SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 863/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 198/2015,Rvp 199/2015, Rvp 200/2015, Rvp 201/2015, Rvp 202/2015, Rvp 203/2015, Rvp 204/2015,Rvp 964/2015, Rvp 965/2015, Rvp 966/2015, Rvp 1665/2015, Rvp 1669/2015,Rvp 2549/2015, Rvp 2550/2015, Rvp 3229/2015, Rvp 3230/2015, Rvp 3910/2015,Rvp 3909/2015, Rvp 3922/2015, Rvp 3923/2015, Rvp 3924/2015, Rvp 4026/2015,Rvp 4027/2015 a Rvp 4030/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základnýchpráv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súduVranov nad Topľou sp. zn. 6 Er 34/2005 z 10. októbra 2013 (Rvp 198/2015), sp. zn.6 Er 51/2005 zo 14. januára 2014 (Rvp 964/2015), sp. zn. 8 Er 106/2005 zo 14. januára2014 (Rvp 965/2015), sp. zn. 8 Er 59/2006 zo 7. januára 2014 (Rvp 1669/2015), sp. zn.3 Er 18/2004 z 1. februára 2013 (Rvp 4030/2015), uzneseniami Okresného súdu Bardejovsp. zn. 3 Er 279/2004 z 2. septembra 2013 (Rvp 199/2015), sp. zn. 4 Er 455/2008z 22. októbra 2013 (Rvp 200/2015), sp. zn. 3 Er 292/2006 z 19. apríla 2012 (Rvp 201/2015),sp. zn. 4 Er 410/2004 z 5. novembra 2012 (Rvp 966/2015), 3 Er 412/2004 z 2. septembra2013 (Rvp 3910/2015), uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. 6 Er 20/2006zo 7. septembra 2012 (Rvp 202/2015), sp. zn. 6 Er 121/2009 z 26. októbra 2012(Rvp 203/2015), sp. zn. 6 Er 18/2006 zo 7. septembra 2012 (Rvp 204/2015), sp. zn.3 Er 347/2004 z 12. júla 2012 (Rvp 3909/2015), uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn.6 Er 2905/2006 z 27. januára 2014 (Rvp 1665/2015), sp. zn. 23 Er 781/2007 zo 4. februára2014 (Rvp 2549/2015), sp. zn. 6 Er 635/2007 z 22. januára 2014 (Rvp 2550/2015), sp. zn.26 Er 2783/2006 zo 4. decembra 2013 (Rvp 3229/2015), sp. zn. 3 Er 13/2009 z 8. apríla2014 (Rvp 3230/2015), sp. zn. 2 Er 146/2007 z 27. januára 2014 (Rvp 3922/2015), sp. zn.6 Er 2919/2006 z 1. júla 2013 (Rvp 3923/2015), sp. zn. 26 Er 2157/2005 z 19. decembra2013 (Rvp 3924/2015), sp. zn. 26 Er 209/2003 z 27. mája 2014 (Rvp 4026/2015), sp. zn.6 Er 378/2007 z 24. januára 2014 (Rvp 4027/2015) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, ako aj porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25 CoE 52/2014 zo 14. októbra 2014(Rvp 198/2015), sp. zn. 20 CoE 72/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 964/2015), sp. zn.25 CoE 43/2014 zo 17. júla 2014 (Rvp 965/2015), sp. zn. 19 CoE 88/2014 z 28. októbra2014 (Rvp 1669/2015), sp. zn. 8 CoE 101/2014 z 24. októbra 2014 (Rvp 4030/2015), sp. zn.26 CoE 59/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 199/2015), sp. zn. 15 CoE 20/2014zo 17. septembra 2014 (Rvp 200/2015), sp. zn. 17 CoE 12/2014 z 9. septembra 2014(Rvp 201/2015), sp. zn. 5 CoE 93/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 966/2015), sp. zn.1 CoE 99/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 3910/2015), sp. zn. 22 CoE 29/2014 z 27. mája2014 (Rvp 202/2015), sp. zn. 5 CoE 74/2014 z 12. augusta 2014 (Rvp 203/2015), sp. zn.18 CoE 75/2014 zo 17. júla 2014 (Rvp 204/2015), sp. zn. 12 CoE 22/2014 z 21. októbra2014 (Rvp 3909/2015), sp. zn. 19 CoE 93/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 1665/2015),sp. zn. 12 CoE 49/2014 z 3. decembra 2014 (Rvp 2549/2015), sp. zn. 7 CoE 125/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 2550/2015), sp. zn. 13 CoE 37/2014 z 18. novembra 2014(Rvp 3229/2015), sp. zn. 20 CoE 78/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 3230/2015), sp. zn.5 CoE 113/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 3922/2015), sp. zn. 4 CoE 98/2014z 10. decembra 2014 (Rvp 3923/2015), sp. zn. 3 CoE 107/2014 zo 7. januára 2015(Rvp 3924/2015), sp. zn. 1 CoE 106/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4026/2015), sp. zn.20 CoE 103/2014 z 22. decembra 2014 (Rvp 4027/2015) a tiež postupom, ktorý predchádzalich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 198/2015, Rvp 199/2015, Rvp 200/2015, Rvp 201/2015, Rvp 202/2015,Rvp 203/2015, Rvp 204/2015, Rvp 964/2015, Rvp 965/2015, Rvp 966/2015,Rvp 1665/2015, Rvp 1669/2015, Rvp 2549/2015, Rvp 2550/2015, Rvp 3229/2015,Rvp 3230/2015, Rvp 3909/2015, Rvp 3910/2015, Rvp 3922/2015, Rvp 3923/2015,Rvp 3924/2015, Rvp 4026/2015, Rvp 4027/2015 a Rvp 4030/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 198/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára2015, 26. januára 2015, 12. februára 2015, 23. februára 2015, 27. februára 2015, 4. marca2015, 19. marca 2015 a 27. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavya čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Vranov nad Topľou, Okresného súduBardejov, Okresného súdu Svidník a Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresné súdy“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“),ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a tiež porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnutéuznesenia krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresných súdov boli exekúcieex offozastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania,o ktorých rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že ich ako vecne správnepotvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu argumentuje, ženapadnutými uzneseniami okresných súdov a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzalich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, charty, práva podľadohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým,že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonaniektorých okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniuprávomoci okresných súdov ako súdov exekučných. Podľa sťažovateľky totiž exekučný súdnie je oprávnený na vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľasťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastaveníexekúcií, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k vecivyjadriť, pričom tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jejprávne postavenie. Sťažovateľka totiž v predmetných veciach disponuje exekučným titulom(rozhodcovským rozsudkom alebo notárskou zápisnicou), avšak tento je nevykonateľný.Uvedené pochybenia okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že oba súdy veci nesprávneprávne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovýmipravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“); podľa sťažovateľkysa totiž okresné súdy a krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečodojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocneniadlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhupovažovali za neprijateľnú podmienku, pričom zároveň nerešpektovali ani jej návrh naprerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskejúnie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však podľa sťažovateľkyvo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania exoffo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorunapadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, akoaj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnutéuznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšiekonanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresných súdov a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich ústavou garantovaných právnapadnutými uzneseniami okresných súdov súdu a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu; okresné súdy napadnutými uzneseniami zamietli žiadosti sťažovateľky o udeleniepoverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinapadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľkyv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v časti smerujúcejproti napadnutým uzneseniam okresných súdov a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu,sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatoksvojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, ako ajpostupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, možno sumarizovať do štyroch základných skupín.Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu,ktorý ako exekučný súd podľa jej názoru konal nad rámec svojich kompetencií, keď vecnepreskúmaval exekučné tituly (potom, ako už tieto exekučné tituly boli preskúmané privydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta,že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskumeexekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicuRady, ktorá podľa jej názoru nie je prameňom práva. Ďalšia námietka sťažovateľky smerujeproti tomu, že krajský súd a pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konaniana účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru naposúdenie prejudiciálnu otázku, ktorej podstatou by bola odpoveď na otázku, či saustanovenia smernice Rady majú vykladať a aplikovať tak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo na otázku, prečo trebasplnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu nauznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, považovať za neprijateľnúzmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako ani pred nímokresné súdy nenariadili v jej veciach pojednávania hoci im to ukladá § 57 ods. 5Exekučného poriadku, pričom nenariadením pojednávaní jej mali odňať právo konať predsúdom.

