znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 857/2014-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. decembra 2014v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosťobchodnej   spoločnosti

,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných   práv   a   slobôd   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochraneľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyč. k. 1 Obdo V 11/2012-529 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. septembra 2012   doručená   a   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   januára   2013doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej   len   „sťažovateľka“,v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súduč. k. 1 Obdo V 11/2012-529 z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľkasa ako žalobkyňa   v   súdnom   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) pod sp. zn. 17 Cb 103/03 (ďalej len „konanie sp. zn. 17 Cb 103/03“) protiobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „žalovaná“,v citáciách aj „žalovaný“), domáhala na základe žaloby zo 17. decembra 2003 zaplateniasumy   2 340 468,53 PLN   s 10 %   ročným   úrokom   z omeškania   od   16.   apríla   2003do zaplatenia z titulu náhrady škody a ušlého zisku súvisiacej so zavedením počítačovéhosystému   na   prijímanie   bookmakerských   stávok   na základe „Zmluvy   o predaji   licencie“z 19. júna 1997 a «„Licenčnej dohody“ z 19. júna 1997 v znení dodatku z 1. januára 1998 a dodatku č. 2 z 23. mája 2000».

V priebehu označeného konania žalovaná doručila krajskému súdu 21. februára 2005podanie, ktorým sa proti sťažovateľke domáhala zaplatenia sumy 250 676 Sk s úrokomz omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumy 249 806 Sk s úrokomz omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumy 11 801 357 Sks úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia (ďalej aj „vzájomnýnávrh žalovanej“).

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnenýnárok je nedôvodný, a preto jej žalobu rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.

Krajský   súd   však   považoval   za   preukázaný   vzájomný   nárok   žalovanej,a preto druhým   výrokom   označeného   rozsudku   v   znení   opravného   uzneseniač. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268z 22. augusta 2008 (ďalej len „opravné uznesenia“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanejsumu 250 676 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia,sumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplateniaa sumu   11 801 357 Sk   s   úrokom   z   omeškania   9,68   %   ročne   od   13.   októbra   2001do zaplatenia. Krajský súd o súvisiacim výrokom zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanejtrovy konania v sume 418 077 Sk.

Proti rozsudku krajského súdu v znení jeho opravných uznesení podala sťažovateľkaodvolanie,   o   ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd,   ktorý   rozsudkomč. k. 5 Obo 73/2007-274 z 19. novembra   2008 (ďalej   len „rozsudok najvyššieho   súdu“)napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   a navrhla,aby najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   vrátilnajvyššiemu súdu ako odvolacieho súdu na ďalšie konanie, resp. aby zrušil aj rozsudokkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože aj rozsudok krajského súdu mávady, pre ktoré je potrebné zrušiť rozsudok najvyššieho súdu. Sťažovateľka dovolanie protirozsudku najvyššieho súdu odôvodnila s poukazom na to, že v konaní došlo k vade podľa§ 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sa nepodal návrhna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodolo protinávrhu žalovanej napriek tomu, že žalovaná nenavrhla, aby jej bolo prisúdené viac,ako si uplatnila sťažovateľka. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že takýtoprejav žalovanej nie je vzájomným návrhom, ale je len obranou proti žalobe. Podľa názorusťažovateľky v konaní došlo aj k vade podľa § 237 písm. f) OSP, pretože jej bola odňatámožnosť konať pred súdom tým, že najvyšší súd ako odvolací súd odročil pojednávanie,ktoré pôvodne nariadil na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania, avšak opätovne užpojednávanie   nenariadil   a   ani   sťažovateľku   o   tomto   neinformoval.   Ďalej sťažovateľkavytýkala najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu [podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP] ajto,   že   neodstránil   nedostatky   prvostupňového   súdu,   pokiaľ   ide o   nesprávne   a   neúplnézistenie skutkového stavu veci, ako aj to, že sa nevysporiadal s rozpormi v konaní a svojerozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.

