členstvo   sťažovateľa   1   vo   veriteľskom   výbore, správca všetkých veriteľov v súlade s vyššie uvedeným informoval na schvaľovacej schôdzi dňa 5. novembra 2014, že k zvoleniu veriteľského výboru došlo platne, a to jednou z dvoch vyššie uvedených alternatív v závislosti na tom, či sťažovateľ 1 bol alebo nebol členom veriteľského výboru...

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   záver   súdu,   podľa   ktorého   nedošlo   k   riadnemu zvoleniu veriteľského výboru, je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.“.

Napokon   sťažovateľky   poukazujú   na   skutočnosť, že okresný súd ako   tretí   dôvodzastavenia reštrukturalizačného konania podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR uviedol «závažné porušenie povinností zo strany správcu.

Podľa napadnutého rozhodnutia k porušeniu povinnosti správcom malo dôjsť tým spôsobom, že veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. októbra 2014 „nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe a tam stanovených podmienok“. Okrem toho, že tento záver súdu zjavne vychádza z nesprávneho predpokladu, že veriteľský výbor nebol riadne kreovaný... je potrebné uviesť, že veriteľský výbor kreuje schôdza veriteľov a nie správca, preto logicky neprichádza do úvahy, aby správca porušil svoju povinnosť tým, že schôdza veriteľov veriteľský výbor nezvolí. Vytvorenie veriteľského výboru je právom veriteľov a nie povinnosťou správcu...

Ďalej   je   potrebné   uviesť,   že   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   súd   vôbec neuvádza, aký „zákonom stanovený postup“ a ktoré konkrétne „tam stanovené podmienky“ neboli   zo   strany   správcu   dodržané.   Konverziu   na   konkurz   pritom   súd   opiera   práve o porušenie   týchto   neidentifikovaných   povinností   správcu...   Neuvedenie   konkrétnych porušení   zákona   zo   strany   správcu   v   odôvodnení   samo   o   sebe   zakladá   arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia...

Záver   okresného   súdu   o   závažnom   porušení   povinností   správcu   sa   javí o to arbitrárnejšie, že sporné úkony správcu prebiehali za prítomnosti a pod dohľadom súdu.   Podľa   §   131   ods.   1   ZKR   súd   počas   reštrukturalizácie   dohliada   nad   činnosťou dlžníka, správcu   a   veriteľských   orgánov.   Tento   dohľad   bol   na   veriteľskej   schôdzi   dňa 13. októbra   2014   ako   aj   5.   novembra   2014   realizovaný   prostredníctvom   účasti dohliadajúcej vyššej súdnej   úradníčky. Práve na veriteľskej schôdzi dňa 13. októbra 20 14 došlo ku konštituovaniu veriteľského výboru, ktorý bol podľa okresného   súdu   zložený   nezákonne.   Napriek   tomu   zástupkyňa   súdu   prítomná   na   danej schôdzi nijako nenaznačila, že by mohlo ísť o porušenie povinností správcu (nieto ešte kvalifikované závažné porušenie v zmysle § 131 ods. 2 písm. a) ZKR) alebo o nezvolenie veriteľského výboru v zmysle § 131 ods. 2 písm. d) ZKR...

Ak okresný súd v rámci svojho dohľadu mlčky akceptoval postup správcu a kreovanie veriteľského výboru, ale následne tieto skutočnosti kvalifikoval ako dôvody na konverziu reštrukturalizácie na konkurz, ide podľa nášho názoru o arbitrárny a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný postup.

To platí o to viac, že okresný súd v rámci svojho dohľadu nijako formálne nenamietal voči úkonom správcu, resp. priebehu reštrukturalizačného konania až do momentu, kedy − na schôdzi 5. novembra 2014 − správca predstavil možné riešenie vzniknutej situácie. Inými slovami, okresný súd najprv niekoľko týždňov v rámci svojho dohľadu akceptoval priebeh reštrukturalizačného konania a o jeho zastavení rozhodol práve vtedy, keď bolo predložené riešenie vzniknutých rozporov...».

V tejto súvislosti sťažovateľky namietajú, že okresný súd svoj záver o pravdivostitvrdení časti veriteľov obsiahnutých v návrhu na konverziu reštrukturalizácie na konkurzoprel   výlučne   o určité   skutkové   okolnosti, „na   preukázanie   ktorých   navrhovali   určité dôkazy...“ a okresný súd „si tieto skutkové tvrdenia osvojil“, pričom výslovne odkazujena „pochybnosti o poctivom, nešpekulatívnom zámere a naplnenia účelu reštrukturalizácie“zo strany sťažovateľky v 1. rade.

Záver   okresného   súdu   o zastavení   reštrukturalizačného   konania   vedeného   vočidlžníkovi   a vyhlásení   konkurzu   na   jeho   majetok   považujú   sťažovateľky   za   arbitrárnya v tejto súvislosti uvádzajú, že okresný súd „... urobil tak napriek tomu, že zákonná lehota na   predloženie   záverečného   návrhu   reštrukturalizačného   plánu   veriteľskému   výboru na schválenie ešte neuplynula. Bolo teda ešte možné zhojiť prípadné pochybnosti o zložení veriteľského výboru...

Rovnako tak urobil napriek tomu, že konkurz predstavuje zjavne výraznejší zásah do právneho postavenia nielen   dlžníka, ale   aj jeho   obchodných   partnerov, spoločníkov a veriteľov. A napriek tomu, že v konkurze možno predpokladať menší rozsah uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii...

A   v   neposlednom   rade   tak   urobil   na   základe   arbitrárnej   a   nepreskúmateľnej argumentácie, bez verejného prejednania a bez toho, aby dal sťažovateľom a ostatným účastníkom konania akúkoľvek možnosť sa vyjadriť.“.

Podľa   sťažovateliek   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   8 R 2/2014z 5. novembra 2014   došlo   aj   k porušeniu   čl.   20   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu.V tejto súvislosti argumentujú tým, že „vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu, ktorý má v dlžníkovi. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde   k nižšiemu   rozsahu   uspokojenia   pohľadávok   sťažovateľov   voči   dlžníkovi   a dôjde tak k ukráteniu   pohľadávok   sťažovateľov   oproti   plánovanému   uspokojeniu v reštrukturalizácii.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa 1. rade, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd,   právo   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a právo vlastniť majetok podľa   čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I z 5. novembra 2014, č. k. 8 R 2/2014-373 porušené bolo.

II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I z 5. novembra 2014, č. k. 8 R 2/2014-373 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 867/2014z 11. decembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie. Zároveň odložil vykonateľnosť uzneseniaokresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 do právoplatnosti rozhodnutiavo veci samej.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danejveci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdnehospisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 19. januára 2015(č. Spr 3845/2014, doručenom ústavnému súdu 26. januára 2015) okrem iného uviedla: «Dňa 05. 11. 2014 konajúci súd vydal uznesenie v predmetnej právnej veci, ktorým rozhodol o konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie podľa ustanovenia § 131 ods. 2 ZKR.

Sudca v danom konaní má a mal za to, že vymenovaním veriteľského výboru tak, ako bol vymenovaný 13. 10. 2014 došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, ktoré   nemohlo   byť   konvalidované   resp.   zhojené   alternatívnym   riešením,   nakoľko   podľa názoru súdu došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom. V danom prípade nie je možné takýto úkon konvalidovať. S prihliadnutím na následný úkon a   to   zasadnutie   veriteľského   výboru   dlžníka   toho   istého   dňa   13.   10.   2014,   Správca deklaroval svoj právny názor na výklad ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR, čo následne nie je možné odvolať resp. zrušiť tak ako to údajne „v dobrej viere“ deklaroval na zasadnutí 05. 11. 2014, podaním alternatívnych riešení pri kreovaní veriteľského výboru. Na zvolanie veriteľského výboru je stanovená lehota v ustanovení § 128 ods. 1 ZKR „... do troch dní od jeho zvolenia“. Mám za to, že ak by som v lehote do schôdze veriteľov, ktorú určil Správca   na   termín   05.   11.   2014   (OV   197/2014   z   15.   10.   2014)   nerozhodla   v   zmysle ustanovenia § 131 ods. 1, 2 ZKR následne by bol reštrukturalizačný plán schválený vadne t. j. orgánom neplatne kreovaným, a v tomto štádiu by sa daný právny stav nedal zmeniť z právomoci súdu, len z dôvodov uvedených v ustanovení § 154 ZKR. Tam uvedené dôvody súvisia výlučne s predkladaným reštrukturalizačným plánom.

Takýmto konaním by sudca mohlo čeliť námietke, že si svoju povinnosť dohľadu nevykonal riadne. Ohľadne argumentácie, že súd vydal predmetné uznesenie pred uplynutím zákonnej lehoty na predloženie záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu mám za to, že   práve   do   momentu   odsúhlasenia   tohto   návrhu   mohol   súd   predmetnú   vadu   konania odstrániť.   Po   schválení   návrhu   reštrukturalizačného   plánu   by   mohlo   postupovať   podľa ustanovenia § 154 ZKR „Zamietnutie plánu súdom“, čo však už ako prostriedok na nápravu daného stavu vyplývajúceho z ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR by nebol možný.

Na tomto mieste by som chcela zdôrazniť, že nie je pravdou tvrdenie sťažovateľov, že Správca postupoval tak, aby vyhovel obom možným alternatívam interpretácie zákona ZKR ako to uvádza pod bodom 16. sťažnosti. Je pravdou, že takto konal až 05. 11. 2014 a následne 07. 11. 2014 teda v čase, kedy už bol oboznámený s podnetom − námietkou veriteľov   zastúpených   splnomocnencom   veriteľov,   o   ktorom   sa   preukázateľne   dozvedel najneskôr 23. 10. 2014 nahliadnutím do súdneho spisu splnomocneným zástupcov... Mám za to, že sťažovatelia, ktorých zástupca sťažovateľa v 1. rade a ostatní sťažovatelia osobne boli   prítomní   všetkých   zasadnutí   v   rámci   reštrukturalizačného   konania,   zaiste   boli aj v komunikácii   so   reštrukturalizačným   správcom,   ktorý   bol   sťažovateľom   v   1.   rade a navrhovateľom v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1, 3 ZKR poverený. Je teda účelové tvrdenie, že v dobrej viere chcel Správca vyhovieť námietke skupiny veriteľov, skôr išlo o skutočnosť,   že   v   danom   procese   sa   snažil   kreovať   riešenie,   ktoré   však   je   v   rozpore so zásadou právnej istoty. Právna istota má byť poskytovaná všetkým účastníkom konania teda aj skupine veriteľov. Poskytol alternatívne riešenie, s ktorým nesúhlasili všetci veritelia a ktoré bolo v rozpore s ustanovením § 126 ods. 3 ZKR.

