znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 86/02-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., bytom S., vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím   Okresného   úradu   v B.,   odboru   životného   prostredia,   o umiestnení   stavby sp. zn. ŽP 99/01279-Mk zo 6. augusta 1999 v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI Gd 4235/01-31 z 13. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2002 doručené   podanie   J.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   S.,   ktoré   bolo   označené   ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že smeruje „proti nečinnosti a rozhodnutiu GP SR č. VI Gd 4235/01-31 zo dňa 13. 2. 2002“. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a aby vyniesol tento nález:

„Vydaním Rozhodnutia o umiestnení stavby v rozpore s vykonávajúcou vyhláškou stavebného zákona   § 8   odst.   2   a 3   o predpísaných   vzdialenostiach   od   okolitých   stavieb a nepodložené   odloženie   preskúmania   rozhodnutí   generálnou   prokuratúrou   SR,   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa vlastniť majetok, podľa čl. 20 odst. 1 Ústavy SR a základného   práva   odborného   preskúmania   rozhodnutia   týkajúcich   sa   základných   práv a slobôd podľa čl. 46 odst. 1 a 2 Ústavy SR.

Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   v spojení   s rozhodnutím   okresného   úradu životného prostredia sa zrušujú.

Generálna   prokuratúra   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   spojené   s týmto konaním.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každú sťažnosť posúdi z toho hľadiska, či má náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím Okresného úradu v B., odboru životného prostredia, o umiestnení stavby sp. zn. ŽP 99/01279-Mk zo 6. augusta 1999.

Ústavný súd konštatuje, že už uznesením sp. zn. I. ÚS 25/02 z 22. marca 2002 vo veci toho istého sťažovateľa a toho istého namietaného rozhodnutia ústavný súd rozhodol o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu   8. marca   2002 s odôvodnením:   „Toto   rozhodnutie (pozn.:   myslí   sa   rozhodnutie   Okresného   úradu   v B., odboru   životného   prostredia,   sp.   zn.   ŽP   99/01279-Mk   zo   6.   augusta   1999) nadobudlo právoplatnosť   4.   októbra   1999,   ako   to   vyplýva   z prípisu   Okresného   úradu   v B. z 23. decembra   1999   sp.   zn.   ŽP   99/02236-Mk,   keďže   navrhovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie po zákonom stanovenej lehote. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať v lehote do 2 mesiacov. Táto lehota sa začína dňom, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, inak dňom, keď bol sťažovateľ upovedomený o vybavení   opravného   prostriedku,   a ak   takého   prostriedku   niet,   dňom,   keď   došlo k porušeniu jeho základného práva alebo slobody. Keďže rozhodnutie Okresného úradu v B. nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 1999 a návrh došiel ústavnému súdu 8. marca 2002, treba   návrh   v tejto   časti   podaný   voči   Okresnému   úradu   v B.   považovať   za   oneskorene podaný.“

  Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu neskorší návrh nemožno považovať za opodstatnený, pokiaľ obsahuje len tie právne alebo faktické skutočnosti, ktoré ústavný súd už   predtým   viedli   k odmietnutiu   obsahovo   a vecne   totožného   návrhu   toho   istého navrhovateľa pre niektorý z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 44/ 97, I. ÚS 20/ 98, I. ÚS 21/ 98, I. ÚS 55/ 98).

Pokiaľ ide o tú časť návrhu, ktorá dáva do spojitosti uvedené rozhodnutie Okresného úradu   v B.,   odboru   životného   prostredia,   sp.   zn.   ŽP   99/01279-Mk   zo   6.   augusta   1999 (právoplatné   od   4.   októbra   1999)   s   rozhodnutím   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. VI Gd 4235/01-31 z 13. februára 2002, ústavný súd zistil, že medzi týmto rozhodnutím a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2   ústavy   nie   je   priama   príčinná   súvislosť.   V predmetnom   rozhodnutí   sa   Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   zaoberala   podnetom   sťažovateľa   týkajúcim   sa   jeho nesúhlasu „s odložením podnetu na prešetrenie nečinnosti KÚ OŽP v Ž. ako i OÚ OŽP v B., Krajskou prokuratúrou v Ž.“. Podnet sťažovateľa súvisel s listom Krajskej prokuratúry v Ž.   (č.   k.   Kd   4016/01-33)   a s namietanou   nečinnosťou   Krajského   úradu   v Ž.,   odboru životného prostredia, a Okresného úradu v B., odboru životného prostredia, avšak vo veci pozastavenia   stavebných   prác   a zrušenia   stavebného   povolenia   na   novostavbu   (č.   j.   ŽP 99/01951-Gch),   ktorý   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   v rámci   svojej právomoci preskúmala a zaujala k nemu stanovisko.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   súdneho   alebo   iného orgánu (v tomto prípade Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky), ktorý koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s príslušnými procesnými a hmotnoprávnymi   predpismi,   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa ústavný súd už nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta pre účely konania pred ústavným súdom ani zvyšnou časťou   sťažnosti   sťažovateľa   a v zmysle § 25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2002