SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 863/2014-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnickácesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013, za účasti Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo336/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 336/2012z 28. augusta 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Gažíka, Bojnická cesta 7, Prievidza, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. novembra 2013 faxom a 25. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jehouznesením z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnémusúdu Senica (ďalej len „okresný súd“) domáha voči spoločnosti (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 45 641,64 € s príslušenstvom.
Dňa 25. septembra 2009 podali ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„tlačiarne“), návrh na pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.Okresný súd o predmetnom návrhu rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že munevyhovel.
Proti uzneseniu okresného súdu podali tlačiarne odvolanie, o ktorom rozhodolKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 21. júna 2010 tak, že uznesenieokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, rozhodol2. decembra 2010 tak, že povolil vstup tlačiarní ako vedľajšieho účastníka.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súduznesením sp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdupotvrdil. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 28. februára 2012.
Sťažovateľ následne v sťažnosti uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu podaldovolanie, ktoré podal telefaxom 28. marca 2012 a následne ho doplnil originálomzaslaným na poštovú prepravu 29. marca 2012.
Sťažovateľovi bolo následne 30. októbra 2012 okresným súdom doručené vyjadrenieodporcu k jeho dovolaniu.
Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesenímz 28. augusta 2013, ktorým toto dovolanie odmietol ako oneskorene podané.
Sťažovateľ ďalej uvádza:„Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2012 (utorok). V zmysle § 240 Občianskeho súdneho poriadku je práve právoplatnosť rozhodujúcim začiatkom plynutia jednomesačnej lehoty na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného dôvodu pripadol koniec lehoty na jeho podanie dňa 28. 3. 2012 (streda).
... Aj napriek skutočnosti, že podanie dovolania je viazané procesnou objektívnou lehotou a stačilo by ho v posledný deň lehoty podať na poštovú prepravu, ja som svoje podanie prvostupňovému súdu dňa 28. 3. 2012 odfaxoval. V súlade s § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku som dovolanie urobené telefaxom doplnil predložením jeho originálu, keď som ho v trojdňovej lehote dňa 29. 3. 2012 zaslal Okresnému súdu Senica. Z uvedeného dôvodu som ho nemohol podať po uplynutí lehoty, ako tvrdí najvyšší súd. Podľa najvyššieho súdu zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak. Uvedená skutočnosť ma o to viac zaráža, keď k originálu dovolania bol priložený doklad o jeho odoslaní telefaxom zo dňa 28. 3. 2012. Z uvedeného dôvodu súdy museli, resp. mali mať vedomosť o tom, že som najprv svoje dovolanie odfaxoval. Konieckoncov uvedené vyplýva aj zo samotného postupu prvostupňového súdu, keď tento dovolanie v zmysle § 241 ods. 3 OSP... a § 209a ods. 1 OSP... doručil odporcovi na vyjadrenie. V prípade, že by som dovolanie podal ako oneskorené a vyplývalo by to aj zo samotného súdneho spisu, nemal by Okresný súd Senica dôvod vykonávať formálne úkony, ku ktorým ho zaväzuje Občiansky súdny poriadok a rovno by vec postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Uvedené sa však nestalo a aj z tohto dôvodu nemal najvyšší súd dôvod moje dovolanie odmietnuť pre oneskorenosť.
Na druhej strane najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s faxovým podaním dovolania. Nie je mi preto jasné, či sa v spise, ktorý mal najvyšší súd k dispozícii, vôbec moje faxové podanie a/alebo samotný doklad o jeho zaslaní telefaxom tvoriaci prílohu originálu podaného dovolania nachádzalo, alebo či len došlo k prehliadnutiu tejto skutočnosti zo strany najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu mám za to, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd, ktoré mi zaručuje Ústava Slovenskej republiky.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 336/2012 zo dňa 28. 8. 2013, bolo porušené.
... Zrušuje sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn... 2 Cdo 336/2012 zo dňa 28. 8. 2013 a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta... vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Na účely predbežného prerokovania sťažnosti a posúdenia ústavnej udržateľnostizáverov najvyššieho súdu si ústavný súd zaobstaral súdny spis okresného súdu.V predmetnom súdnom spise bolo doložené dovolanie sťažovateľa v rozsahu 5 stráns prezenčnou pečiatkou okresného súdu, podľa ktorej toto dovolanie bolo okresnému súdudoručené 30. marca 2012. Z obálky, v ktorej bolo dovolanie zaslané okresnému súdu,vyplýva, že predmetná zásielka bola podaná na pošte 29. marca 2012.
