SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 862/2014-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,, zastúpeného JUDr. Vladimírom Legéňom, Centrum 1/1,Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom podsp. zn. 7 C 9/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012 a postupom Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 88/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách aj „odporca“), zastúpeného JUDr. Vladimírom Legéňom, Centrum 1/1, PovažskáBystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 9/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012 a postupomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.17 Co 88/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 9/2012, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalobcovia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), domáhali zrušenia a vyporiadaniapodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území, a to rodinnému domu ⬛⬛⬛⬛ postavenému na parcele zastavané plochy a nádvoria o výmere 77 m2, hospodárskej budove ⬛⬛⬛⬛, postavenejna parcele ⬛⬛⬛⬛, zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, k parcelám zastavané plochy a nádvoria o výmere 317 m2, ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochya nádvoria o výmere 77 m2 a ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochy a nádvoria o výmere 35 m2a ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, ktoré sú zapísané na listevlastníctva (ďalej aj „nehnuteľnosti“).
Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom č. k. 7 C 9/2012-165z 12. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil podielovéspoluvlastníctvo medzi sťažovateľom a žalobcami k označeným nehnuteľnostiam a súčasneho vyporiadal tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do bezpodielového spoluvlastníctvažalobcov, ktorým zároveň uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na vyrovnanie jehopodielu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva finančnú čiastku v sume 5 525 €do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a tiež rozhodol o trovách súdneho konania tak,že sťažovateľa zaviazal nahradiť ich žalobcom k rukám ich právnej zástupkyne a trovykonania preddavkované štátom zaplatiť na účet okresného súdu. Okresný súd svojerozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 142 ods. 1 a 2 Občianskehozákonníka.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,že konanie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutievo veci, okresný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, doteraz zistený skutkovýstav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy a okresný súd vec nesprávneprávne posúdil. V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2písm. b), c), d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľokresnému súdu konkrétne vytýkal, že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom,že predmetné nehnuteľnosti užíva iba on sám, že medzi ním a žalobcami dochádzaku vzájomným nezhodám a že žalobcovia majú reálny záujem predmetné nehnuteľnostizrekonštruovať a následne v nich bývať, tiež uviedol, že žalobcovia nemajú ani dostatokfinančných prostriedkov na rekonštrukciu nehnuteľností. Sťažovateľ tiež poukázal na to,že v okolnostiach danej veci bolo preukázané, že existujú dôvody hodné osobitného,pre ktoré súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka nezruší a nevyporiada podielovéspoluvlastníctvo. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhnutédôkazy, a to výsluch žalobkyne, cenové ponuky týkajúce sa predaja porovnateľnýchnehnuteľností, tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, potvrdenie o jehopobyte, okresný súd nepripojil ním označený spis z Obvodného úradu Považská Bystrica,odboru všeobecne vnútornej správy, neporovnal si odpisy SMS správ so správami v jehomobilnom telefóne a nezadovážil si tiež správy od realitných kancelárií o trhovej cenepredmetných nehnuteľností. Ďalej uviedol, že okresný súd mu svojím rozhodnutímznemožnil prístup k pozemkom nachádzajúcim sa za pozemkom v katastrálnom území, čím mu zabránil v realizácii jeho vlastníckeho práva.Sťažovateľ namietal aj nesprávny postup okresného súdu, lebo nerozhodol o návrhužalobcov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu a následne ani o ich späťvzatí. Sťažovateľokresnému súdu vytýkal aj to, že nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konaniado právoplatného skončenia veci na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12.Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zrušenia odvolaním napadnutéhorozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 88/2013-258zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSPako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovyodvolacieho konania.
