znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   doc.   JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24 NcC 257/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 NcC 257/2012 z 11. októbra 2012 (týkajúcim sa námietky zaujatosti sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažnosť sťažovateľky je obdobná, resp. totožná, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Čo   sa   týka obsahu   sťažnosti a sťažovateľkinej argumentácie, ústavný súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach,   napríklad   na   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   reagovala   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I.   ÚS   265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   a sp.   zn. III.   ÚS   74/2011,   v ktorých   tento preskúmaval rozhodnutia   súdov   o zaujatosti   sudcov.   Sťažovateľka   taktiež poukázala na odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14193/2013 týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaného rozhodnutia krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   460/2013   z 26.   septembra   2013,   sp.   zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp.   podobných   sťažností   sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje   skoršie   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   tejto   sťažnosti   pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým   účastníkom,   a to   spoločnosťou   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže   aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   nevyhnutné   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014