SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 857/2014-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikyč. k. 1 Obdo V 11/2012-529 z 24. mája 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. septembra 2012 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“,v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súduč. k. 1 Obdo V 11/2012-529 z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľkasa ako žalobkyňa v súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) pod sp. zn. 17 Cb 103/03 (ďalej len „konanie sp. zn. 17 Cb 103/03“) protiobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „žalovaná“,v citáciách aj „žalovaný“), domáhala na základe žaloby zo 17. decembra 2003 zaplateniasumy 2 340 468,53 PLN s 10 % ročným úrokom z omeškania od 16. apríla 2003do zaplatenia z titulu náhrady škody a ušlého zisku súvisiacej so zavedením počítačovéhosystému na prijímanie bookmakerských stávok na základe „Zmluvy o predaji licencie“z 19. júna 1997 a «„Licenčnej dohody“ z 19. júna 1997 v znení dodatku z 1. januára 1998 a dodatku č. 2 z 23. mája 2000».
V priebehu označeného konania žalovaná doručila krajskému súdu 21. februára 2005podanie, ktorým sa proti sťažovateľke domáhala zaplatenia sumy 250 676 Sk s úrokomz omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumy 249 806 Sk s úrokomz omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumy 11 801 357 Sks úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia (ďalej aj „vzájomnýnávrh žalovanej“).
Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnenýnárok je nedôvodný, a preto jej žalobu rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03-236 z 25. apríla 2007(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.
Krajský súd však považoval za preukázaný vzájomný nárok žalovanej,a preto druhým výrokom označeného rozsudku v znení opravného uzneseniač. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268z 22. augusta 2008 (ďalej len „opravné uznesenia“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanejsumu 250 676 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia,sumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplateniaa sumu 11 801 357 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001do zaplatenia. Krajský súd o súvisiacim výrokom zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanejtrovy konania v sume 418 077 Sk.
Proti rozsudku krajského súdu v znení jeho opravných uznesení podala sťažovateľkaodvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkomč. k. 5 Obo 73/2007-274 z 19. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie a navrhla,aby najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu ako odvolacieho súdu na ďalšie konanie, resp. aby zrušil aj rozsudokkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože aj rozsudok krajského súdu mávady, pre ktoré je potrebné zrušiť rozsudok najvyššieho súdu. Sťažovateľka dovolanie protirozsudku najvyššieho súdu odôvodnila s poukazom na to, že v konaní došlo k vade podľa§ 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sa nepodal návrhna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodolo protinávrhu žalovanej napriek tomu, že žalovaná nenavrhla, aby jej bolo prisúdené viac,ako si uplatnila sťažovateľka. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že takýtoprejav žalovanej nie je vzájomným návrhom, ale je len obranou proti žalobe. Podľa názorusťažovateľky v konaní došlo aj k vade podľa § 237 písm. f) OSP, pretože jej bola odňatámožnosť konať pred súdom tým, že najvyšší súd ako odvolací súd odročil pojednávanie,ktoré pôvodne nariadil na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania, avšak opätovne užpojednávanie nenariadil a ani sťažovateľku o tomto neinformoval. Ďalej sťažovateľkavytýkala najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu [podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP] ajto, že neodstránil nedostatky prvostupňového súdu, pokiaľ ide o nesprávne a neúplnézistenie skutkového stavu veci, ako aj to, že sa nevysporiadal s rozpormi v konaní a svojerozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.
