znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 863/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnickácesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013, za účasti Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   336/2012z 28. augusta 2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 331,13   € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Gažíka, Bojnická cesta 7, Prievidza, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola21. novembra 2013   faxom a   25.   novembra   2013   poštou   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jehouznesením z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnémusúdu Senica (ďalej len „okresný súd“) domáha voči spoločnosti (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 45 641,64 € s príslušenstvom.

Dňa 25. septembra 2009 podali ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„tlačiarne“), návrh na pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.Okresný súd o predmetnom návrhu rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že munevyhovel.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podali   tlačiarne   odvolanie,   o   ktorom   rozhodolKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 21. júna 2010 tak, že uznesenieokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodol2. decembra 2010 tak, že povolil vstup tlačiarní ako vedľajšieho účastníka.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súduznesením sp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdupotvrdil. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 28. februára 2012.

Sťažovateľ následne v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu podaldovolanie,   ktoré   podal   telefaxom   28.   marca   2012   a   následne   ho   doplnil   originálomzaslaným na poštovú prepravu 29. marca 2012.

Sťažovateľovi bolo následne 30. októbra 2012 okresným súdom doručené vyjadrenieodporcu k jeho dovolaniu.

Najvyšší   súd   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   napadnutým   uznesenímz 28. augusta 2013, ktorým toto dovolanie odmietol ako oneskorene podané.

Sťažovateľ ďalej uvádza:„Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2012 (utorok). V zmysle § 240 Občianskeho súdneho poriadku je práve právoplatnosť rozhodujúcim začiatkom plynutia jednomesačnej lehoty   na   podanie   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Z   uvedeného   dôvodu pripadol koniec lehoty na jeho podanie dňa 28. 3. 2012 (streda).

... Aj napriek skutočnosti, že podanie dovolania je viazané procesnou objektívnou lehotou a stačilo by ho v posledný deň lehoty podať na poštovú prepravu, ja som svoje podanie   prvostupňovému   súdu   dňa   28.   3.   2012   odfaxoval.   V   súlade   s   §   42   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku som dovolanie urobené telefaxom doplnil predložením jeho originálu, keď som ho v trojdňovej lehote dňa 29. 3. 2012 zaslal Okresnému súdu Senica. Z uvedeného dôvodu som ho nemohol podať po uplynutí lehoty, ako tvrdí najvyšší súd. Podľa najvyššieho súdu zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak. Uvedená skutočnosť ma o to viac zaráža, keď k originálu dovolania bol priložený doklad o jeho odoslaní telefaxom zo dňa 28. 3. 2012. Z uvedeného dôvodu súdy museli, resp. mali mať vedomosť o tom, že som najprv svoje dovolanie odfaxoval. Konieckoncov uvedené vyplýva aj zo samotného postupu prvostupňového súdu, keď tento dovolanie v zmysle § 241 ods. 3 OSP... a § 209a ods. 1 OSP...   doručil   odporcovi   na   vyjadrenie.   V   prípade,   že   by   som   dovolanie   podal   ako oneskorené a vyplývalo by to aj zo samotného súdneho spisu, nemal by Okresný súd Senica dôvod vykonávať formálne úkony, ku ktorým ho zaväzuje Občiansky súdny poriadok a rovno by vec postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Uvedené sa však nestalo a aj z tohto dôvodu nemal najvyšší súd dôvod moje dovolanie odmietnuť pre oneskorenosť.

Na   druhej   strane   najvyšší   súd   sa   nikde   vo   svojom   rozhodnutí   nevysporiadal s faxovým podaním dovolania. Nie je mi preto jasné, či sa v spise, ktorý mal najvyšší súd k dispozícii, vôbec moje faxové podanie a/alebo samotný doklad o jeho zaslaní telefaxom tvoriaci   prílohu   originálu   podaného   dovolania   nachádzalo,   alebo   či   len   došlo k prehliadnutiu tejto skutočnosti zo strany najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu mám za to,   že   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   došlo   k   porušeniu   mojich základných ľudských práv a slobôd, ktoré mi zaručuje Ústava Slovenskej republiky.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   odsek   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   konaním   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 zo dňa 28. 8. 2013, bolo porušené.

...   Zrušuje   sa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn... 2 Cdo 336/2012 zo dňa 28. 8. 2013 a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho   zastúpenia   na   účet   advokáta...   vo   výške   331,13   EUR   v   lehote   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Na   účely   predbežného   prerokovania   sťažnosti   a   posúdenia   ústavnej   udržateľnostizáverov   najvyššieho   súdu   si   ústavný   súd   zaobstaral   súdny   spis   okresného   súdu.V predmetnom   súdnom   spise   bolo   doložené   dovolanie   sťažovateľa   v   rozsahu   5   stráns prezenčnou pečiatkou okresného súdu, podľa ktorej toto dovolanie bolo okresnému súdudoručené 30. marca 2012. Z obálky, v ktorej bolo dovolanie zaslané okresnému súdu,vyplýva, že predmetná zásielka bola podaná na pošte 29. marca 2012.

