znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť, t. č. Ústav navýkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomOkresného súdu Trenčín sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013, uznesením Krajského súduv   Trenčíne   sp.   zn.   3   To   88/2013   z   22.   októbra   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav navýkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 88/2013z 22. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 (ďalejlen „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Bol som uznaný vinným Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 27. augusta 2013 sp.   zn.   8T/65/2013   z   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák....

Rozsudok... som odvolaním s doplnením napadol. Odvolanie bolo Uznesením KS TN zo dňa 22. októbra 20143 sp. zn. 3To/88/2013 zamietnuté ako nedôvodné.

Následne som podal vo veci Dovolanie s doplnením sp. zn. 8T/65/2013, ktoré NS SR dňa 21. júla 2014 odmietol Uznesením a doplnenie účelovo odignoroval. “

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol: „... nikto nemôže byť stíhaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu pre skutok, za ktorý už bolo tr. stíhanie zastavené právoplatným rozhodnutím vo veci. Dňa 6.10.2011 bolo voči mne na základe   výsledkov   expertízy   zastavené   tr.   stíhanie   pre   ten   istý   skutok...   príkazy   na odpočúvanie zo dňa 7.9.2012 (list č. 111, 64 spisu) boli vydané v rozpore s čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 ÚS SR, vzhľadom na odôvodnenosť a absenciu dôkazov...“

Ďalej sťažovateľ namieta, že sa v dovolacom konaní pred najvyšším súdom nemoholobhajovať sám, keďže uvádza: „Upovedomil som Najvyšší súd SR, že si plánujem uplatniť právo obhajovať sa sám a podať moje Dovolanie.“, zároveň však namieta nanucovanieobhajcov aj v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Ďalej namietal, že mu boloupreté právo na poskytnutie primeraného času na obhajobu aj tým, že na pojednávaní predokresným   súdom   22.   augusta   2013,   ktoré   bolo   potom,   ako   vyšli   najavo   nové   dôležitéskutočnosti, odročené na neurčito, o dátume nového pojednávania, ktoré sa konalo o tripracovné dni neskôr 27. augusta 2013, sa dozvedel až priamo na ňom po tom, čo bol naňeskortovaný,   pričom   aj   v   konaní   pred   krajským   súdom   mu   bolo   upreté   právo   napredkladanie dôkazov a vyjadrenie sa k dôkazom a upreté právo na primeraný čas naobhajobu.   Sťažovateľ   namieta   aj   nedôveryhodnosť   svedkov   a   nezákonnosť   vykonávaniadôkazov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Navrhujem   začať   konanie   o   sťažnosti   na   Ústavnom   súde.   Preskúmať   zákonnosť rozhodnutí v konaní v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR. Vyhovieť sťažnosti, vysloviť, že právoplatnými rozhodnutiami a opatreniami, ktoré sťažnosti predchádzali, boli porušené práva a slobody ÚS SR a tieto rozhodnutia a opatrenia zrušiť, prikázať nápravu vo veci, prikázať konať, kde sa nekoná poprípade vrátiť vec na došetrenie a zakázať pokračovať v následkoch konania, odstrániť následok zrušiť nariadenie výkonu trestu s prepustením obžalovaného, odsúdeného na slobodu. Zároveň navrhujem, aby vzhľadom na stav veci vychádzal Ústavný súd z vlastných skutkových zistení v zmysle § 56 Z. z. zákona č. 38/1993 o konaní na Ústavnom súde.

Zároveň žiadam o udelenie advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušeniasvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu,uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkomokresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochranyzákladného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôžeposkytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných právtýmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súduako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodoluznesením č. k. 3 To 88/2013-416 z 22. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva uznesením krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   najprv   poznamenať,   že   napriek   tomu,   že   protiuzneseniu   krajského   súdu   bolo   možné   podať   dovolanie   (ktoré   sťažovateľ   aj   podal),nepovažuje   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   konaniu   vedenému   krajskýmsúdom za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sakonania vedeného okresným súdom, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniukrajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestnéhoporiadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali. Ide najmä o námietkysťažovateľa   spochybňujúce   úplnosť   a   správnosť   skutkových   zistení   okresného   súdua krajského súdu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nemôže skúmať a meniť, ako ajo námietky týkajúce sa hodnotenia vykonaných dôkazov.

Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tenveľmi podrobne, vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazysa opieral v rámci svojich záverov a z akých dôvodov neakceptoval odvolacie námietkysťažovateľa, ktoré spočívali v už uvedených námietkach.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva uznesením najvyššieho súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo nasúdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlades procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   príslušnom   právnom   konaní.Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnomkonaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splneniaktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiákonania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkochpodľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V   dovolacom   konaní   procesnépodmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavytretej časti).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z rozsiahleho odôvodnenianapadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadals dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol: «V   prvom   rade   sa   treba   vyrovnať   so   základnou   otázkou   prípustnosti   trestného stíhania obvineného v danej trestnej veci. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. o neprípustnosti trestného stíhania je jednoznačné v tom, že musí ísť o osobu, proti ktorej sa skoršie trestné stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom, alebo   bolo   právoplatne   zastavené,   alebo   skončilo   niektorým   z   ďalších   tam   uvedených spôsobov, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.

Uznesenie, na ktoré v tej súvislosti poukazuje obvinený, bolo uznesením vo veci, v ktorej bolo len začaté trestné stíhanie, ale nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe. Z tohto pohľadu má prokurátorka pravdu v tom, že to potom nebolo prekážkou pre trestné stíhanie obvineného pre skutok tvoriaci predmet obžaloby i rozsudku súdu prvého stupňa. Treba však ešte podotknúť, že podmienkou neprípustnosti trestného stíhania a uplatnenia zásady „ne bis in idem“ je trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre ktorý už bolo raz zastavené, ale v danom prípade nešlo o totožnosť skutkov, lebo skutok, pre ktorý bol v predmetnej trestnej veci odsúdený, je iný než skutok, pre ktorý bol podozrivý z jeho spáchania a pre ktorý bolo vo veci zastavené trestné stíhanie. Vtedy nešlo o omamnú látku a v tom je podstatný skutkový rozdiel, zatiaľ čo v predmetnom prípade išlo o nákup a predaj omamných a psychotropných látok.

S   namietanou   otázkou   neprípustnosti   trestného   stíhania   sa   v   podstate   rovnako správne vyrovnal i Krajský súd v Trenčíne.

Pokiaľ obvinený namietal porušenie práva na obhajobu ako dovolací dôvod, treba poznamenať, že podľa§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa predpokladá zásadné porušenie práva na obhajobu. Pôjde najmä o prípady, keď obvinený mal mať obhajcu, ale nemal ho, ani zvoleného, ani ustanoveného, a napriek tomu sa vykonávali úkony trestného konania. K takej situácii v danom prípade nedošlo. Obvinenému bol poskytnutá možnosť na zvolenie si obhajcu. Ak si ho nezvolil a bol mu ustanovený, no obvinený nebol spokojný s výkonom obhajoby, mal vždy možnosť zvoliť si sám obhajcu. Ak tvrdí, že nechcel obhajcu a ten mu bol nanucovaný, lebo sa chcel obhajovať sám a poukazoval v tej súvislosti na § 37 ods. 4 Tr. por., treba podotknúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, no dôvodom povinnej obhajoby obvineného bolo predovšetkým to, že bol vzatý do väzby, a tak sa aj opatrenie o ustanovení obhajcu opieralo o tento dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Zo   spisového   materiálu   nevyplýva,   že   by   obvinenému   bolo   upierané   právo   na predkladanie   dôkazov,   na   vyjadrovanie   sa   k   jednotlivým   dôkazom   alebo   na   prípravu obhajoby a v súvislosti s tým na nahliadanie do spisu a štúdium spisového materiálu. Podotknúť treba, že pri odročení hlavného pojednávania nie je nevyhnutné opäť zachovať päťdňovú lehotu na prípravu a v konkrétnom prípade na hlavnom pojednávaní 22. augusta 2013   zobral   obvinený,   jeho   obhajca   i   prokurátor   osobne   na   vedomie   termín   ďalšieho hlavného pojednávania určený na 27. augusta 2013, takže žiadne právo obvineného na obhajobu nebolo porušené. Z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu zo dňa 22. októbra 2013 taktiež nevyplýva žiadne porušenie práva na obhajobu. Naopak, zisťuje sa, že dôkaz prečítaním časti pripojeného trestného spisu bol vykonaný aj na návrh obvineného a po jeho vykonaní mal možnosť obvinený sa k nemu vyjadriť. Časť listinných dôkazov týkajúca   sa   záznamov   telekomunikačnej   prevádzky   bola   vykonaná   na   základe   návrhu prokurátora a obvinený sa tiež mal možnosť k tomu vyjadriť.

To,   či   sa   vykonajú   aj   ďalšie   dôkazy,   je   vecou   posúdenia   prvostupňového   súdu i odvolacieho   súdu   a   nevykonanie   niektorých   dôkazov   na   návrh   obvineného   nemožno považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu, lebo je vecou súdu posúdiť, aký rozsah dôkazov bude považovať za postačujúci na ustálenie skutkových záverov. Preto nemožno v tomto smere žiadnemu z konajúcich súdov nič vyčítať.

