znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 857/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. ZuzanouStavrovskou, Poštová 1, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 a čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduBratislava III sp. zn. 38 P 68/2013 z 2. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súduv Brtislave sp. zn. 11 CoP 65/2015 z 30. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou,Poštová 1, Bratislava, ktorou v zmysle petitu namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 P68/2013 z 2. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 65/2015 z 30. júna2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že„... žil v manželskom zväzku s ⬛⬛⬛⬛... do 16. 04. 2004. Účastníci uzatvorili manželstvo dňa 08. 07. 1995. Z manželstva sa účastníkom narodilo jedno dieťa - ⬛⬛⬛⬛... Manželstvo rodičov maloletej bolo rozvedené Rozsudkom Okresného súdu v Galante, sp. zn. 11 C/190/2003 zo dňa 16. 04. 2004, právoplatný 24. 06. 2004. Maloletá bola zverená na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky, otec bol zaviazaný k úhrade výživného na maloletú, styk otca nebol upravený súdnym rozhodnutím...

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2 P/23/2009 zo dňa 01. 04. 2009 súd rozhodol na návrh otca o tom, že maloletá ⬛⬛⬛⬛... a jej rodičia sú povinní po dobu 4 mesiacov od právoplatnosti rozsudku podrobiť sa odbornému poradenstvu, psychologickému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, referáte poradensko-psychologických služieb. Upravil styk otca s maloletou ⬛⬛⬛⬛ a to na obdobie od skončenia realizácie výchovného opatrenia počas ďalších 3 mesiacov každú prvú sobotu v mesiaci od 13.00 hod. do 16.00 hod. za prítomnosti zamestnanca KS Maják Nádeje n. o. v priestoroch tohto strediska. Od skončenia asistovaného styku upravil styk otca s maloletou tak, že otec má právo stretávať sa s maloletou každý párny víkend v mesiaci súvisle a neprerušovane od piatku 17.00 hod. do nedele 17.00 hod., každý rok počas vianočných sviatkov v Prvý sviatok vianočný od 10.00 hod. do 18.00 hod., počas veľkonočných sviatkov v deň Veľkého piatku od 10.00 hod. do 18.00 hod. a počas letných prázdnin súvisle a neprerušovane prvé dva týždne v mesiaci júl od 01. 07. od 10.00 hod. do 14. 07. do 18.00 hod. Proti tomuto rozsudku podala matka maloletej odvolanie, Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 11 CoP/148/2009 zo dňa 22. 09. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Toto rozhodnutie malo za cieľ zlepšiť vzájomnú komunikáciu medzi rodičmi, vzťah maloletej k otcovi, upraviť styk otca s maloletou, pretože po rozvode manželstva sa rodičom nepodarilo dosiahnuť vzájomnú dohodu ohľadne styku otca s maloletou. Styk otca s maloletou bol v období od apríla 2007 do júna 2008 zakázaný predbežným opatrením súdu z dôvodu preventívnej ochrany dieťaťa počas prebiehajúceho trestného stíhania vo veci údajného sexuálneho zneužívania dieťaťa otcom. Od júla 2008 bol styk otca s maloletou opäť upravený predbežným opatrením súdu v každú prvú sobotu v mesiac od 10.00 hod do 13.00 hod., avšak styk sa už nikdy nezrealizoval...

Sťažovateľ sa na stretnutia s maloletou pravidelne dostavil, avšak bez asistencie polície matka odmietala s ním komunikovať. Privolaných policajtov matka vždy poslala za dcérkou, aby zaznamenali, že dcérka nechce ísť s otcom...

Matka maloletej podala 07. 11. 2011 na súd návrh na zákaz styku otca s maloletou. Návrh odôvodnila tým, že sťažovateľ ich obmedzuje a prenasleduje a maloletá sa odmieta stretávať s otcom.

Sťažovateľ podal 15. 10. 2012 na súd návrh na zmenu zverenia maloletej do svojej starostlivosti, nakoľko matka prišla o bývanie, u neho sú lepšie podmienky pre maloletú a pod matkiným vplyvom sa neustále zhoršuje vzťah maloletej k nemu, čo sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom korigovať.