O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením sp. zn.1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.1 Obdo V 18/2009“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojenís rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskémusudu na ďalšie konanie, keďže dospel k záveru, že konanie predchádzajúce vydaniurozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu je postihnuté vadou podľa § 237písm. e) OSP, pričom poukázal na to, že krajský súd v dôsledku nesprávneho postupuprejednal vzájomný návrh žalovanej podľa § 97 ods. 1 OSP bez tohto, aby mal zároveňustálené, či ide o podanie podľa § 97 ods. 1 OSP alebo o podanie podľa § 98 OSP – obranuproti žalobe.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/200 podala žalovaná podľačl. 127 ústavy ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 285/2010-43z 15. novembra 2010 vyslovil porušenie ňou označených práv, zrušil uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veciuviedol: „Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 svoj právny názor zakladá na inom výklade rozdielností podmienok aplikácie § 97 a § 98 OSP, jeho výklad je ústavne nekonformný. Pokiaľ najvyšší súd sústredil svoju pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom a žalovaným, zaoberal sa skúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam nemala a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.“
Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolaniesťažovateľky prerokoval a uznesením č. k. 1 Obdo V 8/2011-461 z 28. apríla 2011 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011“) rozsudok najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesenízrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako dovolací súd dospel kzáveru, že v konaniach na súde prvého, ako aj druhého stupňa neexistujú vady podľa § 237písm. b), c), d), e), f) a g) OSP. S poukazom na § 237 písm. a) OSP však konštatoval, že vsúvislosti s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať ajz nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkonerozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ďalej len „nariadenie Rady (ES) č.44/2001“]. Najvyšší súd ako dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že súd, ktorému bolpodaný návrh, preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je danávýlučná príslušnosť upravená v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Najvyšší súd akodovolací súd upriamil pozornosť na podanie žalovanej z 2. decembra 2004, ktorýmnamietala oprávnenosť konateľa sťažovateľky na podanie žaloby voči nej (žalovanej), keďžetento tak urobil bez súhlasu väčšinového spoločníka. Ďalej poukázal aj na to, že ani krajskýsúd a ani najvyšší súd ako odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa sťažovateľky napodanie žaloby, tak ako to namietala žalovaná z pohľadu svojej príslušnosti vo vzťahu k čl.22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd akodovolací súd s poukazom na § 237 písm. a) OSP rozsudok najvyššieho súdu v spojení srozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskémusúdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že bude jeho úlohou, aby v novomkonaní v naznačenom smere vyriešil otázku svojej právomoci a následne vo veci znovarozhodol.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011podala žalovaná podľa čl. 127 ústavy sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 508/2011-52z 21. februára 2012 rozhodol, že základné právo žalovanej na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 porušené boli, preto ho ústavný súd zrušil a vecvrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na tom, že «z výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd dospel k názoru o prípustnosti dovolania žalobcu, hoci o nedostatku právomoci ako dôvode zmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je presvedčený. Najvyšší súd teda výrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval svoju právomoc, hoci z odôvodnenia tohto výroku vyplýva len potenciálna možnosť splnenia kogentného zákonného kritéria [§ 237 písm. a) OSP] na založenie „dovolacej“ právomoci. Výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je tak založený na dohadoch, resp. pochybnostiach o právomoci slovenských súdov na prerokovanie sporu medzi sťažovateľom a žalobcom. Dokazuje to i právny názor, ktorý záväzne adresoval najvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť otázku jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.
Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno-právneho hľadiska vadné. Trpí vnútorným rozporom medzi výrokom a jeho odôvodnením a do postavenia sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania vnáša prvok právnej neistoty týkajúcej sa dôvodu, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie krajského súdu i odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Nespĺňa tak požiadavky kladené základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie na rozhodnutie všeobecného súdu.».
Ústavný súd v označenom náleze vyslovil, že „pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu bude úlohou najvyššieho súdu rešpektovať právny názor ústavného súdu... a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa § 237 OSP založiť svoje rozhodnutie o podanom dovolaní na jednoznačnom závere o existencii alebo absencii dôvodov prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP. Pre tento účel bude nevyhnutné, aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú analýzu do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora z 12. mája 2011 vo veci C-144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové okolnosti sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady subsumovať, a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.“.
Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolaniesťažovateľky prerokoval a dospel k záveru, že v konaní pred krajským súdom,ako aj v konaní pred najvyšším súdom ako odvolacím súdom neexistujú vady, ktorésú uvedené v § 237 písm. a), b), c), d), e), f) a g) OSP, a preto dovolanie sťažovateľkynapadnutým rozhodnutím pre jeho neprípustnosť odmietol.