V súdnom spise bolo k dovolaniu pripojené potvrdenie – správa „XMT Report“o faxovej komunikácii. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že 28. marca 2012 bol na faxovéčíslo okresného súdu v čase od 18.01 h do 18.04 h zaslaný dokument v rozsahu 5 strán.
Ústavný súd doručil predsedovi okresného súdu ako súdu prvého stupňa,ktorý vykonával úkony v napadnutom dovolacom konaní, sťažnosť sťažovateľa s výzvou,aby sa k nej vyjadril. Predseda okresného súdu zaslal ústavnému súdu svoje vyjadreniev prípise sp. zn. Spr. 1621/14 zo 16. októbra 2014, v ktorom uviedol:
„Z prehľadu komunikácií o doručených listinách prostredníctvom faxu je preukázané, že dňa 28. 3. 2012 boli doručené 4 podania, pričom pri jednom z nich namiesto čísla odosielateľa je uvedených iba 5 núl, ktorá skutočnosť je netypická, keďže pri každom príjme faxovej správy je uvedené číslo odosielateľa. Takto sa nedá špecifikovať, odkiaľ takéto podanie prišlo. V ďalšom je potrebné poukázať na to, že každé podanie doručené na OS Senica prostredníctvom faxu je založené do spisu, do ktorého bolo podané. V predmetnom spise sa dovolanie zaslané faxom nenachádza, pričom je známe, že potvrdenia o doručení faxových správ je možné technicky dodatočne upravovať. Na druhej strane je nutné uviesť i to, že nie je možné vylúčiť nepripojenie tej ktorej faxovej správy k tomu ktorému spisu, z dôvodu zlyhania ľudského faktora.“
Predseda okresného súdu k vyjadreniu pripojil prehľad faxových komunikáciíokresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresnému súdu boli 28. marca 2012 doručené4 podania faxom, pričom podanie s poradovým číslom 9 bolo zaslané z faxovéhočísla 00000 so začiatkom o 16.44 h. Podľa uvedeného prehľadu toto podanie malo rozsah5 strán a bolo doručené „v poriadku“.
Ústavný súd následne vyzval predsedu okresného súdu, aby mu doručil podania,ktoré boli okresnému súdu zaslané 28. marca 2012 faxom v takom rozsahu, aby bolo možnéurčiť, či niektoré z týchto podaní je identické s dovolaním sťažovateľa protiuzneseniu krajského súdu z 13. februára 2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu poštou30. marca 2012.
Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu prípisom sp. zn.Spr. 1661/14 z 12. novembra 2014, v ktorom uviedol:
„Na Vašu žiadosť o zaslanie identifikácie faxových podaní doručených dňa 28. 3. 2012 Vám oznamujem, že na základe nášho zistenia jedno podanie bolo podané z advokátskej kancelárie, jedno od exekútora ⬛⬛⬛⬛, a jedno od primátora mesta.
Tunajší súd požiadal spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ o identifikáciu štvrtého odosielateľa dokumentov zo dňa 28. 3. 2012, ktoré boli zaslané prostredníctvom faxu na faxové číslo 034 651 3803 Okresného súdu Senica, so začiatkom odoslania 16.44 hod. v počte 5 strán, keďže pri tomto odosielateľovi faxové číslo nebolo uvedené.
tunajšiemu súdu oznámila, že výpis z prijatých hovorov/faxov neposkytujú.“
Predseda okresného súdu napriek výzve ústavného súdu nezaslal ústavnému súdužiadne z podaní doručených okresnému súdu 28. marca 2012 faxom v podobe, ktoráby umožňovala záver o totožnosti niektorého z týchto podaní s dovolaním sťažovateľadoručeným okresnému súdu poštou 30. marca 2012.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 23. septembra 2013 prijalsťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšiekonanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcusťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššiehosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospelk záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015z 12. februára 2015, v ktorom poukázala na predmet konania a na rozhodnutie krajskéhosúdu, následne uviedla:
«Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s faxovým podaním dovolania“. K tomu treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní vychádzal z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený zo strany súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky...»
