znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 859/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriouŠkamla, s. r. o., Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 82/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára2014   doručená   sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Škamla,   s.   r.   o.,Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. MartinaŠkamlu,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rodinný a súkromnýživot podľa čl. 8 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave(ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   11   Cop   82/2014   (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresný súd Bratislava III vydal dňa 9. 4. 2013 rozsudok, ktorým maloletú, ⬛⬛⬛⬛, dieťa sťažovateľa a ⬛⬛⬛⬛, nebohá zveril do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky – ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľ sa návrhom zo dňa 10. 7. 2013 doručeným súdu dňa 16. 7. 2013 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by Okresný súd Bratislava III konštatoval, že dôvod, pre ktorý bola maloletá zverená do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, zanikol.

Súčasne s návrhom podal sťažovateľ aj návrh na predbežné opatrenie, aby bola ⬛⬛⬛⬛ uložená povinnosť odovzdať maloletú sťažovateľovi. V podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia poukázal aj na hrozbu zmeny obvyklého pobytu maloletej.

Uznesením   zo   dňa   23.   7.   2013   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľ podaním zo dňa 12. 8. 2013 odvolal. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 20 CoP 106/2013 zo dňa 28. 8. 2013 potvrdil.

Vo veci samej napriek tomu, že zákon pri takomto rozhodnutí nevyžaduje, aby súd náhradnú osobnú starostlivosť zrušil a zveril dieťa do osobnej starostlivosti rodiča, Okresný súd   Bratislava   III   sťažovateľa   výzvou   zo   dňa   15.   8.   2013,   teda   po   viac   ako   mesiaci od začatia konania, vyzval, aby návrh v uvedenom zmysle upravil.

Sťažovateľ podaním zo dňa 26. 8. 2013 výzve súdu vyhovel. Listom zo dňa 16. 9. 2013 sa sťažovateľ domáhal informácie o stave konania. Na jeho žiadosť reagovala dňa 1. 10. 2013 ⬛⬛⬛⬛ emailom, v ktorom konštatovala, že sa v konaní vykonávajú úkony smerujúce k vytýčeniu termínu pojednávania.

Listom   zo   dna   5.   12.   2013   sa   sťažovateľ   domáhal   informácie   o   adrese   svojej maloletej dcéry.

Okresný súd Bratislava III vydal dňa 5. 12. 2013, teda po viac ako dvoch mesiacoch potom, čo súd avizoval úkony za účelom prípravy termínu pojednávania a takmer po piatich mesiacoch od začatia konania, uznesenie, ktorým konanie zastavil s odôvodnením, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletej.

Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľ podaním zo dňa 23. 12. 2013 odvolal. Vec bola   postúpená   na   Krajský   súd   v   Bratislave   až   dňa   13.   2.   2014.   Vec   je   vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.: 11 Cop 82/2014.“

Sťažovateľ ďalej doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra2014, v ktorom uvádza:

«V nadväznosti na skutkový stav popísaný v ústavnej sťažnosti zo dňa 18. 2. 2014 uvádzam, že dňa 9. 6. 2014 bola na Krajský súd v Bratislave zaslaná žiadosť o informáciu o stave konania. Odpoveď na žiadosť o informáciu o stave konania bola doručená právnemu zástupcovi   sťažovateľa   dňa   16.   6.   2014,   kedy   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa oznámené, že napadnuté veci sa vybavujú na Krajskom súde v Bratislave priebežne. Dňa 24.   7.   2014   vyzval   Krajský   súd   v   Bratislave   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril,   či podal   na príslušnom   súde   vo ⬛⬛⬛⬛ žiadosť   o   návrat   dieťaťa   v   zmysle   Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. 10. 1980. Krajský súd v Bratislave vydal dňa 18. 8. 2014 uznesenie sp. zn.: 11 CoP 82/14, ktorým rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave sp. zn. 38 P 144/2013-40 zo dňa 5. 12. 2013 jednohlasne potvrdil.

Krajský   súd   v   Bratislave   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   pre   konanie na odvolacom   súde   platia   primerane   ustanovenia   o   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa (§ 211 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), a tak je pre odvolací súd rovnako dôležitý skutkový stav v čase jeho rozhodovania vo veci, resp. ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave uvádza, že sa v čase svojho rozhodovania zaoberal skutočnosťami, ktoré ako rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovuje čl. 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Brusel IIa“). Za týmto účelom Krajský súd v Bratislave vyzval otca maloletej, aby sa vyjadril, či bola z jeho strany podaná na príslušnom súde vo žiadosť o návrat dieťaťa v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

Krajský   súd...   ustálil,   že   otec   dieťaťa   sa   o   pobyte   dieťaťa   vo ⬛⬛⬛⬛ musel dozvedieť najneskôr v čase, kedy bol spísaný na zmenu zverenia maloletej, teda ku dňu 10. 7. 2013...

Tento   záver   Krajského   súdu   v   Bratislave   nie   je   správny,   nakoľko   v   tom   čase sťažovateľ nepoznal adresu pobytu dieťaťa. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že sa sťažovateľ listom   zo   dňa   5.   12.   2013,   adresovaným   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   domáhal informácie o adrese svojej maloletej dcéry.»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšiekonanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Práva ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.:   38   P   144/2013 a na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 11 Cop 82/2014 porušené boli.

2. Práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: 38 P 144/2013   a   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 11 Cop 82/2014 boli porušené.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   III sp. zn.: 38 P 144/2013 zo dňa 5. 12. 2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 11 Cop 82/2014 zo dňa 18. 8. 2014 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000,- EUR, ktoré sú mu Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave povinné zaplatiť do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinné uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania vo výške 284,08 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísanézákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím   tohto orgánu a základným právom, porušeniektorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   mocivznikne procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktorý   vylučuje,   aby   tento   orgán(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II. ÚS   1/05,III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote,   môže   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenieuvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktoromuž označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   základného   právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtozákladných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základnéhopráva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názorústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozriMiroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3.2009).

I. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013, v ktorom podľa neho okresný súd porušil jehozákladné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konanísťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 28. februára 2014, t. j. v čase, keď okresnýsúd už vo veci nekonal, keďže uznesením č. k. 38 P 144/2013-40 z 5. decembra 2013konanie vo veci sťažovateľa zastavil (II. ÚS 184/06), k porušovaniu označeného základnéhopráva už v označenom konaní nemohlo dochádzať (II. ÚS 387/06).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodov jej zjavnejneopodstatnenosti.

II. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 82/2014

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 82/2014, v ktorom podľa neho okresný súd porušiljeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľa a z príloh k nej, ako aj zo zistenia ústavnéhosúdu vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   Cop   82/2014-77   z 18. augusta   2014rozhodol o odvolaní odporcu proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 38 P 144/2013-40z 5. decembra   2013,   ktorým   tento   súd   konanie   vo   veci   sťažovateľa   zastavil,   tak,že predmetné uznesenie ako vecne správne potvrdil. Vychádzajúc z uvedených skutočností,ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnostisťažovateľa   ústavnému   súdu,   t.   j.   pred   4.   novembrom   2014,   vykonal   všetky   zákonompredpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa v tomtokonaní, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebehkonania,   prípadne   prieťahy   v   ňom,   a   teda   nemohol   už   ani   porušovať   základné   právooznačené sťažovateľom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodov jej zjavnejneopodstatnenosti.

III. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 82/2014

Sťažovateľ napokon namieta porušenie práva na rodinný a súkromný život podľačl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 144/2013a postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Cop   82/2014,   pričomv sťažnosti uvádza:

„Máme za to, že ak by Okresný súd Bratislava III postupoval vo veci bez prieťahov, nemohla by byť právna vec sťažovateľa riešená ako vec s cudzím prvkom, nakoľko v čase podania návrhu nemalo jeho dieťa obvyklý pobyt na území ⬛⬛⬛⬛... V   zmysle   článku   10   Nariadenia   Brusel   IIa,   na   ktoré   odkazuje   Krajský   súd v Bratislave   v   rozhodnutí   sp.   zn.:   11   CoP   82/14   zo   dňa   18.   8.   2014,   v   prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke práva sa zmieril s premiestením alebo dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená jedna z týchto podmienok:

i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že sa sťažovateľ o pobyte dieťaťa musel dozvedieť najneskôr už v čase, keď bol spísaný jeho návrh na zmenu zverenia maloletej, t. j. ku dňu 10. 7. 2013. Tento záver Krajského súdu v Bratislave nie je správny, nakoľko v tom čase sťažovateľ nepoznal adresu pobytu dieťaťa. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že sa sťažovateľ listom zo dňa 5. 12. 2013, adresovaným Okresnému súdu Bratislava III, domáhal   informácie   o   adrese   svojej   maloletej   dcéry.   O   mieste   pobytu   jeho   maloletej dcéry sa   sťažovateľ   dozvedel   až   z   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn. 38 P 144/2013 zo dňa 5. 12. 2013, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 20. 12. 2013, v ktorom bol odporca identifikovaný adresou.

Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že v danom prípade nemohol byť na vec aplikovaný čl. 10 Nariadenia Brusel IIa, nakoľko lehota na podanie žiadosti o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané neuplynula, keďže ešte dňa 5. 12. 2013 navrhovateľovi nebolo známe miesto pobytu maloletej.“

Sťažovateľ porušenie svojho práva podľa čl. 8 dohovoru spája a odôvodňuje výlučnezbytočnými prieťahmi v označených konaniach   okresného súdu a krajského súdu, ktorépodľa   neho   nekonali   v   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   v primeranej   lehote.K namietanému porušeniu jeho práva na súkromný a rodinný život však neuvádza vo väzbeani   na   namietané   porušenie   týchto   práv   (ale   ani   samostatne)   žiadne   argumenty,   ktoréby odôvodňovali jeho vyslovenie.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   v časti, v ktorej namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa č. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného   súdu   a krajského   súdu   v označených   konaniach   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú, v nadväznosti na toto   rozhodnutie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z rovnakého dôvodu aj túto časť sťažnosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu,aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014