Nie je taktiež pravdou, že sa sťažovateľ v 1. rade ako veriteľ a navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k námietke skupiny veriteľov spoločne zastúpených splnomocnencom − Advokátskou   kanceláriou   TIMAR   &   partners,   s.   r.   o.,   nakoľko   všetci   sťažovatelia   boli prítomní   na   1.   schôdzi   veriteľov,   na   ktorej   bola   námietka   voči   dotknutým   uzneseniam podaná a zaznamenaná v zápisnici. K písomnému podaniu sa vyjadril Správca podaním z 27. 10. 2014 bez doručenia námietky Správcovi teda z vlastného podnetu a následne podaním   sťažovateľa   v   1.   rade   z   04.   11.   2014   tak,   že   súd   tieto   vyjadrenia   zvážil a až následne rozhodol vo veci.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Keďže neobsahuje komplexnú úpravu v ustanovení § 196 ZKR je stanovené, že sa primerane subsidiárne použijú ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Je nesporné, že konkurzné a reštrukturalizačné konanie je osobitným druhom civilného konania s prvkami sporovými, nesporovými a exekučnými. Teda z procesného hľadiska, samotným striktným formalistickým a časovo veľmi prepjatým konaním   reštrukturalizácie   súd   využil   ustanovenie   §   196   ZKR   a   primerane   použil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z merita namietanej skutočnosti skupinou   veriteľov   súd   nepovažoval   za   potrebné   nariadiť   pojednávanie   v   tejto   veci a to jednak   z   plynutia   veľmi   frekventovaných   časových   lehôt,   ktoré   určoval   správca a v rámci ktorých by ani nebolo možné zvolať riadne pojednávanie, ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie, teda nebolo dané sporné merito konania, odstrániteľné na pojednávaní. Sudca posúdil skutkový stav tak, že išlo skôr o výklad zákona § 126 ods. 3, potažmo § 3 ods. 2   ZKR,   ktoré   bolo   však   v   kompetencii   súdu   na   základe   námietky   a   vyjadrení   k námietke. Taktiež procesný úkon vypočutia účastníka podľa ustanovenia § 200 ZKR sa súdu javil   byť   neefektívnym   konaním,   z   dôvodu   vyššie   uvedeného.   V   danom   prípade,   je zavádzajúca argumentácia sťažovateľov ohľadne porušenia ústavného práva sťažovateľov ako práva na verejné prerokovanie, čo v danom kontexte reštrukturalizačného konania s ohľadom na striktnosť a časové lehoty zákona o KR nie je možné ani technicky zabezpečiť. Iba opakujem,   že   časový   harmonogram   si   určoval   Správca   sám,   teda   do   istej   miery v prípade zistenie rozporov, ako zistil na 1. schôdzi veriteľov mal regulovať s ohľadom na uvedené. Napriek tomu, krátkymi časovými lehotami nedával súdu možnosť postupovať procesne tak, ako to na druhej strane vyžadoval a čím argumentujú sťažovatelia aj v bode 40 sťažnosti. V tomto bode žiadané verejné prerokovanie stráca zmysel práve pre konanie správcu,   ktorý   okamžite   po   zvolení   veriteľského   výboru   deklaroval   jeho   právomoci následným zasadnutím a prijatím rozhodnutí ako bol aj Návrh reštrukturalizačného plánu. K účasti vyššej súdnej úradníčky na zasadnutiach veriteľských orgánov, tak ako účasť súdu opisuje v bode 76. sťažnosti uvádzam, že vyšší súdny úradník nemá právomoc konať v danej veci, takéto konanie mu zo zákona nevyplýva, práve naopak svojím konaním tak ako by vyžadovali sťažovatelia by prejudikoval skutočnosti, na ktoré nemá oprávnenie z titulu výkonu funkcie vyššieho súdneho úradníka, nie sudcu. K podstate subjektu sťažovateľa v 1. rade ako je charakterizovaný v bode 80, 81 sťažnosti ide o subjekt súkromného práva a preto mu neprislúchajú žiadne iné výhody ako sa snaží navodiť atmosféru sťažovateľ v 1. rade   zároveň   poskytlo   úver   súkromnej   osobe   teda   dobrovoľne   vstúpil   do   záväzkového vzťahu.

K   obsahu   sťažnosti   v   časti   odňatia   možnosti   sa   vyjadriť   k   návrhu   na   konverziu (uvedené   v   bode   40,   41,   45,   47)   návrh   na   konverziu   bol   súčasťou   námietky   skupiny veriteľov, k čomu sa vyjadrili ako Správca tak aj sťažovateľ v 1. rade. Je zároveň pravdou, že znenie ZKR nedáva alternatívne aj iné možnosti súdu vyriešiť vadný stav ako uvedeným nástrojom konverzie. Toto súd skutkovo vyhodnotil ako tak závažné porušenie ustanovení, že aplikoval toto ustanovenie ZKR.

Ako náhle je veriteľský výbor kreovaný opätovne zákon o KR z titulu právnej istoty nedáva   priestor   pre   alternatívne   riešenia   a   znovuvymenovanie   alebo   výmeny   členov. K takémuto   konania   pristúpil   správca   až   v   momente,   kedy   dochádzala   argumentácia sťažovateľov a silneli argumenty veriteľov, ktorí nesúhlasili s konaním správcu ohľadne kreovania   veriteľského   výboru.   Ako   aj   sťažovateľ   uvádza,   cieľom   reštrukturalizačného konania je uspokojenie veriteľov v čo najvyššej výške, ktorá prevyšuje aj podiel uspokojenia v   konkurznom   konaní   a   paradoxne   aj   v   tomto   konaní   to   boli   práve   veritelia,   ktorí nesúhlasili s postupom správcu, bez ohľadu na ich uspokojenie.

Z hmotnoprávneho pohľadu súd považuje svoje konanie a rozhodnutie za konania v súlade so zákonom v zmysle dodržiavania zákona a v prípade nejednotného výkladu ustanovenia zákona súd postupoval tak, že výklad sporného ustanovenia zúžil v záujme spravodlivosti a cieľa konkurzného a reštrukturalizačného konania uspokojiť v najvyššej miere   všetkých   veriteľov.   Súd   práve   z   dôvodu   právnej   čistoty   a   zabezpečenia   ochrany veriteľov nie len navrhovateľa, konal na základe podnetu veriteľov, ktorí napadli spôsob vedenia   reštrukturalizačného   konania.   Súd   musí   postupovať   spravodlivo,   v   súlade so zákonom a teda nie je možné pripustiť interpretáciu alternatívneho riešenie, aké uvádza sťažovateľ, dôvodiac že sa snažil vylúčiť tým pochybnosť vyplývajúcu z nejasnej právnej úpravy, konaním v dobrej viere.

Sudca uvádza, že podaním z 25. 11. 2014 sťažovatelia podali námietku zaujatosti voči mne ako sudkyni. Krajský súd dňa 18. 12. 2014 ako nadriadený súd vrátil spis bez rozhodnutia tak, že o vznesenej námietke zaujatosti z dôvodov tam uvedených z ktorých je však   zrejmé,   že   navrhovatelia   namietajú   procesný   postup   sudcu   v   konaní   s   poukazom na časť   odôvodnenia   uznesenia   č.   k.   8   R/2/2014   z   05.   11.   2014   hoci   podľa   názoru nadriadeného   súdu,   sudkyňa   podrobne   zdôvodnila   svoje   rozhodnutie   inými   dôvodmi, podstatnými v zmysle ZKR. Na základe uvedeného nadriadený súd uviedol, že súd prvého stupňa nebol povinný predkladať vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, a to z dôvodu, že dôvodom na vylúčenie sudkyne v danom prípade sú okolnosti, ktoré sa týkajú postupu sudcu v konaní (úvahy, ktorými podoprela svoje rozhodnutie...»

Právny   zástupca   sťažovateliek   vo   vyjadrení   z   11.   februára   2015   doručenomústavnému súdu 12. februára 2015 k stanovisku okresného súdu z 19. januára 2015 okreminého uviedol:

«1. Ako bolo uvedené v našej sťažnosti, podstatu ústavne neudržateľného pochybenia okresného   súdu   vidíme   v   tom,   že   pristúpil   k   tzv.   konverzii   reštrukturalizácie   dlžníka na konkurz a to z dôvodov, ktoré boli arbitrárne a ktoré bolo možné zhojiť. Rozhodol tak napriek tomu, že konkurz predstavuje v porovnaní s reštrukturalizáciou závažnejší zásah do právneho postavenia dlžníka ako aj jeho veriteľov, ktorí tak budú uspokojení v nižšej miere. Hlavne tak ale urobil bez toho, aby dal sťažovateľom a ostatným účastníkom konania možnosť sa vyjadriť.

2. Okresný súd vo svojom vyjadrení uvádza, že „vymenovaním veriteľského výboru... došlo   k   zásadnému   porušeniu   ustanovenia   §   126   ods.   3   ZKR,   ktoré   nemohlo   byť konvalidované   resp.   zhojené   alternatívnym   riešením,   nakoľko   podľa   názoru   súdu   došlo k neplatnému právnemu úkonu teda konaniu v rozpore so zákonom“.

3. Toto vyjadrenie však nie je logické. Po prvé, nie je zrejmé o aký právny úkon ide. Správca nevykonal žiadny právny úkon, len konštatoval, že sťažovateľ 1 je ex lege členom veriteľského výboru. Správca nevykonal žiadny právny úkon, ktorým by sťažovateľa 1 ako člena veriteľského výboru vymenoval, len konštatoval právne následky vznikajúce ex lege podľa § 127 ods. 2 ZKR...

4. V žiadnom prípade však nenastala situácia, že by nebol zostavený veriteľský výbor. Ako sme uviedli v našej sťažnosti, k zostaveniu veriteľského výboru došlo, či už v zložení so sťažovateľom 1 alebo bez neho. Súd mohol namietať len to, že veriteľský výbor nezasadal v zákonnom zložení a teda, že neschválil návrh reštrukturalizačného plánu, čo bolo možné zhojiť a o čo sa veritelia aj pokúsili. Preto, ak by naozaj išlo o neplatný právny úkon, je pochybenie   okresného   súdu   ešte   zjavnejšie.   Ak   by   bol   totiž   takýto   úkon   pre   rozpor so zákonom absolútne neplatný, nemalo by sa na neho vôbec prihliadať. Práve v takom prípade by bolo relevantné schválenie plánu veriteľským výborom v alternatívnom zložení, ktoré by bolo v súlade s výkladom okresného súdu.

5. Okresný súd ďalej označuje naše tvrdenie, že správca chcel v dobrej viere vyhovieť námietke skupiny veriteľov a alternatívne naplniť obe možné interpretácie, za „účelové“. Tomuto argumentu nerozumieme.

6. Nie je totiž sporné, že v danej situácii existovali dve alternatívne interpretácie § 126 ods. 3 v spojení s § 127 ods. 2 ZKR, pričom obe sú teoreticky plauzibilné. Zároveň nie je   sporné,   že   účelom   reštrukturalizácie   je   uspokojenie   veriteľov,   pričom   podmienkou úspešnej reštrukturalizácie je schválenie plánu príslušnými veriteľskými orgánmi. V danej situácii   bol   priestor,   a   vzhľadom   na   zákonné   lehoty   aj   čas   na   to,   aby   bolo   obom interpretáciám   vyhovené   a   aby   bol   reštrukturalizačný   plán   pri   oboch   alternatívnych zloženiach   veriteľského   výboru   schválený.   Zatiaľ   čo   sa   správca   a   veritelia   o   takéto schválenie v dobrej viere pokúšali, okresný súd reštrukturalizáciu konvertoval na konkurz.

