znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 860/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   JUDr.   Ruženou   Bubenčíkovou,   Kollárová   8,   Trnava,   vo   vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.3 Sžp 20/2013 z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,, (spolu ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách aj „navrhovatelia“alebo   „žalobcovia“),   zastúpených   JUDr.   Ruženou   Bubenčíkovou,   Kollárová 8,   Trnava,ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.zn. 3 Sžp 20/2013 z 3. decembra 2013.

Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodňujú takto: «Sme bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. 4021/36 v obci a kat. úz, v lokalite ⬛⬛⬛⬛, ktorá je platným územným plánom Mesta určená na zastavanie rodinnými domami. Prístup k uvedenému pozemku a tiež k pozemkom

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov ⬛⬛⬛⬛, ktorá je podľa záväznej časti územného   plánu   Mesta určená   na   zastavanie   miestnou   komunikáciou   (cesta „A MOK“), ktorá má byť prepojovacou miestnou komunikáciou medzi ulicami a v v lokalite. Za týmto účelom bola predmetná parcela aj zameraná   a   vyznačená   v   katastrálnej   mape   ešte   v   roku   2002.   Predmetná   miestna komunikácia na uvedenom pozemku bola umiestnená územným rozhodnutím Mesta ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 18. 08. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.   01.   2012.   Územné   rozhodnutie   bolo   vydané   pre   nás   ako   navrhovateľov   územného konania.

Za účelom získania stavebného povolenia na realizáciu predmetnej komunikácie sme manželov ⬛⬛⬛⬛, ako vlastníkov pozemku vyzvali na uzatvorenie kúpnej zmluvy, predmetom   ktorej   mal   byť   predaj   a   kúpa   pozemku   pod   cestu.   Vzhľadom   k   tomu, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu nesúhlasu vlastníkov predmetného pozemku, podali   sme   na   Krajský   stavebný   úrad návrh   na   vyvlastnenie   novovytvoreného pozemku ⬛⬛⬛⬛ o výmere m2...

Návrh na vyvlastnenie ⬛⬛⬛⬛ sme podali za tým účelom, aby sme na nej mohli   postaviť   cestu,   pretože   predmetný   pozemok   tvorí   jediné   miesto   prístupu   na   náš pozemok ako aj na susedné pozemky, ktoré sú územným plánom Mesta určené na zastavanie rodinnými domami...

Krajský   stavebný   úrad rozhodnutím   č. ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa 30. 05.   2012   návrhu   vyhovel   a   v   prospech   nás   vyvlastnil ⬛⬛⬛⬛ o   výmere m2... Proti   rozhodnutiu   Krajského   stavebného   rozhodnutiu   podali   odvolanie   manželia. O odvolaní rozhodlo Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodnutím č. ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 18. 09. 2012, ktorým rozhodnutie Krajského stavebného úradu v č. ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 30. 05. 2012 bolo zrušené a návrh na vyvlastnenie zo strany sťažovateľov bol zamietnutý z dôvodu, že podľa názoru konajúceho ministerstva nebol preukázaný verejný záujem na vyvlastnení, nakoľko nebolo preukázané, že sa má jednať o komunikáciu, ktorá bude mať charakter miestnej komunikácie a z dôvodu, že navrhovateľom vyvlastneia v tomto prípade by mala byť obec.

Vyššie uvedené rozhodnutie ministerstva sme považovali za nesprávne a preto sme na Krajský súd Bratislava podali žalobu o preskúmanie predmetného rozhodnutia. O tejto žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom 6 S 2301/2012-69 zo dňa 10. 05. 2013, ktorým napadnuté rozhodnutie ministerstva zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný a ⬛⬛⬛⬛ s manželkou. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom 3 Sžp/20/2013 zo dňa 03. 12. 2013, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.»

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkovéhoprotokolu sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodňujú takto:

«Podľa nášho názoru § 2 ods. 3, tretia veta zákona 135/1961 Zb. sa nemá vykladať tak, ako ho vyložil Najvyšší súd, pretože predmetné ustanovenie pojednáva o tom, že obce zabezpečujú   plánovanie,   prípravu   a   výstavbu   ciest   vo   vlastníctve   obcí   a   miestnych komunikácií. Podľa nášho názoru výraz „zabezpečujú“ neznamená, že iba jedine obce majú právo zrealizovať stavbu miestnej komunikácie. Predmetné ustanovenie podľa nášho názoru je   potrebné   vykladať   tak,   že   zákonodarca   dal   obciam   úlohu   výstavbu   ciest   zabezpečiť a spôsob ako to urobí ponechal na obce.