Proti rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a postupupredchádzajúcemu ich vydaniu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť,ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti s namietanýmporušením označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v relevantnej časti odôvodňujetým, že s ohľadom na obsah jeho námietok «... uvedených v odvolaní proti rozsudku porušovateľa 1/, najmä na to, že porušovateľ 1/ vykonal neúplné dokazovanie, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nezaoberal sa dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 142 ods. 2 Obč. zák., nerozhodol o podstatnej otázke, keď neurčil všeobecnú cenu predmetných nehnuteľností, ktorej určenie vyplýva z § 142 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou Obč. zák., mal porušovateľ 2/ postupovať podľa § 213 ods. 2 až 7 O. s. p., najmä doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, ktoré som v konaní navrhol a označil, a to či už na preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa na zamietnutie návrhu podľa § 142 ods. 2 Obč. zák., alebo na zadováženie podkladov pre určenie všeobecnej ceny predmetných nehnuteľností súdom, ďalej mal doplniť dokazovanie i o ďalšie dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a potom, na základe vykonaných dôkazov, mal vo veci rozhodnúť na pojednávaní, ktoré mal nariadiť podľa § 214 ods. 1, písm. a/ O. s. p.
Tým, že porušovateľ 2/ takto neurobil, porušil tým zákon v § 213 ods. 2-7, § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. a zároveň moje základné ľudské práva na spravodlivé súdne konanie a na majetok.
Z uvedených dôvodov preto podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky formalizmu a arbitrárnosti...“»
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa čl. 20ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súduvádza, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ vníma ibaako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušeníoznačených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušeniatýchto práv.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/88/2013 a rozsudkom č. k. 17 Co/88/2013-258 zo dňa 6. 5. 2014 a Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/9/2012 a rozsudkom č. k. 7 C/9/2012-165 zo dňa 12. 12. 2012 porušili právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/88/2013 - 258 zo dňa 6. 5. 2014 a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. č. k. 7 C/9/2012-165 zo dňa 12. 12. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Považská Bystrica sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta Mgr. Vladimíra Legéňa, do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ sa návrhom doručeným ústavnému súdu spolu s jeho sťažnosťoutiež domáha, aby ústavný súd „... rozhodol o dočasnom opatrení tak, že odloží vykonateľnosť rozsudku porušovateľa 1/ č. k. 7 C/9/2012-165 zo dňa 12. 12. 2012 v spojení s rozsudkom porušovateľa 2/ č. k. 17 Co/88/2013-258 zo dňa 6. 5. 2014 do právoplatného skončenia konania o... sťažnosti... a uloží porušovateľovi 1/, aby sa zdržal vykonávania týchto rozsudkov, a taktiež uloží navrhovateľom 1/, 2/, aby sa zdržali oprávnení im priznaných týmito rozsudkami, najmä aby nenakladali s predmetnými nehnuteľnosťami, nevykonávali stavebné úpravy v rodinnom dome..., aby mi umožnili predmetné nehnuteľnosti užívať, najmä bývať v rodinnom dome..., a aby odo mňa nepožadovali, aby som sa z tohto rodinného domu vysťahoval, a to všetko do právoplatného skončenia konania o mojej ústavnej sťažnosti.“, čo odôvodňuje najmä tým, že „[n]avrhovatelia... môžu s nehnuteľnosťami nakladať, tieto previesť na inú osobu, čím by som bol v prípade úspechu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o mojej... sťažnosti, značne poškodený, pretože takýto stav by už bol pre mňa nezvratný“, a tým, že „navrhovatelia... môžu na rodinnom dome... vykonávať rôzne stavebné úpravy, pričom po takýchto stavebných úpravách by bolo navrátenie do pôvodného stavu značne problematické...“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcehoporušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 36ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovorumá účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sasúd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkýmiskutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo vecipodstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnenéani arbitrárne.