znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 862/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,, zastúpeného JUDr. Vladimírom Legéňom, Centrum 1/1,Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom podsp. zn. 7 C 9/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012 a postupom Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 88/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, (ďalej   len   „sťažovateľ“,v citáciách aj „odporca“), zastúpeného JUDr. Vladimírom Legéňom, Centrum 1/1, PovažskáBystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   7 C 9/2012   a jeho   rozsudkom   z   12.   decembra   2012   a   postupomKrajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.17 Co 88/2013 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalovaným   v   súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 9/2012, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalobcovia“,   v citáciách   aj   „navrhovatelia“),   domáhali   zrušenia   a   vyporiadaniapodielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim sa v katastrálnom   území,   a to   rodinnému   domu ⬛⬛⬛⬛ postavenému   na   parcele zastavané plochy a nádvoria o výmere 77 m2, hospodárskej budove ⬛⬛⬛⬛, postavenejna parcele ⬛⬛⬛⬛, zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, k parcelám zastavané   plochy   a nádvoria   o výmere   317   m2, ⬛⬛⬛⬛ zastavané   plochya nádvoria o výmere 77 m2 a ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochy a nádvoria o výmere 35 m2a ⬛⬛⬛⬛ zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, ktoré sú zapísané na listevlastníctva (ďalej aj „nehnuteľnosti“).

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   prerokoval,   rozsudkom   č.   k.   7 C 9/2012-165z 12. decembra 2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zrušil   podielovéspoluvlastníctvo medzi sťažovateľom a žalobcami k označeným nehnuteľnostiam a súčasneho vyporiadal tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do bezpodielového spoluvlastníctvažalobcov, ktorým   zároveň   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   na   vyrovnanie   jehopodielu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva finančnú čiastku v sume 5 525 €do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a tiež rozhodol o trovách súdneho konania tak,že sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   ich   žalobcom   k rukám   ich   právnej   zástupkyne   a trovykonania   preddavkované   štátom   zaplatiť   na   účet   okresného   súdu.   Okresný   súd   svojerozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na § 142 ods. 1 a 2 Občianskehozákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,že konanie   je   postihnuté   vadou,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutievo veci, okresný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, doteraz zistený skutkovýstav   neobstojí,   pretože   sú   tu   ďalšie   skutočnosti   a dôkazy   a okresný   súd   vec   nesprávneprávne   posúdil.   V súvislosti   s uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   podľa   §   205   ods.   2písm. b),   c),   d),   e)   a   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   sťažovateľokresnému   súdu   konkrétne   vytýkal,   že   nesprávne   ustálil   skutkový   stav   veci   v tom,že predmetné   nehnuteľnosti   užíva   iba   on   sám, že   medzi   ním   a žalobcami   dochádzaku vzájomným   nezhodám   a že   žalobcovia   majú   reálny   záujem predmetné   nehnuteľnostizrekonštruovať a následne v nich bývať, tiež uviedol, že žalobcovia nemajú ani dostatokfinančných prostriedkov na rekonštrukciu nehnuteľností. Sťažovateľ tiež poukázal na to,že v okolnostiach   danej   veci   bolo   preukázané,   že   existujú   dôvody   hodné   osobitného,pre ktoré súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka nezruší a nevyporiada podielovéspoluvlastníctvo. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhnutédôkazy,   a to   výsluch   žalobkyne,   cenové   ponuky   týkajúce   sa   predaja   porovnateľnýchnehnuteľností,   tlačivo   pre   dokladovanie   pomerov   účastníka   konania,   potvrdenie   o jehopobyte, okresný súd nepripojil ním označený spis z Obvodného úradu Považská Bystrica,odboru všeobecne vnútornej správy, neporovnal si odpisy SMS správ so správami v jehomobilnom telefóne a nezadovážil si tiež správy od realitných kancelárií o trhovej cenepredmetných   nehnuteľností.   Ďalej   uviedol,   že   okresný   súd   mu   svojím   rozhodnutímznemožnil prístup k pozemkom nachádzajúcim sa za pozemkom v katastrálnom   území,   čím   mu   zabránil   v realizácii   jeho   vlastníckeho   práva.Sťažovateľ   namietal   aj   nesprávny   postup   okresného   súdu,   lebo   nerozhodol   o návrhužalobcov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu a následne ani o ich späťvzatí. Sťažovateľokresnému   súdu   vytýkal   aj   to,   že   nevyhovel   jeho   návrhu   na   prerušenie   konaniado právoplatného skončenia veci na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12.Na podklade   týchto   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáhal   zrušenia   odvolaním   napadnutéhorozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 88/2013-258zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSPako vecne   správny   potvrdil   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   žalobcom   trovyodvolacieho konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu,   rozsudku   krajského   súdu   a postupupredchádzajúcemu   ich   vydaniu   podal   sťažovateľ   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažnosť,ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti s namietanýmporušením označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v relevantnej časti odôvodňujetým,   že   s ohľadom   na   obsah   jeho   námietok «... uvedených   v odvolaní   proti   rozsudku porušovateľa 1/, najmä na to, že porušovateľ 1/ vykonal neúplné dokazovanie, na základe ktorého   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   nezaoberal   sa   dôvodmi   hodnými osobitného   zreteľa   podľa   §   142   ods.   2   Obč.   zák.,   nerozhodol   o   podstatnej   otázke, keď neurčil všeobecnú cenu predmetných nehnuteľností, ktorej určenie vyplýva z § 142 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou Obč. zák., mal porušovateľ 2/ postupovať podľa § 213 ods. 2 až 7 O. s. p., najmä doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, ktoré som v konaní navrhol a označil, a to či už na preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa na zamietnutie návrhu podľa § 142 ods. 2 Obč. zák., alebo na zadováženie podkladov pre určenie všeobecnej ceny predmetných nehnuteľností súdom, ďalej mal doplniť dokazovanie i o ďalšie dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a potom, na základe vykonaných dôkazov, mal vo veci rozhodnúť na pojednávaní, ktoré mal nariadiť podľa § 214 ods. 1, písm. a/ O. s. p.