Po preskúmaní uvedených námietok ústavný súd konštatuje, že ide o námietky, ktoréuplatnila sťažovateľka v celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, pričom ústavný súdsa nimi zaoberal a dospel k záveru, že sú z ústavného hľadiska nedôvodné a nesignalizujú,že napadnutými uzneseniami či postupmi všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniusťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažnosti preskúmavané v tomto konaní sú založené na v zásade identickejargumentácii ako predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd, aplikujúc zásaduhospodárnosti svojho postupu, nepovažuje za potrebné opakovať svoju argumentáciu, nazáklade ktorej predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné a odmietolich v časti smerujúcej proti rozhodnutiam odvolacích súdov ako zjavne neopodstatnené.Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svojimi novými sťažnosťami zbytočne zahlcujerozhodovaciu agendu ústavného súdu, hoci dôvody, pre ktoré ústavný súd odmieta jejidentické sťažnosti, sú jej známe, ústavný súd považuje za dostatočné poukázať nauznesenia, v ktorých je obsiahnutá jeho argumentácia, na základe ktorej dospel k záveruo neodôvodnenosti sťažností sťažovateľky [ide napr. o uznesenia sp. zn. I. ÚS 382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012z 18. septembra 2012, a sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn.II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (tieto sa týkali prípadov, keď bol exekučným titulomrozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (ide o prípady, keď bola exekučným titulom notárskazápisnica, pozn.)] a konštatuje, že táto argumentácia sa v plnom rozsahu vzťahuje aj nasťažnosti predbežne prerokúvané v tomto konaní.

Osobitne považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k tej časti argumentáciesťažovateľky, v ktorej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012. Označeným uznesením Krajský súd v Bratislavezrušil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutážiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istinya v časti úrokov z omeškania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že Krajský súdv Bratislave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v predmetnej veci z dôvodunepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, nie však z dôvodov, ktoré súrelevantné pre posudzovanie napadnutých uznesení krajského súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné zaujať výslovne svoj postoj aj k argumentáciisťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušenia jej práv na účinný prostriedok nápravya na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnostikonania. K porušeniu zásady kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že krajský súdv napadnutých veciach pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskejdoložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom(sťažovateľka túto povinnosť krajského súdu odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veciBanif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.). Ústavný súdvo vzťahu k tejto argumentácii uvádza, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sas dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzanýchdôvodov už z napadnutých uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručenínapadnutých uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanieproti uzneseniu okresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadochvylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a formuloval právne názory, nazáklade ktorých dospel k záveru, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov súvecne správne.

V prospech ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd pripomína, že preústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na obochstupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedenázásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásadeprisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadnéprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospelk záveru, že napadnutým postupom krajského súdu bol v posudzovaných veciach princípkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je integrálnou súčasťou práv zaručených čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný. Za týchto okolností ničnesignalizuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzalich vydaniu, mohlo dôjsť k porušeniu práv, ktoré označila sťažovateľka.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostisťažovateľky v častiach smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdua postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015