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavnéhosúdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomocústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavya listiny a práv podľa dohovoru proti postupu a rozsudku okresného súdu, ktorý je súdomprvého stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdomna poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacomkonaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovaniesťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvoduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomocina jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spájaporušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje tak na nezákonnosťjeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričomsťažovateľ konkrétne namieta formalizmus a arbitrárnosť rozsudku krajského súdu,nesprávne právne posúdenie veci − svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemikys výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplnézistenie skutkového stavu veci, pričom namieta najmä nevykonanie všetkých nímnavrhnutých dôkazov (výsluch žalobkyne, cenové ponuky týkajúce sa predajaporovnateľných nehnuteľností, tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania,mzdové listy za rok 2009, dohodu o zmene jeho pracovnej zmluvy, potvrdenie o jehopobyte, oboznámenie sa s priestupkovým spisom z Obvodného úradu Považská Bystrica,odboru všeobecne vnútornej správy a nezadováženie správ od realitných kancelárií o trhovejcene predmetných nehnuteľností), jednostrannosť vykonávania a hodnotenia dôkaznýchprostriedkov v jeho neprospech a v tejto súvislosti sa domáha prehodnotenia už vykonanýchdôkazov, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu svoju vlastnú skutkovú verziu veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniuza ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemuuplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudokokresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia citoval podstatnéčasti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacomkonaní, a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnejpre toto konanie uviedol toto:
„Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p... odporca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu vidí v tom, že súd prvého stupňa neprerušil konanie do skončenia konania vedenom na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12, v ktorom krajská prokuratúra konala o jeho podnete na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Obvodného úradu Považská Bystrica, Odboru všeobecnej vnútornej správy, ktorými bolo zastavené priestupkové konanie voči navrhovateľovi 1/ a jeho synovi, ako aj vtom, že súd svojím rozhodnutím mu znemožnil prístup k pozemkom nachádzajúcim sa za pozemkom ⬛⬛⬛⬛ v katastrálnom území, ktorých je odporca podielovým spoluvlastníkom a ku ktorým sa nedá dostať žiadnym iným spôsobom, len cez túto parcelu. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nerozhodol o návrhu navrhovateľov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu, ktorý podali na súd dňa 31. 10. 2012 a o následnom späťvzatí tohto návrhu.
Preskúmaním odvolací súd nezistil opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ sa jedná o neprerušenie konania, odvolací súd nezistil v tomto smere pochybenie prvostupňového súdu, nakoľko konanie, pre ktoré odporca žiadal konanie prvostupňového súdu prerušiť, nemohlo mať zásadný vplyv na jeho rozhodnutie. Súd prvého stupňa mal totiž na základe vykonaného dokazovania dostatok podkladov k záveru, že spolužitie medzi účastníkmi konania v sporných nehnuteľnostiach tak, aby každý z nich mohol využívať svoj podiel, nie je možné, keď vykonané dokazovanie nepochybne preukázalo, že vzťahy medzi nimi sú dlhodobo konfliktné, tieto niekoľkokrát riešila polícia, a to či už z podnetu navrhovateľov alebo odporcu. Treba pritom poukázať aj na fakt, že právny zástupca odporcu návrh na prerušenie konania predniesol až po ukončení dokazovania vo svojej záverečnej reči, preto súd prvého stupňa ani nemal povinnosť sa už týmto procesným návrhom odporcu zaoberať. Pokiaľ sa jedná o námietku odporcu, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím mu znemožnil prístup k pozemkom, nachádzajúcim sa za pozemkom ⬛⬛⬛⬛ v katastrálnom území, ktorého je podielovým spoluvlastníkom, a ku ktorým je prístup len cez parcelu, ani tu odvolací súd nezistil pochybenie prvostupňového súdu. Tieto pozemky neboli totiž predmetom konania, a preto súd prvého stupňa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k iným pozemkom nemal dôvod zaoberať sa zisťovaním možnosti prístupu odporcu k iným pozemkom, jemu spoluvlastnícky patriacim. Treba pritom zdôrazniť fakt, že odporca tieto skutočnosti pred súdom prvého stupňa vôbec neuviedol, poukázal na ne až vo svojom odvolaní, preto súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami ani nemohol pri svojom rozhodovaní zaoberať. Odvolací súd nevidel ani zásadné pochybenie prvostupňového súdu v tom, že nerozhodol o procesných návrhoch navrhovateľov, nakoľko ich návrhu na rozšírenie žalobného petitu bezprostredne nasledovalo späťvzatie tohto návrhu na rozšírenie žalobného petitu, preto nerozhodnutie o týchto návrhoch nemohlo mať za následok porušenie procesných práv odporcu.“
K sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSPkrajský súd uviedol, že „... odporca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu vidí najmä v tom, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, a to výsluch navrhovateľky..., cenové ponuky, týkajúce sa predaja porovnateľných nehnuteľností a nevyžiadal si správy od realitných kancelárií ohľadne trhovej ceny predmetných nehnuteľností.
