znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   Z.   K.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   R.,   Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 232/2006 z 26. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2007 doručená sťažnosť Ing. Z. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Cdo 232/2006 z 26. októbra 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Na základe rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 14 C 281/2002 zo dňa 24. 1. 2006 boli odporcovia Ing. S. B. a Ing. Z. B., Ž. zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke – Ing. Z. K., Ž. sumu 70.000,- Sk so 14 % úrokom z omeškania ročne od 1. 2. 2002 do zaplatenia a trovy konania vo výške 9.328,- Sk na účet právneho zástupcu JUDr. M. R., advokáta, Ž..

Po podaní odvolania odporcami proti uvedenému rozsudku,   Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 23 Co 124/2006 potvrdil a zaviazal odporcov na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 5.828,- Sk na účet JUDr. M. R., advokáta. Proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo však možné podať dovolanie a odvolací súd ani nepripustil možnosť dovolania, nakoľko nešlo o otázku po právnej stráne zásadného významu.

Odporcovia   i napriek   tomu   podali   dovolanie   proti   uvedeným   rozsudkom prvostupňového   a druhostupňového   súdu   z dôvodov   uvedených   v   §-e   237   písm.   f)   a g) O. s. p., pričom odporcovia svoje dovolanie dôvodili tým, že rozsudky v uvedenej veci nie sú spravodlivé, sudcovia boli proti ním zaujatí a boli na strane žalobkyne a nie na strane spravodlivosti.   Prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   im   vraj   znemožnil   realizovať   svoje procesné práva najmä vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. (...)

Dovolací súd – Najvyšší súd SR rozsudok č. k. 3 Cdo 232/2006 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 23 Co 124/2006 a rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 14 C 281/2002 zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie. (...) Sťažovateľka   uvádza,   že   v priebehu   skutkového   stavu   veci   bolo   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 232/2006 porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1) a 3) Ústavy SR, čl. 47 ods. 3) Ústavy SR, čl. 48 ods. 1) a 2) Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné ustanovenia §-u 237 O. s. p., ktoré porušil Najvyšší súd SR najmä tým, že svojim rozhodnutím zrušil právoplatné a vykonateľné rozsudky prvostupňového ako aj odvolacieho súdu,   i keď   nebolo   proti   nim   prípustné   dovolanie,   čo   považuje   sťažovateľka   za neospravedlniteľné   a neudržateľné hlavne z toho dôvodu,   že by   takýmto   postupom   súdu mohlo dôjsť i v budúcnosti k nebezpečnému precedensu, keď účastník konania, ktorý nie je v spore úspešný, dôvodil vysloveným právnym názorom dovolanie tým, „že súd nebol na strane   spravodlivosti,   ale   na   strane   navrhovateľky“   a zároveň   účelovo   a bezdôvodne spochybnil konanie súdov dvoch stupňov. (...)

Máme za to, že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, došlo k porušeniu ústavných práv navrhovateľky ako aj k hrubému zneváženiu a spochybneniu práce sudcov Okresného súdu ako aj Krajského súdu v Žiline najmä citáciou, že i keď záznam o tom, že „sa oboznamuje obsahu spisu“ ešte neznamená, že sudca každú jednotlivú listinu nahlas pred prítomnými prečítal alebo že osobitne oznámil obsah každej z nich.

Toto   tvrdenie   je   len   v hypotetickej   rovine   opierajúce   sa   výlučne   iba   na   účelové tvrdenie   strany   sporu,   ktorá   v spore   neuspela.   Je   priam   zarážajúce,   že   dovolací   súd v danom prípade zaujal takéto stanovisko, pričom stojí za pozornosť, že Najvyšší súd SR rozhodol za jeden týždeň od obdržania vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľkou a ihneď bol doručený   aj   vyexpedovaný,   i keď   v ostatných   veciach   čakajú   účastníci   na   rozhodnutie o dovolaní mnoho mesiacov.