V otázke zadržania a väzby obvineného najvyšší súd nezisťuje tie pochybenia, ktoré uvádzal obvinený. S danými otázkami sa správne vyrovnal už krajský súd a s jeho závermi sa dovolací súd stotožňuje.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je nutné uviesť, že podstata dokazovania bola vykonaná na hlavnom pojednávaní zákonným kontradiktórnym spôsobom a je vecou súdov nižšieho stupňa, čo na základe týchto dôkazov ustálili, ktoré časti   výpovedí   svedkov   brali   za   nepochybné,   ktoré   dôkazy   považovali   za   podporné a rozhodné   pre   ustálenie   viny   obvineného.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil porušenie zákonných ustanovení pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Krajský súd sa správne vyrovnal aj s otázkou zákonnosti odposluchov telefonických hovorov. Nešlo o nezákonný postup v prípravnom konaní.

Obvinený pokiaľ uplatňoval tento dovolací dôvod podľa§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. poukazovaním   na   výpovede   svedkov,   v   podstate   sa   domáhal   iného   hodnotenia   týchto dôkazov a prehodnotenia skutkových záverov. To sa týka aj dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úp1nosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vo   vzťahu   k   tomuto   dovolaciemu   dôvodu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah konkrétne uplatnených námietok a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho   dôvodu,   musí   aj   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu   dovolacieho dôvodu, v danom prípade podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., o ktoré ustanovenie sa dovolanie tiež opiera.

V predmetnom prípade sa v skutočnosti dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ opiera o argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, keďže spochybňuje úplnosť a správnosť skutkových zistení oboch súdov nižších stupňov. Je to zrejmé z tých pasáží odôvodnenia dovolania, v ktorých sa rozoberajú a obvineným inak hodnotia dôkazy, najmä svedecké výpovede a znalecký posudok, vykonané na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa než ako ich hodnotil súd a k akým záverom dospel a s akým sa stotožnil krajský súd. Obvinený   teda   vychádza   z   iného   skutkového   stavu,   než   bol   ustálený   súdmi,   čo   je v dovolacom konaní neprípustné. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu nemôže dovolací súd skúmať a meniť.

Okrem spochybňovania skutkových záverov obvinený z právneho hľadiska nijako nezdôvodňoval,   prečo   by   súdmi   zistený   skutok   nemohol   byť   posúdený   tak,   ako   ho kvalifikoval okresný súd a s akou právnou kvalifikáciou skutku sa stotožnil aj krajský súd. V   právnom   posúdení   skutku   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nevidí   nijaké pochybenie. Skutok mohol a mal byť posúdený tak, ako to urobil prvostupňový súd, ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. b/, c/ Tr. zák., za použitia § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. Na takúto právnu kvalifikáciu bol na hlavnom pojednávaní obvinený aj upozornený. Nešlo o kvalifikáciu prísnejšiu nad rámec obžaloby.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. možno uplatniť, len ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uložený taký druh   trestu,   ktorý   zákon   za   prejednávaný   trestný   čin   nepripúšťa.   K   takejto   situácii v konkrétnom prípade obvineného nedošlo. Tento dovolací dôvod preto tiež nie je daný.

Rovnako sú neopodstatnené argumenty obvineného, na základe ktorých uplatňuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por.

Obvinený bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody a v takom prípade uloženie ochranného dohľadu je obligatórne. Nie je podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia na hlavnom pojednávaní, aby bol taký návrh obsiahnutý v   žalobe.   Uloženie   povinnosti   obvinenému   v   rámci   ochranného   dohľadu,   tak   ako   ju formuloval okresný súd, nie je nad zákonný rámec vymedzený v § 77 ods. 2 a § 51 ods. 4 Tr. zák.»

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiťriadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolenáprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budúaplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, abyvyužili   existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00,   taktiež   vec   Pérez   De   RadaCavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súdnie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanieústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedolk obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie(ne)existencie   dôvodu   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   žesťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesťk záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli privýklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyššímsúdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandisI. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie   splnenia   zákonných   dôvodovdovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sas námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   žesťažovateľ   v   tomto   konaní   (v   rozhodnutí   o   jeho   dovolaní)   dostal   odpoveď   na   všetkypodstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jehodovolania.

V   žiadnom   prípade   neprichádza   do   úvahy   konštatovanie,   že   by   sa   najvyšší   súdargumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššiehosúdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok   dovolaciehokonania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľomoznačených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľaodôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať zaarbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku, a preto pripredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015