O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením sp. zn.1 Obdo V 18/2009   z   28.   januára   2010   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.1 Obdo V 18/2009“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojenís rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskémusudu   na   ďalšie   konanie,   keďže   dospel   k   záveru,   že   konanie   predchádzajúce   vydaniurozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu je postihnuté vadou podľa § 237písm. e) OSP, pričom poukázal na to, že krajský súd v dôsledku nesprávneho postupuprejednal vzájomný návrh žalovanej podľa § 97 ods. 1 OSP bez tohto, aby mal zároveňustálené, či ide o podanie podľa § 97 ods. 1 OSP alebo o podanie podľa § 98 OSP – obranuproti žalobe.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/200 podala žalovaná podľačl. 127 ústavy ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   sťažnosti   žalovanej   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   II.   ÚS   285/2010-43z 15. novembra 2010 vyslovil porušenie ňou označených práv, zrušil uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veciuviedol: „Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 svoj právny názor zakladá na inom výklade rozdielností podmienok aplikácie § 97 a § 98 OSP, jeho   výklad   je   ústavne   nekonformný.   Pokiaľ   najvyšší   súd   sústredil   svoju   pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom a žalovaným, zaoberal sa skúmaním   okolnosti,   ktorá   pre   jeho   rozhodnutie   podstatný   význam   nemala   a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.“

Po   vrátení   veci   najvyššiemu   súdu   tento   ako   dovolací   súd   opätovne   dovolaniesťažovateľky prerokoval a uznesením č. k. 1 Obdo V 8/2011-461 z 28. apríla 2011 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011“) rozsudok najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesenízrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako dovolací súd dospel kzáveru, že v konaniach na súde prvého, ako aj druhého stupňa neexistujú vady podľa § 237písm. b), c), d), e), f) a g) OSP. S poukazom na § 237 písm. a) OSP však konštatoval, že vsúvislosti s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať ajz nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkonerozsudkov   v občianskych   a   obchodných   veciach   [ďalej   len   „nariadenie   Rady   (ES)   č.44/2001“]. Najvyšší súd ako dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že súd, ktorému bolpodaný návrh, preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je danávýlučná príslušnosť upravená v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Najvyšší súd akodovolací   súd   upriamil   pozornosť   na   podanie   žalovanej   z 2. decembra   2004,   ktorýmnamietala oprávnenosť konateľa sťažovateľky na podanie žaloby voči nej (žalovanej), keďžetento tak urobil bez súhlasu väčšinového spoločníka. Ďalej poukázal aj na to, že ani krajskýsúd a ani najvyšší súd ako odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa sťažovateľky napodanie žaloby, tak ako to namietala žalovaná z pohľadu svojej príslušnosti vo vzťahu k čl.22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd akodovolací súd s poukazom na § 237 písm. a) OSP rozsudok najvyššieho súdu v spojení srozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že bude jeho úlohou, aby v novomkonaní v naznačenom smere vyriešil otázku svojej právomoci a následne vo veci znovarozhodol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011podala   žalovaná   podľa   čl. 127   ústavy   sťažnosť,   ktorou   namietala   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   sťažnosti   žalovanej   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   508/2011-52z 21. februára 2012 rozhodol, že základné právo žalovanej na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 porušené boli, preto ho ústavný súd zrušil a vecvrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   svoje   rozhodnutie   založil   predovšetkým na   tom,   že «z výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd dospel k názoru   o prípustnosti   dovolania   žalobcu,   hoci   o nedostatku   právomoci   ako   dôvode zmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je presvedčený. Najvyšší súd teda výrokom   (záväznou   časťou)   svojho   rozhodnutia   konštatoval   svoju   právomoc,   hoci z odôvodnenia   tohto   výroku   vyplýva   len   potenciálna   možnosť   splnenia   kogentného zákonného   kritéria   [§   237 písm.   a) OSP]   na založenie   „dovolacej“ právomoci. Výrok napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   tak   založený   na   dohadoch, resp. pochybnostiach   o právomoci   slovenských   súdov   na   prerokovanie   sporu medzi sťažovateľom   a žalobcom.   Dokazuje   to   i právny   názor,   ktorý   záväzne   adresoval najvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť otázku jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.

Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno-právneho hľadiska   vadné.   Trpí   vnútorným   rozporom   medzi   výrokom   a jeho   odôvodnením a do postavenia   sťažovateľa   ako   účastníka   dovolacieho   konania   vnáša   prvok   právnej neistoty   týkajúcej   sa   dôvodu,   pre   ktorý   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu i odvolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zrušené.   Nespĺňa   tak   požiadavky   kladené základným   právom   na   súdnu   ochranu   i právom   na   spravodlivé   súdne   konanie na rozhodnutie všeobecného súdu.».