Proti napadnutému rozhodnutiu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ústavy sťažnosť,ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:
«Prvostupňový súd náš nárok na náhradu škody a ušlého zisku, ktorý nám vznikol z dôvodu znefunkčnenia softwaru na prijímanie bookmakerských stávok prostredníctvom tzv. licenčných kľúčov po 12. 10. 2001 vyhodnotil ako neopodstatnený, nakoľko podľa prvostupňového súdu „porušenia jednotlivých ustanovení zmluvy sa dopustil žalobca a to neuhradením zmluvných záväzkov, čím zmluva automaticky stratila platnosť a žalovaný teda nemohol žalobcovi spôsobiť ním dokladovanú škodu z tejto zmluvy“. Prvostupňový súd dospel k záveru, že „vzájomný návrh uplatnený za konania žalovaným je v celom rozsahu oprávnený a preto zaviazal žalobcu na zaplatenie.“
Sme presvedčení, že už prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne, nakoľko súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného a ustálil cenu za pobočkový software bez akejkoľvek opory v uzatvorených zmluvách, pričom paradoxne konštatoval v tom istom odôvodnení rozsudku, že cena pobočkového software nikdy nebola dohodnutá...
Tak prvostupňový ako aj odvolací súd ignorovali skutočnosť, že žalovaný si neuplatnil svoju pohľadávku riadnym žalobným návrhom a že svoju pohľadávku odvodzoval z titulu ceny dohodnutej v zmluve (hoci takáto dohoda neexistovala − odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „ustanovenia o pobočkovom software boli zmluvnými stranami zo zmluvy vyčiarknuté“) a nie z titulu bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd teda vydal zjavne protichodné a zmätočné rozhodnutie, ktorého odôvodnenie si jednotlivých odsekoch vzájomne odporovalo. Navyše obmedzil odôvodnenie svojho rozsudku iba na konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenia, čím porušil naše právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Máme za to, že odvolací súd mal v odôvodnení dať odpovede na naše argumenty týkajúce sa pochybenia prvostupňového súdu tak v skutkovej rovine, v rovine právneho posúdenia veci ako aj v rovine procesnej...»
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených právv sťažnosti tiež uvádza, že „... aj Ústavný súd svojimi nálezmi č. II. ÚS 285/2010-43 a III. ÚS 508/2011-52 zasiahol pomerne výrazne do priebehu celého súdneho sporu a to v čase, keď tento ešte nebol právoplatne ukončený..., nakoľko už prvým uznesením č. 1 Obdo V 18/2009 z 28. 1. 2010 došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvostupňového čím sa celý prípad znovu dostal do štádia prvostupňového konania. Máme za to, že iba takýto spôsobom sa mohli napraviť závažné pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu...
Navyše v prípade nálezu ústavného súdu č. II. ÚS 285/2010-43 ústavný súd priamo interpretoval príslušné paragrafy O. s. p. a zaviazal dovolací súd sa týmto výkladom riadiť s odvolaním sa na arbitrárnosť zo strany dovolacieho súdu a interpretáciu týchto predpisov v rozpore s ústavou. Domnievame sa, že v danom prípade postupoval ústavný súd nad rámec posúdenia prípadu z pohľadu možného porušenia základných práv a slobôd nakoľko fakticky dovolací súd priamo inštruoval ako má záväzne príslušnú normu interpretovať a v konečnom dôsledku ako má rozhodnúť, čím vztiahol na seba kompetenciu všeobecných súdov interpretovať právne normy a aplikovať ich na konkrétne situácie...“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd ako dovolací súdsa mal v napadnutom rozhodnutí „... dostatočne a definitívne vysporiadať s otázkou, či došlo k vade podľa ust. 237 písm. e) O. s. p. nakoľko od konštatovania Ústavného súdu SR, že jeho predchádzajúce posúdenie podania žalovaného podľa § 97 alebo 98 O. s. p. je ústavne nekonformné a zjavne arbitrárne sa tejto otázke nevenoval a obmedzil sa iba na konštatovanie, že nie je možné akceptovať stanovisko žalobcu, že došlo k vade podľa § 237 písm. e) O. s. p.
Dovolací súd sa nezaoberal podrobne otázkou ústavne konformného výkladu ustanovení § 97 a 98 O. s. p. a dopadom takéhoto výkladu na existenciu vady podľa § 237 písm. e) O. s. p.“.
Sťažovateľka napokon s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieuvádza, že najvyšší súd „... bol povinný (osobitne v prípade keď sám konštatoval že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia nie je podľa jeho názoru jednoznačná) obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou tykajúcou sa výkladu dotknutého článku na Súdny dvor Európskej únie.