Pokiaľ sa jedná o výsluch navrhovateľky..., táto námietka odporcu nebola dôvodná. Odvolací súd zo spisu zistil, že navrhovateľka... bola v konaní vypočutá ako účastníčka konania, a to na pojednávaní konanom dňa 07. 08. 2012, preto námietka odporcu, že odporkyni... nemohol dávať otázky, nebola dôvodná. Pokiaľ sa jedná o ďalšiu námietku odporcu, že súd sa nevysporiadal s jeho predloženými cenovými ponukami, týkajúcimi sa predaja porovnateľných nehnuteľností, resp. že si nevyžiadal od realitných kancelárií správy ohľadne trhovej ceny nehnuteľností, tu treba poukázať na skutočnosť, že vo veci boli vyhotovené dva znalecké posudky, a to znalecký posudok, ktorý si dali vyhotoviť účastníci konania, kde bola stanovená všeobecná cena sporných nehnuteľností na sumu 22.500 Eur a ďalej znalecký posudok ustanoveným súdnym znalcom ⬛⬛⬛⬛, ktorý všeobecnú cenu sporných nehnuteľností stanovil takmer totožné, na sumu 22.100 Eur. Súd preto nemal dôvod vykonávať kontrolné znalecké dokazovanie, ani pochybovať o stanovenej všeobecnej hodnote týchto nehnuteľností, vzhľadom k takmer totožnej všeobecnej hodnote nehnuteľností zistenej dvoma znalcami. Pokiaľ sa jedná o použitú metódu polohovej diferenciácie, znalec pri výsluchu pred súdom vysvetlil, z akého dôvodu bola použitá táto metóda pri vypracovaní znaleckého posudku, pričom súd, tak ako bolo uvedené, nemal dôvod spochybňovať odbornosť záverov tohto znaleckého posudku.“.
Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný sťažovateľom podľa § 205 ods. 2písm. d) a f) OSP, krajský súd konštatoval, že „... prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O. s. p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické ani faktické rozpory, a vec aj správne právne posúdil. V prejednávanej veci je nepochybné, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní mal použiť ust. § 142 Občianskeho zákonníka, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku aj cituje. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia vychádzal správne zo zásady vyjadrenej v tomto zákonnom ustanovení, a to, že právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťah...
Súd prvého stupňa správne vychádzal jednak z veľkosti spoluvlastníckych podielov, keď zistil, že odporca je minoritným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, ako aj z toho, že odporca sa o nehnuteľnosti nestará, tieto sú v zlom technickom stave, čo bolo zistené jednak ohliadkou na mieste samom, znaleckým dokazovaním, ako aj predloženou fotodokumentáciou. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú značne konfliktné, a že navrhovatelia... napriek tomu, že sú väčšinoví spoluvlastníci týchto nehnuteľností, nemôžu tieto nehnuteľnosti užívať a sami si musia formou zmluvy o ubytovaní riešiť svoje bývanie v obytnej bunke nachádzajúcej sa v ubytovacom zariadení v. V konaní bolo tiež preukázané, že na rozdiel od odporcu navrhovatelia získali finančné prostriedky potrebné k vyplateniu odporcu, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil a tieto prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov... a zároveň ich zaviazal vyplatiť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva odporcovi sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote spoluvlastníckeho podielu odporcov, v zmysle podaného znaleckého posudku.
Pokiaľ sa jedná o obranu odporcu, že súd mal v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodov hodných osobitného zreteľa zamietnuť, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa musí konštatovať, že takéto dôvody v konaní neboli preukázané. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že odporca po podaní žaloby so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva spôsobom navrhovaným navrhovateľmi, t. j. prikázaním nehnuteľností do ich bezpodielového spoluvlastníctva spočiatku súhlasil, čo vyvracia jeho námietku, že nie je schopný inde ako v tomto dome na dedine bývať. Treba ale najmä poukázať na skutočnosť, že rovnako ako odporca ani navrhovatelia nemajú otázku trvalého bývania vyriešenú, a napriek tomu, že sú majoritnými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, musia svoje bývanie riešiť núdzovým spôsobom formou nájmu v ubytovacom zariadení v. Pokiaľ odporca poukazuje na to, že za sumu, ktorá mu bude vyplatená titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva nie je schopný obstarať si bývanie, odvolací súd je toho názoru, že za túto sumu si môže, rovnako ako navrhovatelia, zabezpečiť bývanie formou nájomného vzťahu.“.