Ústavný   súd   v   označenom   náleze   vyslovil,   že „pri   opätovnom   rozhodovaní o dovolaní   žalobcu   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   rešpektovať   právny   názor   ústavného súdu...   a pri skúmaní   dôvodov   zmätočnosti   podľa   §   237   OSP   založiť   svoje   rozhodnutie o podanom   dovolaní   na   jednoznačnom   závere   o existencii   alebo   absencii   dôvodov prípustnosti   dovolania   a dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   OSP.   Pre   tento   účel   bude nevyhnutné, aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú analýzu do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho   dvora   Európskej   únie   (predovšetkým   rozsudok   tretej   komory   Súdneho   dvora z 12. mája 2011 vo veci C-144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové okolnosti   sporu   medzi   žalobcom   a sťažovateľom   možno   pod   čl.   22   nariadenia   Rady subsumovať, a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.“.

Po   vrátení   veci   najvyššiemu   súdu   tento   ako   dovolací   súd   opätovne   dovolaniesťažovateľky   prerokoval   a   dospel   k   záveru,   že   v   konaní   pred   krajským   súdom,ako aj v konaní   pred   najvyšším   súdom   ako   odvolacím   súdom   neexistujú   vady,   ktorésú uvedené v § 237 písm. a), b), c), d), e), f) a g) OSP, a preto dovolanie sťažovateľkynapadnutým rozhodnutím pre jeho neprípustnosť odmietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ústavy sťažnosť,ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:

«Prvostupňový súd náš nárok na náhradu škody a ušlého zisku, ktorý nám vznikol z dôvodu znefunkčnenia softwaru na prijímanie bookmakerských stávok prostredníctvom tzv.   licenčných   kľúčov   po   12.   10.   2001   vyhodnotil   ako   neopodstatnený,   nakoľko   podľa prvostupňového   súdu   „porušenia   jednotlivých   ustanovení   zmluvy   sa   dopustil   žalobca a to neuhradením zmluvných záväzkov, čím zmluva automaticky stratila platnosť a žalovaný teda nemohol žalobcovi spôsobiť ním dokladovanú škodu z tejto zmluvy“. Prvostupňový súd dospel k záveru, že „vzájomný návrh uplatnený za konania žalovaným je v celom rozsahu oprávnený a preto zaviazal žalobcu na zaplatenie.“

Sme   presvedčení,   že   už   prvostupňové   rozhodnutie   bolo   arbitrárne,   nakoľko   súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného a ustálil cenu za pobočkový software bez akejkoľvek opory v uzatvorených zmluvách, pričom paradoxne konštatoval v tom istom odôvodnení rozsudku, že cena pobočkového software nikdy nebola dohodnutá...

Tak   prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   ignorovali   skutočnosť,   že   žalovaný si neuplatnil   svoju   pohľadávku   riadnym   žalobným   návrhom   a   že   svoju   pohľadávku odvodzoval z titulu ceny dohodnutej v zmluve (hoci takáto dohoda neexistovala − odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „ustanovenia o pobočkovom software boli zmluvnými stranami zo zmluvy vyčiarknuté“) a nie z titulu bezdôvodného obohatenia. Odvolací   súd   teda   vydal   zjavne   protichodné   a   zmätočné   rozhodnutie,   ktorého odôvodnenie si jednotlivých odsekoch vzájomne odporovalo. Navyše obmedzil odôvodnenie svojho   rozsudku   iba   na   konštatovanie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   jeho odôvodnenia, čím porušil naše právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Máme za   to,   že   odvolací   súd   mal   v   odôvodnení   dať   odpovede   na   naše   argumenty   týkajúce sa pochybenia prvostupňového súdu tak v skutkovej rovine, v rovine právneho posúdenia veci ako aj v rovine procesnej...»

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   právv sťažnosti tiež uvádza,   že „...   aj   Ústavný   súd   svojimi   nálezmi   č.   II.   ÚS   285/2010-43 a III. ÚS 508/2011-52   zasiahol   pomerne   výrazne   do   priebehu   celého   súdneho   sporu a to v čase, keď tento ešte nebol právoplatne ukončený..., nakoľko už prvým uznesením č. 1 Obdo V 18/2009 z 28. 1. 2010 došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu ako   aj   rozsudku   súdu   prvostupňového   čím   sa   celý   prípad   znovu   dostal   do   štádia prvostupňového konania. Máme za to, že iba takýto spôsobom sa mohli napraviť závažné pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu...