7. Argument okresného súdu by bol plauzibilný, ak by pri jednej interpretácii došlo k schváleniu plánu a pri druhej interpretácii k jeho zamietnutiu. To však nie je súčasný prípad.

8. Ilustratívne si možno predstaviť situáciu, kedy by z dôvodu nejasného znenia zákona nebolo zrejmé, ktorý veriteľ má aký počet hlasov. Ak by však pri všetkých možných interpretáciách   stále   bola   zachovaná   potrebná   väčšina   hlasov   za   schválenie   plánu, nevidíme   zásah   do   zásady   právnej   istoty.   Keď   potrebná   väčšina   veriteľov   súhlasí so schválením   plánu   pri   všetkých   alternatívnych   výkladoch,   sú   zákonné   podmienky na schválenie   plánu   zjavne   splnené.   Zastavenie   reštrukturalizačného   konania   by   bolo v takom prípade prílišným formalizmom. O taký istý prílišný formalizmus ide aj v tomto prípade,   keďže   okresný   súd   urýchlenou   konverziou   na   konkurz   zmaril   možnosť,   aby o návrhu plánu mohla hlasovať schôdza veriteľov po tom, ako by tento návrh schválil veriteľský výbor kreovaný podľa druhého výkladu.

9. Okresný súd sa vo svojom vyjadrení snaží navodiť dojem, že musel pristúpiť ku konverzii podľa § 131 ZKR, pretože neskôr by už plán nemohol zamietnuť podľa § 154 ZKR. Toto tvrdenie však nezodpovedá dikcii uvedených ustanovení.

10. Podľa § 154 ods. 1 písm. a) ZKR súd zamietne plán a tým pádom v konečnom dôsledku taktiež privodí zastavenie reštrukturalizačného konania a vyhlásenie konkurzu, ak boli porušené ustanovenia zákona o postupe pri príprave plánu alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu. Schvaľovanie plánu je zjavne „ustanovením týkajúcim sa plánu“. Ak bol teda súd názoru, že veriteľský výbor bol kreovaný nezákonne, mohol počkať, kým by bol plán súdu predložený na potvrdenie a potom ho podľa § 154 ZRK zamietnuť. Dovtedy by mal   správca   dostatočný   čas,   aby   v   súlade   so   zákonnými   lehotami   vyhovel   zákonným požiadavkám.   Namiesto   toho   okresný   súd   s   konverziou   na   konkurz   nečakal   ani   len na uplynutie   lehoty   na   predkladanie   plánu,   počas   ktorej   mohli   byť   prípadné   procesné nejasnosti konvalidované. Takýto postup sa vyznačuje prílišným formalizmom, ktorý viedol k závažnému a zbytočnému zásahu do právneho postavenia dlžníka aj veriteľov.

11. Okresný súd ďalej reaguje na našu námietku závažného procesného pochybenia spočívajúceho v nemožnosti vyjadriť sa k námietke skupiny veriteľov. K tomu si dovoľujeme uviesť nasledovné.

12.   Sťažovatelia   2   a   3   vôbec   neboli   o   námietkach   veriteľov   podaných   na   súd upovedomení a nemali vôbec žiadnu možnosť vyjadriť sa k nim. O zásahu do ich práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a argumentom teda nemožno mať pochýb.

13. Sťažovateľ 1 sa s námietkami oneskorene oboznámil neformálne prostredníctvom správcu. Táto skutočnosť však nemôže zhojiť postup súdu, ktorý sťažovateľom námietky vôbec nedoručil.

14.   Okrem   toho   bolo   vyjadrenie   sťažovateľa   1   súdom   aj   tak   ignorované,   keďže na žiadne argumenty sťažovateľa 1 nedal odpoveď a ani ich v odôvodnení neuviedol.

15. Taktiež nepovažujeme za relevantné, že námietky odzneli na schôdzi veriteľov.

16. Po prvé, na schôdzi námietka veriteľov odznela bez návrhu na konkurz. Kľúčový návrh   skupiny   veriteľov   podaný   na   súd   teda   nebol   súčasťou   námietok,   ktoré   odzneli na schôdzi veriteľov a sťažovatelia sa k nemu preto nemohli vyjadriť.

17.   Po   druhé,   odňať   účastníkom   súdneho   konania   právo   vyjadriť   sa   k   návrhom a dôkazom len preto, že námietky už niekde predtým zazneli, nie je ústavne udržateľné. Podobne by bolo možné argumentovať, že súd nie je povinný doručovať žalovanému žalobu, pretože   argumentácia   žalobcu už odznela na   rokovaní   medzi   stranami.   Tento   záver   je zjavne absurdný.

18. Okresný súd v neposlednom rade taktiež uvádza, že nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie „a to jednak z plynutia veľmi frekventovaných časových lehôt... ako aj z faktu, že nešlo o sporové konanie“.

19. Obe vysvetlenia sú podľa nášho názoru neudržateľné.

20. Po prvé, súd v danej situácii nebol viazaný žiadnou poriadkovou lehotou. Podľa zákona plynie súdu poriadková lehota od doručenia návrhu na potvrdenie plánu (§ 153 ods. 1 ZKR). Do tohto štádia sa však konanie nedostalo. V čase vydania napadnutého uznesenia súdu neplynula žiadna zákonná poriadková lehota.

21.   Po   druhé,   lehoty   ustanovené   zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   sú poriadkového charakteru a nemôžu mať prednosť pred zabezpečením práva na verejné prerokovanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako sme uviedli v sťažnosti, ESĽP vo veci judikoval, že vyhlásenie konkurzu nespadá do kategórie mimoriadne technických otázok, ktoré by bolo vhodné riešiť v čisto písomnom konaní. Keďže „vyhlásenie konkurzu má výrazný dopad na ekonomickú aktivitu úpadcu a jeho práva sú oklieštené vymenovaním správcu“, dospel k záveru, že pojednávanie by za daných okolností bolo dôležité a užitočné a že pri jeho absencii došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Okresný súd mal preto vyhlasovaní konkurzu v tunajšej veci taktiež nariadiť pojednávanie   alebo   aspoň   využiť   menej   formálny   inštitút   vypočutia   podľa   §   200   ZKR. Ak tak neurobil, došlo k zásahu do práva na verejné prerokovanie.

23.   Po   tretie,   nie   je   nám   zrejmé,   prečo   okresný   súd   poukazuje   na   nesporový charakter   konania   V   prvom   rade   máme   pochybnosti   o   tom,   či   vôbec   možno   hovoriť o materiálne nesporovom konaní, keďže zjavne išlo o konanie, v ktorom mali rôzni účastníci protichodné záujmy. Čo je však podstatnejšie, čl. 48 ods. 2 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru neobmedzujú   právo   na   verejné   prerokovanie   len   v   prípade   sporových   konaní.   Práve naopak,   vo   vyššie   citovanej   veci išlo   tak   isto   o   konkurzné   konanie   a   ESĽP jednoznačne   judikoval   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   nenariadenia pojednávania.

24.   Záverom   si   teda   dovoľujeme   zhrnúť,   že   žiadny   z   uvedených   argumentov okresného súdu nevysvetľuje, prečo bolo nevyhnutné v danej situácii bez pojednávania a bez akejkoľvek možnosti sťažovateľov vyjadriť sa k prejednávanej veci, rozhodnúť o vážnom zásahu do ich právneho postavenia. O to viac, ak bolo toto rozhodnutie založené na jednom z dvoch možných výkladov, pričom plán bol veriteľským výborom schválený aj pre prípad, že by tento výklad bol správny...»

Podaním   z   12.   januára   2015   doručeným   ústavnému   súdu   19.   januára   2015sa,,,

,   a, (ďalej   len„navrhovatelia   na   vstup   do   konania“),   zastúpení   Advokátskou   kanceláriou   TIMAR   &partners,   s.   r.   o.,   Štúrova   42,   Šaľa,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokátaJUDr. Tibora   Timára,   ktorí   sú   ako   veritelia   účastníkmi   reštrukturalizačného   konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, domáhali pripustenia vstupu do konaniapred   ústavným   súdom   v postavení   vedľajších   účastníkov   na   strane   okresného   súduz dôvodu, že „rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 867/2014, sa ich priamo dotýka, a to tým, že hoci nie sú účastníkmi konania na základe podanej sťažnosti,   samotnou   sťažnosťou   je   napádané   rozhodnutie   o konverzii,   a žiada   sa   jeho zrušenie, čím dôjde aj k zmene postavenia mandantov, nakoľko rozhodnutie o konverzii sa týka aj iných subjektov ako sťažovateľov, pričom v rámci reštrukturalizačného konania jeho účastníci   (medzi   ktorých   patria   aj   mandanti)   konajú   výlučne   ako   nútené   nerozlučné procesné   spoločenstvom   podľa   ust.   §   126   a ust.   §   127   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii...   zastúpené   veriteľským   výborom,   ktorého   rozhodnutia   ovplyvňujú postavenie ostatných veriteľov (a teda i tých, ktorí nie sú členmi veriteľského výboru)“.

Ústavný súd návrhu navrhovateľov na vstup do konania ako vedľajších účastníkovvo veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   867/2014   uznesením   sp.   zn.II. ÚS 867/2014   z 25.   februára   2015   nevyhovel,   odvolávajúc   sa   na   svoju   doterajšiujudikatúru   (napr.   II.   ÚS   91/08,   IV.   ÚS   77/2010),   s odôvodnením,   že „na   vyjadrenie veriteľov k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou doterajšou praxou – v rozsahu, v akom si to vyžiada rozhodovanie vo veci samej, prihliadne“.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecnýchsúdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandisI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Je teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je   povinný   chrániť   dodržiavaniea rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov.Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohérešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzulaustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecnezáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výkladkaždej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základnýmzákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgánaplikujúci   právo   je   v konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad,čo jednoznačne   platí   aj   pri   interpretácii   právnych   noriem   v oblasti   konkurzua reštrukturalizácie (porovnaj ĎURICA, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskejúnii. Bratislava: EUROKODEX 2010, s. 6).