Okresný súd Bratislava III, rozsudkom sp. zn. 38 P/68/2013 zo dňa 02. 10. 2014 rozhodol o návrhu matky na zákaz styku a o návrhu otca na zmenu zverenia tak, že prvostupňový súd zamietol návrh otca na zmenu zverenia maloletej v celom rozsahu. Zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2 P/23/2006 zo dňa 22. 09. 2009 v časti úpravy styku otca s maloletou tak, že zakázal styk sťažovateľa s maloletou... Sťažovateľ podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III odvolanie zo dňa 18. 12. 2014... Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 06. 2015 sp. zn. 11 CoP/65/2015-697 rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 38 P/68/2013 zo dňa 02. 10. 2014 potvrdil.“.

Sťažovateľ poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu,v ktorom sa uvádza:„nie je samozrejme možné v tomto konaní úplne opomenúť trestné konania, vedené voči otcovi maloletej ako také, keďže stáli na počiatku všetkých ostatných skutočností, ktoré nasledovali a obaja rodičia, každý zo svojho uhla pohľadu, na tieto okolnosti počas konania poukazovali, avšak v tomto konaní nemožno tieto skutočnosti hodnotiť a na ich základe postulovať akékoľvek závery.“ V nadväznosti na citované sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „k týmto úvahám súd nemá legitímne právo. K danej veci podľa názoru sťažovateľa existuje zákonné obmedzenie voľného hodnotenia dôkazov a hodnotenie pravdivosti alebo nepravdivosti záverov uznesení v trestných konaniach tomuto súdu neprináleží“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôrazňuje, že„Príčiny odmietania otca dieťaťom boli v konaní podstatnou skutočnosťou. Nevyhodnotenie dôkazu o príčinách podstatným spôsobom ovplyvnilo konečné rozhodnutie o zákaze styku a tým zasiahlo do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku krajskéhosúdu sa uvádza, že„Otec sám ani neuviedol aké ďalšie postupy by navrhoval...“,a to napriek tomu, že sa ešte v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal nariadeniavýchovného opatrenia, a tiež že sa tam uvádza, že„obidvaja rodičia mali možnosť dieťa v predchádzajúcom období formovať“, hoci v skutočnosti„sťažovateľ nemal možnosť dieťa formovať od júla 2008 nakoľko mu nebol umožnený styk s dcérkou“.

Podľa názoru sťažovateľa„... súdy porušili ľudské právo sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života tým, že nevyužili všetky dostupné prostriedky pre ochranu uvedeného práva, t. j. pre nápravu vzťahu sťažovateľa s maloletou dcérkou, a že zakázali styk sťažovateľa s dcérkou bez predchádzajúceho využitia iných dostupných prostriedkov“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy«absolútne zlyhali v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene zverenia maloletej ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Uvedený postup aj nedostatočne zdôvodnili».

Sťažovateľ tvrdí, že mu súdy„... neposkytli žiadnu záruku jeho ochrany, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ v celom konaní a jeho právna zástupkyňa v odvolacom konaní predkladali obidvom súdom rozhodnutia vydané ESĽP, upozorňovali na nové pohľady súdov týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, práva druhého rodiča na styk s dieťaťom ako aj rozhodnutia o tom, že vždy sa má súd pokúsiť o nápravu vzťahov s druhým rodičom“a tiež že„zvýhodňovali bývalú manželku sťažovateľa vo veciach starostlivosti o spoločné dieťa, hoci všetky znalecké dokazovania poukázali na približne rovnaké schopnosti oboch rodičov starať sa o dieťa“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na právo na zachovanie rodinných väzieb a styk s dieťaťom, na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. č. 238 P/68/2013-599 zo dňa 02. 10. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 21 CoP/65/2015-697 zo dňa 30. 06. 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. č. 238 P/68/2013-599 zo dňa 02. 10. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 21 CoP/65/2015-697 zo dňa 30. 06. 2015 sa rušia a vec sa vracia súdu prvého stupňa ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Od uplynutia uvedenej 15 dňovej lehoty až do vyplatenia budú k uvedenej sume pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej najnižšej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a 44 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Stavrovskej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva,že tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnostimimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04,II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti jenamietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavya jeho práv podľa čl. 8 a čl. 14 dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdua krajského súdu. Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnostipoukazuje i na porušenie ďalších svojich základných práv podľa ústavy, ako i svojich právpodľa dohovoru, Protokolu č. 7 k dohovoru i Dohovoru o právach dieťaťa. Súc viazanýpetitom sťažnosti, ústavný súd preto považuje namietané porušenie tých práv, ktorésťažovateľ nepremietol do petitu, len za súčasť jeho právnej argumentácie.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd ustálil, že predbežne prerokovaťsťažnosť sťažovateľa možno len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľačl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 a čl. 14 dohovoru napadnutýmirozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd poukazuje na § 20ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konaniapred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) musí byťodôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodneniavýznamné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, abyčo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranuposkytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodneniesťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočnýmdôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívneokolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie(IV. ÚS 359/08).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahuk namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 14 dohovoru napadnutýmirozsudkami okresného súdu a krajského súdu nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu, žesťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňa ani podstatnúnáležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu tenorgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie označenýchzákladných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresnéhosúdu podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považujeza potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných právpodľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd na účely posúdenia, či sťažnosť nie jezjavne neopodstatnená, preskúmal relevantnú sťažnostnú argumentácie sťažovateľa, ktorá jevo svojej podstate založená na tvrdeniach, že:

- „... súdy porušili ľudské právo sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života tým, že nevyužili všetky dostupné prostriedky pre ochranu uvedeného práva, t. j. pre nápravu vzťahu sťažovateľa s maloletou dcérkou, a že zakázali styk sťažovateľa s dcérkou bez predchádzajúceho využitia iných dostupných prostriedkov“(ďalej len „prvá námietka“),a

- všeobecné súdy„absolútne zlyhali v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene zverenia maloletej ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa“(ďalejlen „druhá námietka“).

Ústavný súd pri skúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojhoustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 250/09).

II.3.1 K prvej námietke sťažovateľa

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa, teda že všeobecné súdy mu zakázali styks dcérou„bez predchádzajúceho využitia iných dostupných prostriedkov“,ústavný súdpoukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 P 23/2006 z 1. apríla 2009v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 CoP 148/09 z 22. septembra 2009.Označenými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo nariadené výchovné opatrenie, ktorýmbola rodičom maloletého dieťaťa uložená povinnosť po dobu 4 mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia podrobiť sa odbornému poradenstvu, psychologickému poradenstvu naÚrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, referáte poradensko-psychologickýchslužieb. Ďalšími výrokmi označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava I bol podrobneupravený styk sťažovateľa s maloletou dcérou ako aj asistovaný styk sťažovateľas maloletou na obdobie od skončenia realizácie výchovného opatrenia počas ďalších trochmesiacov tak,že „otec má právo stýkať sa s maloletou každú prvú sobotu v mesiaci od 13.00 hod. do 16.00 hod. za prítomnosti zamestnanca Krízového strediska MAJÁK NÁDEJE, n. o., Karpatská č. 24 v Bratislave, v priestoroch tohto strediska“.

Zo sťažnosti vyplýva, že„Styk otca s maloletou bol v období od apríla 2007 do júna 2008 zakázaný predbežným opatrením súdu z dôvodu preventívnej ochrany dieťaťa počas prebiehajúceho trestného stíhania vo veci údajného sexuálneho zneužívania dieťaťa otcom. Od júla 2008 bol styk otca s maloletou opäť upravený(obnovený)predbežným opatrením.“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu sa okreminého uvádza:

„Kolízny opatrovník vykonával opakované šetrenie situácie na strane maloletej a jej rodičov a intenzívne s nimi spolupracoval, čo je zrejmé i z priložených správ zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Vo svojich podaniach podrobne uvádza skutočnosti i z predchádzajúceho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2 P/23/2006 a založil do spisu listinné dôkazy preukazujúce dané skutočnosti. Vo svojej správe doručenej súdu dňa 07. 03. 2013 okrem iného uvádza, že dňa 14. 06. 2011 podal referát poradensko-psychologických služieb Bratislava správu o realizovaní výchovného opatrenia u rodičov maloletej, ktoré bolo nariadené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I vo vyššie spomenutom konaní a v ktorých záveroch správy je uvedené, že pokiaľ sa neuskutočnia zmeny na úrovni vnútorných presvedčení a postojov rodičov, nie je reálne sanovať narušenú vzájomnú komunikáciu. Na Úrade i v domácom prostredí boli vykonane opakované pohovory s maloletou, ktorá opakovane uviedla, že v žiadnom prípade sa s otcom stretávať nechce, pretože jej ubližoval. Maloletá bola informovaná, že otec by chcel dať ich vzájomný vzťah do poriadku a navrhol spôsoby, čo však maloletá odmietla. Dňa 22. 06. 2012 bol Úradu doručený list maloletej, v ktorom sa vyjadruje, že sa nechce s otcom stretávať. (jedná sa o totožný list, ktorý zaslala i súdu). So súhlasom oboch rodičov boli oslovení aj odborní pracovníci organizácie Unicef, ktorí však po oboznámení sa s prípadom odmietli v tom čase spoluprácu. Referát, so súhlasom oboch rodičov, oslovil aj ⬛⬛⬛⬛, pracovníčku organizácie Aliancia žien Slovenska, ktorá pracuje ako rodinná terapeutka a poradkyňa na krízovej linke pre obete násilia v blízkych vzťahoch, špecializácia: terapia traumy, rodinná terapia, ktoré odborné vyjadrenie je založené v súdnom spise a je súčasťou listinných dôkazov zakladaných matkou maloletej, pričom obaja rodičia k uvedenému odbornému vyjadreniu zaujali v tomto konaní svoje stanovisko. Kolízny opatrovník bol opakovane prítomný i pri realizácii styku otca s maloletou a prešetril pomery na strane oboch rodičov a taktiež je v kontakte i so školou, ktorú maloletá navštevuje, pričom správa školy je taktiež súčasťou písomných správ zakladaných Úradom do súdneho spisu, ako i s ošetrujúcou pediatričkou maloletej, z ktorých šetrení je zrejmé, že matka sa o maloletú príkladne stará po všetkých stránkach.

Uznesením zo dňa 08. 11. 2013, č. k. 38 P/63/2013-509 tunajší súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia - odvetvie klinická psychológia detí a dospelých a vypracovaním znaleckého posudku súd poveril súdnu znalkyňu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.“

Zo sťažnosti a z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že styk sťažovateľas maloletou dcérou, ako bol upravený do vydania napadnutého rozsudku okresného súduv spojení s rozsudkom krajského súdu, sade factonerealizoval z dôvodov na stranemaloletej, ktorá ho (vzhľadom sa svoj vek15 rokov) odmietla. Na výkone stykusťažovateľa s maloletou participoval všeobecný súd a neraz i príslušníci Policajného zboru.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej uvádza:„Súd mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že návrh matky na zákaz styku otca s maloletou je v plnom rozsahu dôvodný a tomuto návrhu vyhovel, nakoľko vyslovením zákazu styku otca s maloletou sledoval legitímny cieľ, ktorým je ochrana zdravého vývinu a práv a slobôd maloletej, keď vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nie je možné trvať na pokračovaní v pokusoch nadväzovať styk otca s maloletou, nakoľko tieto pokusy zo strany otca predstavujú pre maloletú výraznú stresovú záťaž, ktorá ohrozuje jej psychickú integritu.