Navyše v prípade nálezu ústavného súdu č. II. ÚS 285/2010-43 ústavný súd priamo interpretoval príslušné paragrafy O. s. p. a zaviazal dovolací súd sa týmto výkladom riadiť s odvolaním sa na arbitrárnosť zo strany dovolacieho súdu a interpretáciu týchto predpisov v rozpore s ústavou. Domnievame sa, že v danom prípade postupoval ústavný súd nad rámec posúdenia prípadu z pohľadu možného porušenia základných práv a slobôd nakoľko fakticky dovolací súd priamo inštruoval ako má záväzne príslušnú normu interpretovať a v konečnom dôsledku ako má rozhodnúť, čím vztiahol na seba kompetenciu všeobecných súdov interpretovať právne normy a aplikovať ich na konkrétne situácie...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd ako dovolací súdsa mal   v   napadnutom   rozhodnutí „... dostatočne   a   definitívne   vysporiadať   s   otázkou, či došlo k vade podľa ust. 237 písm. e) O. s. p. nakoľko od konštatovania Ústavného súdu SR, že jeho predchádzajúce posúdenie podania žalovaného podľa § 97 alebo 98 O. s. p. je ústavne nekonformné a zjavne arbitrárne sa tejto otázke nevenoval a obmedzil sa iba na konštatovanie, že nie je možné akceptovať stanovisko žalobcu, že došlo k vade podľa § 237 písm. e) O. s. p.

Dovolací   súd   sa   nezaoberal   podrobne   otázkou   ústavne   konformného   výkladu ustanovení § 97 a 98 O. s. p. a dopadom takéhoto výkladu na existenciu vady podľa § 237 písm. e) O. s. p.“.

Sťažovateľka napokon s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieuvádza,   že   najvyšší   súd „...   bol   povinný   (osobitne   v   prípade   keď   sám   konštatoval že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia nie je podľa jeho názoru jednoznačná) obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou tykajúcou sa výkladu dotknutého článku na Súdny dvor Európskej únie.

Nakoľko   však   tak   porušovateľ   neučinil,   a   neučinili   tak   ani   prvostupňový   ani druhostupňový   súd   došlo   celkom   zrejme   k porušeniu   ustanovenia   tohto   článku   a tento nedostatok sa priamo prejavil v napadnutom uznesení.“.

S   poukazom   na   svoju   predchádzajúcu   argumentáciu   sťažovateľka   uvádza,že „Napadnuté   uznesenie (najvyššieho   súdu,   pozn.) je...   zmätočné   a   nedostatočne odôvodnené   a   ani   toto   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nezhojilo   vady   spôsobené   jeho predchádzajúcimi   rozhodnutiami   a rozsudkami   súdov   nižších   stupňov,   na   ktoré   sme poukázali vyššie.

Vychádzajúc   z   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska odmietnutie s dovolania (teda rozhodnutie vydané bez preskúmania veci) pokiaľ k nemu došlo v rozpore so zákonom, treba považovať za odopretie súdnej ochrany, čo zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sekundárne tým boli porušené aj ďalšie práva, pretože výrok uznesenia je v zrejmom rozpore s jeho odôvodnením.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka po doplnení petitu sťažnosti podanímdoručeným ústavnému súdu 3. januára 2013 navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd a článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012-529 porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012-529 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- EUR ktorú mu vyplatí Najvyšší súd SR. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva náhrada trov konania v sume 323,50 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária

,   vedený   vo

do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 04. 2007 č. k. 17 Cb 103/03-236 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Cb 103/03-265, s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Cb 103/03-268 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2008 č. k. 5 Obo 73/2007 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.“

Z   dôvodu,   že   sťažnosť   neobsahovala   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti[§ 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)],   ústavný   súd   prípisomz 13. augusta 2013 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v určenej lehote predložilkópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátane rozsudku krajského súdu v zneníjeho opravných uznesení a rozsudku najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka v odôvodnenísvojej sťažnosti poukazovala.

Sťažovateľka spolu s podaním z 20. augusta 2013 ústavnému súdu predložila nímpožadované listiny.

Obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, podaním doručeným ústavnému súdu14. februára 2014 oznámila, že na Krajskom súde v Katoviciach v Poľskej republike savedie „konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na území Poľskej republiky súdnych rozhodnutí vydaných   súdmi   Slovenskej   republiky,   ktoré   konanie   je   vedené   pod spisovou   značkou XIII GCo 173/13/IW“, vrátane uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 11/2012-529z 24. mája 2012. Ďalej vo svojom podaní uviedla, že «Účastníkom konania, voči ktorému je toto konanie vedené, je obchodná spoločnosť

.

V rámci svojej obrany, v konaní o vyhlásenie vykonateľnosti, obchodná spoločnosť

argumentovala okrem iného aj tým, že citujem: „... navrhovateľ ( ⬛⬛⬛⬛ ) nemohol predložiť dokument potvrdzujúci právoplatnosť súdnych rozhodnutí, pre ktoré žiada vyhlásenie ich vykonateľnosti, pretože konanie medzi účastníkom a navrhovateľom naďalej pokračuje...

V konaní pred Krajským súdom v Katowiciach sp. zn. XIII GCo 1F3/13/IW i pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 12131/2012 vystupuje ten istý účastník a to

V   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Katowiciach

tvrdí, že predmetné rozhodnutia nemôžu byť v Poľskej republike vykonateľné, lebo nie sú v Slovenskej republike právoplatné a pokračuje vo veci konanie. Súčasne tvrdí, že podala dňa 10. 09. 2012 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, v ktorom konaní, v súlade s ustanovením §49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   je   základným   predpokladom   takéhoto   konania   existencia právoplatného rozhodnutia.

teda   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky nemôže v tomto konaní, vedenom pod sp. zn. Rvp 1213/2012, právne relevantne a vážne tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak Krajskému súdu v Katowiciach v Poľskej republike v konaní pod sp. zn. XIII G Co 173/13/IW, tvrdí, že tieto rozhodnutia nie sú právoplatné.

Dôkazom, že sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, podaná na Ústavný súd Slovenskej republiky zrejme nie je lége artis, je aj podanie

na Krajský súd v Bratislave, zo dňa 13. 05. 2013, kde v konaní č. k. 17 Cb 103/2003 žiada o prerušenie konania a z tohto podania je zrejmé, že konanie sp. zn. 17 Cb 103/2003 nepovažuje za právoplatne skončené.».

Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2014 obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, doplnila svoje oznámenie z 29. októbra 2014, v ktorom uvádza,že sťažovateľka «v   konaní   pred   ústavným   súdom   tvrdí,   že   rozhodnutia,   ktoré   svojou sťažnosťou napáda, sú právoplatné a v konaní pred poľským súdom (SAD APELACIJNY W KATOWICACH, Sp. zn.: V A C z 746/14), súčasne tvrdí, že tie isté rozhodnutia nie sú a nemôžu byť právoplatné.

Toto   naše   oznámenie   preukazujeme   posledným   podaním   sťažovateľa,   zo   dňa17. 10. 2014, v ktorom pre SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z746/14 tvrdí, citujem: „Navrhovateľ (jedná sa o ⬛⬛⬛⬛ ) nemôže získať doložkuprávoplatnosti   od   súdu   Slovenskej   republiky,   nakoľko   rozsudky,   na   ktoré   sa   odvoláva,nie sú právoplatné...“. Opakujeme, že predmetom konania pred poľským súdom je okreminých aj to rozhodnutie, ktoré je predmetom podanej sťažnosti na ústavný súd.

Opätovne upozorňujeme na skutočnosť, že sťažovateľ podľa nášho názoru vedomea účelovo   porušuje   ustanovenie   §   49   Zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z.

Naša   spoločnosť   má   právny   záujem   na   výsledku   tohto   konania   aj   vzhľadomna súvislosť s konaním pred SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z746/14,   a   preto   žiadame   ústavný   súd,   aby   našu   spoločnosť   pribral   do   tohto   konania   vprocesnom postavení vedľajšieho účastníka.».

