znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 858/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosťobčianskeho   združenia ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpených advokátkou Mgr. Evou Kováčechovou, Komenského 21,Banská Bystrica, ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1   Ústavy Slovenskej republikya svojich základných práv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   občianskeho   združenia ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia

; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkouMgr. Evou Kováčechovou, Komenského 21, Banská Bystrica, ktorou namietajú porušeniečl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných právpodľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že «v apríli 2008 predložil navrhovateľ činnosti ⬛⬛⬛⬛, zámer   v zmysle   §   22   a   nasl.   zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie na   Ministerstvo   životného prostredia Slovenskej republiky. Predmetom zámeru bolo posúdenie vplyvov zamýšľanej činnosti „Vodné dielo “, ktorého účelom podľa zámeru malo byť „zabezpečenie objemu   vody   na   toku pre nadlepšovanie   prietokov najmä   v súvislosti s odbermi chladiacej vody po dobudovaní   3.   a 4. bloku v   prípadoch   klimaticky (hydrologicky) suchých období“ (s. 6 Zámeru).

Verejnosť   predložila   k   zámeru   svoje   pripomienky   (napr.   sťažovateľ

predložil pripomienky podaním zo dňa 23. 05. 2008).

Ministerstvo   životného   prostredia   SR   vydalo   dňa   01.   07. 2008   tzv.   rozsah hodnotenia,   č. 2036/2008-3.4/mv,   podľa   ustanovenia   §   30   zákona   č.   24/2006   Z. z. Pre posudzovanú   činnosť   („Vodné   dielo “)   nebol   navrhnutý   žiadny   časový harmonogram   hodnotenia.   Zainteresovaná   verejnosť   podala   k   rozsahu   hodnotenia pripomienky ( ⬛⬛⬛⬛ podalo pripomienky podaním zo dňa 21. 07. 2008), ktoré navrhovateľ   činnosti ⬛⬛⬛⬛,,   prerokoval s Ministerstvom životného prostredia SR... Stretnutie sa uskutočnilo dňa 20. 08. 2008 bez účasti zástupcov verejnosti, hoci o to vo svojom podaní žiadali.

V júni   2008   bola   v zmysle   §   31   a   nasl.   zákona   o EIA   spracovaná   tzv.   správa o hodnotení, ktorú podrobne ako zámer spracovala spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,

Verejné   prerokovanie   správy   o hodnotení   podľa   ust.   §   34   ods.   2   zákona č. 24/2006 Z. z.   sa   dňa   10. 02. 2009   uskutočnilo   vo a dňa   11. 02. 2009 vo V súlade s ust. § 36 zákona č. 24/2006 Z. z. sa k navrhovanej činnosti spracúva tzv. odborný   posudok.   Odborný   posudok   na   navrhovanú   činnosť   „Vodné   dielo “ spracoval ⬛⬛⬛⬛, v auguste 2009.

Ministerstvo   životného   prostredia   SR   vydalo   záverečné   stanovisko   z posúdenia navrhovanej činnosti (§ 37 zákona č. 24/2006 Z. z.) dokumentom č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25. 11. 2009. Záverečné stanovisko bolo v obci ⬛⬛⬛⬛ vyvesené na úradnej tabuli 15. 01. 2010.“.

Sťažovatelia   ďalej   v sťažnosti   uvádzajú: «Sme   presvedčení,   že   v   procese posudzovania   vplyvov   činnosti   „Vodné   dielo “   došlo   k   závažnému   porušeniu zákonných ustanovení a k závažnému zásahu do ústavných práv žalobcov...», a preto podali14.   februára   2010   žalobu   podľa   §   244   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalejaj „OSP“), ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti „postupu a zásahu“ Ministerstvaživotného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   v   súvislostis posudzovaním   vplyvov   na   životné   prostredie   navrhovanej   činnosti „Vodné   dielo “.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 S 99/2010-152z 8. apríla 2011 konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP z dôvodu, že žaloba smeruje protirozhodnutiu, ktoré nepodlieha súdnemu preskúmavaniu. Krajský súd uviedol, že záverečnéstanovisko   z   procesu   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie   nie   je   rozhodnutímvydaným v správnom konaní, ale iba jedným z podkladov slúžiacich pre následné vydanierozhodnutia vo veci. Podľa prvostupňového súdu je záverečné stanovisko „rozhodnutím“predbežnej povahy, ktoré v zmysle § 248 OSP nepodlieha súdnemu prieskumu. Sťažovateliapodali   proti   rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012 tak, že potvrdil uznesenie krajského súdu.