V súdnom spise bolo k dovolaniu pripojené potvrdenie – správa „XMT Report“o faxovej komunikácii. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že 28. marca 2012 bol na faxovéčíslo okresného súdu v čase od 18.01 h do 18.04 h zaslaný dokument v rozsahu 5 strán.

Ústavný   súd   doručil   predsedovi   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,ktorý vykonával úkony v napadnutom dovolacom konaní, sťažnosť sťažovateľa s výzvou,aby sa k nej vyjadril. Predseda okresného súdu zaslal ústavnému súdu svoje vyjadreniev prípise sp. zn. Spr. 1621/14 zo 16. októbra 2014, v ktorom uviedol:

„Z   prehľadu   komunikácií   o   doručených   listinách   prostredníctvom   faxu je preukázané, že dňa 28. 3. 2012 boli doručené 4 podania, pričom pri jednom z nich namiesto čísla odosielateľa je uvedených iba 5 núl, ktorá skutočnosť je netypická, keďže pri každom príjme faxovej správy je uvedené číslo odosielateľa. Takto sa nedá špecifikovať, odkiaľ takéto podanie prišlo. V ďalšom je potrebné poukázať   na to,   že každé podanie doručené na OS Senica prostredníctvom faxu je založené do spisu, do ktorého bolo podané. V   predmetnom   spise   sa   dovolanie   zaslané   faxom   nenachádza,   pričom   je   známe, že potvrdenia   o   doručení   faxových   správ   je   možné   technicky   dodatočne   upravovať. Na druhej strane je nutné uviesť i to, že nie je možné vylúčiť nepripojenie tej ktorej faxovej správy k tomu ktorému spisu, z dôvodu zlyhania ľudského faktora.“

Predseda   okresného   súdu   k   vyjadreniu   pripojil   prehľad   faxových   komunikáciíokresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresnému súdu boli 28. marca 2012 doručené4 podania   faxom,   pričom   podanie   s   poradovým   číslom   9   bolo   zaslané   z   faxovéhočísla 00000 so začiatkom o 16.44 h. Podľa uvedeného prehľadu toto podanie malo rozsah5 strán a bolo doručené „v poriadku“.

Ústavný súd následne vyzval predsedu okresného súdu, aby mu doručil podania,ktoré boli okresnému súdu zaslané 28. marca 2012 faxom v takom rozsahu, aby bolo možnéurčiť,   či   niektoré   z   týchto   podaní   je   identické   s   dovolaním   sťažovateľa   protiuzneseniu krajského súdu z 13. februára 2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu poštou30. marca 2012.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   predseda   okresného   súdu   prípisom   sp.   zn.Spr. 1661/14 z 12. novembra 2014, v ktorom uviedol:

„Na   Vašu   žiadosť   o   zaslanie   identifikácie   faxových   podaní   doručených   dňa 28. 3. 2012 Vám oznamujem, že na základe nášho zistenia jedno podanie bolo podané z advokátskej   kancelárie,   jedno   od   exekútora ⬛⬛⬛⬛,   a   jedno od primátora mesta.

Tunajší súd požiadal spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ o identifikáciu štvrtého odosielateľa dokumentov zo dňa 28. 3. 2012, ktoré boli zaslané prostredníctvom faxu   na   faxové   číslo   034   651   3803   Okresného   súdu   Senica,   so   začiatkom   odoslania 16.44 hod. v počte 5 strán, keďže pri tomto odosielateľovi faxové číslo nebolo uvedené.

tunajšiemu súdu oznámila,   že výpis z prijatých hovorov/faxov neposkytujú.“

Predseda okresného súdu napriek výzve ústavného súdu nezaslal ústavnému súdužiadne   z   podaní   doručených   okresnému   súdu   28.   marca   2012   faxom   v   podobe,   ktoráby umožňovala   záver   o   totožnosti   niektorého   z   týchto   podaní   s   dovolaním   sťažovateľadoručeným okresnému súdu poštou 30. marca 2012.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 23. septembra 2013 prijalsťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšiekonanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa   a   predsedníčku   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššiehosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospelk záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015z 12. februára 2015, v ktorom poukázala na predmet konania a na rozhodnutie krajskéhosúdu, následne uviedla:

«Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal   s   faxovým   podaním   dovolania“.   K   tomu   treba   uviesť,   že   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   v   predmetnom   konaní   vychádzal   z   obsahu   spisu,   ktorý   mu bol predložený zo strany súdu prvého stupňa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ponecháva   rozhodnutie   o   sťažnosti   žalobcu na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky...»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupredsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 23. marca 2015, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku doručenému ústavnému súdu 03. 03. 2015 uvádza, že rozhodol na základe spisu a v ňom sa nenachádzalo žiadne faxové podanie. K uvedenému pripomínam, že bolo povinnosťou okresného súdu nielen priložiť   príslušné   faxové   podanie   zo   dňa   28.   03.   2012,   ale   i   v   prípade,   že   by   došlo k pochybeniu zo strany súdu a uvedené podanie nepriložil, tak mal do spisu riadne založiť písomné vyhotovenie daného podania, prílohou ktorého bolo potvrdenie o zaslaní podania faxom. Najvyšší súd nepopiera, že podanie bolo vykonané riadne 28. 03. 2012. To, kto pochybil, nie je v možnostiach skúmania účastníka konania a z tohto dôvodu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol tak, ako som navrhol. V tejto súvislosti poukazujem na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, napr. R 18/2008, ktorá rieši práve otázku zasielania písomného vyhovenia podania zaslaného súdu faxom.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovikonania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadnehoopravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovneupravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonomna poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranumusí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnejochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   tejto   ochrany   však   neznamená   právo   na   úspechv mimoriadnom opravnom konaní (IV. ÚS 106/2010).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV.   ÚS   77/02,II. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnychpredpisov   (čl.   46   ods.   4   a   čl.   51   ods.   1   ústavy),   ktoré   upravujú   podmienky   konania,ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravnéhopostupu najvyššieho súdu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odmietol jeho dovolanie akopodané oneskorene. Najvyšší súd nezohľadnil to, že sťažovateľ dovolanie podal súdu prvéhostupňa 28. marca 2012 faxom a následne mu ho 29. marca 2012 zaslal poštou. Keďžedovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012,sťažovateľ sa domnieva, že dovolanie podal včas.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   z   28.   augusta   2013   odmietol   dovolaniesťažovateľa ako podané oneskorene, pričom v odôvodnení uviedol:

„Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené   navrhovateľovi   28.   februára   2012   (utorok),   vedľajšiemu   účastníkovi

27. februára   2012   a   odporcovi   28.   februára   2012.   Napadnuté   uznesenie   odvolacieho súdu nadobudlo   právoplatnosť   28.   februára   2012   (utorok).   Pretože   právoplatnosť je skutočnosťou určujúcou začiatok plynutia jednomesačnej lehoty na podanie dovolania v zmysle   citovaného   ustanovenia   §   240   ods.   1   O.   s.   p.,   pripadol   koniec   tejto   lehoty na 28. marca 2012 (streda). Navrhovateľ podal dovolanie 29. marca 2012, teda po uplynutí lehoty. Zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak.“

Súčasťou   súdneho   spisu   okresného   súdu   bola   aj   správa   o   faxovej   komunikácii„XMT Report“. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevysporiadals   touto   správou   o   faxovej   komunikácii „XMT   Report“ z   28.   marca   2012   o   zaslanídokumentu v rozsahu 5 strán na faxové číslo okresného súdu. Zo súdneho spisu vyplýva,že najvyšší súd nijako nezisťoval bližší obsah predmetnej správy o faxovej komunikácii,t. j. nezisťoval, aký dokument mal byť okresnému súdu zaslaný 28. marca 2012 faxom.Najvyšší   súd   nevyzval   sťažovateľa,   aby   objasnil   obsah   predmetnej   správy,   a   nežiadalani okresný súd o informáciu o podaní, ktoré mu malo byť 28. marca 2012 doručené faxom,a neskúmal ani jeho relevanciu pre napadnuté dovolacie konanie. Je potrebné zohľadniťaj to,   že   správa   o faxovej   komunikácii „XMT   Report“ neobsahuje   také   údaje,   ktoréby jednoznačne indikovali druh a obsah dokumentu, ktorý mal byť faxom zaslaný. Možnopripustiť aj to, že údaje na správach o faxovej komunikácii nemusia zodpovedať skutočnosti,keďže závisia napr. od nastavenia času a dátumu na faxe, ktorý bol použitý na odoslaniedokumentu.   Na tomto   základe   možno   konštatovať,   že   súdny   spis   okresného   súdu   v   tejpodobe,   ako   bol   predložený   najvyššiemu   súdu,   napriek   priloženej   správe   o faxovejkomunikácii   neposkytoval   jednoznačnú   indikáciu   toho,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolozaslané okresnému súdu faxom.

Okrem   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   vykonáva   v   dovolacom   konaníprocesné úkony aj súd prvého stupňa (§ 240 ods. 1, § 241 ods. 4 Občianskeho súdnehoporiadku).