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľkyuviesť toto:

Bývalý   predseda   najvyššieho   súdu ⬛⬛⬛⬛ podal   proti   sudcomIV. senátu   ústavného   súdu   trestné   oznámenia   (proti   Ladislavovi   Oroszovi   vo   februária v auguste   2013, proti   Ľudmile   Gajdošíkovej   a   Jánovi   Lubymu   v auguste   2013),v nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle§ 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali,aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložilaich oznámenia   obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   ich   vylúčeniez prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,ktorý je o nich príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.O oznámeniach   sudcov   IV.   senátu   ústavného   súdu   rozhodoval   I.   senát   ústavného   súduuznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 v období od februára 2013 do novembra2013 a rozhodol tak, že ich nevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedenéskutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchtootázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľarelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlavítohto uznesenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnený   návrhide vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jehozjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahomdo takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnúsúvislosť   medzi namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   a   základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnúneopodstatnenosť   návrhu   a   tento   odmietne   (m.   m.   III.   ÚS   263/03,   II.   ÚS   98/06,III. ÚS 300/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňouoznačených práv je tvrdenie o

- zjavne   arbitrárnej   povahe   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesenímnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,

-   neprimeranom   zásahu   ústavného   súdu   do   ňou   označených   práv,   a   to   nálezomč. k. II. ÚS   285/2010-43   z   15.   novembra   2010   a   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   508/2011-52z 21. februára 2012,

- nedostatočnom   odôvodnení   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu, keďže podľa jej názoru dovolací súd v ňom neodpovedal na jej základnéargumenty týkajúce sa existencie vady podľa § 237 písm. e) OSP,

- porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie(ďalej aj „Súdny dvor“) v otázke výkladu čl. 22 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001,ktorého výklad bol rozhodujúci pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a)OSP.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   takto   nastolenými   námietkami   sťažovateľky   uvádza,že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania(v tomto   prípade   sťažnosťou).   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášťna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súdteda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Textuvedený mimo   petitu   pokladá   za   súčasť   odôvodnenia   sťažnosti,   ktorý   nemôžedoplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,IV. ÚS 174/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   považoval   ústavný   súd   výhrady   sťažovateľkyproti rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdua postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu   a výhrady   proti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.II. ÚS 285/2010-43 z 15. novembra 2010 a nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 508/2011-52z   21.   februára   2012   obsiahnuté   len   v texte   sťažnosti   (pričom   v   jej   petite   sa   proti   nimnedomáhala žiadnych nárokov) iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1zákona   o   ústavnom   súde.   Navyše,   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   podaťnemožno.

Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústrediliba na posúdenie   otázky,   či   možno   považovať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súduza ústavne udržateľné a akceptovateľné v rozsahu námietok zodpovedajúcich sťažovateľkouformulovanému petitu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnoujudikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenskárepublika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Do   sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťouje aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa nímnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, abysúdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorýpredkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahusťažovateľkou   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúcu časťodôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v kontexte námietok sťažovateľky uviedol: „Predmetom   rozsudku   Súdneho   dvora   C   144/10   bol   návrh   na   začatie prejudiciálneho   konania   podľa   článku   267   ZFEÚ   podaný   rozhodnutím   Kammergericht Berlin (Nemecko) z 8. marca 2010...

Návrh   na   začatie   prejudiciálneho   konania   sa   týkal   výkladu   článku 22   bod 2 a článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001...

Rozsudok Súdneho dvora C 144/2010 sa otázkou právomoci súdu zaoberá v bode 30, 31, 33-36.

Bod 30 rozsudku C 144/10: K právomoci stanovenej v článku 22 nariadenia č. 44/2001 − teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je všeobecným pravidlom. Iba ako výnimku z   tohto   pravidla   upravuje   toto   nariadenie   pravidlá   osobitnej   právomoci   v   taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu. V rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) z 13. júla 2006 sp. zn. C-103/2005 (bod 22 konštatuje, že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001, teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko, je všeobecnou zásadou a iba ako výnimku z tejto zásady upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej právomoci v taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu). Teda ani rozhodnutie Súdneho   dvora   C   103/2005   a   ani   rozhodnutie   C   144/2010   jasne   a   zrozumiteľne nevymedzujú okruh taxatívne vypočítaných prípadov, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu.

Bod 31 rozsudku C 144/2010 Uvedený   postup   treba   uplatniť   v   tomto   kontexte,   v   ktorom   sa   kladie   otázka uplatniteľnosti článku 22 bodu 2 nariadenia č. 44/2001.