Sťažovatelia sú presvedčení, že «... v procese posudzovania vplyvov Vodného diela na životné prostredie došlo k závažným zásahom do Ústavou garantovaných práv verejnosti (v zmysle čl. 1, čl. 44, čl. 45 a čl. 46 Ústavy SR), ako aj práva na účasť v konaní vyplývajúceho z Aarhuského dohovoru. V zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv a slobôd.“

Ak existuje garancia určitého okruhu práv, musí existovať aj právny rámec, kde sa možno domáhať ústavne konformného výkonu takýchto práv.

Domnievame   sa,   že   takýto   právny   rámec   poskytuje   druhá   hlava   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenie § 247 a nasl., ktoré upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, alebo ustanovenie § 250v, ktoré   upravuje   konanie   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy. S ohľadom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR je zrejmé, že príslušný právny rámec je daný práve piatou časťou OSP, nie je však zrejmé, pod ktoré konanie upravené touto   časťou   má   preskúmanie   záverečného   stanoviska   a   procesu   posudzovania   vplyvov na životné prostredia spadať...

Vzhľadom na vyššie spomínanú povinnosť štátnych orgánov vykladať právne predpisy tak,   aby   výklad   neodporoval   právnym   predpisom   EÚ   a   medzinárodnému   dohovoru, ustanovenia piatej časti OSP musia byť teda bezpodmienečne vykladané tak, aby žalobcom bol umožnený prístup k súdu za účelom podania žaloby proti „úkonu“ správneho orgánu, ktorým je záverečné stanovisko a celý proces EIA. Treba pri tom zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, podľa ktorého zásada účinnosti (efektívnosti) komunitárneho práva prikazuje vnútroštátnemu orgánu „aby uplatnil procesné podmienky ustanovené jeho vnútroštátnym právnym poriadkom len v rozsahu, v akom nespochybňujú zmysel a účel... aktu Spoločenstva“ (rozsudok vo veci T-253/02 Ayadi). Aj z tohto rozsudku vyplýva povinnosť správneho orgánu uplatniť a vyložiť ustanovenia piatej časti OSP tak, aby neznemožnil právo žalobcov na prístup k súdu...

Záverečné   stanovisko   z   procesu   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie je nevyhnutným podkladom v ďalšom štádiu povoľovacieho procesu ohľadom navrhovanej činnosti; bez priloženia záverečného stanoviska k činnosti nemôže povoľujúci orgán vydať rozhodnutie   o   jej   povolení   podľa   osobitných   predpisov   (§   38   ods.   2   zákona   o   EIA). Pri rozhodovaní o povolení sa musí prihliadať na jeho obsah (§ 38 ods. 1 zákona o EIA). Platnosť záverečného stanoviska bola v čase realizácie posudzovania vplyvov Vodného diela stanovená zákonom na tri roky odo dňa jeho vydania (§ 37 ods. 6). Aktuálne zákon o EIA stanovuje platnosť záverečného stanoviska na sedem rokov odo dňa jeho vydania, pričom záverečné stanovisko nestráca platnosť, ak sa počas jeho platnosti začne konanie o umiestnení alebo povolení činnosti podľa osobitných predpisov.».

Sťažovatelia okrem namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy a svojich základnýchpráv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorésú premietnuté   aj   do   návrhu   petitu   v sťažnosti,   namietajú   aj   porušenie   svojho   právana prístup „k   spravodlivosti   garantovaného   tzv.   Aarhuským   dohovorom“ [Dohovoro prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a prístupek spravodlivosti   v záležitostiach   životného   prostredia   uverejnený   pod   č.   43/2006   Z.   z.(ďalej len „Aarhuský dohovor“)], a to predovšetkým čl. 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru,čo však do návrhu petitu nepremietli.