Tým, že porušovateľ 2/ takto neurobil, porušil tým zákon v § 213 ods. 2-7, § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. a zároveň moje základné ľudské práva na spravodlivé súdne konanie a na majetok.

Z uvedených dôvodov preto podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky formalizmu a arbitrárnosti...“»

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa čl. 20ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súduvádza,   že   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   ich   porušenie   sťažovateľ   vníma   ibaako sekundárny dôsledok porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušeníoznačených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušeniatýchto práv.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co/88/2013 a rozsudkom č. k. 17 Co/88/2013-258 zo dňa 6. 5. 2014 a Okresný súd Považská Bystrica v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/9/2012   a   rozsudkom   č.   k.   7   C/9/2012-165   zo   dňa 12. 12. 2012   porušili   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať   svoj   majetok   a právo na   to,   že   nikoho nemožno   zbaviť   jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/88/2013 - 258 zo dňa 6. 5. 2014 a rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k.   č.   k.   7   C/9/2012-165   zo   dňa 12. 12. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Považská Bystrica sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta Mgr. Vladimíra Legéňa, do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   ústavnému   súdu   spolu   s jeho   sťažnosťoutiež domáha,   aby   ústavný   súd „...   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   tak,   že   odloží vykonateľnosť rozsudku porušovateľa 1/ č. k. 7 C/9/2012-165 zo dňa 12. 12. 2012 v spojení s rozsudkom porušovateľa 2/ č. k. 17 Co/88/2013-258 zo dňa 6. 5. 2014 do právoplatného skončenia konania o... sťažnosti... a uloží porušovateľovi 1/, aby sa zdržal vykonávania týchto   rozsudkov,   a   taktiež   uloží   navrhovateľom   1/,   2/,   aby   sa   zdržali   oprávnení im priznaných týmito rozsudkami, najmä aby nenakladali s predmetnými nehnuteľnosťami, nevykonávali   stavebné   úpravy   v   rodinnom   dome...,   aby   mi   umožnili   predmetné nehnuteľnosti užívať, najmä bývať v rodinnom dome..., a aby odo mňa nepožadovali, aby som sa z tohto rodinného domu vysťahoval, a to všetko do právoplatného skončenia konania o   mojej   ústavnej   sťažnosti.“,   čo   odôvodňuje   najmä   tým,   že [n]avrhovatelia... môžu s nehnuteľnosťami nakladať, tieto previesť na inú osobu, čím by som bol v prípade úspechu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o mojej... sťažnosti, značne poškodený, pretože   takýto   stav   by   už   bol   pre   mňa   nezvratný“,   a tým,   že „navrhovatelia...   môžu na rodinnom dome... vykonávať   rôzne stavebné úpravy, pričom po takýchto stavebných úpravách by bolo navrátenie do pôvodného stavu značne problematické...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu verejnej moci   alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcehoporušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 36ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovorumá účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sasúd   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkýmiskutkovými   a   právnymi   skutočnosťami   a   dôkazmi,   ktoré   sú   na   rozhodnutie   vo   vecipodstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnenéani arbitrárne.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavnéhosúdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomocústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ   mal   k   dispozícii   na   ochranu   svojich   základných   práv   podľa   ústavya listiny a práv podľa dohovoru proti postupu a rozsudku okresného súdu, ktorý je súdomprvého   stupňa,   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdomna poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacomkonaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovaniesťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvoduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomocina jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spájaporušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje tak na nezákonnosťjeho odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričomsťažovateľ   konkrétne   namieta   formalizmus   a   arbitrárnosť   rozsudku   krajského   súdu,nesprávne právne posúdenie veci − svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemikys výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplnézistenie   skutkového   stavu   veci,   pričom   namieta   najmä   nevykonanie   všetkých   nímnavrhnutých   dôkazov   (výsluch   žalobkyne,   cenové   ponuky   týkajúce   sa predajaporovnateľných   nehnuteľností,   tlačivo   pre   dokladovanie   pomerov   účastníka   konania,mzdové   listy   za   rok   2009,   dohodu   o zmene   jeho   pracovnej   zmluvy,   potvrdenie   o jehopobyte, oboznámenie sa s priestupkovým spisom z Obvodného úradu Považská Bystrica,odboru všeobecne vnútornej správy a nezadováženie správ od realitných kancelárií o trhovejcene   predmetných   nehnuteľností),   jednostrannosť   vykonávania   a hodnotenia   dôkaznýchprostriedkov v jeho neprospech a v tejto súvislosti sa domáha prehodnotenia už vykonanýchdôkazov, v rámci čoho predkladá ústavnému súdu svoju vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniuza ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemuuplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudokokresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia citoval podstatnéčasti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacomkonaní, a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnejpre toto konanie uviedol toto:

„Pokiaľ   ide   o   odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p...   odporca opodstatnenosť   tohto   odvolacieho   dôvodu   vidí   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa   neprerušil konanie do skončenia konania vedenom na Krajskej prokuratúre v Trenčíne pod sp. zn. Kd 327/12, v ktorom krajská prokuratúra konala o jeho podnete na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí   Obvodného   úradu   Považská   Bystrica,   Odboru   všeobecnej   vnútornej   správy, ktorými   bolo   zastavené   priestupkové   konanie   voči   navrhovateľovi   1/   a   jeho   synovi, ako aj vtom, že súd svojím rozhodnutím mu znemožnil prístup k pozemkom nachádzajúcim sa za pozemkom ⬛⬛⬛⬛ v katastrálnom území, ktorých je odporca podielovým   spoluvlastníkom   a   ku   ktorým   sa   nedá   dostať   žiadnym   iným   spôsobom, len cez túto   parcelu.   Ďalej   vytýkal   súdu   prvého   stupňa,   že   nerozhodol   o   návrhu navrhovateľov na rozšírenie žaloby a zmenu petitu, ktorý podali na súd dňa 31. 10. 2012 a o následnom späťvzatí tohto návrhu.

Preskúmaním odvolací súd nezistil opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu.   Pokiaľ   sa   jedná   o   neprerušenie   konania,   odvolací   súd   nezistil   v   tomto   smere pochybenie   prvostupňového   súdu,   nakoľko   konanie,   pre   ktoré   odporca   žiadal   konanie prvostupňového súdu prerušiť, nemohlo mať zásadný vplyv na jeho rozhodnutie. Súd prvého stupňa   mal   totiž   na   základe   vykonaného   dokazovania   dostatok   podkladov   k   záveru, že spolužitie medzi účastníkmi konania v sporných nehnuteľnostiach tak, aby každý z nich mohol   využívať   svoj   podiel,   nie   je   možné,   keď   vykonané   dokazovanie   nepochybne preukázalo, že vzťahy medzi nimi sú dlhodobo konfliktné, tieto niekoľkokrát riešila polícia, a to   či   už   z   podnetu   navrhovateľov   alebo   odporcu.   Treba   pritom   poukázať   aj   na   fakt, že právny   zástupca   odporcu   návrh   na   prerušenie   konania   predniesol   až   po   ukončení dokazovania   vo   svojej   záverečnej   reči,   preto   súd   prvého   stupňa   ani   nemal   povinnosť sa už týmto procesným návrhom odporcu zaoberať. Pokiaľ sa jedná o námietku odporcu, že súd   prvého   stupňa   svojím   rozhodnutím   mu   znemožnil   prístup   k   pozemkom, nachádzajúcim sa za pozemkom ⬛⬛⬛⬛ v katastrálnom území, ktorého je podielovým spoluvlastníkom, a ku ktorým je prístup len cez parcelu, ani tu   odvolací   súd   nezistil   pochybenie   prvostupňového   súdu.   Tieto   pozemky   neboli   totiž predmetom   konania,   a   preto   súd   prvého   stupňa   v   konaní   o   zrušenie   a   vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k   iným   pozemkom   nemal   dôvod   zaoberať   sa   zisťovaním možnosti prístupu odporcu k iným pozemkom, jemu spoluvlastnícky patriacim. Treba pritom zdôrazniť fakt, že odporca tieto skutočnosti pred súdom prvého stupňa vôbec neuviedol, poukázal na ne až vo svojom odvolaní, preto súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami ani nemohol pri svojom rozhodovaní zaoberať. Odvolací súd nevidel ani zásadné pochybenie prvostupňového súdu v tom, že nerozhodol o procesných návrhoch navrhovateľov, nakoľko ich   návrhu   na   rozšírenie   žalobného   petitu   bezprostredne   nasledovalo   späťvzatie   tohto návrhu na rozšírenie žalobného petitu, preto nerozhodnutie o týchto návrhoch nemohlo mať za následok porušenie procesných práv odporcu.“

K sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSPkrajský súd uviedol, že „... odporca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu vidí najmä v tom, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, a to výsluch navrhovateľky..., cenové ponuky,   týkajúce   sa   predaja   porovnateľných   nehnuteľností   a   nevyžiadal   si   správy od realitných kancelárií ohľadne trhovej ceny predmetných nehnuteľností.

Pokiaľ sa jedná o výsluch navrhovateľky..., táto námietka odporcu nebola dôvodná. Odvolací súd zo spisu zistil, že navrhovateľka... bola v konaní vypočutá ako účastníčka konania,   a   to   na   pojednávaní   konanom   dňa   07.   08.   2012,   preto   námietka   odporcu, že odporkyni... nemohol dávať otázky, nebola dôvodná. Pokiaľ sa jedná o ďalšiu námietku odporcu, že súd sa nevysporiadal s jeho predloženými cenovými ponukami, týkajúcimi sa predaja   porovnateľných   nehnuteľností,   resp.   že   si   nevyžiadal   od   realitných   kancelárií správy ohľadne trhovej ceny nehnuteľností, tu treba poukázať na skutočnosť, že vo veci boli vyhotovené dva znalecké posudky, a to znalecký posudok, ktorý si dali vyhotoviť účastníci konania, kde bola stanovená všeobecná cena sporných nehnuteľností na sumu 22.500 Eur a ďalej znalecký posudok ustanoveným súdnym znalcom ⬛⬛⬛⬛, ktorý všeobecnú   cenu   sporných   nehnuteľností   stanovil   takmer   totožné,   na   sumu   22.100   Eur. Súd preto   nemal   dôvod   vykonávať   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   ani   pochybovať o stanovenej   všeobecnej   hodnote   týchto   nehnuteľností,   vzhľadom   k   takmer   totožnej všeobecnej   hodnote   nehnuteľností   zistenej   dvoma   znalcami.   Pokiaľ   sa   jedná   o   použitú metódu polohovej diferenciácie, znalec pri výsluchu pred súdom vysvetlil, z akého dôvodu bola použitá táto metóda pri vypracovaní znaleckého posudku, pričom súd, tak ako bolo uvedené, nemal dôvod spochybňovať odbornosť záverov tohto znaleckého posudku.“.

Pokiaľ   ide   o   ďalší   odvolací   dôvod   uvádzaný   sťažovateľom   podľa   §   205   ods.   2písm. d) a f) OSP, krajský súd konštatoval, že „... prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O. s. p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické   ani   faktické   rozpory,   a   vec   aj   správne   právne   posúdil.   V   prejednávanej   veci je nepochybné,   že   súd   prvého   stupňa   pri   svojom   rozhodovaní   mal   použiť   ust.   §   142 Občianskeho   zákonníka,   ktoré   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   aj   cituje.   Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvého stupňa pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia vychádzal správne zo zásady vyjadrenej v tomto zákonnom ustanovení, a to, že právo   každého   spoluvlastníka   obrátiť   sa   kedykoľvek   na   súd   s   návrhom   na   zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   vyplýva   zo   zásady,   že   nikto   nesmie   byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťah...