Podľa   § 133   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „spravovacíporiadok“) pri prijímaní podania urobeného telegraficky alebo telefaxom sa postupuje podľa§ 129. Ak predpisy o konaní pred súdmi vyžadujú potvrdenie takýchto podaní písomnealebo ústne do zápisnice alebo ich doplnenie písomne alebo ústne do zápisnice, prípadnepredložením   originálu   v   určenej   lehote,   je   potrebné   ich   takto   potvrdiť   alebo   doplniť.Ak nedôjde   k   ich   potvrdeniu   alebo   doplneniu   v   určenej   lehote,   na   tieto   podaniasa ďalej neprihliada a táto skutočnosť sa vyznačí v aplikácii.

Podľa   §   129   spravovacieho   poriadku   prijaté   podania,   ktorými   sa   dáva   podnetna začatie konania, podateľňa eviduje pomocou aplikácie. Podateľňa je určená na prijímaniepodaní každý pracovný deň v úradných hodinách určených rozvrhom práce.

Podľa   §   8   spravovacieho   poriadku   podateľňa   je   určená   najmä   na   prijímaniea evidenciu podaní adresovaných súdu. Podateľňa je spoločná pre všetky súdne oddeleniaa ďalšie organizačné útvary súdu.

Podľa § 156 ods. 1 spravovacieho poriadku každé podanie došlé súdu sa zapíšedo príslušného   súdneho   registra   pod   spisovou   značkou,   ktorá   bola   pridelená   aplikácioualebo sudcom, prípadne asistentom, ak ide o podania zapisované do registrov podľa § 130ods. 3. Ak táto vyhláška neustanovuje inak, spisová značka sa zachová pre uvedenú vecaž do jej skončenia. Ďalšie podania vzťahujúce sa na vec už zapísanú do súdneho registra salen pripoja k súdnemu spisu v tej istej veci.

Podľa § 2 ods. 5 spravovacieho poriadku ak sa v tejto vyhláške používa pojemaplikácia, rozumejú sa tým technické a programové prostriedky schválené Ministerstvomspravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   určené   na   spracovanieagendy súdu.

Z   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   eviduje   štyripodania doručené faxom 28. marca 2012. Tri z nich vo svojom vyjadrení identifikoval,štvrté pod poradovým číslom 9 však nie. Podľa prehľadu faxových komunikácií predmetnépodanie   v rozsahu   5   strán   bolo   doručené „v   poriadku“.   Predseda   okresného   súdunepreukázal, aké podanie bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2012 faxom, ktoréje v prehľade faxovej komunikácie pod poradovým číslom 9, pričom uvedená skutočnosťmôže   byť   relevantná   na   posúdenie   tvrdenia   sťažovateľa,   že   dovolanie   proti   uzneseniukrajského súdu sp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom28. marca 2012.

Pochybenie   súdu   prvého   stupňa   pri   vykonávaní   úkonov   v   dovolacom   konaníje v zásade potrebné pripočítať na ťarchu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Okresnýsúd nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že predmetné dovolanie doručil okresnému súdu faxom28.   marca   2012,   nie   je   tak   zrejmé,   či   pochybil   pri   vykonávaní   úkonov   v   napadnutomdovolacom konaní – predovšetkým pri prijímaní a evidencii doručených podaní. Vzhľadomna konkrétne okolnosti tohto prípadu uvedenú skutočnosť nemožno vyhodnotiť na ťarchusťažovateľa.   Za   týchto   okolností   je   potrebné   považovať   záver najvyššieho   súdu   o   tom,že dovolanie sťažovateľa bolo podané po uplynutí lehoty, za nepreskúmateľný a zjavneneodôvodnený, a preto ústavne neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesenímsp. zn. 2 Cdo 336/2012 z 28. augusta 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa akopodané oneskorene, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vecvrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 336/2012 z 28. augusta 2013 porušiloznačené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súdzrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdua vysporiadať sa so správou o faxovej komunikácii „XMT Report“, ktorá bola súčasťousúdneho spisu okresného súdu. Najvyšší súd bude povinný skúmať relevanciu tejto správyo faxovej   komunikácii,   prípadne   relevanciu   dokumentu,   ktorý   mal   byť   zaslanýokresnému súdu,   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdusp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom 28. marca 2012.Následne bude najvyšší súd povinný opäť rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa a okrem inéhoposúdiť aj otázku, či toto dovolanie podal sťažovateľ včas.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ajo úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkonyprávnej služby.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   úhradu   trov   konaniav uplatnenej   sume,   t.   j.   331,13   €,   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkonyprávnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpeniavrátane   prvej   porady   s   klientom,   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy).   Ústavný   súdvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotovýchvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtovéhozákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokátje platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (čo ústavný súd zistil zo zoznamudaňových subjektov registrovaných pre DPH dostupného na internetovej stránke Finančnejsprávy Slovenskej republiky www.financnasprava.sk )], uvedená suma bola zvýšená o DPHvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľavýroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. apríla 2015