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupredsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 23. marca 2015, v ktorom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku doručenému ústavnému súdu 03. 03. 2015 uvádza, že rozhodol na základe spisu a v ňom sa nenachádzalo žiadne faxové podanie. K uvedenému pripomínam, že bolo povinnosťou okresného súdu nielen priložiť príslušné faxové podanie zo dňa 28. 03. 2012, ale i v prípade, že by došlo k pochybeniu zo strany súdu a uvedené podanie nepriložil, tak mal do spisu riadne založiť písomné vyhotovenie daného podania, prílohou ktorého bolo potvrdenie o zaslaní podania faxom. Najvyšší súd nepopiera, že podanie bolo vykonané riadne 28. 03. 2012. To, kto pochybil, nie je v možnostiach skúmania účastníka konania a z tohto dôvodu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol tak, ako som navrhol. V tejto súvislosti poukazujem na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, napr. R 18/2008, ktorá rieši práve otázku zasielania písomného vyhovenia podania zaslaného súdu faxom.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovikonania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadnehoopravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovneupravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonomna poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranumusí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnejochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspechv mimoriadnom opravnom konaní (IV. ÚS 106/2010).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02,II. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnychpredpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania,ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravnéhopostupu najvyššieho súdu.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odmietol jeho dovolanie akopodané oneskorene. Najvyšší súd nezohľadnil to, že sťažovateľ dovolanie podal súdu prvéhostupňa 28. marca 2012 faxom a následne mu ho 29. marca 2012 zaslal poštou. Keďžedovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012,sťažovateľ sa domnieva, že dovolanie podal včas.
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2013 odmietol dovolaniesťažovateľa ako podané oneskorene, pričom v odôvodnení uviedol:
„Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené navrhovateľovi 28. februára 2012 (utorok), vedľajšiemu účastníkovi
27. februára 2012 a odporcovi 28. februára 2012. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2012 (utorok). Pretože právoplatnosť je skutočnosťou určujúcou začiatok plynutia jednomesačnej lehoty na podanie dovolania v zmysle citovaného ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p., pripadol koniec tejto lehoty na 28. marca 2012 (streda). Navrhovateľ podal dovolanie 29. marca 2012, teda po uplynutí lehoty. Zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak.“
Súčasťou súdneho spisu okresného súdu bola aj správa o faxovej komunikácii„XMT Report“. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevysporiadals touto správou o faxovej komunikácii „XMT Report“ z 28. marca 2012 o zaslanídokumentu v rozsahu 5 strán na faxové číslo okresného súdu. Zo súdneho spisu vyplýva,že najvyšší súd nijako nezisťoval bližší obsah predmetnej správy o faxovej komunikácii,t. j. nezisťoval, aký dokument mal byť okresnému súdu zaslaný 28. marca 2012 faxom.Najvyšší súd nevyzval sťažovateľa, aby objasnil obsah predmetnej správy, a nežiadalani okresný súd o informáciu o podaní, ktoré mu malo byť 28. marca 2012 doručené faxom,a neskúmal ani jeho relevanciu pre napadnuté dovolacie konanie. Je potrebné zohľadniťaj to, že správa o faxovej komunikácii „XMT Report“ neobsahuje také údaje, ktoréby jednoznačne indikovali druh a obsah dokumentu, ktorý mal byť faxom zaslaný. Možnopripustiť aj to, že údaje na správach o faxovej komunikácii nemusia zodpovedať skutočnosti,keďže závisia napr. od nastavenia času a dátumu na faxe, ktorý bol použitý na odoslaniedokumentu. Na tomto základe možno konštatovať, že súdny spis okresného súdu v tejpodobe, ako bol predložený najvyššiemu súdu, napriek priloženej správe o faxovejkomunikácii neposkytoval jednoznačnú indikáciu toho, že dovolanie sťažovateľa bolozaslané okresnému súdu faxom.
Okrem najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vykonáva v dovolacom konaníprocesné úkony aj súd prvého stupňa (§ 240 ods. 1, § 241 ods. 4 Občianskeho súdnehoporiadku).
Podľa § 133 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovacíporiadok“) pri prijímaní podania urobeného telegraficky alebo telefaxom sa postupuje podľa§ 129. Ak predpisy o konaní pred súdmi vyžadujú potvrdenie takýchto podaní písomnealebo ústne do zápisnice alebo ich doplnenie písomne alebo ústne do zápisnice, prípadnepredložením originálu v určenej lehote, je potrebné ich takto potvrdiť alebo doplniť.Ak nedôjde k ich potvrdeniu alebo doplneniu v určenej lehote, na tieto podaniasa ďalej neprihliada a táto skutočnosť sa vyznačí v aplikácii.