Preto pokiaľ Mesto pre nás ako navrhovateľov vydalo územné rozhodnutie na umiestnenie stavby miestnej komunikácie cesty „A MOK“ a pokiaľ s nami uzatvoril zmluvu o budúcej kúpnej zmluve predmetom ktorej má byť predaj a kúpa stavby telesa cesty a pozemku pod   cestou,   zabezpečil tým prípravu cesty   a vydaním stavebného   povolenia (na ktoré sme už podali návrh) zabezpečí aj výstavbu predmetnej cesty. Po zrealizovaní cesty a uzavretí kúpnej zmluvy budú splnené všetky podmienky pre zaradenie uvedenej cesty do siete miestnych komunikácií.

Interpretácia § 2 ods. 3 zákona 135/1961 Zb. Najvyšším súdom SR je nezlúčiteľná s Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Nezlučiteľnosť s uvedenými ústavnými zákonmi spočíva v tom, že v dôsledku rozsudku NS   SR 3   Sžp/20/2013   nemôžeme   na   našom   pozemku   a   tak   isto   aj   vlastníci   susedných pozemkov   nemôžu   na   svojich   pozemkoch   stavať   rodinné   domy   a   to   napriek   tomu, že predmetné pozemky sú platným územným plánom Mesta určené na zastavanie...»

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovatelia uvádzajú, že «[r]ozsudok ohľadne nedostatku našej aktívnej legitimácie je zdôvodnený iba na 12 riadkoch (str. 5 ods. 2 rozsudku). Takto stručne   zdôvodnený   rozsudok   nás   nepresvedčil   o   jeho   správnosti,   keďže   sme   nedostali odpoveď na náš argument ohľadom nášho práva podať návrh na vyvlastnenie na základe § 112 ods. 2, prvá veta stavebného zákona v spojení s § 17 cestného zákona...

Zdôvodnenie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   považujeme   za   nepresvedčivé   aj   z   toho dôvodu,   že v   právnej   veci   nás,   ako   žalobcov,   proti   odporcovi   Ministerstvo   dopravy, výstavby   a regionálneho   rozvoja   SR   Bratislava   týkajúce   sa   územného   rozhodnutia   pre umiestnenie miestnej komunikácie − cesty „B MOK“, ktorá je umiestnená paralelne s miestnou   komunikáciou   cesta   „A   MOK“   v   tej   istej   lokalite,   bol   vydaný   rozsudok   6 Sžp/12/2011   v ktorého   odôvodnení   sa   uvádza   citujeme:   „Skutočne   stavebný   zákon   ani cestný   zákon   vo svojich   ustanoveniach   nevyžadujú   ako   podmienku   vydania   územného rozhodnutia   preukázanie   hmotnej   articipácie   obce   na   výstavbe   miestnej   komunikácie doplniac zároveň, že pokiaľ aj vlastníci pozemkov, na ktorých sa má podľa rozhodnutia o umiestnení stavby miestna komunikácia, namietali takýto spôsob využitia ich pozemkov, ich výhrady neobstoja, keďže v súlade s územným plánom Mesta, ako aj so schválenou urbanistickou   štúdiou IBV ⬛⬛⬛⬛. sa s vybudovaním tejto miestnej komunikácie rátalo a za predpokladu, že k dohode s vlastníkmi pozemkov nedôjde, bude postup podľa § 108 ods. 1, ods. 2 písm. f) stavebného zákona v súlade so zákonom“.