Súd prvého stupňa správne vychádzal jednak z veľkosti spoluvlastníckych podielov, keď zistil, že odporca je minoritným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, ako aj z toho, že odporca sa o nehnuteľnosti nestará, tieto sú v zlom technickom stave, čo bolo zistené jednak   ohliadkou   na   mieste   samom,   znaleckým   dokazovaním,   ako   aj   predloženou fotodokumentáciou.   Z   vykonaného   dokazovania   taktiež   vyplynulo,   že   vzťahy   medzi účastníkmi konania sú značne konfliktné, a že navrhovatelia... napriek tomu, že sú väčšinoví spoluvlastníci   týchto   nehnuteľností,   nemôžu   tieto   nehnuteľnosti   užívať   a   sami   si   musia formou   zmluvy   o   ubytovaní   riešiť   svoje   bývanie   v   obytnej   bunke   nachádzajúcej sa v ubytovacom   zariadení   v.   V   konaní   bolo   tiež   preukázané,   že   na   rozdiel od odporcu navrhovatelia získali finančné prostriedky potrebné k vyplateniu odporcu, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil a tieto prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov... a zároveň ich zaviazal   vyplatiť   titulom   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   odporcovi   sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote spoluvlastníckeho podielu odporcov, v zmysle podaného znaleckého posudku.

Pokiaľ sa jedná o obranu odporcu, že súd mal v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka   návrh   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   z   dôvodov hodných osobitného zreteľa zamietnuť, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa musí konštatovať,   že   takéto   dôvody   v   konaní   neboli   preukázané.   V   prvom   rade   je   potrebné poukázať na to, že odporca po podaní žaloby so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva   spôsobom   navrhovaným   navrhovateľmi,   t.   j.   prikázaním   nehnuteľností do ich   bezpodielového   spoluvlastníctva   spočiatku   súhlasil,   čo   vyvracia   jeho   námietku, že nie je   schopný   inde   ako   v   tomto   dome   na   dedine   bývať.   Treba   ale   najmä   poukázať na skutočnosť, že rovnako ako odporca ani navrhovatelia nemajú otázku trvalého bývania vyriešenú,   a   napriek   tomu,   že   sú   majoritnými   spoluvlastníkmi   sporných   nehnuteľností, musia svoje bývanie riešiť núdzovým spôsobom formou nájmu v ubytovacom zariadení v. Pokiaľ odporca poukazuje na to, že za sumu, ktorá mu bude vyplatená titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva nie je schopný obstarať si bývanie, odvolací súd je toho názoru, že za túto sumu si môže, rovnako ako navrhovatelia, zabezpečiť bývanie formou nájomného vzťahu.“.

Vo vzťahu k poslednému sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu krajskýsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „... odporca v odvolaní neuvádza, v čom mala   existovať   opodstatnenosť   tohto   odvolacieho   dôvodu.   Preto   odvolací   súd,   viazaný v zmysle   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   dôvodmi   odvolania,   konštatuje,   že   nebola   daná opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu.“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustálenéhoprávneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdunemožno posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Ak o zrušení spoluvlastníctva rozhoduje súd, má vec, pokiaľ je to možné, medzispoluvlastníkov   rozdeliť.   Inak   ju   prikáže   jednému   z   nich,   pritom   dbá   o   jej   využitie.K predaju   veci   a   k   rozdeleniu   dosiahnutého   výťažku   má   dôjsť   iba   vtedy,   ak   niktozo spoluvlastníkov   nechce   vec   prevziať.   Úlohou   súdu   tu   teda   je,   aby   doterajšiespoluvlastníctvo rozumne zlikvidoval, a nie aby vytváral, dokonca proti vôli účastníkov,nové spoluvlastníctvo. Návrhmi účastníkov konania pritom súd nie je viazaný. Občianskyzákonník   teda   upravuje   jednotlivé   spôsoby   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctvaa súčasne   ustanovuje   aj   ich   poradie,   ktoré   je   preč   súd   záväzné.   Prvý   spôsob   zrušeniaa vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   −   reálne   rozdelenie   medzi   spoluvlastníkovpodľa výšky ich podielov, prichádza do úvahy iba tam, kde premet spoluvlastníctva jereálne   deliteľný.   Druhý   spôsob   zrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctvaprichádzajúci do úvahy v prípade, že rozdelenie predmetu spoluvlastníctva nie je možné,je prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Súdpritom   prihliada   na   účelné   využitie   veci   (napr.   zisťuje   bytovú   odkázanosť   účastníkovkonania,   prihliada   na   to   kto   zo   spoluvlastníkov   spornú   nehnuteľnosť   užíval,   kto   a   akosa o ňu staral a pod.) Predpokladom zrušenia a vyporiadania podiel. spoluvlastníctva týmtospôsobom je, že spoluvlastník, ktorému sa má vec prikázať s tým súhlasí. Ak by totižspoluvlastník vec nechcel súd mu ju nemôže prikázať, a to ani vtedy keby u neho bolisplnené predpoklady účelného využitia veci.