Vo vzťahu k poslednému sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu krajskýsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „... odporca v odvolaní neuvádza, v čom mala existovať opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Preto odvolací súd, viazaný v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. dôvodmi odvolania, konštatuje, že nebola daná opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustálenéhoprávneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„Ak o zrušení spoluvlastníctva rozhoduje súd, má vec, pokiaľ je to možné, medzispoluvlastníkov rozdeliť. Inak ju prikáže jednému z nich, pritom dbá o jej využitie.K predaju veci a k rozdeleniu dosiahnutého výťažku má dôjsť iba vtedy, ak niktozo spoluvlastníkov nechce vec prevziať. Úlohou súdu tu teda je, aby doterajšiespoluvlastníctvo rozumne zlikvidoval, a nie aby vytváral, dokonca proti vôli účastníkov,nové spoluvlastníctvo. Návrhmi účastníkov konania pritom súd nie je viazaný. Občianskyzákonník teda upravuje jednotlivé spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctvaa súčasne ustanovuje aj ich poradie, ktoré je preč súd záväzné. Prvý spôsob zrušeniaa vyporiadania podielového spoluvlastníctva − reálne rozdelenie medzi spoluvlastníkovpodľa výšky ich podielov, prichádza do úvahy iba tam, kde premet spoluvlastníctva jereálne deliteľný. Druhý spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctvaprichádzajúci do úvahy v prípade, že rozdelenie predmetu spoluvlastníctva nie je možné,je prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Súdpritom prihliada na účelné využitie veci (napr. zisťuje bytovú odkázanosť účastníkovkonania, prihliada na to kto zo spoluvlastníkov spornú nehnuteľnosť užíval, kto a akosa o ňu staral a pod.) Predpokladom zrušenia a vyporiadania podiel. spoluvlastníctva týmtospôsobom je, že spoluvlastník, ktorému sa má vec prikázať s tým súhlasí. Ak by totižspoluvlastník vec nechcel súd mu ju nemôže prikázať, a to ani vtedy keby u neho bolisplnené predpoklady účelného využitia veci.
K zamietnutiu návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môžedôjsť iba výnimočne. Je to v prípade ak vec tvoriaca predmet spoluvlastníctva nie je reálnedeliteľná a ďalším dvom spôsobom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctvak nej, t. j. k prikázaniu veci za náhradu a jej predaju bránia dôvody hodné osobitnéhozreteľa. Ich existenciu pritom súd musí starostlivo skúmať individuálne v každejprejednávanej veci. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť napríklad zdravotnýstav, prípadne vek odporcu, skutočnosť že odporca veľkú časť svojho života prežil v domea pod. Je však vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v konkrétnom prípade nejde o pokuso zneužitie tohto ustanovenia niektorým zo spoluvlastníkov. Stále pritom treba rešpektovaťzásadu, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctveproti svojej vôli.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že účastníci konania sú podielovíspoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na k. ú., navrhovateľka...v spoluvlastníckom podiele 1/4, odporca v spoluvlastníckom podiele 1/4 a navrhovateľ...s navrhovateľkou... ako manželia v spoluvlastníckom podiele 1/2. Aj napriek svojmuminoritnému spoluvlastníckemu podielu všetky nehnuteľnosti užíva výlučne odporca, ktorýv rod. dome súp. ⬛⬛⬛⬛ býva. Navrhovatelia okrem toho, že v rod. dome majú uložené niektoré svoje hnuteľné veci, sú z užívania týchto nehnuteľností vylúčení, apri ich pokusoch užívať tieto nehnuteľnosti dochádza medzi nimi a odporcom k neustálymkonfliktom čoho dôsledkom je fakt, že ani jeden z účastníkov neinvestuje fin. prostriedkydo ich údržby a zveľaďovania, nehnuteľnosti sú v zlom technickom stave, čo bolopreukázané jednak samotnou ohliadkou na mieste samom, znal. dokazovaním, ale tento faktje zrejmý aj z fotodokumentácie, ktorú navrhovatelia predložili a ktorá sa nachádza na čl. 14spisu. Navrhovatelia deklarujú vôľu, aby súd po zrušení podiel, spoluvlastníctvanehnuteľnosti prikázal do ich výlučného vlastníctva s tým, že je v ich schopnostiachodporcovi vyplatiť na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu zodpovedajúcufin. čiastku. Navrhovatelia tiež prejavujú vôľu nehnuteľnosti zrekonštruovať a následnev nich bývať, keďže svoju súčasnú byt. otázku riešia len dočasným spôsobom formouzmluvy o ubytovaní v obytnej bunke nachádzajúcej sa v ubytovacom zariadení v.Odporca hoci po začatí konania prejavil súhlas so zrušením podiel, spoluvlastníctva a snavrhovanou formou jeho vyporiadania potom ako si účastníci v rámci mimosúdnychjednaní dali vyhotoviť znal. posudok na stanovenie vš. hodnoty nehnuteľností, začalprejavovať svoj nesúhlas s podaným návrhom a odvolávajúc sa na skutočnosť, že v rod.dome sa narodil, vyrástol v ňom a pre nedostatok fin. prostriedkov nie je schopný sizabezpečiť iné bývanie ho žiadal zamietnuť. Treba uviesť, že v prípade ak by predmetnénehnuteľnosti boli aj naďalej ponechané v podielovom spoluvlastníctve účastníkov,navrhovatelia ako majoritní spoluvlastníci by aj naďalej boli vylúčení z ich užívania, a tovzhľadom na to, že nehnuteľnosť − rod. dom, ani hospodárska budova, vzhľadom na svojestavebnom − technické usporiadanie nie sú reálne deliteľné a do budúcna len ťažko možnopredpokladať zlepšenie vzájomných vzťahov medzi účastníkmi. V takomto prípade by ajnaďalej dochádzalo k chátraniu nehnuteľností, k zhoršovaniu ich technického stavu, a tedak znižovaniu ich hodnoty.