Opatrenia, ktoré rodiča pozbavia akéhokoľvek kontaktu s dieťaťom možno použiť len za výnimočných okolností a môžu byť ospravedlnené len vtedy ak vychádzajú z prevažujúcej požiadavky, týkajúcej sa nadradeného záujmu dieťaťa. Záujem dieťaťa je faktorom, ktorý indikuje potrebu zásahu štátu do vzťahu rodič - dieťa, v ktorom vzťahu je rodič silnejším účastníkom, a v prípade potreby vyvodiť dôsledky, ktoré majú vplyv na ďalší vývin maloletého dieťaťa. Rozhodujúcou je intenzita takéhoto správania, ktoré musí byť závažné. Z uvedeného vyplýva, že všeobecná podmienka pre takýto krajný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom spočíva v tom, že takýto zásah musí byť súčasne jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa a potreba jeho vykonania musí v každom jednotlivom prípade z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovských práv a povinností prevážiť nad právom dieťaťa poznať svojich rodičov, t. j. byť s nimi v kontakte, byť nimi vychovávaný či byť v ich starostlivosti. Rozhodnutie súdu o zákaze styku rodiča s dieťaťom je vo svojej podstate rozhodnutím vylučujúcim možnosť rodiča starať sa o dieťa a vychovávať ho, a teda predstavuje zásadný zásah do tohto práva rodiča; takýto zásah teda musí byť v záujme maloletého dieťaťa a sledovať jeho blaho. Najlepší záujem maloletého dieťaťa je preto jedinou okolnosťou, ktorá je schopná svojim významom prelomiť ústavnú garanciu ochrany rodičovstva a rodiny a v nevyhnutnom prípade oddeliť dieťa od biologického rodiča a vysloviť zákaz styku rodiča s dieťaťom buď v tom prípade ak sa samotný rodič dopustil voči dieťaťu priameho zneužitia svojej rodičovskej zodpovednosti, alebo došlo k iným skutočnostiam, ktoré takéto rozhodnutie odôvodňujú. Zákaz styku rodiča s dieťaťom je špecifickým druhom obmedzenia rodičovských práv vo vzťahu k dieťaťu a svojim obsahom a dôsledkami veľmi výrazným zásahom do ich výkonu, a preto jediným kritériom vyslovenia zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uvádza:„V predchádzajúcom konaní boli využité všetky dostupné a pre prípad čo i len čiastočne použiteľné prostriedky, ktorých úlohou bolo sanovanie vzťahov medzi maloletou a otcom. Je nevyhnutné konštatovať, že všetky tieto prostriedky boli neúspešné... odmietanie otca zo strany maloletej dosiahlo bodu, v ktorom maloletá odmieta otca nielen ako svojho rodiča, ale i ako človeka ako takého. Riešenie tejto situácie pritom v súčasnosti trvá už 9 rokov...“

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku preskúmal i otcom(sťažovateľom) navrhované nariadenie ďalšieho výchovného opatrenia, avšak vzhľadomna vek maloletej posúdil jeho výkon bez toho, aby sa na ňom z vlastnej vôle maloletápodieľala, za nerealizovateľný.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:„Ak za danej situácie ďalšie pokusy otca o stretávanie sa s maloletou predstavujú pre maloletú stresovú záťaž, odvolací súd vyhodnotil v rozpore so záujmom maloletej, odvolacie námietky otca týkajúce sa sanácie vzťahu, pričom za danej situácie možno predpokladať, že len plynutím času a postupným dozrievaním maloletej by mohla nastať zmena situácie... Do veci boli zainteresované súdy, prokuratúra, orgány ochrany detí, psychológovia, ktoré nedokázali konflikt medzi rodičmi odstrániť, maloletá je rukojemník svojich rodičov a potrebuje kľud a pokoj, aby sa situácia stabilizovala a aby bola oprostená od tohto unavujúceho konfliktu medzi rodičmi a mohla sa v kľude a samostatne v uvedenej otázke zorientovať.“

Z už uvedeného vyplýva, že vydaniu rozhodnutia o zákaze styku sťažovateľas maloletou dcérou predchádzala snaha všeobecných súdov o úpravu pomerov medzirodičom (sťažovateľom) a maloletou dcérou, a to nariadením výchovného opatrenia,úpravou asistovaného styku, zapojením úradu práce sociálnych vecí a rodiny, neziskovejorganizácie s odbornou psychologicko-poradenskou činnosťou a znalcov, pričom svojerozhodnutie zdôvodnili nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia v súvislosti s najlepšímzáujmom dieťaťa ako jediného účinného prostriedku jeho ochrany. V okolnostiachposudzovanej veci sa preto ústavný súd nestotožňuje s prvou námietkou sťažovateľaa z hľadiska„využitia iných dostupných prostriedkov“považuje zásah všeobecných súdovdo jeho označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru za primeranýa opodstatnený.