Nakoľko však tak porušovateľ neučinil, a neučinili tak ani prvostupňový ani druhostupňový súd došlo celkom zrejme k porušeniu ustanovenia tohto článku a tento nedostatok sa priamo prejavil v napadnutom uznesení.“.
S poukazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu sťažovateľka uvádza,že „Napadnuté uznesenie (najvyššieho súdu, pozn.) je... zmätočné a nedostatočne odôvodnené a ani toto rozhodnutie dovolacieho súdu nezhojilo vady spôsobené jeho predchádzajúcimi rozhodnutiami a rozsudkami súdov nižších stupňov, na ktoré sme poukázali vyššie.
Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR je z ústavnoprávneho hľadiska odmietnutie s dovolania (teda rozhodnutie vydané bez preskúmania veci) pokiaľ k nemu došlo v rozpore so zákonom, treba považovať za odopretie súdnej ochrany, čo zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sekundárne tým boli porušené aj ďalšie práva, pretože výrok uznesenia je v zrejmom rozpore s jeho odôvodnením.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka po doplnení petitu sťažnosti podanímdoručeným ústavnému súdu 3. januára 2013 navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012-529 porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 1 Obdo V 11/2012-529 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- EUR ktorú mu vyplatí Najvyšší súd SR. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov konania v sume 323,50 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária
, vedený vo
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 04. 2007 č. k. 17 Cb 103/03-236 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Cb 103/03-265, s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Cb 103/03-268 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2008 č. k. 5 Obo 73/2007 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.“
Z dôvodu, že sťažnosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti[§ 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ústavný súd prípisomz 13. augusta 2013 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v určenej lehote predložilkópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátane rozsudku krajského súdu v zneníjeho opravných uznesení a rozsudku najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka v odôvodnenísvojej sťažnosti poukazovala.
Sťažovateľka spolu s podaním z 20. augusta 2013 ústavnému súdu predložila nímpožadované listiny.
Obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, podaním doručeným ústavnému súdu14. februára 2014 oznámila, že na Krajskom súde v Katoviciach v Poľskej republike savedie „konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na území Poľskej republiky súdnych rozhodnutí vydaných súdmi Slovenskej republiky, ktoré konanie je vedené pod spisovou značkou XIII GCo 173/13/IW“, vrátane uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 11/2012-529z 24. mája 2012. Ďalej vo svojom podaní uviedla, že «Účastníkom konania, voči ktorému je toto konanie vedené, je obchodná spoločnosť
.
V rámci svojej obrany, v konaní o vyhlásenie vykonateľnosti, obchodná spoločnosť
argumentovala okrem iného aj tým, že citujem: „... navrhovateľ ( ⬛⬛⬛⬛ ) nemohol predložiť dokument potvrdzujúci právoplatnosť súdnych rozhodnutí, pre ktoré žiada vyhlásenie ich vykonateľnosti, pretože konanie medzi účastníkom a navrhovateľom naďalej pokračuje...
V konaní pred Krajským súdom v Katowiciach sp. zn. XIII GCo 1F3/13/IW i pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 12131/2012 vystupuje ten istý účastník a to
V konaní pred Krajským súdom v Katowiciach
tvrdí, že predmetné rozhodnutia nemôžu byť v Poľskej republike vykonateľné, lebo nie sú v Slovenskej republike právoplatné a pokračuje vo veci konanie. Súčasne tvrdí, že podala dňa 10. 09. 2012 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, v ktorom konaní, v súlade s ustanovením §49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov je základným predpokladom takéhoto konania existencia právoplatného rozhodnutia.
teda Ústavnému súdu Slovenskej republiky nemôže v tomto konaní, vedenom pod sp. zn. Rvp 1213/2012, právne relevantne a vážne tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak Krajskému súdu v Katowiciach v Poľskej republike v konaní pod sp. zn. XIII G Co 173/13/IW, tvrdí, že tieto rozhodnutia nie sú právoplatné.
Dôkazom, že sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, podaná na Ústavný súd Slovenskej republiky zrejme nie je lége artis, je aj podanie
na Krajský súd v Bratislave, zo dňa 13. 05. 2013, kde v konaní č. k. 17 Cb 103/2003 žiada o prerušenie konania a z tohto podania je zrejmé, že konanie sp. zn. 17 Cb 103/2003 nepovažuje za právoplatne skončené.».
Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2014 obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, doplnila svoje oznámenie z 29. októbra 2014, v ktorom uvádza,že sťažovateľka «v konaní pred ústavným súdom tvrdí, že rozhodnutia, ktoré svojou sťažnosťou napáda, sú právoplatné a v konaní pred poľským súdom (SAD APELACIJNY W KATOWICACH, Sp. zn.: V A C z 746/14), súčasne tvrdí, že tie isté rozhodnutia nie sú a nemôžu byť právoplatné.
Toto naše oznámenie preukazujeme posledným podaním sťažovateľa, zo dňa17. 10. 2014, v ktorom pre SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z746/14 tvrdí, citujem: „Navrhovateľ (jedná sa o ⬛⬛⬛⬛ ) nemôže získať doložkuprávoplatnosti od súdu Slovenskej republiky, nakoľko rozsudky, na ktoré sa odvoláva,nie sú právoplatné...“. Opakujeme, že predmetom konania pred poľským súdom je okreminých aj to rozhodnutie, ktoré je predmetom podanej sťažnosti na ústavný súd.
Opätovne upozorňujeme na skutočnosť, že sťažovateľ podľa nášho názoru vedomea účelovo porušuje ustanovenie § 49 Zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z.
Naša spoločnosť má právny záujem na výsledku tohto konania aj vzhľadomna súvislosť s konaním pred SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z746/14, a preto žiadame ústavný súd, aby našu spoločnosť pribral do tohto konania vprocesnom postavení vedľajšieho účastníka.».
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľkyuviesť toto:
Bývalý predseda najvyššieho súdu ⬛⬛⬛⬛ podal proti sudcomIV. senátu ústavného súdu trestné oznámenia (proti Ladislavovi Oroszovi vo februária v auguste 2013, proti Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu v auguste 2013),v nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle§ 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali,aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložilaich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčeniez prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,ktorý je o nich príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.O oznámeniach sudcov IV. senátu ústavného súdu rozhodoval I. senát ústavného súduuznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 v období od februára 2013 do novembra2013 a rozhodol tak, že ich nevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedenéskutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchtootázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľarelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlavítohto uznesenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jehozjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnúsúvislosť medzi namietaným konaním alebo iným zásahom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnúneopodstatnenosť návrhu a tento odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňouoznačených práv je tvrdenie o
- zjavne arbitrárnej povahe rozsudku krajského súdu v spojení s uznesenímnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,
- neprimeranom zásahu ústavného súdu do ňou označených práv, a to nálezomč. k. II. ÚS 285/2010-43 z 15. novembra 2010 a nálezom č. k. III. ÚS 508/2011-52z 21. februára 2012,
- nedostatočnom odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu akodovolacieho súdu, keďže podľa jej názoru dovolací súd v ňom neodpovedal na jej základnéargumenty týkajúce sa existencie vady podľa § 237 písm. e) OSP,
- porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie(ďalej aj „Súdny dvor“) v otázke výkladu čl. 22 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001,ktorého výklad bol rozhodujúci pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a)OSP.
Ústavný súd v súvislosti s takto nastolenými námietkami sťažovateľky uvádza,že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania(v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášťna návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súdteda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Textuvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôžedoplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,IV. ÚS 174/2011).
V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady sťažovateľkyproti rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdua postupom predchádzajúcim ich vydaniu a výhrady proti nálezu ústavného súdu č. k.II. ÚS 285/2010-43 z 15. novembra 2010 a nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 508/2011-52z 21. februára 2012 obsiahnuté len v texte sťažnosti (pričom v jej petite sa proti nimnedomáhala žiadnych nárokov) iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1zákona o ústavnom súde. Navyše, sťažnosť proti rozhodnutiu ústavného súdu podaťnemožno.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústrediliba na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduza ústavne udržateľné a akceptovateľné v rozsahu námietok zodpovedajúcich sťažovateľkouformulovanému petitu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnoujudikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťouje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa nímnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, abysúdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorýpredkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahusťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúcu časťodôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v kontexte námietok sťažovateľky uviedol: „Predmetom rozsudku Súdneho dvora C 144/10 bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Kammergericht Berlin (Nemecko) z 8. marca 2010...
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal výkladu článku 22 bod 2 a článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001...