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd ako odvolací súd postupoval arbitrárne,odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je   vnútorne   protirečivé   a obsahovo   nepresvedčivé.Poukazujú   na   to,   že   žalobou   nenapadli   rozhodnutie,   ale   postup   ministerstva,   k čomusa najvyšší   súd   nijako   nevyjadril.   V tejto   súvislosti   uvádzajú: „Odvolací   súd   však opomenul,   že   žalobcovia   v žalobe   nenamietali   rozhodnutie,   ale   namietali   postup Ministerstva   životného   prostredia   SR   v procese   posudzovania   vplyvov   na   životné prostredie... K uvedenému sa prvostupňový ani odvolací súd nijako nevyjadril, nezaoberal sa touto námietkou, a teda ani nie je zrejmé, prečo proces posudzovania vplyvov na životné prostredie   Vodného   diela a Záverečné   stanovisko,   ktoré   je   jeho   výsledkom, nepovažoval za postup Ministerstva životného prostredia SR.“ Za arbitrárny považujú ajnázor najvyššieho súdu, že záverečné stanovisko je len podkladom pre ďalšie povoľovaciekonanie,   ktoré „možno   preskúmať   až v prípadnom   konaní   o preskúmanie   zákonnosti následne   vydaného   rozhodnutia   o povolení   navrhovanej   činnosti“.   V tejto   súvislostiuvádzajú: „Dôležitá je tiež skutočnosť, že jednou zo zásad správneho konania je zásada hospodárnosti konania – samotné povoľovacie konanie týkajúce sa vodného diela (v danom prípade   by   malo   ísť   o konanie   o umiestnení   stavby)   je   rozsiahle   a zložité   konanie, podkladom   ktorého   je množstvo   odborných   vyjadrení,   záväzných   posudkov   a iných dokumentov, ktoré všetky musí príslušný správny orgán zohľadniť, posúdiť a vyhodnotiť ich z hľadiska vzájomných súvislostí a pod. Ak by mal konať z podkladom, ktorý je nezákonný a túto skutočnosť by zistil až súd preskúmavajúci rozhodnutie v správnom súdnictve, bolo by takéto konanie zjavne nehospodárne a neefektívne.“

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) sp. zn. Sžp/15/2011 zo dňa 28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 44, čl. 45, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   Sžp/15/2011   zo   dňa   28. 06. 2012   sa   ruší   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania a trovy právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľovuviesť toto:

Bývalý   predseda   najvyššieho   súdu ⬛⬛⬛⬛ podal   proti   sudcomIV. senátu   ústavného   súdu   trestné   oznámenia   (proti   Ladislavovi   Oroszovi   vo   februária v auguste   2013, proti   Ľudmile   Gajdošíkovej   a Jánovi   Lubymu   v auguste   2013),v nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle§ 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdua zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde,t. j.   aby   predložila   ich   oznámenia   obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   ichvylúčenie   z prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľov,   na   rozhodnutie   senátuústavného súdu, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práceústavného súdu. O oznámeniach sudcov IV. senátu ústavného súdu rozhodoval I. senátústavného súdu, ktorý uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol tak, že ichnevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senátústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušnýsenát ústavného súdu.

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov je v súčasnosti podľarelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlavítohto nálezu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavnú   neopodstatnenosťsťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (I. ÚS 66/98tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovanípríslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   takú,   pri predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu, pretožepodľa   ich   názoru   zastavením   súdneho   konania   o preskúmanie   zákonnosti   postupuministerstva v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie navrhovanej činnosti„Vodné dielo “ im nebola poskytnutá adekvátna súdna ochrana ich práv, čím malodôjsť k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   na   ochranuživotného prostredia a kultúrneho dedičstva podľa čl. 44 a čl. 45 ústavy.