Tento   záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej   právnej normy   sa   vzťahujev celom rozsahu aj na právne skutočnosti predpokladané zákonom č. 7/2005 Z. z., ktoréobligatórne   spôsobujú   zastavenie   reštrukturalizačného   konania,   začatie   konkurznéhokonania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a na výklad, či tieto právne skutočnostiz ústavného hľadiska boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali). Výklad týchtopredpokladov však nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielenzmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo   v prístupe   k súdnej   ochranez dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,ktorý sa tejto ochrany domáha.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzaťjeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušnýchustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základnýchslobodách,   najmä   garanciám   obsiahnutým   v práve   na   spravodlivý   proces,   v princíperovnosti zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda − okrem práva domáhaťsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) − aj právo na určitúkvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovaniekontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konaniamali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a reagovaťna „protiargumenty“ protistrany (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní“, podľasvojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeranámožnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr.v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V.proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelupredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnympostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočívav potenciálnom   uplatnení   ničím   (objektívne)   nepodloženej   úvahy   orgánu   verejnej   mocibez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem inéhogarantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkýchdostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale ajv   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlades procesnými predpismi.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťouzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je danátiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivostinie je arbitrárny,   neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je   kontrolovateľné   verejnosťou(IV. ÚS 296/09).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutejveci   aj   okresný   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich   skutočnerešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľnáa udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateliek je namietané porušenie ich základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 8 R 2/2014z 5. novembra   2014,   ktorým   bolo   zastavené   reštrukturalizačné   konanie   vedené   protidlžníkovi a bol vyhlásený konkurz na jeho majetok.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek vzal predovšetkým do úvahy,že namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickejspoločnosti   do   tej   miery   favorizované,   že   pri   jeho   uplatňovaní   neprichádza   do   úvahy(zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné   postupy,následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokoncajeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z predloženého   spisového materiálu   ústavný   súd zistil,   že sťažovateľka v 1.   radesa návrhom doručeným okresnému súdu 4. júla 2014 domáhala povolenia reštrukturalizáciedlžníka.   Spolu   s   návrhom   na   povolenie   reštrukturalizácie   predložila   okresnému   súdureštrukturalizačný   posudok   vypracovaný   povereným   správcom   a ďalšie   zákonomustanovené   prílohy   (zoznam   majetku,   zoznam   záväzkov,   zmluvný   prehľad,   zoznamspriaznených osôb, riadnu individuálnu účtovnú závierku vyhotovenú k 31. decembru 2013a originál notársky overeného osvedčenia dlžníka, že je v úpadku a súhlasí s podanímnávrhu na povolenie reštrukturalizácie).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   8   R   2/2014   z   15.   júla   2014,   ktoré   nadobudloprávoplatnosť 22. júla 2014, začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi. Uznesenímsp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2014,okresný súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a správcu povereného sťažovateľkou v 1. radevypracovaním reštrukturalizačného posudku ustanovil do funkcie správcu.

Dňa   13.   októbra   2014   sa   konala   prvá   schôdza   veriteľov,   na   ktorej   bolipriamo do zápisnice   vznesené   námietky   voči   postupu   správcu,   ako   aj   samotnej   voľbea zloženiu veriteľského výboru veriteľmi, ;, ;, ;,   s miestom   podnikania ;,,   a obchodnej   spoločnosti, (ďalej len „veritelia“).

Dňa 13. októbra 2014 faxovou správou a 14. októbra 2014 poštou bolo veriteľmidoručené   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Upozornenie   veriteľov   na   porušenie zákona   na   schôdzi   veriteľov   konanej   dňa   13.   10.   2014   v   reštrukturalizačnom   konaní vedenom na majetok Dlžníka v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 8 R/2/2014 − návrh na postup súdu podľa ust. § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii“ (ďalej len „upozornenie“ alebo „podanie“).

Veritelia   v upozornení   uviedli,   že   na   schôdzi   veriteľov   boli   vznesené   námietkyvoči postupu správcu a skutočnosti, že prvým členom veriteľského výboru by mala byťsťažovateľka v 1. rade, a to s poukazom na § 126 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., podľaktorého nemôže byť členom veriteľského výboru a súčasne nemôže hlasovať na schôdziveriteľov veriteľ podriadenej pohľadávky. Podľa spoločenskej zmluvy dlžníka s poukazomna bod 7.2 je sťažovateľka v 1. rade spriaznená s dlžníkom, keďže má podiel na hlasovacíchprávach dlžníka vo výške 65 %. Veritelia uviedli, že zo spoločenskej zmluvy je zrejmé,že tým,   že   sťažovateľka   v 1.   rade   má   podiel   na   hlasovacích   právach   v   rozsahu   65 %zo všetkých   hlasovacích   práv,   vykonáva   tak   riadenie   dlžníka   a   má   na   jeho   činnostipodstatný vplyv. Takáto právnická osoba je tak podľa názoru veriteľov podľa § 9 ods. 1písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznená osoba s dlžníkom, bez práva byť volená a byťčlenom veriteľského výboru.

Správca na prvej schôdzi veriteľov argumentoval členstvo sťažovateľky v 1. radevo veriteľskom výbore § 127 ods. 2 ZKR, podľa ktorého ak súd povolil reštrukturalizáciu nazáklade návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrhna povolenie reštrukturalizácie. Veritelia tento argument považovali za právne irelevantnýa contra   legem   z   dôvodu,   že   §   127   ods.   2   ZKR   nevylučuje,   že   v   prípade,   ak   návrhna povolenie reštrukturalizácie podá veriteľ dlžníka, ktorý je s ním spriaznený, sa § 126ods. 3   ZKR   neaplikuje.   Podľa   názoru   veriteľov   takýto   výklad   by   bol   aj   v   rozporeso samotným znením § 126 ods. 3 ZKR, ktorý vylučuje, aby osoba spriaznená s dlžníkombola členom veriteľského výboru. Ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR je podľa nich potrebnévykladať aj s poukazom na zásady, na ktorých stojí zákon č. 7/2005 Z. z., pričom jednouzo zásad   je   vylúčenie   spriaznených   osôb   s   dlžníkom   na   rozhodovaní   a   uspokojovanív konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, ale aj zásada podľa § 6 ZKR, že veritelias rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie; zvýhodňovanieniektorých veriteľov je neprípustné. ZKR nepriznáva osobe spriaznenej s dlžníkom inéprávo ako právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená ako podriadená, a teda až po tom,ako budú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov.

Veritelia na prvej schôdzi veriteľov ďalej namietali aj ďalšieho člena veriteľskéhovýboru, ktorým sa stala sťažovateľka v 3. rade, z dôvodu, že s poukazom na § 3 ods. 2 ZKR,podľa   ktorého   za   jednu   pohľadávku   pri   posudzovaní   platobnej   schopnosti   dlžníkasa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhláseniekonkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi, pohľadávka tejto spoločnosti v skutočnostipatrí sťažovateľke v 2. rade, ktorá bola zvolená tiež za člena veriteľského výboru. Argumentsprávcu, že § 3 ods. 2 ZKR sa použije iba na účely určenia platobnej schopnosti, a teda navylúčenie podávania špekulatívnych návrhov na vyhlásenie konkurzu, považujú veriteliatiež za argument v rozpore so zákonom. Podľa veriteľov „došlo k obchádzaniu zákona, keď z prihlášky spoločnosti FESSI, s. r. o. vyplýva, že táto nadobudla pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 489,78 Eur ako časť pôvodnej pohľadávky spoločnosti AUGMENT s. r. o., zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15. 07. 2014, pričom z výpisu z OBV číslo 138/2014 zo dňa 21.   07.   2014   vyplýva,   že   dňa   15.   07.   2014   vydal   súd   uznesenie,   ktorým   začal reštrukturalizačné konanie Dlžníka. Pohľadávka teda bola postúpená po začatí konania, a výlučne   z   dôvodu   vytvorenia   veriteľa,   ktorý   bude   členom   veriteľského   výboru,   keď spoločnosť   AUGMENT,   s.   r.   o.   a   spoločnosť   FESSI,   s.   r.   o.   sú   vzájomne   spriaznené právnické osoby, ktoré majú spoločného konateľa, ktorý zastupoval obidvoch veriteľov na schôdzi, a de facto je tá istá osoba dvakrát členom veriteľského výboru. Veritelia majú jednoznačne   za   to,   že   došlo   k   obchádzaniu   zákona   s   cieľom   poškodiť   práva   ostatných veriteľov, a teda došlo aj k porušeniu ustanovenia § 6 ZKR opakovane...“. Veritelia v záveresvojho upozornenia tvrdia, že vzhľadom na uvedené schôdza veriteľov konaná 13. októbra2014 v reštrukturalizačnom konaní na majetok dlžníka bola vedená v bode 3 programu vrozpore so zákonom a veriteľský výbor nebol riadne zvolený a ani kreovaný. S poukazomna uvedené požiadali okresný súd o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR.

Dňa 13. októbra 2014 sa uskutočnilo 1. zasadnutie veriteľského výboru, na ktoromza jeho predsedu bola zvolená sťažovateľka v 1. rade. Súčasne veriteľský výbor v zloženísťažovateľka v 1. rade, sťažovateľka v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade schválil záverečnýnávrh   reštrukturalizačného   plánu,   ktorý   bol   zo   strany   správcu   ako   predkladateľa   plánupredložený veriteľskému výboru 13. októbra 2014. Zápisnicu z 1. zasadnutia veriteľskéhovýboru správca osobne doručil okresnému súdu 14. októbra 2014.

V Obchodnom vestníku č. 197/2014 z 15. októbra 2014 správca na účely schváleniareštrukturalizačného plánu zvolal schvaľovaciu schôdzu na 5. november 2014.