Zároveň vyslovujeme dôvodnú obavu, že pokiaľ by Najvyšší súd SR mal rozhodovať podľa stanoviska, že záznam o tom, že sa oboznamuje obsah spisu ešte neznamená, že sudca každú jednotlivú listinu nahlas pred prítomnými prečítal alebo že osobitne oznámil obsah každej z nich a na základe účelového tvrdenia neúspešnej strany sporu o tom, že „súd nebol na   strane   spravodlivosti“   –   bolo   by   potom   možné   zrušiť   v dovolacom   konaní   každé rozhodnutie súdu, najmä také, proti ktorému nie je dovolanie s poukazom na ust. O. s. p. prípustné. Tento postup by potom viedol k právnej neistote a nestabilite.

Domnievame   sa,   že týmto protizákonným postupom Najvyššieho   súdu boli   hrubo porušené   základné   práva   sťažovateľky   a navrhujeme,   aby   ústavný   súd   mojej   sťažnosti vyhovel a vydal tento Nález

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 232/2006 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky garantovaných v čl. 46 ods. 1) a 3), čl. 47 ods. 3), čl. 48 ods. 1) a 2) Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k. 3 Cdo 232/2006 zo dňa 26. 10. 2006 podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR zrušuje a vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   trovy   konania   z titulu právneho zastúpenia vo výške 6.296,- Sk (2 úkony á 2.970,- Sk + 2 x réžijný paušál á 178,- Sk), ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet JUD. M. R., advokáta, vo... a. s. č. ú.... do 30 dní od doručenia nálezu.»

II.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka   ako   dôvod   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru uvádza neprípustnosť dovolania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade bola splnená podmienka prípustnosti dovolania a pretože najvyšší súd rozhodol inak, porušil tým jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavným princípom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Zároveň   podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadné   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 26. októbra 2006 vyplýva, že: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.   1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podali   včas   účastníci   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či ich opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   lebo   dovolanie žalovaných nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd sa neodchýlil   od právneho   názoru dovolacieho súdu   vysloveného   v   tejto veci,   lebo   dosiaľ v tejto veci ani nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) dovolacieho súdu skúmať vždy, či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne   obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne   neprípustné.   Pre   posúdenie   existencie   procesnej   vady   v   zmysle   uvedeného ustanovenia   nie   je   významný   subjektívny   názor   účastníka   o   tom,   že   v   konaní   došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.

Dovolatelia   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a)   až   e)   O.   s.   p.   nenamietali a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo, Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

1.   Žalovaní namietajú,   že konanie je zaťažené   procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

K odňatiu možnosti pred súdom konať malo podľa názoru žalovaných 1) a 2) dôjsť tým, že súdy im neumožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V   občianskom   súdnom   konaní   má   účastník   nielen   procesné   právo   (zároveň povinnosť)   označiť   dôkazné   prostriedky   na   preukázanie   ním   tvrdených   skutočností   (viď § 101 ods. 1 O. s. p. a § 120 ods. 1 O. s. p.), ale tiež právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (viď § 123 O. s. p.). Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému   dokazovaniu   sa   v   konaní   realizuje   tak,   že   predseda   senátu   spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie   k   vykonanému   dôkazu   je   jedným   z   podkladov,   na   základe   ktorých   súd   pri rozhodovaní   vo   veci   samej   hodnotí   dôkazy.   Právo   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 3 O. s. p.), pretože obsah a účel   týchto   procesných   práv   účastníka   je   rozdielny.   Procesnú   možnosť   účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej   správnosti   postupu   súdu   pri   vykonávaní   ohliadky   a   pod.)   musí   súd   vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania. Naopak, procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci je súd v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p. povinný vytvoriť účastníkovi až na záver pojednávania (v „záverečnej reči“ môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu v nej tiež vyjadriť svoj názor, z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť).