Na tento rozsudok sme v konaní 3 Sžp/20/2013 poukazovali, Najvyšší súd SR však v rozsudku sa s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v predchádzajúcom rozsudku nijako nevysporiadal. Sme toho názoru, že keď už raz Najvyšší súd SR zaujal právny názor, že my ako fyzické osoby môžeme postupovať podľa § 108 a nasl. stavebného zákona, ďalší rozsudok toho istého súdu už nemal zaujať úplne odlišný právny názor, a keď tak urobil mal ho riadne zdôvodniť. Myslíme si, že máme právo na to, aby sme dostali odpoveď na otázku prečo v rozsudku 3 Sžp/20/2013 ten istý Najvyšší súd SR zaujal úplne iný právny   názor   na   otázku   či   my   ako   fyzické   osoby   môžeme   byť   vyvlastniteľmi   pozemku, na ktorom podľa územného rozhodnutia je umiestnená miestna komunikácia.».

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, bytom, ⬛⬛⬛⬛ a, bytom tamtiež na ochranu vlastníctva podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   Čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Bratislava sp. zn. 3 Sžp/20/2013 z 03. 12. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžp/20/2013 z 03. 12. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Bratislava na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy konania v sume € 340,90 (2 úkony á € 134 + € 8,04 paušál + € 28,41 DPH) do   30   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr. Ruženy Bubenčíkovej, advokátky, so sídlom Trnava, Kollárova 8.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšiekonanie (I. ÚS 140/03,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07,   IV.   ÚS   166/04,   IV. ÚS 136/05,IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľovpodľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnomsúdnictve   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správnehosúdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov   verejnej   správy,ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzickáosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods.1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vkonkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súdspravidla   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázkynapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcichporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľov, s ktorou spájajúporušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sa koncentruje na nedostatky jehoodôvodnenia,   sťažovatelia   konkrétne   namietajú   arbitrárnosť   rozsudku   najvyššieho   súdua nesprávne   právne   posúdenie   veci,   pričom   svoju   právnu   argumentáciu   vedú   v rovinepolemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným najvyšším súdom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

Najvyšší   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   zmenil   rozsudokKrajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   6 S 2301/2012-69z 10. mája 2013   tak,   že   žalobu   zamietol. Následne   v úvodnej   časti   odôvodnenia   svojhorozhodnutia najvyšší súd citoval podstatné časti rozsudku krajského súdu, argumentáciuúčastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a, vychádzajúc zo zisteného skutkovéhostavu, v relevantnej časti uviedol toto:

«Podľa ustanovenia § 112 ods. 2 ide o návrhové konanie. Navrhovateľ však súčasne musí   byť   aktívne   legitimovanou   osobou   vo   vzťahu   k   účelu   vyvlastnenia.   To   znamená, že súčasne   musí   byť   osobu,   ktorá   má   predmet   vyvlastnenia   využiť   na   účel,   na   ktorý sa vyvlastňuje.   Vyvlastnenie   je   originárny   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   V tomto   prípade   dochádza   k   prechodu   (nie   k   prevodu)   vlastníckeho   práva   z   vlastníka na navrhovateľa vyvlastnenia (§ 109 ods. 2 prvá veta stavebného zákona). Stavebný zákon neupravuje možnosť vyvlastňovacím rozhodnutím upraviť prechod vlastníctva na inú osobu ako   navrhovateľa.   Vyvlastňuje   sa   preto,   aby   vec   nadobudol   priamo   navrhovateľ vo verejnom záujme a využíval ju v súlade s kogentným účelom vyvlastnenia.

V danom prípade sa navrhovatelia ako fyzické osoby domáhali vyvlastnenia pozemku pre účely miestnej komunikácie podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona. Miestne komunikácie však podliehajú osobitnému právnemu režimu a v zmysle § 2 ods. 3 tretia veta zákona č. 135/1961 Zb. (cestný zákon) v znení neskorších predpisov „plánovanie, prípravu a   výstavbu   ciest   vo   vlastníctve   obcí   a   miestnych   komunikácií   zabezpečujú   obce; pri účelových komunikáciách ich zabezpečujú vlastníci a iné oprávnené osoby“. Podľa § 3d ods.   3/   cestného   zákona   „miestne   komunikácie   sú   vo   vlastníctve   obce“.   Aktívne legitimovaným subjektom vo veciach miestnych komunikácií je obec. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov v procese vyvlastnenia nie je možné odstrániť zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy medzi žalobcami 1/ a 2/ ako navrhovateľmi vyvlastnenia a mestom z dôvodu,   že   tieto   prevodové   zmluvy   sú   už   uzatvárané   mimo   procesu   vyvlastnenia a zabezpečovanie   ich   vymožiteľnosti   už   nie   je   v   právomoci   správneho   orgánu,   ktorý vyvlastnenie uskutočňuje.»

