znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 2559/2012, sp. zn. Rvp 2560/2012, sp. zn. Rvp 2561/2012 a sp. zn. Rvp 2562/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 424/03 a jeho uznesením z 9. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 217/04 a jeho uznesením z 9. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 325/03 a jeho uznesením z 9. februára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 424/03 a jeho uznesením z 9. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2559/2012, sp. zn. Rvp 2560/2012, sp. zn. Rvp 2561/2012 a sp. zn. Rvp 2562/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 86/2012 (Rvp 2559/2012).

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. marca 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 424/03 a jeho uznesením z 9. februára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Er 217/04   a jeho   uznesením z 9. februára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   325/03   a jeho   uznesením z 9. februára   2012   a   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   424/03   a jeho   uznesením z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   od   6.   júna   2007   začal vykonávať   exekučnú   činnosť   ako   exekútor   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   a to   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „oprávnená“),   s ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   V označených exekučných   konaniach   okresný   súd   vyhovel   návrhu   oprávnenej   na   zmenu   súdneho exekútora a vykonávaním exekúcie poveril sťažovateľa. Po doručení podaní sťažovateľa označených ako „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ okresný súd napadnutými   rozhodnutiami   ex   offo   rozhodol   o vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania exekúcie, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.

Sťažovateľ v sťažnostiach vyjadril presvedčenie, že v prípadoch namietaných konaní je   osobou   aktívne   legitimovanou   na   podanie   individuálnej   sťažnosti.   V tejto   súvislosti uviedol:

„V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva a   slobody súdneho exekútora   a preto súdny exekútor   má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.

... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   bolo   pre   neho   ukončené   vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a zákaz diskriminácie ustanovený v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru, k čomu bližšie uviedol:

«... postupom Okresného súdu Kežmarok... došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   k porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou osobou podľa ust. §30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu....

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný....

V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku všeobecný súd svojim rozhodnutím postavil sťažovateľa pri realizácii podnikania na trhu s exekučnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súdnych exekútorov. V tomto prípade súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením sťažovateľa ako bývalého zamestnanca obchodnej spoločnosti P., s.r.o.   a   preto   toto   jeho   iné   postavenie   ho   vylúčil   z   možnosti   zhmotnenia   akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá bola v minulosti, alebo bude v budúcnosti spojená s právami obchodnej spoločnosti P., s.r.o.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými rozhodnutiami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu   na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2559/2012, sp. zn. Rvp 2560/2012, sp. zn. Rvp 2561/2012 a sp. zn. Rvp 2562/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované   právne   normy   o spojení   týchto   sťažností   na   spoločné   konanie,   tak   ako   to   je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru,   ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými okresný súd na základe podaní sťažovateľa označených ako „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   než   dospeje   k záveru,   že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,   ktorá   ešte   nemá   charakter   kontradiktórneho   konania,   keď   ústavný   súd   môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 stanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť   má význam len   právne   technicky   či   organizačne   inštitucionálny.   Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone   zverenej   štátnej   moci   povinný   dbať   a rešpektovať   základné   práva   tých   osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v označených veciach   pre   jeho   pomer   k účastníkovi   konania   (oprávnenej)   v zmysle   ustanovenia   §   30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávnenej).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012