Rozsudok Súdneho dvora C 144/2010 sa otázkou právomoci súdu zaoberá v bode 30, 31, 33-36.
Bod 30 rozsudku C 144/10: K právomoci stanovenej v článku 22 nariadenia č. 44/2001 − teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je všeobecným pravidlom. Iba ako výnimku z tohto pravidla upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej právomoci v taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu. V rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) z 13. júla 2006 sp. zn. C-103/2005 (bod 22 konštatuje, že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001, teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko, je všeobecnou zásadou a iba ako výnimku z tejto zásady upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej právomoci v taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu). Teda ani rozhodnutie Súdneho dvora C 103/2005 a ani rozhodnutie C 144/2010 jasne a zrozumiteľne nevymedzujú okruh taxatívne vypočítaných prípadov, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu.
Bod 31 rozsudku C 144/2010 Uvedený postup treba uplatniť v tomto kontexte, v ktorom sa kladie otázka uplatniteľnosti článku 22 bodu 2 nariadenia č. 44/2001.
Bod 33 rozsudku C 144/2010 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že extenzívny výklad článku 22 bod 2 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého sa tento článok uplatní na každé konanie, ktorého predmetom je otázka platnosti rozhodnutia orgánov spoločnosti, by bol v rozpore jednak s jedným zo všeobecných účelov tohto nariadenia, ktorý je uvedený v jeho odôvodnení č. 11 a ktorý spočíva v zabezpečení vysokej predvídateľnosti pravidiel súdnej právomoci, a jednak so zásadou právnej istoty.
Ak by totiž všetky spory týkajúce sa rozhodnutia orgánov spoločnosti museli spadať pod článok 22 bod 2 nariadenia č. 44/2001, znamenalo by to, že žaloby podané proti spoločnosti, bez ohľadu na to, či majú zmluvnú, deliktnú alebo inú povahu, by v skutočnosti skoro vždy patrili do právomoci súdov členského štátu, v ktorom má táto, spoločnosť sídlo. Stačilo by totiž, aby sa spoločnosť ešte predtým domáhala údajnej neplatnosti rozhodnutí svojich orgánov, ktoré viedli k uzatvoreniu zmluvy alebo k uskutočneniu údajne škodlivého právneho úkonu, s cieľom jednostranne stanoviť výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode má sídlo, (bod 34 rozsudku C 144/2010).
Uvedený cieľ predvídateľnosti by nebol dosiahnutý, ak by sa uplatniteľnosť pravidla súdnej právomoci založená na povahe sporu − v prípade, že nariadenie č. 44/2001 neobsahuje výslovné ustanovenie v tomto zmysle − mohla takto meniť v závislosti od existencie predbežnej otázky, ktorú môžu účastníci konania kedykoľvek položiť, pretože uvedená povaha mohla byť takto zmenená, (bod 35 rozsudku C 144/2010).
Je potrebné takisto uviesť, že ďalším účelom pravidiel súdnej právomoci, ktoré vyplývajú z ustanovení čl. 22 nariadenia č. 44/2001, je priznať výlučnú právomoc súdom členského štátu v prípade osobitných okolností, keď − vzhľadom na predmetnú oblasť – sú tieto súdy v najlepšej pozícii na to, aby rozhodovali spory patriace do tejto oblasti z dôvodu existencie osobitne úzkeho vzťahu týchto sporov s uvedeným členským štátom, (bod 36 rozsudku C 144/2010).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného vyvodil, že súdna právomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001 nie je jednoznačná, keďže Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach nedefinuje resp. taxatívne nevypočítava výnimky z tohto pravidla a podľa názoru dovolacieho súdu preto pri skúmaní súdnej právomoci v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora treba vychádzať z reštriktívneho výkladu s prihliadnutím na predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásad právnej istoty. Za týchto okolností preto dovolací súd mal zato, že nie je splnená podmienka prípustnosti dovolania, keďže vady konania, ktoré môžu založiť prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. b), c), d), e), f), h) a g) neboli zistené, čo bolo konštatované aj v predošlých rozhodnutiach dovolacieho súdu. S prihliadnutím na rozhodnutia Súdneho dvora, dovolací súd nezistil ani vadu konania podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p., čím bola vylúčená prípustnosť dovolania aj podľa ust. § 237 písm. a) O. s. p.“ Z uvedených dôvodov pretonajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutípodrobne nezaoberal otázkou ústavne konformného výkladu § 97 ods. 1 a § 98 OSPa dopadom tohto výkladu na existenciu sťažovateľkou namietanej vady podľa § 237 písm. e)OSP, ústavný súd uvádza, že úlohou ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nieje chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým pochybením všeobecných súdov,ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi účinkami vyvolá neprípustnéobmedzenie, či dokonca popretie ústavou garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09). V danomprípade k takému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súduzjavne nedošlo.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celokbol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánovverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinnásúvislosť medzi porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosťprocesu ako celku nemala podstatný dosah.