Podľa § 129 spravovacieho poriadku prijaté podania, ktorými sa dáva podnetna začatie konania, podateľňa eviduje pomocou aplikácie. Podateľňa je určená na prijímaniepodaní každý pracovný deň v úradných hodinách určených rozvrhom práce.
Podľa § 8 spravovacieho poriadku podateľňa je určená najmä na prijímaniea evidenciu podaní adresovaných súdu. Podateľňa je spoločná pre všetky súdne oddeleniaa ďalšie organizačné útvary súdu.
Podľa § 156 ods. 1 spravovacieho poriadku každé podanie došlé súdu sa zapíšedo príslušného súdneho registra pod spisovou značkou, ktorá bola pridelená aplikácioualebo sudcom, prípadne asistentom, ak ide o podania zapisované do registrov podľa § 130ods. 3. Ak táto vyhláška neustanovuje inak, spisová značka sa zachová pre uvedenú vecaž do jej skončenia. Ďalšie podania vzťahujúce sa na vec už zapísanú do súdneho registra salen pripoja k súdnemu spisu v tej istej veci.
Podľa § 2 ods. 5 spravovacieho poriadku ak sa v tejto vyhláške používa pojemaplikácia, rozumejú sa tým technické a programové prostriedky schválené Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) určené na spracovanieagendy súdu.
Z vyjadrení predsedu okresného súdu vyplýva, že okresný súd eviduje štyripodania doručené faxom 28. marca 2012. Tri z nich vo svojom vyjadrení identifikoval,štvrté pod poradovým číslom 9 však nie. Podľa prehľadu faxových komunikácií predmetnépodanie v rozsahu 5 strán bolo doručené „v poriadku“. Predseda okresného súdunepreukázal, aké podanie bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2012 faxom, ktoréje v prehľade faxovej komunikácie pod poradovým číslom 9, pričom uvedená skutočnosťmôže byť relevantná na posúdenie tvrdenia sťažovateľa, že dovolanie proti uzneseniukrajského súdu sp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom28. marca 2012.
Pochybenie súdu prvého stupňa pri vykonávaní úkonov v dovolacom konaníje v zásade potrebné pripočítať na ťarchu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Okresnýsúd nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že predmetné dovolanie doručil okresnému súdu faxom28. marca 2012, nie je tak zrejmé, či pochybil pri vykonávaní úkonov v napadnutomdovolacom konaní – predovšetkým pri prijímaní a evidencii doručených podaní. Vzhľadomna konkrétne okolnosti tohto prípadu uvedenú skutočnosť nemožno vyhodnotiť na ťarchusťažovateľa. Za týchto okolností je potrebné považovať záver najvyššieho súdu o tom,že dovolanie sťažovateľa bolo podané po uplynutí lehoty, za nepreskúmateľný a zjavneneodôvodnený, a preto ústavne neudržateľný.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesenímsp. zn. 2 Cdo 336/2012 z 28. augusta 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa akopodané oneskorene, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vecvrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 336/2012 z 28. augusta 2013 porušiloznačené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súdzrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdua vysporiadať sa so správou o faxovej komunikácii „XMT Report“, ktorá bola súčasťousúdneho spisu okresného súdu. Najvyšší súd bude povinný skúmať relevanciu tejto správyo faxovej komunikácii, prípadne relevanciu dokumentu, ktorý mal byť zaslanýokresnému súdu, s tvrdením sťažovateľa, že dovolanie proti uzneseniu krajského súdusp. zn. 11 Co 38/2011 z 13. februára 2012 podal okresnému súdu faxom 28. marca 2012.Následne bude najvyšší súd povinný opäť rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa a okrem inéhoposúdiť aj otázku, či toto dovolanie podal sťažovateľ včas.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ajo úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkonyprávnej služby.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konaniav uplatnenej sume, t. j. 331,13 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkonyprávnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpeniavrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súdvychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotovýchvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtovéhozákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokátje platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (čo ústavný súd zistil zo zoznamudaňových subjektov registrovaných pre DPH dostupného na internetovej stránke Finančnejsprávy Slovenskej republiky www.financnasprava.sk )], uvedená suma bola zvýšená o DPHvo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľavýroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. apríla 2015