znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/03-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Dr. M. K., bytom P., J. M., bytom P., F. H., bytom P., J. S., bytom P., M. M., bytom P., JUDr. M. U., bytom P., H. B., bytom P., M. B., bytom P., M. K., bytom P., a Ing. Š. B., bytom P.,   zastúpených advokátom JUDr. M. U., P., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym úradným postupom vlády   Slovenskej   republiky,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky,   Úradu   finančnej   polície,   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh, Ústredného daňového riaditeľstva a Úradu pre kontrolu reklamy vo verejnoprávnych médiách a následného spôsobenia škody nesprávnym úradným postupom týchto inštitúcií, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. M. K., J. M., F. H., J. S., M. M., JUDr. M. U., H. B., M. B., M. K. a Ing. Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2003 doručená „Sťažnosť vo veci porušenia Ústavy SR čl. 46 ods. 1. 2. 3 a žiadosť o priznanie finančného   zadosťučinenia   vo   výške   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom Vlády Slovenskej republiky a jej zodpovedných orgánov“, a to Dr. M. K., bytom P., J. M., bytom P., F. H., bytom P., J. S., bytom P., M. M., bytom P., JUDr. M. U., bytom P., H. B., bytom   P.,   M.   B.,   bytom   P.,   M.   K.,   bytom   P.,   a Ing.   Š.   B.,   bytom   P.,   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. U., P.,. Sťažnosť sa týka porušenia čl. 46   ods.   1   až   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vládou   Slovenskej republiky, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky - Úradom finančnej polície, Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Úradom pre finančný trh, Ústredným daňovým riaditeľstvom a Úradom pre kontrolu reklamy vo verejnoprávnych   médiách   a následného   spôsobenia   škody   sťažovateľom   nesprávnym úradným   postupom   týchto   inštitúcií   v súvislosti   so   štátom   povolenou   činnosťou nebankových podnikateľských subjektov na území Slovenskej republiky a ich následným krachom.

Sťažovatelia s poukazom na ústavu žiadajú, aby ústavný súd „sťažnosť predbežne prejednal a následne vydal nález, či došlo alebo nedošlo k porušeniu ústavy SR článkov 46 ods. 1., 2. a 3. nesprávnym postupom štátnych orgánov.“ V zmysle článku 46 ods. 3 ústavy žiadajú   sťažovatelia   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   škody   spôsobenej uvedeným   nesprávnym   úradným   postupom   a priznanie   trov   právneho   zastupovania   vo výške 35 675 Sk.II.

Ústavný súd každú sťažnosť najprv predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“); pritom je podľa § 20 ods. 3 cit. zákona viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd vydal nález o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu ústavy (čl. 46 ods. 1 až 3) nesprávnym postupom štátnych orgánov, pritom okrem vlády Slovenskej republiky uvádzajú aj ďalšie štátne orgány (Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Úrad finančnej polície, Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   Úrad   pre   finančný   trh,   Ústredné   daňové riaditeľstvo   a Úrad   pre   kontrolu   reklamy   vo   verejnoprávnych   médiách)   a následne k spôsobeniu škody sťažovateľom nesprávnym úradným postupom týchto inštitúcií.

Sťažovatelia namietajú porušenie čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy.

Podľa čl. 46 ústavy: „(1)   Každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky.

(2)   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“

V danom   prípade   sa   orgány,   ktoré sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú ako porušiteľov ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy, ich porušenia nemohli dopustiť,   lebo (a   aj vzhľadom   na predmet   sporu)   nie sú   orgánmi inej   právnej   ochrany participujúcimi   na   ochrane   základných   práv   sťažovateľov.   Preto   ústavný   súd   rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy. V danom prípade totižto nie je zo sťažnosti zrejmé, ktorému základnému právu alebo slobode sťažovateľov takáto súdna ochrana nebola poskytnutá, resp. z nej bola vylúčená.

Nakoniec   ústavný   súd   považoval   za   zjavne   neopodstatnenú   aj   tú   časť   sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia dožadovali vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy označenými orgánmi. Podľa názoru ústavného súdu nesprávny úradný postup označených orgánov nie je v príčinnej súvislosti s porušením práva na náhradu škody, pretože vznik práva na náhradu škody je dôsledkom vzniku škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom; prípadným nesprávnym   úradným   postupom   nedochádza   k porušeniu   tohto   základného   práva,   ale k vzniku možnosti jeho uplatnenia v súlade s platnými právnymi predpismi. Vzhľadom na vyššie   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami (rozhodovaním o trovách konania) sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003