Z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa, ktoré sa uskutočnilo 24. januára   2006   (viac   pojednávaní   súd   prvého   stupňa   neuskutočnil)   vyplýva,   že   súd „oboznámil obsah spisu čl. 1-41“ a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania (§ 131 O. s. p.) a výsluchom svedkov (§ 126 O. s. p.). Zo zápisnice vyplýva, že na tomto pojednávaní   účastníci   predniesli   svoje   skutkové   tvrdenia,   kládli   si   navzájom   otázky a navrhli doplnenie dokazovania. Zo zápisnice ale nevyplýva, že by súd prvého stupňa po výsluchu žalobkyne a svedkov vytvoril žalovaným l) a 2)   procesnú možnosť vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom. Na záver pojednávania im síce po poučení v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p. dal možnosť zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, túto možnosť ale, ako už bolo uvedené, nemožno zamieňať s právom účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Zo zápisnice nevyplýva, že by súd postupom predpísaným v § 129 O. s. p. vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú založené v spise od čl. 1 po čl. 41 (záznam   o tom,   že   „sa   oboznamuje   obsahu   spisu“   ešte   neznamená,   že   sudca   každú jednotlivú listinu nahlas pred prítomnými prečítal alebo že osobitne oznámil obsah každej z nich). Či už dokazovanie listinnými dôkazmi takto vykonal alebo nie, zo spisu nevyplýva, že by po „oboznámení obsahu spisu“ vytvoril žalovaným procesnú možnosť vyjadriť sa k jednotlivým vykonaným dôkazom v zmysle § 123 O. s. p.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že týmto postupom súdu prvého stupňa bola žalovaným 1) a 2) v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.

Odvolací súd sám žiadne dokazovanie nezopakoval a uvedenú procesnú vadu súdu prvého   stupňa   neodstránil.   Na   druhej   strane   treba   uviesť,   že   časový   údaj   dovolateľov o dĺžke trvania odvolacieho pojednávania a ich tvrdenie o nepodaní správy o doterajšom priebehu konania nezodpovedajú obsahu zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom dňa 16. mája 2006. (...)

So zreteľom na skutočnosť, že konanie bolo v danej veci postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď vyššie 1.), zrušil dovolací súd rozsudky súdov oboch nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O. s. p.). Vzhľadom na zrušenie rozhodnutí súdov nižších stupňov len z procesných dôvodov nezaoberal   sa   ďalšími   dôvodmi,   z ktorých   žalovaní   vyvodzovali   opodstatnenosť   ich opravného prostriedku. Neriešil preto ani opodstatnenosť dovolacej námietky, že súdy sa dostatočne nevyporiadali s otázkou účinkov právneho úkonu žalobkyne z 5. marca 2002. Skutočnosť,   že   sa   touto   otázkou   nezaoberal   dovolací   súd,   však   neznamená,   že   sa   ňou v ďalšom konaní nemusí zaoberať súd prvého stupňa, a to najmä so zreteľom na skutočnosť, že   účinným   odstúpením   od   zmluvy   sa   zmluva   od   začiatku   zrušuje,   ak   nie   je   právnym predpisom   ustanovené   alebo   účastníkmi   dohodnuté   inak   (§   47   ods.   2   Občianskeho zákonníka).»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom; najvyšší súd sa zaoberal všetkými   dôvodmi   prípustnosti   dovolania.   Najvyšší   súd   zároveň   preskúmal   procesné nedostatky   napadnutého   rozhodnutia   uvedené   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku a treba   dodať,   že   pri   interpretácii   pojmu   „odňatie   možnosti   konať   pred   súdom“   plne rešpektoval výklad ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04), ale i judikatúru najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom prípade tomu tak nie je. Preto bolo potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčil len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka   síce   namieta   porušenie   označených   základných   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, avšak neuvádza žiadne argumenty pre tieto svoje tvrdenia, ktoré by preukázali príčinnú súvislosť medzi označenými článkami ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny

O náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   postupom   rozhodujú   všeobecné   súdy. Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007