Po   tom,   ako   správca   23.   októbra   2014   nahliadol   do   reštrukturalizačného   spisuvedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 R 2/2014, 27. októbra 2014 doručil okresnémusúdu „Vyjadrenie   k   podaniu   zo   dňa   13.   10.   2014   (námietky   veriteľov   voči   schôdzi veriteľov)“. K námietke   veriteľov   týkajúcej   sa   členstva   sťažovateľky   v 1.   radevo veriteľskom výbore uviedol, že v danom prípade ide o reštrukturalizáciu, ktorá bolapovolená   na   základe   veriteľského   návrhu   na   povolenie   reštrukturalizácie   sťažovateľkyv 1. rade,   pričom   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   §   127   ods.   2   ZKR.   Správca   uviedol,že zo znenia   citovaného   ustanovenia   jednoznačne   vyplýva,   že „členstvo   vo   veriteľskom výbore v danom prípade veriteľovi vzniká zo zákona ex lege, pričom túto skutočnosť ZKR zdôrazňuje   slovným   vyjadrením   vždy“. Správca   ďalej   uviedol,   že „v   danom   prípade nedochádza ani k voľbe do veriteľského výboru, členstvo vo veriteľskom výbore mu vzniká priamo zo zákona, preto posudzovanie otázky práva byť volený do veriteľského výboru je podľa názoru Správcu z tohto pohľadu právne irelevantné“. K zákonnej úprave § 126ods. 3 ZKR, podľa ktorej podriadený veriteľ ani veriteľ, ktorý by sa v konkurze uspokojovalv poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov ani právo byťvolený do veriteľského výboru, správca uviedol, že „ZKR obmedzuje právo spriazneného veriteľa   byť   volený   do veriteľského   výboru,   v   žiadnom   prípade   však   nevylučuje   právo spriazneného   veriteľa   byť   členom   veriteľského   výboru,   napr.   ak   mu   je   takéto   členstvo vo veriteľskom   výbore   založené   iným   spôsobom   ako   voľbou,   napr.   zo   zákona   alebo rozhodnutím súdu. Preto sú nesprávne právne závery, ktoré zrovnávajú právo veriteľa byť volený za člena veriteľského výboru s právom veriteľa byť členom veriteľského výboru... V tomto smere je dôležité uviesť, že členstvo vo veriteľskom výbore môže veriteľovi vzniknúť zvolením alebo zo zákona, čo je nutné nepochybne rozlišovať. Čo vylučuje § 126 ods. 3 ZKR je, aby podriadenému, resp. spriaznenému veriteľovi vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore zvolením, ale v žiadnom prípade nevylučuje, aby členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi vzniklo ex lege. Veriteľovi Medzinárodnej investičnej banke vzniklo členstvo vo veriteľskom výbore   zo zákona,   preto   aplikácia   §   126   ods.   3   ZKR   je   vylúčená...   V tomto   smere   je ustanovenie § 127 ods. 2 ZKR jednoznačné a nespochybniteľné v tom smere, že veriteľ, na základe ktorého návrhu bola povolená reštrukturalizácia, je... vždy členom veriteľského výboru.“. K námietke   právneho   zástupcu   veriteľov   týkajúcej   sa   členstva   sťažovateľkyv 3. rade   vo veriteľskom   výbore   správca,   vychádzajúc   z   §   3   ods.   2   druhej   vety   ZKR,uviedol,   že „ide   o pravidlo,   ktoré   sa   aplikuje   pri   posudzovaní   platobnej   neschopnosti v prípade podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Inak povedané, ide o pravidlo, ktoré chráni dlžníka pred šikanóznym návrhom na vyhlásenie konkurzu veriteľov, ktorý založil pluralitu veriteľov na účely posúdenia platobnej neschopnosti tým, že postúpil niektorú svoju pohľadávku, prípadne časť svojej pohľadávky, inému subjektu. V takom prípade je pluralita   veriteľov   založená   až   uplynutím   lehoty   90   dní   od   postúpenia   pohľadávky. Predmetné ustanovenie žiadnym spôsobom neobmedzuje veriteľa v tom, aby postúpil svoju pohľadávku inému subjektu, ide o výlučné právo veriteľa v jeho výlučnej dispozícii. Preto pokiaľ   veriteľ   AUGMENT   s.   r.   o.   postúpil   svoju   pohľadávku   inému   veriteľovi,   šlo o dispozíciu mimo procesu reštrukturalizácie a o výlučné právo veriteľa. V tejto súvislosti ďalej   poukazujeme   na   tú   skutočnosť,   že   ust.   §   3   ods.   2   ZKR   možno   aplikovať   iba v konkurznom   konaní,   nie   v reštrukturalizačnom   konaní,   čo   z predmetného   ustanovenia aj nepochybne vyplýva. Okrem toho ako vyplýva z § 3 ods. 2 ZKR, predmetné ustanovenie možno použiť   iba na účely posúdenia platobnej schopnosti dlžníka.“. Správca v záveresvojho   vyjadrenia   napokon   uviedol,   že „reštrukturalizačný   plán   schválený   veriteľským výborom vytvoril pre veriteľa a veriteľa skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky, čo znamená uspokojenie týchto veriteľov v plnom rozsahu. Okrem   toho   v prípade   veriteľa, a reštrukturalizačný plán zoskupil/zaradil týchto veriteľov do skupín, ktoré budú uspokojované v prvom rade oproti druhému radu, v ktorom bude uspokojovaný veriteľ   MIB   spolu   so spriazneným p. Reštrukturalizačný   plán   ďalej   v plnom rozsahu rešpektuje aj medziveriteľskú dohodu zo dňa 02. augusta 2010 medzi dlžníkom a MIB ako nadriadeným veriteľom a pánom, pánom

,   pánom a pani ako   podriadenými veriteľmi.“.

Dňa 4. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcusťažovateľky v 1. rade k podaniu veriteľov z 13. októbra 2014, z obsahu ktorého okreminého vyplýva:

«K námietke členstva MIB vo veriteľskom výbore...:V   podaní   TP (Advokátska   kancelária   TIMAR   &   partners,   s.   r.   o.,   právny zástupca veriteľov, pozn.) namieta postup Správcu na schôdzi veriteľov uskutočnenej dňa13.   októbra   2014,   v dôsledku   ktorého   bol   veriteľ   Medzinárodná   investičná   banka...ustanovený za člena veriteľského výboru. TP sa v Podaní odvolal na ustanovenie § 126ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z..., podľa ktorého veriteľ podriadenej pohľadávky nemôže byťvolený   za   člena   veriteľského   výboru   a súčasne   nemôže   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov,pričom TP poukázal na údajnú spriaznenosť MIB a Dlžníkom.

V súlade   s   §   111   ods.   1   ZKR,   Reštrukturalizačné   konanie   bolo   začaté a reštrukturalizácia   bola   povolená   na   základe   návrhu   veriteľa   −   MIB.   V predmetnej súvislosti   poukazujeme   na   §   127   ods.   2   ZKR,   podľa   ktorého   ak   súd   povolil reštrukturalizáciu na základe návrhu veriteľa, členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Z citovaného ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR jednoznačne vyplýva, že členstvo vo veriteľskom výbore veriteľovi, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, vzniká ex lege a vzniká vždy, čo je aj explicitne stanovené. Skutočnosť, že veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, je vždy ex lege členom veriteľského výboru, potvrdzuje aj právna doktrína (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck. Bratislava, 2012, s. 879).

S ohľadom na argument TP, že „ak to zákon zakazuje veriteľom, aby si takéhoto veriteľa za člena veriteľského výboru sami zvolili, je ad absurdum tvrdiť, že zákon, ktorý to veriteľom   zakázal,   to   sám   umožňuje!!!“   považujeme   za   kľúčové   uviesť,   že   v prípade ustanovenia   MIB   za   člena   veriteľského   výboru   k voľbe   veriteľa   do   veriteľského   výboru nedochádza, nakoľko veriteľovi, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, vzniká členstvo vo veriteľskom výbore na základe § 127 ods. 2 ZKR priamo zo zákona.

Nie je zrejmé, na základe čoho TP dospel k záveru, že § 126 ZKR je lex specialis k § 127 ZKR, nakoľko uvedené tvrdenie nepodporil žiadnou relevantnou argumentáciou. Skutočnosť,   že   ustanovenie   §   126   ods.   3   ZKR   sa   neuplatní   na   prípady,   kedy   návrh na povolenie reštrukturalizácie podal veriteľ, je zrejmá z jeho samotnej dikcie: podriadený veriteľ ani veriteľ, ktorý by sa v konkurze uspokojoval v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov, ani právo byť volený do veriteľského výboru. Ako už bolo uvedené, v odseku vyššie, veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, nie je do veriteľského výboru volený, pretože členstvo mu vzniká ex lege. § 126 ods. 3 ZKR sa uplatňuje na všetkých veriteľov všeobecne a jeho uplatnenie nie je možné obmedziť na veriteľa, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Uvedené ustanovenie je preto potrebné   interpretovať   tak,   že   nevylučuje   právo   podriadeného   veriteľa   na   členstvo   vo veriteľskom výbore, len obmedzuje spôsob jeho ustanovenia za člena veriteľského výboru tak, že zakazuje jeho voľbu. Podriadený veriteľ teda môže byť členom veriteľského výboru, pokiaľ mu členstvo vo veriteľskom výbore vyplýva zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu. Aplikácia § 126 ods. 3 ZKR je preto v danom prípade vylúčená, v dôsledku čoho je zrejmé,   že   postup   správcu   ako   aj   ustanovenie   MIB   za   člena   veriteľského   výboru   boli správne a na zákonnom podklade...

K námietke údajnej spriaznenosti MIB s Dlžníkom...: MIB sa stala spoločníkom v Dlžníkovi dňa 20. augusta 2010, teda v čase, kedy ZKR nepoznal   koncept   podriadenosti   spriaznených   osôb,   ktorý   bol   zavedený   novelou   ZKR č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012. Tento krok MIB považovala za kľúčových prevenčných dôvodov a pre prípad možnej potreby ochrany svojich oprávnených záujmov, nakoľko   ako   financujúca   banka   financovala   z veľkej   časti   realizáciu   developerského projektu Dlžníka ako komerčný veriteľ, ktorého primárnym cieľom bolo zarobiť na úrokoch z úveru a nie ako zisk z predaja priestorov v projekte. MIB aktívne nevyužívala svoje práva spoločníka, aktívne sa nepodieľala na riadení štatutárneho orgánu Dlžníka ani nemala na činnosť Dlžníka podstatný vplyv až do momentu, kedy sa nepriaznivá finančná situácia Dlžníka stala zrejmou a jeden z bývalých konateľov bez toho, aby situáciu s MIB konzultoval podal návrh na vyhlásenie konkurzu na Dlžníka.

Preto máme za to, že pre naplnenie zásady spravodlivosti je nevyhnutné rozlišovať medzi postavením „bežného“ spriazneného veriteľa a MIB, ktorá per se nebola v postavení, na základe ktorého by bolo možné vyvodzovať jej spriaznenosť s Dlžníkom v zmysle § 9 ods. 3 ZKR.

... nepovažujeme za pravdivé tvrdenie TP, že „... jednou zo zásad (ZKR) je vylúčenie spriaznených   osôb   s dlžníkom   na   rozhodovaní   a uspokojovaní   v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní... (Ust. ZKR nepriznávajú osobe podriadenej s dlžníkom iné právo, ako právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená ako podriadená a teda až potom, ako budú uspokojené pohľadávky ostatných veriteľov)“. Takýto výklad ZKR vo všeobecnej rovine by podľa nás bol v rozpore s § 1 ZKR, ktorý zakotvuje jednu zo základných zásad reštrukturalizačného   konania   −   postupné   uspokojenie   veriteľov   dlžníka   spôsobom stanoveným v reštrukturalizačnom pláne. Uvedené tvrdenie TP je v zmysle § 126 ods. 3 ZKR správne jedine vo vzťahu k prvej schôdzi veriteľov, pretože už pri schvaľovacej schôdzi § 146 ods. 5 ZKR predpokladá, že aj podriadení veritelia budú hlasovať rovnako ako všetky ostatné   skupiny   veriteľov/účastníkov   plánu   (s   výnimkou   účastníkov   plánu   zaradených do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky v rozsahu týchto pohľadávok, účastníkov plánu   zaradených   do   skupiny   pre   nezabezpečené   pohľadávky   v rozsahu   pohľadávok popretých čo do právneho dôvodu alebo vymáhateľnosti a s ohľadom na osobitný režim pre podmienených   veriteľov),   čím   sa   budú   podieľať   na   rozhodovaní   a uspokojovaní v reštrukturalizačnom konaní.

K námietke členstva spoločnosti FESSI, s. r. o. vo veriteľskom výbore...: Ďalšia námietka TP v Podaní smeruje voči členstvu spoločnosti FESSI, s. r. o... vo veriteľskom výbore, pričom poukazuje na § 3 ods. 2 ZKR a argumentuje, že pohľadávka FESSI v skutočnosti prináleží spoločnosti AUGMENT s. r. o..., ktorá je ďalším členom veriteľského   výboru,   nakoľko   AUGMENT   postúpil   svoju   pohľadávku   FESSI   po   začatí Reštrukturalizačného konania.