Bod 33 rozsudku C 144/2010 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že extenzívny výklad článku 22 bod 2 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého sa tento článok uplatní na každé konanie, ktorého predmetom je otázka platnosti rozhodnutia orgánov spoločnosti, by bol v rozpore jednak s jedným zo všeobecných účelov tohto nariadenia, ktorý je uvedený v jeho odôvodnení č. 11 a ktorý spočíva   v   zabezpečení   vysokej   predvídateľnosti   pravidiel   súdnej   právomoci,   a   jednak so zásadou právnej istoty.

Ak by totiž všetky spory týkajúce sa rozhodnutia orgánov spoločnosti museli spadať pod   článok   22   bod   2   nariadenia   č.   44/2001,   znamenalo   by   to,   že   žaloby   podané proti spoločnosti,   bez   ohľadu   na   to,   či   majú   zmluvnú,   deliktnú   alebo   inú   povahu, by v skutočnosti skoro vždy patrili do právomoci súdov členského štátu, v ktorom má táto, spoločnosť   sídlo.   Stačilo   by   totiž,   aby   sa   spoločnosť   ešte   predtým   domáhala   údajnej neplatnosti   rozhodnutí   svojich   orgánov,   ktoré   viedli   k   uzatvoreniu   zmluvy   alebo k uskutočneniu údajne škodlivého právneho úkonu, s cieľom jednostranne stanoviť výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode má sídlo, (bod 34 rozsudku C 144/2010).

Uvedený cieľ predvídateľnosti by nebol dosiahnutý, ak by sa uplatniteľnosť pravidla súdnej   právomoci   založená   na   povahe   sporu   −   v   prípade,   že   nariadenie   č.   44/2001 neobsahuje   výslovné   ustanovenie   v   tomto   zmysle   −   mohla   takto   meniť   v   závislosti od existencie predbežnej otázky, ktorú môžu účastníci konania kedykoľvek položiť, pretože uvedená povaha mohla byť takto zmenená, (bod 35 rozsudku C 144/2010).

Je   potrebné   takisto   uviesť,   že   ďalším   účelom   pravidiel   súdnej   právomoci,   ktoré vyplývajú z ustanovení čl. 22 nariadenia č. 44/2001, je priznať výlučnú právomoc súdom členského štátu v prípade osobitných okolností, keď − vzhľadom na predmetnú oblasť – sú tieto súdy v najlepšej pozícii na to, aby rozhodovali spory patriace do tejto oblasti z dôvodu existencie osobitne úzkeho vzťahu týchto sporov s uvedeným členským štátom, (bod 36 rozsudku C 144/2010).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného vyvodil, že súdna právomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001 nie je jednoznačná, keďže Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach nedefinuje resp. taxatívne nevypočítava výnimky z tohto pravidla a podľa názoru dovolacieho súdu preto pri skúmaní súdnej právomoci v zmysle vyššie   uvedených   rozhodnutí   Súdneho   dvora   treba   vychádzať   z   reštriktívneho   výkladu s prihliadnutím na predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásad právnej istoty. Za   týchto   okolností   preto   dovolací   súd   mal   zato,   že   nie   je   splnená   podmienka prípustnosti dovolania, keďže vady konania, ktoré môžu založiť prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. b), c), d), e), f), h) a g) neboli zistené, čo bolo konštatované aj v predošlých rozhodnutiach dovolacieho súdu. S prihliadnutím na rozhodnutia Súdneho dvora, dovolací súd   nezistil   ani   vadu   konania   podľa   ust.   §   237   písm.   a)   O.   s.   p.,   čím   bola   vylúčená prípustnosť dovolania aj podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p.“ Z uvedených dôvodov pretonajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutípodrobne   nezaoberal   otázkou   ústavne   konformného   výkladu   §   97   ods.   1   a   §   98   OSPa dopadom tohto výkladu na existenciu sťažovateľkou namietanej vady podľa § 237 písm. e)OSP, ústavný súd uvádza, že úlohou ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nieje chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým pochybením všeobecných súdov,ale   len   takým,   ktoré   dosahuje   takú   intenzitu,   že   svojimi   účinkami   vyvolá   neprípustnéobmedzenie, či dokonca popretie ústavou garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09). V danomprípade k takému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súduzjavne nedošlo.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celokbol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánovverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinnásúvislosť medzi porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosťprocesu ako celku nemala podstatný dosah.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na priebeh celého dovolaciehokonania a najmä na závery ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 285/2010z   15.   novembra   2010   dostala   sťažovateľka   na   ňou   nastolené   otázky   odpoveď,   z   ktorejzreteľne vyplýva, prečo nemohla byť so svojou argumentáciu v dovolacom konaní úspešná.Zo   záverov   formulovaných   ústavným   súdom   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   285/2010z 15. novembra 2010 je zjavné, že   ňou použitý a najvyšším súdom v uznesení sp. zn.1 Obdo V 18/2009 pôvodne uplatnený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku nebol ústavne konformný. Z uvedeného je v okolnostiach daného prípadu zrejmé,prečo argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k ňou tvrdenej existencii vady podľa § 237písm. e) OSP nemohla zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e) OSP.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedenépovažuje   právne   názory   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   týkajúcesa posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) OSP v spojitostis výkladom   čl.   22   bodu   2   nariadenia   Rady   (ES)   č.   44/2001   z   ústavného   hľadiskaza akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   pričomich nemožno   považovať   za   arbitrárne.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   danej   veci   považujeaj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa jednoznačnepriklonil k reštriktívnemu výkladu čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, z ústavnéhohľadiska za akceptovateľný. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa názoru ústavnéhosúdu   dostatočne   reagoval   na   dovolacie   námietky   sťažovateľky,   ktorými   odôvodňovalaprípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, a preto ústavný súd považuje túto časť sťažnostisťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľkytýkajúcej povinnosti najvyššieho súdu postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP obrátiť sas prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, žeza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieje povinnosťou   súdu   rozhodujúceho   vo   veci   ako   súd,   proti   ktorého   rozhodnutiu   nie   jeprípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, obrátiť sa s predbežnou otázkouo výklade aktov sekundárneho práva Európskej únie na Súdny dvor.