Vzhľadom na takto vymedzený predmet konania ústavný súd poukazuje na svojuustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdovnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stava aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úlohaústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápaťtak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžadujesa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutýmuznesením najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavnéhosúdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovaťčinnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupovorgánu   verejnej   správy,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bolinezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,či kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   v   konkrétnom   druhu   správnehokonania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy   a   v   súladeso zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdomskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu aleborozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia §   244 ods.   2 OSP v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajúzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, akoaj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnickýchosôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej častiObčianskeho súdneho poriadku, pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osobaalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupomsprávneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   sťažovatelia   žalobou   podanoukrajskému   súdu   domáhali „zrušenia   záverečného   stanoviska   žalovaného   č.   693/2009- 3.4/mv zo dňa 25. 11. 2009 alternatívne určenia, že proces posudzovania vplyvov Vodného diela na životné prostredie je nezákonný a uloženia zákazu žalovanému pokračovať v porušovaní   práv   žalobcov   a prikázať   mu   obnoviť   stav   pred   zásahom“.   V napadnutomuznesení sa ďalej uvádza, že krajský súd vyzval sťažovateľov na opravu – špecifikáciužalobného petitu tak, aby nebol vymedzený alternatívne. Sťažovatelia na výzvu nereagovali,krajský súd teda postupoval v rozsahu žaloby a rozhodoval o tej časti petitu, na konanieo ktorej bol vecne príslušný, t. j. podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku, čomu zodpovedá žalobný návrh na zrušenie záverečného stanoviska ministerstva.Postup krajského súdu súvisiaci s odstraňovaním nedostatkov žaloby sťažovatelia v sťažnostinenapadli, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovatelia napádajú len právny závernajvyššieho   súdu,   že   záverečné   stanovisko   ministerstva,   ktorého   zrušenia   sa v súdnomkonaní   domáhali,   nie   je   rozhodnutím   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôba právnických osôb, ktoré by (samostatne) podliehalo súdnemu preskúmaniu.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v napadnutom uznesení:„Výsledok   procesu   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie   nezakladá pre žalobcov vo vzťahu k posudzovanej činnosti žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, nie je spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách. Záverečné stanovisko je nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne konanie (napríklad o umiestnení stavby), a až výsledkom tohto administratívneho konania (tzn. vydaním individuálneho správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté práva jednotlivcov v oblasti životného prostredia. Tento právny názor bol už v skoršej rozhodovacej činnosti judikovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp/7/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžz/1/2010) a senát najvyššieho súdu nevzhliadol dôvody, pre ktoré by sa mal v prejednávanej veci od neho odchýliť...

Pokiaľ žalobcovia odvodzovali preskúmateľnosť záverečného stanoviska s poukazom na články Aarhuského dohovoru, najvyšší súd uvádza, že neodporuje čl. 9 ods. 2 taký výklad vnútroštátnych   noriem,   že   členovia   dotknutej   verejnosti   sa   súdneho   prieskumu   môžu domáhať až v štádiu po vydaní rozhodnutia, ktorým sa povoľuje posudzovaná činnosť. Čl. 9 nie je možné vykladať tak, že akékoľvek rozhodnutie, akt alebo opomenutie je potrebné bezprostredne   preskúmať   v   samostatnom   súdnom   konaní.   Cieľom   čl.   9   je   poskytnúť verejnosti prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia, avšak je na jednotlivých štátoch akým spôsobom sa tento cieľ zaistí.“

Najvyšší súd sa odvoláva na tiež na to, že „Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom, nepoužije   orgán   aplikujúci   právo   zákon,   ale   medzinárodnú   zmluvu.   Keďže   záverečné stanovisko je možné preskúmať ako jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia o povolení navrhovanej   činnosti,   nemožno   hovoriť   nesúlade   s   vnútroštátnej   úpravy   s   Aarhuským dohovorom a z tohto dôvodu neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho predpisu.

Pre podporu uvedeného výkladu je potrebné poukázať na čl. 10a smernice o EIA (teraz čl. 11), ktorý bol do smernice vložený na základe novelizácie smernicou Európskeho parlamentu   a   Rady   2003/35/ES,   ktorou   sa   ustanovuje   účasť   verejnosti   pri   navrhovaní určitých   plánov   a   programov   týkajúcich   sa   životného   prostredia,   a   ktorou   sa   menia a dopĺňajú   s   ohľadom   na   účasť   verejnosti   a   prístup   k   spravodlivosti,   smernice   Rady 85/337/EHS a 96/61/ES, práve v súvislosti s prístupom k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru. Uvedené ustanovenie smernice o EIA naviac obsahuje pre členské štáty oprávnenie určiť, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť. Uvedené ustanovenie je obsahom aj súčasného čl. 11 v jeho druhom odseku.

