SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 86/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudcaspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť, t. č. Ústav navýkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomOkresného súdu Trenčín sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013, uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 3 To 88/2013 z 22. októbra 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav navýkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 88/2013z 22. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 (ďalejlen „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Bol som uznaný vinným Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 27. augusta 2013 sp. zn. 8T/65/2013 z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák....
Rozsudok... som odvolaním s doplnením napadol. Odvolanie bolo Uznesením KS TN zo dňa 22. októbra 20143 sp. zn. 3To/88/2013 zamietnuté ako nedôvodné.
Následne som podal vo veci Dovolanie s doplnením sp. zn. 8T/65/2013, ktoré NS SR dňa 21. júla 2014 odmietol Uznesením a doplnenie účelovo odignoroval. “
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol: „... nikto nemôže byť stíhaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu pre skutok, za ktorý už bolo tr. stíhanie zastavené právoplatným rozhodnutím vo veci. Dňa 6.10.2011 bolo voči mne na základe výsledkov expertízy zastavené tr. stíhanie pre ten istý skutok... príkazy na odpočúvanie zo dňa 7.9.2012 (list č. 111, 64 spisu) boli vydané v rozpore s čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 ÚS SR, vzhľadom na odôvodnenosť a absenciu dôkazov...“
Ďalej sťažovateľ namieta, že sa v dovolacom konaní pred najvyšším súdom nemoholobhajovať sám, keďže uvádza: „Upovedomil som Najvyšší súd SR, že si plánujem uplatniť právo obhajovať sa sám a podať moje Dovolanie.“, zároveň však namieta nanucovanieobhajcov aj v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Ďalej namietal, že mu boloupreté právo na poskytnutie primeraného času na obhajobu aj tým, že na pojednávaní predokresným súdom 22. augusta 2013, ktoré bolo potom, ako vyšli najavo nové dôležitéskutočnosti, odročené na neurčito, o dátume nového pojednávania, ktoré sa konalo o tripracovné dni neskôr 27. augusta 2013, sa dozvedel až priamo na ňom po tom, čo bol naňeskortovaný, pričom aj v konaní pred krajským súdom mu bolo upreté právo napredkladanie dôkazov a vyjadrenie sa k dôkazom a upreté právo na primeraný čas naobhajobu. Sťažovateľ namieta aj nedôveryhodnosť svedkov a nezákonnosť vykonávaniadôkazov.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Navrhujem začať konanie o sťažnosti na Ústavnom súde. Preskúmať zákonnosť rozhodnutí v konaní v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR. Vyhovieť sťažnosti, vysloviť, že právoplatnými rozhodnutiami a opatreniami, ktoré sťažnosti predchádzali, boli porušené práva a slobody ÚS SR a tieto rozhodnutia a opatrenia zrušiť, prikázať nápravu vo veci, prikázať konať, kde sa nekoná poprípade vrátiť vec na došetrenie a zakázať pokračovať v následkoch konania, odstrániť následok zrušiť nariadenie výkonu trestu s prepustením obžalovaného, odsúdeného na slobodu. Zároveň navrhujem, aby vzhľadom na stav veci vychádzal Ústavný súd z vlastných skutkových zistení v zmysle § 56 Z. z. zákona č. 38/1993 o konaní na Ústavnom súde.
Zároveň žiadam o udelenie advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušeniasvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom okresného súdu,uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkomokresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochranyzákladného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžeposkytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných právtýmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súduako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodoluznesením č. k. 3 To 88/2013-416 z 22. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že protiuzneseniu krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajskýmsúdom za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sakonania vedeného okresným súdom, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniukrajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestnéhoporiadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali. Ide najmä o námietkysťažovateľa spochybňujúce úplnosť a správnosť skutkových zistení okresného súdua krajského súdu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nemôže skúmať a meniť, ako ajo námietky týkajúce sa hodnotenia vykonaných dôkazov.
Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že tenveľmi podrobne, vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazysa opieral v rámci svojich záverov a z akých dôvodov neakceptoval odvolacie námietkysťažovateľa, ktoré spočívali v už uvedených námietkach.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva uznesením najvyššieho súdu
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo nasúdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlades procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov.