Ústavný súd najprv zaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej tútopovinnosť   najvyššieho   súdu   primárne   odvodzuje   z   jeho   pochybností   o   výklade   čl.   22nariadenia   Rady   (ES)   č.   44/2001.   Ústavný   súd   sa   s touto   argumentáciou   sťažovateľkynestotožňuje. Najvyšší súd pripustil v napadnutom uznesení síce nejednoznačnosť úpravysúdnej právomoci v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, avšak, vychádzajúc z judikatúrySúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vzťahujúcej sa na toto ustanoveniea v súlade   s ňou,   sa   jednoznačne   priklonil   k jeho   reštriktívnemu   výkladu,   uprednostniac„predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásady právnej istoty“, a tento svoj právnynázor v odôvodnení napadnutého uznesenia jednoznačne vyjadril. Ústavný súd považujevýklad   najvyššieho   súdu   nielen   za   logický   (akceptujúc   dôvody   priklonenia   sak reštriktívnemu výkladu označeného ustanovenia ), ale aj za ústavne udržateľný, a pretotúto časť sťažnosti považuje za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   o povinnosti   najvyššieho   súdu   obrátiťsa v danej veci s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSPza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   Súdneho   dvora,   podľa   ktorej „Súdny   dvor   má právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo dňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky z 10. januára 2006, Ynos, C-302/04, Zb. s. 1-371, bod 36; zo 14. júna 2007, Telefónica 02 Czech Republic, C-64/06, Zb. s. I-4887, body 22 a 23; z 15. apríla 2010, CIBA, C-96/08, Zb. s. 1-2911, bod 14, ako aj uznesenie z 11.   mája   2011,   Semerdžiev,   C-32/10,   bod   25)“ (uznesenie   Súdneho   dvora   vo veci C-433/11 z 8. 11. 2012).V relevantnom čase začatia súdneho konania (pred 1. májom 2004)Slovenská   republika   nebola   ešte   členom   Európskej   únie,   a preto   túto   časť   sťažnostisťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej práva podľa čl. 13dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemá   táto   časť   petitu   oporu   v   argumentocha tvrdeniach, ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky o porušení jej právapodľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor odlišnýod očakávania sťažovateľky, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. III. ÚS 524/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavynapadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,že napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   došlo aj   k porušeniu jej   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovateľka v častinamietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.

Podľa   ústavného   súdu   nemá   táto   časť   petitu   oporu   v   argumentoch   a   tvrdeniachuvádzaných   v   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorésú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľkykvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietolpre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012) podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   z   už   uvedených   dôvodov   odmietol,   rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci, ako aj o návrhu žalovanejna jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka stratilo opodstatnenie,preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014