Členské štáty disponujú na základe procesnej autonómie, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie (konania nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy) a efektivity (nesmú prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie), manévrovacím priestorom pri vykonávaní čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a čl. 10a smernice o EIA. Predovšetkým   im   náleží,   aby   určili,   ktorý   súdny   alebo   nezávislý   a   nestranný   orgán ustanovený na základe zákona je príslušný rozhodovať o žalobách, na ktoré sa vzťahujú tieto   ustanovenie,   a   podľa   ktorých   procesných   spôsobov   (rozsudok   Súdneho   dvora v spojených veciach C-12S/09 až C-131/09, C-134/09 a C-135/09 zo dňa 18. 10. 2011, bod 52).

Uvedené   možno   aplikovať   aj   na   otázku,   či   záverečné   stanovisko   EIA   možno preskúmavať   v   rámci   prieskumu   následne   vydaného   rozhodnutia,   alebo   je   členský   štát povinný umožniť resp. zaviesť pre jeho prieskum samostatné konanie.

Vychádzajúc   z   procesnej   autonómie   je   podľa   právneho   poriadku   SR   umožnené iniciovať zainteresovanej verejnosti (ktorá podala písomné stanovisko v priebehu procesu EIA,   a   teda   má   následne   v   povoľovacom   konaní   postavenie   účastníka   konania)   súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola posudzovaná činnosť povolená a   v   rámci   tohto   konania   uplatniť   svoje   námietky   týkajúce   sa   pochybení   v   priebehu posudzovania vplyvov na životné prostredie, čo je plne v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru a práva Únie.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   sa   v súdnom   konaní   domáhali   preskúmania   zákonnostipostupu ministerstva a sú si vedomí, že záverečné stanovisko nie je rozhodnutím vydanýmv správnom konaní. Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,že najvyšší   súd   preskúmanie   napadnutého   postupu   nevylúčil,   tento   postup   však   budepreskúmateľný   až   v štádiu,   keď   bude   napadnuté   rozhodnutie   o povolení   navrhovanejčinnosti, ktoré podlieha súdnemu preskúmaniu, v súvislosti s čím najvyšší súd poukázalna rozhodnutie   o umiestnení   stavby,   ako   výsledok   nadväzujúceho   správneho   konania,ktorého   nevyhnutným   podkladom   je   záverečné   stanovisko.   Najvyšší   súd   vychádzalz právnej   úpravy   účinnej   v čase   konania   a jeho   právny   názor   je   podporený   stabilnoujudikatúrou   najvyššieho   súdu   (uznesenie   sp.   zn.   3   Sžp   7/2008   z 19.   novembra   2008,rozsudok   sp.   zn.   5   Sžz   1/2010   z 28.   apríla   2011,   rozsudok   sp.   zn.   8   Sžp   27/2011z 28. júna 2012, ako aj potvrdený v nasledujúcej judikatúre − rozsudok sp. zn. 1 Sžp 1/2010zo 14. mája 2013). K zásadnej zmene právnej úpravy dôjde až s účinnosťou od 1. januára2015, podľa ktorej je záverečné stanovisko rozhodnutím záväzným pre ďalšie povoľovaciekonanie, ktoré je preskúmateľné súdom. Do 1. januára 2015 však právna úprava nepriznávazáverečnému   stanovisku   charakter   rozhodnutia   a   ani   záväznosť,   a teda   správny   orgánsa v nasledujúcom   konaní   musel   zaoberať   a vo   svojom   rozhodnutí   aj vysporiadaťs relevantnými námietkami   účastníkov konania smerujúcimi proti procesu posudzovaniavplyvov na životné prostredie.

V uznesení   sp.   zn.   3   Sžp   7/2008   z   19.   novembra   2008,   na   ktoré   najvyšší   súdpodporne poukázal v napadnutom rozhodnutí, najvyšší súd k právnej povahe záverečnéhostanoviska uviedol, že vo vzťahu k správnemu orgánu má informačnú hodnotu a vo vzťahuk subjektom   práva   na   životné   prostredie   má   hodnotu   vypovedaciu,   čo   však   nemožnozamieňať   s konštitutívnymi   účinkami   individuálneho   správneho   aktu.   Poukázal   tiež,že preskúmavanie záverečného stanoviska by bolo preventívnym zasahovaním do správnejúvahy orgánu verejnej správy v nasledujúcej fáze konania, ktorou je konanie o umiestneniestavby, a v ktorom práve správnemu orgánu prináleží hodnotenie záverečného stanoviska.