Napriek tomu, že táto námietka sa netýka priamo MIB, s ohľadom na záujem MIB o plynulý   a úspešný   priebeh   reštrukturalizácie   považujeme   za   potrebné...   uviesť, že predmetný výklad považujeme za účelový a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Účelom pravidla podľa § 3 ods. 2 ZKR... je ochrana dlžníka pred účelovým konaním veriteľov pri posudzovaní jeho platobnej neschopnosti, teda pred začatím konkurzného konania. Bolo by podľa   nás   nepochopením   zmyslu   tohto   ustanovenia   tvrdiť,   že   jeho   účelom   je obmedzovanie postupovania pohľadávok a s ním súvisiace obmedzovanie práv veriteľov len z dôvodu, že k postúpeniu pohľadávok došlo. Právo postúpiť pohľadávku je právom veriteľa nakladať so svojím majetkom voľným spôsobom... ustanovenie § 3 ods. 2 ZKR sa vzťahuje výlučne   na   konkurzné   konanie   a nie   na   reštrukturalizačné   konanie,   čo   zo   znenia predmetného ustanovenia aj nepochybne vyplýva.»

Okresný   súd   v právnej   veci   navrhovateľky   −   sťažovateľky   v 1.   rade   v konanío návrhu   na   povolenie   reštrukturalizácie   dlžníka   uznesením   sp. zn.   8 R 2/2014z 5. novembra 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi, začal konkurznékonanie na majetok dlžníka, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcuustanovil,, značka správcu S 1664.

V ten   istý   deň,   keď   okresný   súd   rozhodol   o konverzii   reštrukturalizácie   dlžníkana konkurz, t. j. 5. novembra 2014, správca doručil okresnému súdu zápisnicu zo zasadnutiaveriteľského   výboru   z   5.   novembra   2014,   na   ktorom   právny   zástupca   veriteľa a obchodnej   spoločnosti,   navrhol,   aby   sa   zasadnutieveriteľského výboru konalo v piatok 7. novembra 2014.

Súčasne   správca   5.   novembra   2014   doručil   okresnému   súdu   zápisnicuzo schvaľovacej schôdze z 5. novembra 2014. Z obsahu zápisnice zo schvaľovacej schôdzetvoriacej súčasť spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že vzhľadom na podanie veriteľov z13. októbra 2014 z dôvodu opatrnosti v prípade, že by sa sťažovateľka v 1. rade nestalav súlade s § 127 ods. 2 ZKR členom veriteľského výboru, správca na schvaľovacej schôdzikonštatoval, že „schôdza veriteľov zo dňa 13. 10. 2014 zvolila trojčlenný veriteľský výbor v zložení AUGMENT s. r. o., FESSI s. r. o. a “. Na schvaľovacej schôdzi bolpredložený reštrukturalizačný plán schválený.

Dňa 10. novembra 2014 doručil správca okresnému súdu zápisnicu zo zasadnutiaveriteľského výboru zo 7. novembra 2014, z obsahu ktorej vyplynulo, že veriteľovi a veriteľovi, zaniklo postavenie účastníka reštrukturalizačnéhokonania   z dôvodu   zániku   ich   prihlásenej   pohľadávky   (oznámením   správcovi7. novembra 2014). Prítomní členovia veriteľského výboru týmto požiadali okresný súd,aby v súlade s § 127 ods. 3 ZKR určil nového člena veriteľského výboru tak, aby veriteľskývýbor mohol schváliť reštrukturalizačný plán v reprezentatívnejšom zložení.

Medzitým   už   okresný   súd   doručil   uznesenie   o zastavení   reštrukturalizačnéhokonania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu z 5. novembra 2014 dlžníkovi,právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade, ako aj ustanovenému správcovi v konkurze.Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   13. novembra 2014   (zverejnenév Obchodnom vestníku č. 217/2014 z 12. novembra 2014).

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol: «Súd   sa   na   základe   podnetu   Veriteľov   zo   dňa   13.   10.   2014   (písomne   zo   dňa 14. 10. 2014) oboznámil s obsahom spisu vedeného Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 8 R/2/2014 s argumentáciou právneho zástupcu veriteľov ako aj s argumentáciou Správcu a dospel k nasledovnému zisteniu:

Veritelia   sa   domáhali   písomným   podaním   zo   dňa   14.   10.   2014   (podané   faxom 13. 10. 2014) aby súd v rámci výkonu dohľadu v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1, 2 ZKR zastavil   reštrukturalizačné   konanie   vedené   na   majetok   Dlžníka   a   vyhlásil   konkurz. Dôvodom   podľa   Veriteľov   je   skutočnosť,   že   pri   kreovaní   veriteľského   výboru   došlo   k porušeniu stanovení ZKR takto:

Ad   1)   veriteľ   Medzinárodná   investičná   banka   je   osobou   spriaznenou   podľa ustanovenia § 9 ZKR tým, že má podiel na hlasovacích právach Dlžníka v rozsahu 65 % z celkového   počtu   hlasovacích   práv.   Podľa   ustanovenia   §   127   ods.   2   ZKR   členom veriteľského výboru je vždy veriteľ, ktorý podal návrh na povolenie reštrukturalizácie. Toto ustanovenia za člena veriteľského výboru neznamená, že sa vylučuje ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR, ktoré vylučuje, aby boli volení za člena veriteľského výboru veritelia spriaznení s dlžníkom. Zo zápisnice zo zasadnutia schôdze veriteľov podľa ustanovenia § 126 ods. 4 ZKR   je   osvedčené,   že   členom   veriteľského   výboru   je   subjekt   Medzinárodná   investičná banka, o čom nebolo prijaté uznesenie, nakoľko tento člen veriteľského výboru je členom zo zákona podľa ustanovenia § 127 ods. 2 ZKR.

Ad 2) členstvo veriteľa FESSI, s. r. o. s ohľadom na skutočnosť, že pohľadávka tohto veriteľa   neexistovala   90   dní   pred   začatím   reštrukturalizačného   konania,   čo   preukázal právny   zástupca   veriteľov   predložením   prihlášky   s   prílohami,   z   ktorých   vyplynulo, že pohľadávka   veriteľa   FESSI,   s.   r.   o.   v   čase   reštrukturalizačného   konania   patrila spoločnosti   AUGMENT,   s.   r.   o.   ktorá   ju   postúpila   na   spoločnosť   FESSI,   s.   r.   o.   dňa 15. 07. 2014 t. j. v čase reštrukturalizačného konania. Zo zápisnice schôdze veriteľov súd zistil, že spoločnosť AUGMENT, s. r. o. bola veriteľom s najvyšším počtom hlasov, ktorý pri voľbe veriteľského výboru hlasoval proti všetkým prítomným veriteľom, ktorí mohli byť volení do veriteľského výboru a hlasoval výlučne za vlastné členstvo − uznesenie č. 1 v zápisnici a za členstvo spoločnosti FESSI, s. r. o., ktorá bola veriteľom s najnižším počtom hlasov, a na ktorú, postúpil časť svojej pohľadávky tak, aby bol zvolený výlučne týmto veriteľom určený člen veriteľského výboru − uznesenie č. 3 zápisnice. Nemožno opomenúť, že   spoločnosť   AUGMENT,   s.   r.   o.   a   spoločnosť   FESSI,   s.   r.   o.   sú   osoby   personálne prepojené tým istým spoločníkom i konateľom, ktorý obidve tieto spoločnosti zastupoval na schôdzi veriteľov.

Súd v rámci výkonu svojej činnosti ako orgánu dohľadu preveril daný skutkový stav a zistil   jednak   z   informatívneho   výpisu   z   obchodného   registra   ako   aj   z   predloženej spoločenskej zmluvy Dlžníka, že Medzinárodná investičná banka je spoločníkom Dlžníka s podielom na hlasovacích právach Dlžníka 65% zo všetkých hlasovacích práv. Tým je splnená dikcia ustanovenia § 9 ZKR spriaznenou osobou právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba alebo iná právnická osoba, ktorá má v právnickej osobe kvalifikovanú   účasť,   pričom   kvalifikovanou   účasťou   sa   na   účely   tohto   zákona   rozumie priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní právnickej osoby alebo hlasovacích právach v právnickej osobe alebo možnosť uplatňovania vplyvu na riadení   právnickej   osoby,   ktorý   je   porovnateľný   s   vplyvom   zodpovedajúcim   tomuto podielu.   Pre   spriaznenú   osobu   v   rámci   reštrukturalizačného   konania   sa   aplikuje ustanovenie § 126 ods. 3 ZKR, podľa ktorého schôdza veriteľov volí členov veriteľského výboru z tých veriteľov, ktorí majú v čase konania schôdze hlasovacie právo teda nie sú veriteľmi tzv. podriadených pohľadávok a v čase konania schôdze majú zistenú pohľadávku minimálne čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Predmetné ustanovenie uvádza cit. „podriadený   veriteľ   nemá   právo   hlasovať...“   Avšak   ak   ide   o   veriteľa   s   podriadenou pohľadávkou ako osobou spriaznenou vo vzťahu k dlžníkovi a/ alebo o veriteľa ktorý nemá zistenú   pohľadávku   minimálne   čo   do   právneho   dôvodu   a   vymáhateľnosti   títo   v   zmysle uvedeného ustanovenia nemajú právo hlasovať, a to či už aktívne alebo pasívne. Keďže právo hlasovať je podmienkou na členstvo vo veriteľskom výbore bez ohľadu na spôsob ich ustanovenia, či už voľbou alebo zo zákona. Pripustením takejto výnimku súd má za to, že by poprel zmysel a účel zákona (ZKR) nakoľko by sa nedalo očakávať úspešné riešenie úpadku dlžníka   reštrukturalizáciou   s   ohľadom   na   všetkých   veriteľov.   Argumentácia   Správcu ohľadne   uspokojenia   veriteľov   ako   bude   uvedená   v   reštrukturalizačnom   pláne,   nie   je prostriedkom právnej istoty veriteľov s ohľadom, že ich záujmy vo veriteľskom výbore má obhajovať   osoba   nespĺňajúca   predpoklady   byť   riadnym   členom   veriteľského   výboru... Navyše má súd za to, že by takéto kreovanie významného riadiaceho orgánu akým je veriteľský   výbor   bolo   obchádzaním   zákona,   ktorý   spriazneným   veriteľom   neumožňuje vykonávať   hlasovacie   právo.   Z   obsahového,   gramatického   a   logického   výkladu   obsahu ustanovenia § 126 ods. 3 ZKR v korelácii s ustanovením § 127 ods. 2 ZKR súdu vyplýva, že zákonodarca   nemal   záujem   povýšiť   princíp   ustanovenia   člena   veriteľského   výboru zo zákona nad splnenie podmienky pre veriteľa mať hlasovacie právo ako člen veriteľského výboru. Z dôvodovej správy k novele zákona č. 348/2011 Z. z. bolo hlasovacie právo týmto veriteľom odňaté za tým účelom, aby sa obmedzilo   ovplyvňovanie reštrukturalizačného konania   spriaznenými   veriteľmi.   U   spriaznených   osôb   spravidla   prevažuje   záujem zachovávať   prevádzku   dlžníkovho   podniku   −   v   ktorom   majú   majetkovú   účasť za minimálnych nákladov, čo teda povýšia nad legitímny záujem ostatných veriteľov byť uspokojení lepšie ako v konkurze. Túto úvahu súdu podporuje aj ustanovenie § 5 a § 6 ZKR. Ohľadne námietky o legitímnosti konania spoločností FESSI, s. r. o. a AUGMENT s. r. o.   kedy   v   dôsledku   postúpenia   pohľadávky   zo   spoločnosti   AUGMENT s. r. o. na spoločnosť FESSI, s. r. o. v lehote kratšej ako 90 dní malo dôjsť k neplatnému kreovaniu veriteľského výboru, súd má za to, že predmetné ustanovenie sa vzťahuje na zisťovanie úpadku   dlžníka,   teda   v   prevažnej   miere   na   konkurzné   konanie.   Vo vzťahu k reštrukturalizácii   ako   k   procesu   orientovanému   na   to,   aby   bola   zachovaná   aspoň podstatná   časť   prevádzky   podniku,   aby   bola   možnosť   zbavenia   sa   časti   záväzkov   ich odpustením zo strany veriteľov a predĺžením doby ich splatnosti, súd považuje uvedený rozpor   za   právny   názor   navrhovateľa,   ktorý   však   nemá   dôsledky   na   priebeh reštrukturalizačného procesu. Súd uvedené nepovažuje ani za porušenie povinností správcu ani porušenie zákonných ustanovení - čo sa týka postúpenia pohľadávky. Na druhej strane z celkového diania u Dlžníka v procese reštrukturalizácii s ohľadom na ustanovenia § 5 a § 6 ZKR a s prihliadnutím na dôležitosť orgánu akým je veriteľský výbor, takéto konanie by mohlo navádzať pochybnosti o poctivom, ne špekulatívnom zámere a naplnenia účelu reštrukturalizácie ako ozdravného procesu aj vo vzťahu k ostatným veriteľom, čo navodzuje zdanie, že by mohlo dôjsť k porušeniu zásady, že všetci veritelia majú právo na súdnu ochranu avšak najmä právo rozhodovať o samostatnom reštrukturalizačnom procese, čo by mohlo byť takýmto postupom ohrozené. Toto je však úvahou súdu dotvárajúcou celkový dojem z priebehu tohto reštrukturalizačného konania.