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľov, v rámci ktorej namietajú nesprávnosťprávneho názoru najvyššieho súdu v otázke posúdenia ich legitimácie na podanie návrhu navyvlastnenie pozemkov pre účel vymedzený v § 108 ods. 2 písm. f) zákona č. 50/1976 Zb.o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov(ďalej len „stavebný   zákon“),   ústavný   súd   uvádza,   že   táto   námietka   je   výrazom   ichodlišného   právneho   hodnotenia   veci,   aké   zastáva   najvyšší   súd, do posúdenia   ktoréhoústavný súd nie je oprávnený ani povinný vstupovať (napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).Sťažovateľmi uvádzané tvrdenia totiž nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoréby mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vysloveniaporušenia označených práv sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   ani   tej   námietke   sťažovateľov,   ktorou   napádajústručnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu a v tejto súvislosti aj absenciu adekvátnejargumentačnej reakcie zo strany najvyššieho súdu k ich právu „podať návrh na vyvlastnenie na základe § 112 ods. 2, prvá veta stavebného zákona v spojení s § 17 cestného zákona“.Samotná stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu, ak je z neho zároveň zrejmé, na základeakých úvah daný súd vo veci rozhodoval, nezakladá zásah do základných práv adresátatohto   rozhodnutia,   ale   práve   naopak,   je   výrazom   a jedným   z komponentov   zákonnéhoa ústavne   akceptovateľného   rozhodnutia,   ktorým   sa   v širšom   zmysle   realizuje   aj   právoúčastníka   konania   na   spravodlivé   súdne   konanie.   V tejto   súvislosti   možno   poukázaťna tú časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   kde   najvyšší   súduviedol,   na   základe   akých   dôvodov   neboli   sťažovatelia   oprávnení   podať   návrhna vyvlastnenie, čím aj primeraným spôsobom ozrejmil, prečo v okolnostiach danej vecinebolo možné postupovať podľa § 112 ods. 2 prvej vety stavebného zákona v spojení s § 17zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskoršíchpredpisov.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľov, podľa ktorej sanajvyšší súd v ich veci odchýlil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia, kde v skutkovoobdobnej veci odlišným spôsobom posúdil otázku aktívnej legitimácie subjektu na podanienávrhu na vyvlastnenie pre zákonom vymedzený účel vyvlastnenia podľa § 108 ods. 2písm. f) stavebného zákona, pričom sťažovatelia poukázali na časť odôvodnenia rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 12/2011 z 23. novembra 2011. Ústavný súd v tejto súvislostiuvádza, že sťažovateľmi citovaná časť odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súduvymedzuje   iba   účel,   pre   ktorý   je   možné   podať   návrh   na   vyvlastnenie,   nie   však   okruhsubjektov   oprávnených   podať   takýto   návrh,   čo   nie   je   samo   osebe   v rozpore   s tým,ako rozhodol najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku. Sťažovatelia v tomto smeresvoju argumentáciu v sťažnosti bližšie nerozpracovali, čím zároveň dostatočným spôsobomnepreukázali, v čom konkrétne najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí pochybil.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že ani rozdielnosť judikatúry najvyššiehosúdu ešte neznamená, že by najvyšší súd vo veci sťažovateľov rozhodol arbitrárnym, a tedaústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva[napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho   systému   (v   zásade   každého   súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založenýna precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádzaaj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúrya aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovorovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovaniasúdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímaniastanovísk k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov plénom   najvyššieho   súdu   alebo   príslušným   kolégiom   najvyššieho   súdu(m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúchazjednocovať in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktorézákon č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o   zmene   a doplnení   niektorých zákonov v   zneníneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   inýchpriznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01).   Preto,ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožnotakýto postup automaticky považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru), keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavnýchpredpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľovo porušení ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   vo   vecisťažovateľov rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnostina   ďalšie   konanie   bolo   možné   prijať   záver   o   porušení   sťažovateľmi   označených   práv.Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   z už   uvedených   dôvodov   odmietol,   rozhodovanieo ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014