V rozsudku   sp.   zn.   8   Sžp   27/2011   z   28.   júna   2012   najvyšší   súd   konštatoval,že stavebný úrad je v konaní o umiestenie stavby povinný posúdiť a vyhodnotiť okrem inéhoaj súlad   predložených   podkladov   s právnymi   predpismi,   na   ochrane   ktorých   je   verejnýzáujem. Najvyšší súd vychádzal z toho, že záverečné stanovisko nie je v nasledujúcomsprávnom konaní pre správny orgán záväzné, a súc viazaný zásadou zákonnosti v správnomkonaní, je povinný posúdiť zákonnosť záverečného stanoviska, a to bez ohľadu na vznesenienámietok   účastníkmi   konania.   Práve   namietaná   neplatnosť   záverečného   stanoviska   boladôvodom   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   stavebného   orgánu   o umiestnení   stavbya vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie.

A napokon v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 14. mája 2013 najvyšší súd uviedol:„správny   súd   preverujúci   zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   a jemu predchádzajúceho   konania   v   určitom   štádiu   nemôže   nechať   bez   argumentačného povšimnutia   aj   predchádzajúce   štádia,   ktoré   do   preskúmavaného   rozhodnutia   zasahujú prinajmenej vo forme podkladov pre toto rozhodnutie.“

Podľa názoru ústavného súdu tak zastavením konania nedošlo k zásahu do tých práv,ktoré označili sťažovatelia, pretože ochranu práva na priaznivé životné prostredie môžuuplatňovať   v nadväzujúcom   správnom   konaní,   v ktorom   správny   orgán   nie   je   viazanýzáverečným stanoviskom. Na obsah záverečného stanoviska sa musí prihliadať, sťažovateliavšak môžu námietkami prednesenými v správnom konaní spochybňovať zákonnosť procesuposudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie,   výsledok   tohto   procesu,   ako   aj   platnosťzáverečného   stanoviska   v prípade   relevantnej   zmeny   posudzovaných   podmienok.   Tentonázor   opierajúci   sa   o doterajšiu   judikatúru   najvyššieho   súdu   v obdobných   veciachpotvrdzujúcu   možnosť   sťažovateľov   uplatňovať   v súdnom   konaní   ochranu   svojich   práv,k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v procese   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie,nespochybňuje   zmena   právnej   úpravy   účinná   od   1.   januára   2015,   ktorá   priznávazáverečnému   stanovisku   právne   záväzný   charakter,   svojimi   účinkami   však   nezasahujedo konaní o posudzovaní   vplyvov na   životné   prostredie podľa   zákona   č. 24/2006   Z. z.o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov,   v ktorých   už   bolo   vydané   záverečné   stanovisko.Možnosť napadnúť zákonnosť postupu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia správnehoorgánu, do ktorého patrí aj proces zavŕšený vydaním záverečného stanoviska ministerstva,tak ostáva pre sťažovateľov zachovaná v súdnom konaní podľa druhej hlavy piatej častiObčianskeho   súdneho   poriadku   o preskúmanie   zákonnosti   nasledujúceho   rozhodnutiavydaného   v správnom   konaní,   podkladom   ktorého   bude   aj záverečné   stanoviskoministerstva.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať právne závery najvyššieho súdu zaarbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, teda také, ktoré by nemali oporu v aplikovanýchprávnych   predpisoch,   resp.   by   ich   interpretácia   a aplikácia   popierala   ich   účel   a zmysela nezohľadňovala by čl. 9 Aarhuského dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovatelia majúiný právny názor, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania.

Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet príčinnej súvislostimedzi právnymi závermi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a namietaným porušenímzákladného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlodôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniuzákladných   práv   sťažovateľov   podľa   čl.   44   a čl.   45   ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúryústavného súdu by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak byzo strany najvyššieho súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. decembra 2014