Z   vykonaného   dokazovania   založeného   na   argumentácii   účastníkov   súd   dospel k záveru, že veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe a tam stanovených podmienok. Týmto   došlo zo strany Správcu k závažnému porušeniu povinností ustanovených týmto zákonom podľa ustanovenia § 131 ods. 2 písm. a) ZKR k porušeniu ustanovenia § 131 ods. 2 písm. d) ZKR spočívajúce v tom, že tak významný orgán akým je veriteľský výbor bol zvolený v rozpore s ustanovenia ZKR čiže sa na jeho zvolenie neprihliada ako na platne zvolený veriteľský orgán, teda de facto aj de iure nebol zvolený. Súd má za to, že v dôsledku uvedených skutočností bola naplnená podstata a ustanovení § 131 ods. 2 pís. a/ a d/ s odôvodnením vyššie uvedeným. Dôsledok   porušenia   uvedených   povinností   spočíva   v   tzv.   obligatórnej   konverzii reštrukturalizačného konania na konkurz...»

Podľa sťažovateliek kľúčové pochybenia okresného súdu spočívajú najmä v tom, že:

a) konverziu reštrukturalizácie na konkurz neprerokoval na verejnom pojednávanínapriek tomu, že súd rozhoduje o konverzii reštrukturalizácie na konkurz len „na jednom stupni bez prípustnosti odvolania“;

b) nedoručil im návrh skupiny veriteľov na konverziu a nedal im tak možnosť vyjadriťsa k nemu, čo možno vnímať aj v širšom kontexte ako porušenie princípu kontradiktórnostia zásady rovnosti zbraní. Na protiargumenty sťažovateľky v 1. rade doručené okresnémusúdu (iba na základe informácie správcu po nahliadnutí do spisu okresného súdu) predrozhodnutím   okresný   súd   nereagoval   a v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   ich   úplneignoroval;

c) právne závery, na ktorých založil napadnuté uznesenie, sú arbitrárne a ústavneneudržateľné. „Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

... spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);

... veriteľský výbor nebol riadne zvolený; a... došlo k závažnému porušeniu povinnosti zo strany správcu“;

d)   postupoval   formalisticky   napriek   tomu,   že   konkurz   predstavuje   v porovnanís reštrukturalizáciou závažnejší zásah do právneho postavenia nielen dlžníka, ale aj jehoveriteľov, ktorí tak budú uspokojení v nižšej miere.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne nie jeoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedlik rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konaniepred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvanía rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnejinterpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinnýposúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých nietiného,   nadriadeného   alebo   opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníkakonania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to aj v posudzovanom prípade.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplývaz čl.   142   ods.   1   ústavy.   Podrobnosti   o pôsobnosti   súdov   a konaní   pred   nimiaj vo vymedzených   veciach   ustanoví   v zmysle   splňomocňovacej   ústavnej   normy   zákon(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon č. 7/2005 Z. z., ktorý v rámci tretej častinazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných súdovv procese   reštrukturalizácie   formou   dohľadu   súdu   nad   činnosťou   dlžníka,   správcua veriteľských orgánov (§ 131 ods. 1 ZKR) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offorozhodnutím   o zastavení   reštrukturalizačného   konania,   o začatí   konkurzného   konaniaa o vyhlásení konkurzu (§ 131 ods. 2 ZKR).

V rámci reštrukturalizácie dlžníka, ktorej návrh na jej povolenie podala sťažovateľkav   1.   rade   (ako   veriteľ   dlžníka)   a   o ktorej   okresný   súd   rozhodoval   v tomto   prípade,došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 zo 4. augusta 2014po   zistení   splnenia   zákonných   podmienok   okresný   súd   jedným   uznesením   sp.   zn.8 R 2/2014 z 5. novembra 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené proti dlžníkovi,začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Možnosť takéhoto postupudáva   príslušnému   reštrukturalizačnému   súdu   ustanovenie   §   131   ods.   2   ZKR,   ktorýumožňuje   zastavenie   reštrukturalizačného   konania   súdom   aj   bez   návrhu,   začatiekonkurzného   konania   a vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka,   ak   nastane   niektoráz uvedených hypotéz:

a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,

b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu,

c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov,

d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebona návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz,

e) záverečný   návrh   plánu   nebol   predkladateľom   plánu   predložený   na   predbežnéschválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote,

f) veriteľský   výbor   predložený   návrh   plánu   v   zákonnej   lehote   neschválil   alebopredložený návrh plánu zamietol,

g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu,

h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovalanadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkýchhlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,

i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súd návrh na potvrdenie plánusúdom.

V okolnostiach   prípadu   okresný   súd   zastavenie   reštrukturalizácie   a vyhláseniekonkurzu podľa § 131 ods. 2 písm. a) a d) ZKR založil na svojom zistení, že „veriteľský výbor na schôdzi veriteľov konanej dňa 13. 10. 2014 nebol kreovaný v zákonom stanovenom postupe...   tým   došlo   zo   strany   Správcu   k závažnému   porušeniu   povinností...   podľa ustanovenia § 131 ods. 2 písm. a) ZKR k porušeniu ustanovenia § 131 ods. 2 písm. d) ZKR...“.

Okresný   súd,   ako   možno   usúdiť   z odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   8   R   2/2014z 5. novembra   2014,   preskúmal   námietky   veriteľov   bez   nariadenia   pojednávania   podľa§ 197 ods. 1 ZKR, keďže zrejme dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je potrebné,a nepovažoval za potrebné ani nariadiť vypočutie účastníkov podľa § 200 ods. 1 ZKR.

Podľa § 196 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania,   na   reštrukturalizačnékonanie   a konanie   o oddlžení   sa   primerane   použijú   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“).

Konkurzné   konanie,   reštrukturalizačné   konanie,   ako   aj   konanie   o oddlženísú regulárnymi   súdnymi   konaniami,   v ktorých   súd   musí   postupovať   podľa   pravidielObčianskeho súdneho poriadku. Použitie týchto pravidiel v týchto konaniach nie je alebezvýhradné   a mechanické,   ale   len   primerané,   pričom   primeranosť   ich   použitia   trebahodnotiť vždy s ohľadom na podstatu, účel a cieľ týchto konaní. ZKR ako taký má niektoréosobitné   procesné   ustanovenia,   ktoré   treba,   samozrejme,   aplikovať   vždy   bez   výhrad.V ostatných   veciach   treba   následne   postupovať   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdnehoporiadku, ale len s ich primeraným využitím − teda pokiaľ to ešte zodpovedá podstate, účelua cieľu   týchto   konaní.   Konkurzné   konania,   reštrukturalizačné   konania,   ako   aj   konaniao oddlžení   ako   také   nemožno   označiť   za   sporové   konania,   ale   na   druhej   strane   aniza výlučne nesporové konania. Ide o konania sui generis. Z tohto dôvodu sa nedá výslovnebez ďalšieho povedať, či na to-ktoré konanie aplikovať výlučne úpravu pre sporové konaniaalebo pre nesporové konania, ale treba to hodnotiť vždy samostatne s ohľadom na podstatutej-ktorej veci.

Podľa § 197 ods. 1 ZKR v konaní podľa zákona koná a rozhoduje jediný sudca.Pojednávanie súd nariaďuje len vtedy, ak to pokladá za potrebné.

Podľa § 200 ods. 1 ZKR súd v konaní podľa tohto zákona môže aj bez nariadeniapojednávania nariadiť vypočutie osoby, ak jej výpoveď môže mať význam pre rozhodnutiealebo postup v konaní.

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že spôsob výkladu a aplikácie § 197ods. 1 ZKR v reštrukturalizačnom konaní má priamu súvislosť s uplatnením základnýchpráv účastníka súdneho konania, tak ako ich upravuje ústava v čl. 46 až čl. 48 a dohovorv čl.   6   ods.   1,   pričom   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o tom,   či   došlo   k splneniupodmienok   podľa   §   131   ods.   2   ZKR   na   rozhodnutie   o zastavení   reštrukturalizačnéhokonania,   začatí   konkurzného   konania   a vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka   beznariadenia   pojednávania,   neexistuje   účinný   opravný   prostriedok   dostupný   účastníkovisúdneho konania (m. m. IV. ÚS 296/09).

Z citovaných   ustanovení   ZKR   je   nepochybné,   že   z hľadiska   posúdenia   otázky,či sa bude   konať   a rozhodovať   v rámci   pojednávania   alebo   bez   jeho   nariadenia,   zákonpovažuje   za   právne   relevantné   objektívne   zváženie   potreby   jeho   nariadenia   súdom.Vychádza   pritom   zrejme   z prezumpcie   obsahu   §   5   ZKR,   podľa   ktorého   ak   sa   úpadokdlžníka   rieši   spôsobom   ustanoveným   týmto   zákonom,   súd,   správca   a   veriteľský   výborpostupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieruuspokojenia ich pohľadávok.

Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu sp. zn.8 R 2/2014   z   5.   novembra   2014   konštatuje,   že   v žiadnej   jeho   časti   neexistuje   zmienkao posúdení   splnenia   podmienok   rozhodnúť   vo   veci   bez   nariadenia   pojednávania(resp. o posúdení potreby jeho nariadenia, resp. nenariadenia).

Rozhodnutie o tom, či v reštrukturalizačnom konaní o návrhu na postup podľa § 131ods. 2 ZKR (obligatórna konverzia reštrukturalizácie na konkurz, pozn.) bude príslušnývšeobecný   súd   rozhodovať   s nariadením   alebo   bez   nariadenia   pojednávania,   na   ktorépredvolá   účastníkov,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   vecou   úvahy   všeobecného   súdu,v rámci ktorej zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu. Na druhej strane je však žiaduce,aby tento postup príslušný všeobecný súd účastníkom konania odôvodnil. Za významnejšiuv okolnostiach prípadu považuje ústavný súd však skutočnosť, že rozhodnúť bez nariadeniapojednávania,   na   ktorom by sa sťažovateľky   (a ostatní   účastníci   konania) mohli k vecivyjadriť, prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybnostínebude na ujmu procesným právam účastníkov a ich právu na spravodlivé súdne konanie.

Potreba   nariadenia   pojednávania   je   nepochybne   opodstatnená   v prípade,ak v dôsledku   prípadného   porušenia   zákonných   ustanovení   hrozí   obligatórna   konverziareštrukturalizácie na konkurzné konanie, pričom s týmto postupom je spravidla spojenápravdepodobnosť nižšieho uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii.

Takýto   výklad   zákona   (čo   sa   týka   potreby   nariadiť   pojednávanie)   s ohľadomna podstatu, účel a cieľ reštrukturalizačného konania má nepochybne oporu v judikatúreESĽP, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity úpadcu,ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu konkurznejpodstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti Českej republikez 5. 7. 2005).

Štrasburská judikatúra vyžaduje, aby sa v prípade, ak konanie prebieha len na jednomstupni, rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vo   veci   Fredin   v.   Švédsko   ESĽP   uviedol,   že   v súdnom   konaní,   ktoré   sa   vediev prvej a jedinej   inštancii,   právo   na   verejné   prerokovanie   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie (rozhodnutie ESĽP z 23. 2. 1994, séria A, č. 238-A,s. 10 − 11, body 21 − 22).

V prípade existencie pochybností, či sa má pojednávanie konať, alebo nie, vzhľadomna dôsledky obligatórnej konverzie reštrukturalizácie na konkurz pre samotného dlžníkaa veriteľov, ak rozhodnutie okresného súdu záviselo od skutkových okolností, ktoré muselzisťovať procesným dokazovaním (na účely zistenia, či sú splnené predpoklady pre postuppodľa § 131 ods. 2 ZKR), čo v skutočnosti aj urobil (v odôvodnení rozhodnutia uvádza,že „z   vykonaného   dokazovania   založeného   na   argumentácii   účastníkov   súd   dospel k záveru...“), podľa názoru ústavného súdu je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   že   tento   súd   vo   veci   nariadipojednávanie,   na   ktoré   riadne   predvolá   dotknutých   účastníkov   a na   ktorom   poskytnetakémuto   účastníkovi   priestor   na   zaujatie   jeho   stanoviska   k samotnému   návrhui k vyjadreniam ostatných účastníkov. Iba takýmto postupom príslušného všeobecného súdumôže byť aj v reštrukturalizačnom konaní zachované právo účastníkov na súdnu ochranu,spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriťsa ku všetkým dôkazom.

Ako   je   zrejmé   zo   spisu,   okresný   súd   takto   pri   rozhodovaní   o konverziireštrukturalizácie   povolenej   na   návrh   sťažovateľky   v   1.   rade   na   konkurz   nepostupoval(resp. postupoval   len   formálne).   Napriek   tomu,   že   okresný   súd,   rozhodujúc   o konverziina konkurz   na   základe   podania   časti   veriteľov   dovolávajúcich   sa   určitých   skutkovýchokolností,   na   preukázanie   ktorých   navrhovali   určité   dôkazy,   dospel   k záveru,   že   bolanaplnená   podstata   ustanovení   §   131   ods.   2   písm.   a)   a   d)   ZKR,   takúto   možnosťsťažovateľkám neposkytol, a to ani tým, že by vo veci pre účely zistenia stanoviska vyzvalsťažovateľky   na   vyjadrenie   (minimálne   sťažovateľku   v   1.   rade   ako   navrhovateľkupredmetnej reštrukturalizácie), ani tým, že by pre tento účel nariadil pojednávanie, prípadnevýsluch, na ktorý by riadne predvolal účastníkov.

V tejto súvislosti napriek tomu, že okresný súd pri odôvodnení svojho rozhodnutiao zastavení   reštrukturalizačného   konania   a vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníkakonštatoval,   že   vychádzal   z vykonaného   dokazovania „založeného   na   argumentácii účastníkov“, v skutočnosti sa zaoberal len námietkami veriteľov, ktorí žiadali okresný súdo postup podľa § 131 ods. 2 ZKR, a argumentáciou správcu (ktorý nie je ani účastníkomreštrukturalizačného   konania,   pozn.)   bez   možnosti   verifikácie   a konfrontácie   týchtoskutočností   sťažovateľkami,   pritom   aj   keď   okresný   súd   mal   vedomosť,   že   sťažovateľkav 1. rade z vlastnej iniciatívy doručila ešte pred rozhodnutím súdu svoje stanovisko k veci,vôbec ho nevzal do úvahy a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia sa ním vôbec nezaoberal(ako   vyplýva   zo   spisu,   samotné   rozhodnutie   o konverzi   však   už,   v rozpores predchádzajúcim postupom, okresný súd sťažovateľke v 1. rade doručoval). Námietkyveriteľov odôvodňujúce žiadosť okresného súdu o postup podľa § 131 ods. 2 ZKR pritomtvoria pomerne veľkú časť odôvodnenia jeho uznesenia bez toho, aby z neho bola súčasneznáma aj reakcia sťažovateliek (alebo aspoň sťažovateľky v 1. rade) na toto vyjadrenie (napr.k otázke spriaznenosti sťažovateľky v 1. rade k dlžníkovi, k tvrdeniu právnej zástupkyneveriteľov   k   zásade   vylúčenia   spriaznených   osôb   na   rozhodovaní   a uspokojovanív konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, k údajnému nepoctivému a špekulatívnemuzámeru sťažovateliek voči ostatným veriteľom).

Z princípu   kontradiktórnosti   konania   však   vyplýva,   že   samotný   účastník   konania(ktorými sťažovateľky v okolnostiach prípadu nepochybne sú, navyše sťažovateľka v 1. radeje navrhovateľkou reštrukturalizácie dlžníka) musí mať možnosť posúdiť, či a do akej mieryje písomné vyjadrenie jeho odporcu (v danom prípade veriteľov, pozn.) právne významné,či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovaťalebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinokna súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001; vec F. R.proti   Švajčiarsku,   rozsudok   ESĽP   z   28.   6. 2001).   Inak   povedané,   požiadavka„kontradiktórnosti   konania“   sa   v judikatúre   ESĽP   chápe   čisto   formálne.   Z jej hľadiskav podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie aleboargumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012). Z tohtodôvodu   musí   mať   účastník   konania   možnosť   byť   prítomný   na dokazovaní   vo   veci(IV. ÚS 130/03). Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto pochybenie možné označiť za postup súdu,ktorým bola sťažovateľkám ako účastníčkam konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Aj   keď   ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálnepoňatie právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07),nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôžeprehliadať   závažné   procesné   pochybenia,   ku   ktorým   dôjde   v procese   a rozhodovanípríslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstatyzákladných práv.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súduvo veci   sťažovateliek   bol   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný,   a preto   rozhodol,že okresný súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 8 R 2/2014 z 5. novembra 2014porušil základné práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú skutočnosť,že   argumentácia   týkajúca   sa   nenariadenia   pojednávania   vo   veci   (prečo   okresný   súdnepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie v tejto veci) sa prvýkrát objavila až vovyjadrení predsedníčky okresného súdu z 19. januára 2015, t. j. po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie aleboiný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde pretoústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie(2.   bod   výroku   tohto   nálezu),   v ktorom   je   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný súd bude tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľky namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanýmuznesením okresného súdu tiež arbitrárnosťou právnych záverov, že „... spriaznený veriteľ sa nemôže stať členom veriteľského výboru podľa § 127 ods. 2 ZKR (ex lege);... veriteľský výbor   nebol   riadne   zvolený;   a...   došlo   k   závažnému   porušeniu   povinnosti   zo   strany správcu“.

Touto   námietkou   sťažovateliek   sa   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   rozhodnutieo porušení   označených   práv   namietaným   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu,ako aj vzhľadom na svoje rozhodnutie o zrušení tohto uznesenia okresného súdu a vráteníveci na ďalšie konanie nepovažoval za potrebné zaoberať, keďže po vrátení veci na ďalšiekonanie budú mať sťažovateľky možnosť túto námietku v konaní pred okresným súdomuplatniť a bude povinnosťou okresného súdu sa s ňou vysporiadať (v rámci svojej zákonnejpovinnosti   vykonávať   dohľad   riadne   s vylúčením   prílišného   formalizmu   v prípadenejednotného   výkladu   zákona   a v záujme   spravodlivosti   a   cieľa   reštrukturalizačnéhokonania). Z toho istého dôvodu, riadiac sa princípom minimalizácie zásahov do právomocivšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom preskúmavané(napr.   IV. ÚS 303/04,   I.   ÚS   230/08,   III.   ÚS   286/08),   nezaujal   stanovisko   k vecnejsprávnosti uznesenia vo veci samej.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   zaručenéhoim čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súdriadil   princípom   minimalizácie   svojich   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané(IV. ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z jeho   subsidiárneho   postaveniapri ochrane   základných   práv   a slobôd.   Vychádzal   pritom   v súlade   so   svojou   doterajšoujudikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenieporušenia základných práv sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdua jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohtonálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní sám vysporiadals ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateliek   nevyhovel,   uprednostňujúcprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konaniapred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade trov   konania   úspešných   sťažovateliek,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ichprávnym   zastupovaním   ALLEN   &   Overy   Bratislava,   s.   r.   o.,   Advokátska   kancelária,v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkonyprávnej   služby   (príprava   a prevzatie   právneho   zastúpenia   a písomné   podanie   na   súd),pričom   ich   vyčíslil,   vychádzajúc   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013, v sume 804 € (úkony právnejslužby advokáta boli vykonané v roku 2014), aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1písm.   a) a c) a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základnásadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch aleboviacerých   osôb.   Prevzatie   a prípravu   zastupovania   a vypracovanie   písomného   podaniaústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní troch sťažovateliek, pretozákladnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 50 % určil v celkovej sume 402 €, pričompriznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 8,04 € − 2 úkony x 3 účastníci− predstavuje sumu 450,24 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (90,05 €), pretožeprávny zástupca je platcom DPH. Priznaná úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu540,29 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateliek   doručené   ústavnému   súdu12. februára 2015   (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súdvzhľadom na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantnéna rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcusťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015