K zamietnutiu návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môžedôjsť iba výnimočne. Je to v prípade ak vec tvoriaca predmet spoluvlastníctva nie je reálnedeliteľná a ďalším dvom spôsobom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctvak nej, t. j. k prikázaniu veci za náhradu a jej predaju bránia dôvody hodné osobitnéhozreteľa.   Ich   existenciu   pritom   súd   musí   starostlivo   skúmať   individuálne   v   každejprejednávanej veci. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť napríklad zdravotnýstav, prípadne vek odporcu, skutočnosť že odporca veľkú časť svojho života prežil v domea pod. Je však vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v konkrétnom prípade nejde o pokuso zneužitie tohto ustanovenia niektorým zo spoluvlastníkov. Stále pritom treba rešpektovaťzásadu, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctveproti svojej vôli.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že účastníci konania sú podielovíspoluvlastníci   nehnuteľností   zapísaných   na k.   ú.,   navrhovateľka...v spoluvlastníckom podiele 1/4, odporca v spoluvlastníckom podiele 1/4 a navrhovateľ...s navrhovateľkou...   ako   manželia   v   spoluvlastníckom   podiele   1/2.   Aj   napriek   svojmuminoritnému spoluvlastníckemu podielu všetky nehnuteľnosti užíva výlučne odporca, ktorýv rod. dome súp. ⬛⬛⬛⬛ býva. Navrhovatelia okrem toho, že v rod. dome majú uložené niektoré svoje hnuteľné veci, sú z užívania týchto nehnuteľností vylúčení, apri ich pokusoch užívať tieto nehnuteľnosti dochádza medzi nimi a odporcom k neustálymkonfliktom čoho dôsledkom je fakt, že ani jeden z účastníkov neinvestuje fin. prostriedkydo ich   údržby   a   zveľaďovania,   nehnuteľnosti   sú   v   zlom   technickom   stave,   čo   bolopreukázané jednak samotnou ohliadkou na mieste samom, znal. dokazovaním, ale tento faktje zrejmý aj z fotodokumentácie, ktorú navrhovatelia predložili a ktorá sa nachádza na čl. 14spisu.   Navrhovatelia   deklarujú   vôľu,   aby   súd   po   zrušení   podiel,   spoluvlastníctvanehnuteľnosti   prikázal   do   ich   výlučného   vlastníctva   s   tým,   že   je   v   ich   schopnostiachodporcovi   vyplatiť   na   vyrovnanie   jeho   spoluvlastníckeho   podielu   zodpovedajúcufin. čiastku.   Navrhovatelia   tiež   prejavujú   vôľu   nehnuteľnosti   zrekonštruovať   a   následnev nich   bývať,   keďže   svoju   súčasnú   byt.   otázku   riešia   len   dočasným   spôsobom   formouzmluvy o ubytovaní v obytnej bunke nachádzajúcej sa v ubytovacom zariadení v.Odporca hoci po začatí konania prejavil súhlas so zrušením podiel, spoluvlastníctva a snavrhovanou   formou   jeho   vyporiadania   potom   ako   si   účastníci   v   rámci   mimosúdnychjednaní   dali   vyhotoviť   znal.   posudok   na   stanovenie   vš.   hodnoty   nehnuteľností,   začalprejavovať svoj nesúhlas s podaným návrhom a odvolávajúc sa na skutočnosť, že v rod.dome   sa   narodil,   vyrástol   v   ňom   a   pre   nedostatok   fin.   prostriedkov   nie   je   schopný   sizabezpečiť iné bývanie ho žiadal zamietnuť. Treba uviesť, že v prípade ak by predmetnénehnuteľnosti   boli   aj naďalej   ponechané   v   podielovom   spoluvlastníctve   účastníkov,navrhovatelia ako majoritní spoluvlastníci by aj naďalej boli vylúčení z ich užívania, a tovzhľadom na to, že nehnuteľnosť − rod. dom, ani hospodárska budova, vzhľadom na svojestavebnom − technické usporiadanie nie sú reálne deliteľné a do budúcna len ťažko možnopredpokladať zlepšenie vzájomných vzťahov medzi účastníkmi. V takomto prípade by ajnaďalej dochádzalo k chátraniu nehnuteľností, k zhoršovaniu ich technického stavu, a tedak znižovaniu ich hodnoty.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, berúc do úvahy najmä fakt, že rod. dom, anipriľahlá   hospodárska   budova   nie   sú   reálne   deliteľné,   záujem   navrhovateľov,   abynehnuteľnosti   vrámci   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   boli   prikázané   do   ichvýlučného   vlastníctva   a   nezáujem   odporcu,   aby   sa   stal   ich   výlučným   vlastníkov,prihliadajúc   tiež   na   zásadu,   že   nikto   nesmie   byť   spravodlivo   nútený,   aby   zotrval   vspoluvlastníckom   vzťahu,   súd   rozhodol   tak   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohtorozsudku...“

Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľa týkajúcimsa dôvodov, ktorými bolo vyhovené žalobe, vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresnýsúd, pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnomrozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými v jehorozhodnutí,   pričom   krajský   súd   adekvátnym   spôsobom   reagoval   na   argumentáciusťažovateľa uplatnenú v odvolaní.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovaťdo právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ak   krajský   súd   nevybočí   z   ústavneakceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladuhmotnoprávnych   ustanovení   dotknutých   právnych   predpisov   upravujúcich   spôsobnadobúdania vlastníckeho práva.

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súduvyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavuveci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,dostatočne   rozviedli   úvahy,   ktoré   ich   viedli   k meritórnym   zisteniam,   a primeranýmspôsobom   objasnili   dôvody,   pre   ktoré   nebol   sťažovateľ   so   svojou   meritórnou   obranouúspešný.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,o aké rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné)   a   v   akom   štádiu   súdneho   konaniaje rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietaný   spôsob   hodnotenia   dôkazov   zo   stranyvšeobecných   súdov,   ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   do   obsahuzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia nímnavrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného spôsobuhodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Do obsahu označených práv nepatrí aniprávo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť všeobecného súdu vykonať všetkyúčastníkom konania navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazovbudú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu(v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   je   ústavneakceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolomožné   považovať   za   popierajúce   zmysel   základného   práva   na   súdnu   ochranu,keďže všeobecné súdy zrozumiteľne vysvetlili právne závery, ku ktorým dospeli, a opreliich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by mohlo dôjsťk porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinyalebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstataprávnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré sícerozhodli   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   svoje   rozhodnutia   dostatočneodôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súdnie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva,že ak sa konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   želania   účastníka   konania,táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základnéhopráva.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia (v spojení s odôvodnenímrozsudku   okresného   súdu,   na   ktoré   krajský   súd   odkazuje   a   s   ktorým   sa   stotožňuje)konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresnéhosúdu, obsah   odvolacích   námietok   sťažovateľa   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnychpredpisov.   Ústavný   súd   tak   nezistil   žiadne   relevantné   ústavnoprávne   vady   rozsudkukrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvekkorekciu zo strany ústavného súdu.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľao porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v jehoveci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom   na   spôsob   ako   sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   vo   vzťahuk namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1listiny   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   s poukazom   na   svojepredchádzajúce závery o sťažovateľom namietanom porušení označených základných právpodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukonštatuje,   že   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   porušeniazákladných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľačl.   1   dodatkového   protokolu,   a   preto   nie   je   ani   v tomto   prípade   reálne   predpokladať,aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušenísťažovateľom označených práv.

Z už   uvedených   dôvodov   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   z už   uvedených   dôvodov   odmietol,   rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie sťažnosťounapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, nariadenia dočasného opatrenia a priznanianáhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014