II.3.2 K druhej námietke sťažovateľa

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že všeobecné súdy«absolútne zlyhali v zisťovaní „najlepšieho záujmu dieťaťa“ a pri rozhodovaní o zákaze styku a zmene zverenia maloletej ho neposúdili ako prvoradé hľadisko, tak ako to vyžaduje čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa»,poukazuje ústavný súd na relevantnú časťodôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu:

«Práva maloletého dieťaťa a jeho najlepší záujem verzus práva rodiča stáli v danom prípade v konflikte, ktorého rozsah bol tak veľký, že nebolo možné ho žiadnym spôsobom zmierniť a nájsť iný spôsob riešenia situácie, než obmedzenie rodičovských práv otca maloletej tak, že mu bude zakázaný styk s maloletou. Všeobecný komentár k Dohovoru opravách dieťaťa v tejto súvislosti uvádza, že „najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri prijímaní všetkých vykonávacích opatrení, pričom výraz „prvoradé hľadisko“ znamená, že najlepší záujem dieťaťa sa nesmie posudzovať na rovnakej úrovni s inými hľadiskami. Najlepší záujem dieťaťa - po posúdení a určení - môže byť v rozpore s inými záujmami alebo právami, napr. rodičov tak, ako je tomu v tomto prípade. Všeobecný komentár č. 14 (2013) k tomu uvádza, že potenciálne konflikty medzi najlepším záujmom dieťaťa a právami iných osôb (napr. rodičov) treba riešiť individuálne prípad od prípadu, starostlivo zvažovať záujmy všetkých strán a hľadať vhodný kompromis. Ak nie je možné ich zosúladiť, príslušné orgány a rozhodujúci činitelia musia zanalyzovať a posúdiť váhu práv všetkých zúčastnených pamätajúc na to, že najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko znamená, že najlepší záujem dieťaťa má prioritu a nie je len jedným zo záujmov strán. Tomu, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, preto treba pripísať omnoho väčšiu váhu“. Z uvedeného je zrejmé, že právam maloletého dieťaťa prináleží jednoznačne väčšia miera ochrany než právam rodiča a v kontexte konfliktu medzi právami dieťaťa a právami rodiča sú práva dieťaťa jednoznačne silnejšie a práva rodiča im v prípade konfliktu musia ustúpiť...

Tento súd má v čase svojho konania a rozhodovania pred sebou takmer 15-ročné dieťa, ktoré vehementným, často až agresívnym spôsobom odmieta svojho otca a neváha sa (napriek vysoko pozitívnym citovým väzbám medzi matkou a maloletou, preukázaných i vykonaným znaleckým dokazovaním) vzoprieť vlastnej matke v prípade, že táto sa ju v minulosti snažila presvedčiť o aspoň minimálnej zmene svojho postoja, čo bolo zrejmé okrem iného i z konania o návrhu otca na výkon rozhodnutia o úprave jeho styku s maloletou. Maloletá opakovane odmieta nielen svojho otca ako osobu, ale aj všetko, čo s osobou jej otca súvisí a je odhodlaná, a v súčasnosti už vzhľadom k svojmu veku aj schopná si tento svoj postoj presadiť i v prípade priamej konfrontácie či so samotným otcom alebo s kýmkoľvek iným, kto má snahu tento jej postoj zmeniť. Postoj maloletej je zrejmý tak z vykonaného znaleckého dokazovania ako i z iných dôkazov... ktoré sú súčasťou tohto konania...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uvádza:„Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa musí, okrem vyššie uvedených skutočností, zahŕňať i rešpektovanie práva dieťaťa vyjadriť slobodne svoj názor a brať do úvahy jeho požiadavky v každej záležitosti, ktorá sa ho týka...

V čase rozhodovania súdu má maloletá 14 rokov a 8 mesiacov a o 4 mesiace dosiahne 15. rok veku života. V tomto veku nielenže názor dieťaťa nie je bezvýznamný a je potrebné ho rešpektovať, ale prípadné odchýlenie sa od tohto názoru by bolo možné iba za predpokladu, že by mal súd za preukázané, že maloleté dieťa napriek tomuto veku nie je schopné posúdiť obsah vyjadreného názoru a jeho dôsledky (či už s ohľadom na zdravotný stav dieťaťa, či úroveň jeho psychických a mentálnych schopností a pod.). Uvedené však u maloletej nie je prítomné, táto i v zmysle vykonaného súdnoznaleckého dokazovania, ktoré preukázalo že úroveň inteligencie maloletej spadá do pásma vyššieho priemeru, je vo vzťahoch so svojim rodičmi ako i v celkovej situácii dobre zorientovaná a jej názor je nevyhnutné rešpektovať, nakoľko jeho nerešpektovanie by vzhľadom k jej veku bolo neudržateľné...