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na priebeh celého dovolaciehokonania a najmä na závery ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 285/2010z 15. novembra 2010 dostala sťažovateľka na ňou nastolené otázky odpoveď, z ktorejzreteľne vyplýva, prečo nemohla byť so svojou argumentáciu v dovolacom konaní úspešná.Zo záverov formulovaných ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2010z 15. novembra 2010 je zjavné, že ňou použitý a najvyšším súdom v uznesení sp. zn.1 Obdo V 18/2009 pôvodne uplatnený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku nebol ústavne konformný. Z uvedeného je v okolnostiach daného prípadu zrejmé,prečo argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k ňou tvrdenej existencii vady podľa § 237písm. e) OSP nemohla zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e) OSP.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedenépovažuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu týkajúcesa posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) OSP v spojitostis výkladom čl. 22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z ústavného hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričomich nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považujeaj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa jednoznačnepriklonil k reštriktívnemu výkladu čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, z ústavnéhohľadiska za akceptovateľný. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa názoru ústavnéhosúdu dostatočne reagoval na dovolacie námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňovalaprípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, a preto ústavný súd považuje túto časť sťažnostisťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
V ďalšej časti ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľkytýkajúcej povinnosti najvyššieho súdu postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP obrátiť sas prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, žeza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieje povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie jeprípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, obrátiť sa s predbežnou otázkouo výklade aktov sekundárneho práva Európskej únie na Súdny dvor.
Ústavný súd najprv zaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej tútopovinnosť najvyššieho súdu primárne odvodzuje z jeho pochybností o výklade čl. 22nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľkynestotožňuje. Najvyšší súd pripustil v napadnutom uznesení síce nejednoznačnosť úpravysúdnej právomoci v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, avšak, vychádzajúc z judikatúrySúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vzťahujúcej sa na toto ustanoveniea v súlade s ňou, sa jednoznačne priklonil k jeho reštriktívnemu výkladu, uprednostniac„predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásady právnej istoty“, a tento svoj právnynázor v odôvodnení napadnutého uznesenia jednoznačne vyjadril. Ústavný súd považujevýklad najvyššieho súdu nielen za logický (akceptujúc dôvody priklonenia sak reštriktívnemu výkladu označeného ustanovenia ), ale aj za ústavne udržateľný, a pretotúto časť sťažnosti považuje za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o povinnosti najvyššieho súdu obrátiťsa v danej veci s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSPza splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „Súdny dvor má právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo dňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky z 10. januára 2006, Ynos, C-302/04, Zb. s. 1-371, bod 36; zo 14. júna 2007, Telefónica 02 Czech Republic, C-64/06, Zb. s. I-4887, body 22 a 23; z 15. apríla 2010, CIBA, C-96/08, Zb. s. 1-2911, bod 14, ako aj uznesenie z 11. mája 2011, Semerdžiev, C-32/10, bod 25)“ (uznesenie Súdneho dvora vo veci C-433/11 z 8. 11. 2012).V relevantnom čase začatia súdneho konania (pred 1. májom 2004)Slovenská republika nebola ešte členom Európskej únie, a preto túto časť sťažnostisťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej práva podľa čl. 13dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentocha tvrdeniach, ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky o porušení jej právapodľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor odlišnýod očakávania sťažovateľky, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. III. ÚS 524/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavynapadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovateľka v častinamietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.
Podľa ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch a tvrdeniachuvádzaných v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorésú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľkykvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietolpre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012) podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanieo ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci, ako aj o návrhu žalovanejna jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka stratilo opodstatnenie,preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014