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnomkonaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splneniaktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiákonania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkochpodľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesnépodmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavytretej časti).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorýmodmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z rozsiahleho odôvodnenianapadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadals dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol: «V prvom rade sa treba vyrovnať so základnou otázkou prípustnosti trestného stíhania obvineného v danej trestnej veci. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. o neprípustnosti trestného stíhania je jednoznačné v tom, že musí ísť o osobu, proti ktorej sa skoršie trestné stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom, alebo bolo právoplatne zastavené, alebo skončilo niektorým z ďalších tam uvedených spôsobov, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.
Uznesenie, na ktoré v tej súvislosti poukazuje obvinený, bolo uznesením vo veci, v ktorej bolo len začaté trestné stíhanie, ale nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe. Z tohto pohľadu má prokurátorka pravdu v tom, že to potom nebolo prekážkou pre trestné stíhanie obvineného pre skutok tvoriaci predmet obžaloby i rozsudku súdu prvého stupňa. Treba však ešte podotknúť, že podmienkou neprípustnosti trestného stíhania a uplatnenia zásady „ne bis in idem“ je trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre ktorý už bolo raz zastavené, ale v danom prípade nešlo o totožnosť skutkov, lebo skutok, pre ktorý bol v predmetnej trestnej veci odsúdený, je iný než skutok, pre ktorý bol podozrivý z jeho spáchania a pre ktorý bolo vo veci zastavené trestné stíhanie. Vtedy nešlo o omamnú látku a v tom je podstatný skutkový rozdiel, zatiaľ čo v predmetnom prípade išlo o nákup a predaj omamných a psychotropných látok.
S namietanou otázkou neprípustnosti trestného stíhania sa v podstate rovnako správne vyrovnal i Krajský súd v Trenčíne.
Pokiaľ obvinený namietal porušenie práva na obhajobu ako dovolací dôvod, treba poznamenať, že podľa§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa predpokladá zásadné porušenie práva na obhajobu. Pôjde najmä o prípady, keď obvinený mal mať obhajcu, ale nemal ho, ani zvoleného, ani ustanoveného, a napriek tomu sa vykonávali úkony trestného konania. K takej situácii v danom prípade nedošlo. Obvinenému bol poskytnutá možnosť na zvolenie si obhajcu. Ak si ho nezvolil a bol mu ustanovený, no obvinený nebol spokojný s výkonom obhajoby, mal vždy možnosť zvoliť si sám obhajcu. Ak tvrdí, že nechcel obhajcu a ten mu bol nanucovaný, lebo sa chcel obhajovať sám a poukazoval v tej súvislosti na § 37 ods. 4 Tr. por., treba podotknúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, no dôvodom povinnej obhajoby obvineného bolo predovšetkým to, že bol vzatý do väzby, a tak sa aj opatrenie o ustanovení obhajcu opieralo o tento dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Zo spisového materiálu nevyplýva, že by obvinenému bolo upierané právo na predkladanie dôkazov, na vyjadrovanie sa k jednotlivým dôkazom alebo na prípravu obhajoby a v súvislosti s tým na nahliadanie do spisu a štúdium spisového materiálu. Podotknúť treba, že pri odročení hlavného pojednávania nie je nevyhnutné opäť zachovať päťdňovú lehotu na prípravu a v konkrétnom prípade na hlavnom pojednávaní 22. augusta 2013 zobral obvinený, jeho obhajca i prokurátor osobne na vedomie termín ďalšieho hlavného pojednávania určený na 27. augusta 2013, takže žiadne právo obvineného na obhajobu nebolo porušené. Z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu zo dňa 22. októbra 2013 taktiež nevyplýva žiadne porušenie práva na obhajobu. Naopak, zisťuje sa, že dôkaz prečítaním časti pripojeného trestného spisu bol vykonaný aj na návrh obvineného a po jeho vykonaní mal možnosť obvinený sa k nemu vyjadriť. Časť listinných dôkazov týkajúca sa záznamov telekomunikačnej prevádzky bola vykonaná na základe návrhu prokurátora a obvinený sa tiež mal možnosť k tomu vyjadriť.