K tvrdeniam otca, že názor maloletého dieťaťa nie je totožný s jeho najlepším záujmom a tento názor môže byť často v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa a v takom prípade je potrebné, aby súd rozhodol v najlepšom záujme dieťaťa i v rozpore s jeho názorom súd uvádza, že v uvedenom má otec pravdu len čiastočne. Názor maloletého dieťaťa samozrejme nemusí byť v súlade s jeho najlepším záujmom a v takom prípade sa súd od neho môže odchýliť a posúdiť ho v kontexte s ostatnými okolnosťami prípadu a vykonaným dokazovaním tak, že rozhodne v rozpore s týmto názorom. V danom prípade však k uvedenému postupu súdu nie sú dané žiadne dôvody. Vo veku maloletej už názor dieťaťa je nutné považovať za totožný s jeho najlepším záujmom, keďže v tomto veku už nie je možné, v tak závažnej otázke aká sa rieši v tomto súdnom konaní posúdiť situáciu tak, že názor dieťaťa je v rozpore s jeho najlepším záujmom a rozhodnúť presne opačne, než aký je názor a želanie maloletého dieťaťa, na dôvažok ak i ostatné okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie názor dieťaťa podporujú... Súd mal za to, že najlepší záujem dieťaťa si za súčasnej situácie vyžaduje také usporiadanie stavu veci, v ktorom bude eliminovaná osoba otca v živote maloletej v zmysle priameho a bezprostredného kontaktu s otcom.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zhode s argumentáciouobsiahnutou v napadnutom rozsudku okresného súdu uvádza:

„Na názor maloletého dieťaťa vo veciach starostlivosti o maloleté deti je potrebné prihliadnuť v zmysle § 43 Zák. o rodine a § 100 O. s. p., s prihliadnutím na rozumové schopnosti maloletého dieťaťa... maloletá je vo veku, kedy je schopná samostatne interpretovať svoj názor. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením otca, keď rozhodnutie súdu nevychádza len z názoru maloletého dieťaťa, ale aj z rozsiahleho dokazovania, ktoré súd prvého stupňa vo veci vykonal.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, sa ústavný súd nestotožňuje ani s druhounámietkou sťažovateľa, pretože z napadnutých rozsudkov okresného súdu, ako aj krajskéhosúdu zjavne vyplýva, že podrobne, náležite a dôsledne posudzovali najlepší záujem dieťaťaa interpretovali ho v zmysle platnej a účinnej vnútroštátnej i medzinárodnej právnej úpravy,pričom prihliadali i na Všeobecný komentár č. 14 o práve dieťaťa na prvoradé zohľadneniejeho alebo jej najlepšieho záujmu, ktorý vydal Výbor pre práva dieťaťa OrganizácieSpojených národov ako výkladové pravidlo k čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s napadnutýmrozsudkom okresného súdu) dospel ústavný súd k záveru, že zásah do sťažovateľomoznačených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru bol legálny, sledovallegitímny cieľ, ktorým je ochrana zdravého vývinu, práv a slobôd maloletej. Aj s poukazomna vykonané dokazovanie ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnýzáver krajského súdu, v zmysle ktorého išlo o nevyhnutný zásah do jeho práv, keďže lenprostredníctvom neho bolo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci možnézabezpečiť účinnú ochranu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktorý je v danomprípade nadradený nad ostatné legitímne záujmy.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súvislosti s namietaným porušenímzákladných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovorunavyše poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že orgán verejnejmoci (a teda aj všeobecný súd) konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov(napr. podľa Trestného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku)zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ku ktorým patria aj sťažovateľom označené základné práva podľa ústavya právo podľa dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej mocisúčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označených základných práv podľaústavy a práva podľa dohovoru by bolo teda možné uvažovať predovšetkým vtedy, ak byzo strany príslušného orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektoréhozo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. v spojení s ich porušením (m. m. napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutýmrozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho zo sťažovateľomoznačených ústavou ani dohovorom garantovaných práv, a preto jeho sťažnosťpo predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015