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, berúc do úvahy najmä fakt, že rod. dom, anipriľahlá hospodárska budova nie sú reálne deliteľné, záujem navrhovateľov, abynehnuteľnosti vrámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva boli prikázané do ichvýlučného vlastníctva a nezáujem odporcu, aby sa stal ich výlučným vlastníkov,prihliadajúc tiež na zásadu, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval vspoluvlastníckom vzťahu, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohtorozsudku...“
Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa týkajúcimsa dôvodov, ktorými bolo vyhovené žalobe, vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresnýsúd, pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnomrozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jehorozhodnutí, pričom krajský súd adekvátnym spôsobom reagoval na argumentáciusťažovateľa uplatnenú v odvolaní.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovaťdo právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavneakceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladuhmotnoprávnych ustanovení dotknutých právnych predpisov upravujúcich spôsobnadobúdania vlastníckeho práva.
Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súduvyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavuveci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,dostatočne rozviedli úvahy, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, a primeranýmspôsobom objasnili dôvody, pre ktoré nebol sťažovateľ so svojou meritórnou obranouúspešný.
S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konaniaje rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný spôsob hodnotenia dôkazov zo stranyvšeobecných súdov, ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahuzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nímnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobuhodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Do obsahu označených práv nepatrí aniprávo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetkyúčastníkom konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazovbudú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu(v spojení s rozsudkom okresného súdu) nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavneakceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolomožné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu ochranu,keďže všeobecné súdy zrozumiteľne vysvetlili právne závery, ku ktorým dospeli, a opreliich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by mohlo dôjsťk porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinyalebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstataprávnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré sícerozhodli spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočneodôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súdnie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva,že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania,táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základnéhopráva.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnenímrozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa stotožňuje)konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresnéhosúdu, obsah odvolacích námietok sťažovateľa ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnychpredpisov. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne vady rozsudkukrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvekkorekciu zo strany ústavného súdu.
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľao porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v jehoveci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľom označených práv.
Vzhľadom na spôsob ako sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť vo vzťahuk namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd s poukazom na svojepredchádzajúce závery o sťažovateľom namietanom porušení označených základných právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukonštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť porušeniazákladných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu, a preto nie je ani v tomto prípade reálne predpokladať,aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušenísťažovateľom označených práv.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie sťažnosťounapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, nariadenia dočasného opatrenia a priznanianáhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014