To, či sa vykonajú aj ďalšie dôkazy, je vecou posúdenia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu a nevykonanie niektorých dôkazov na návrh obvineného nemožno považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu, lebo je vecou súdu posúdiť, aký rozsah dôkazov bude považovať za postačujúci na ustálenie skutkových záverov. Preto nemožno v tomto smere žiadnemu z konajúcich súdov nič vyčítať.
V otázke zadržania a väzby obvineného najvyšší súd nezisťuje tie pochybenia, ktoré uvádzal obvinený. S danými otázkami sa správne vyrovnal už krajský súd a s jeho závermi sa dovolací súd stotožňuje.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je nutné uviesť, že podstata dokazovania bola vykonaná na hlavnom pojednávaní zákonným kontradiktórnym spôsobom a je vecou súdov nižšieho stupňa, čo na základe týchto dôkazov ustálili, ktoré časti výpovedí svedkov brali za nepochybné, ktoré dôkazy považovali za podporné a rozhodné pre ustálenie viny obvineného. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil porušenie zákonných ustanovení pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Krajský súd sa správne vyrovnal aj s otázkou zákonnosti odposluchov telefonických hovorov. Nešlo o nezákonný postup v prípravnom konaní.
Obvinený pokiaľ uplatňoval tento dovolací dôvod podľa§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. poukazovaním na výpovede svedkov, v podstate sa domáhal iného hodnotenia týchto dôkazov a prehodnotenia skutkových záverov. To sa týka aj dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úp1nosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí aj vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu, v danom prípade podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., o ktoré ustanovenie sa dovolanie tiež opiera.
V predmetnom prípade sa v skutočnosti dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ opiera o argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, keďže spochybňuje úplnosť a správnosť skutkových zistení oboch súdov nižších stupňov. Je to zrejmé z tých pasáží odôvodnenia dovolania, v ktorých sa rozoberajú a obvineným inak hodnotia dôkazy, najmä svedecké výpovede a znalecký posudok, vykonané na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa než ako ich hodnotil súd a k akým záverom dospel a s akým sa stotožnil krajský súd. Obvinený teda vychádza z iného skutkového stavu, než bol ustálený súdmi, čo je v dovolacom konaní neprípustné. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu nemôže dovolací súd skúmať a meniť.
Okrem spochybňovania skutkových záverov obvinený z právneho hľadiska nijako nezdôvodňoval, prečo by súdmi zistený skutok nemohol byť posúdený tak, ako ho kvalifikoval okresný súd a s akou právnou kvalifikáciou skutku sa stotožnil aj krajský súd. V právnom posúdení skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky nevidí nijaké pochybenie. Skutok mohol a mal byť posúdený tak, ako to urobil prvostupňový súd, ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. b/, c/ Tr. zák., za použitia § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. Na takúto právnu kvalifikáciu bol na hlavnom pojednávaní obvinený aj upozornený. Nešlo o kvalifikáciu prísnejšiu nad rámec obžaloby.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. možno uplatniť, len ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. K takejto situácii v konkrétnom prípade obvineného nedošlo. Tento dovolací dôvod preto tiež nie je daný.
Rovnako sú neopodstatnené argumenty obvineného, na základe ktorých uplatňuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por.
Obvinený bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody a v takom prípade uloženie ochranného dohľadu je obligatórne. Nie je podmienkou pre uloženie ochranného opatrenia na hlavnom pojednávaní, aby bol taký návrh obsiahnutý v žalobe. Uloženie povinnosti obvinenému v rámci ochranného dohľadu, tak ako ju formuloval okresný súd, nie je nad zákonný rámec vymedzený v § 77 ods. 2 a § 51 ods. 4 Tr. zák.»
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiťriadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolenáprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budúaplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, abyvyužili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De RadaCavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecnýchsúdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súdnie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanieústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedolk obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie(ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, žesťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesťk záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli privýklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyššímsúdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandisI. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodovdovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sas námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, žesťažovateľ v tomto konaní (v rozhodnutí o jeho dovolaní) dostal odpoveď na všetkypodstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jehodovolania.
V žiadnom prípade neprichádza do úvahy konštatovanie, že by sa najvyšší súdargumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššiehosúdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolaciehokonania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľomoznačených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľaodôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať zaarbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku, a preto pripredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015