znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 855/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti   ING   Životná   poisťovňa,   a.   s.,   Trnavská   cesta   50/B,   Bratislava,   zastúpenejadvokátom   JUDr.   Petrom   Čavojským, PhD.,   Advokátska   kancelária   CLS   Čavojský& Partners, s. r. o., Zochova 6-8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   51   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkomOkresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 68/2006-223 z 30. apríla 2010 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 5 Co 368/2010-229 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ING Životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. novembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ING Životná poisťovňa, a. s.,Trnavská   cesta   50/B,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátomJUDr. Petrom Čavojským, PhD., Advokátska kanclária CLS Čavojský & Partners, s r. o.,Zochova 6-8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

- rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 8 C 68/2006-223   z   30.   apríla   2010,   ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľkyna prerušenie konania do skončenia trestného konania vedeného pod č. KRP-87/OVK-TT-2004, ako aj do skončenia trestného konania vedeného pod   č. ORP-1114/OVK-TT-2008zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 52 250,58 € so 6 %úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2006 do zaplatenia a do rúk právnej zástupkynenavrhovateľa   náhradu   trov   konania   vo   výške   6 976,01 €,   to   všetko   do   3   dníod právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj súdny poplatok za návrh navrhovateľa vo výške1 567,50 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a

- rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 5 Co 368/2010-229 z 26. júla 2011, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Predmetom   vyššie   uvedeného   súdneho   konania   bolo poistné plnenie vo výške 52 250,58 EUR spolu s príslušenstvom z titulu poistnej zmluvy, ktorého zaplatenia sa navrhovateľ domáhal ako oprávnená osoba na výplatu poistného plnenia v prípade smrti poisteného a poistníka − nebohého (ďalej aj len ako „Poistený“ alebo „ “).

Žalovaná   suma   podľa   tvrdenia   navrhovateľa   predstavovala   plnenie,   na   ktoré bol odporca   povinný   z   titulu   poistnej   zmluvy   o   Investičnom   životnom   poistení č. 72502211 uzatvorenej   medzi   odporcom   ako   poisťovateľom   a ako poistníkom/poisteným zo dňa 16. 9. 2004... [(ďalej aj „Poistná zmluva“), so začiatkompoistenia od 17. septembra 2004, pozn.] a to z:

(i) Investičného životného poistenia a (ii) Pripoistenia smrteľného úrazu (ďalej aj len ako „uplatňovaný nárok“).

Poistnou   udalosťou,   na   základe   ktorej   mal   podľa   navrhovateľa   vzniknúť   nárok uplatňovaný   v   súdnom   konaní,   bola   smrť   poisteného,   t.   j.   nebohého, a to v dôsledku takého konania neznámej osoby, ktoré bolo orgánmi činnými v trestnom konaní posúdené ako trestný čin vraždy... (20. novembra 2004, pozn.)

Nakoľko si navrhovateľ uplatňoval časť svojho nároku ako nárok z titulu pripoistenia smrteľného úrazu, odporca mal za to, že vražda z povahy veci nemôže byť za žiadnych okolností posúdená ako úraz.

S uvedeným právnym názorom odporcu sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v obdobnej právnej veci v konaní č. 6 Co 50/09 (ďalej aj len ako „Obdobná právna vec“). Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v tejto Obdobnej právnej veci, ktoré bolo   predložené   súdu   prvého   stupňa   na   pojednávaní   dňa   20.   4.   2010,   bola   časť uplatňovaného návrhu, a to nárok, ktorý si navrhovateľ uplatňoval z titulu pripoistenia úrazu,   absolútne   neopodstatnený,   nakoľko   vražda   poisteného   nemôže   byť   podľa   názoru Krajského súdu v Bratislave v Obdobnej právnej veci, vyhodnotená ako poistná udalosť, ktorá zakladá právo na vyplatenie sumy úrazového pripoistenia.

Krajský súd v Obdobnej právnej veci vo svojom rozhodnutí jednoznačne vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého:

„I keď v čl. 4 nie je smrť spôsobená vraždou výslovne vylúčená z poistenia, treba vychádzať z charakteru a účelu tohto poistenia. Ak by totiž bola vražda považovaná za úraz, každý   poistenec   s   vysokou   poistnou   sumou   by   sa   vlastne   dostal   do   ohrozenia   života zo strany kriminálnych živlov. Okrem toho vraždu podľa názoru odvolacieho súdu nemožno stotožniť   s   neočakávaným   a   náhlym   pôsobením   vonkajších   síl.   Pre   úraz   je   totiž charakteristický prvok náhodnosti (neočakávanosti)... Zo strany páchateľa vraždy nebohého teda v žiadnom prípade nešlo o „neočakávané a náhle pôsobenie.“...

Právny názor Krajského súdu v Bratislave, vyslovený v právnej veci skutkovo ako aj právne zhodnej s prejednávaným sporom, mal tak podľa názoru odporcu zásadný dopad aj na toto konanie, aj s prípadným ohľadom na § 226 O. s. p.

Napriek   uvedenému   prvostupňový   súd   priznal   navrhovateľovi   poistné   plnenie aj z titulu pripoistenia smrteľného úrazu. Podľa argumentácie v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v tomto prípade je síce správne uvedené, že vražda nie je uvedená medzi taxatívne vymedzenými výnimkami udalostí, ktoré nemožno považovať za poistnú udalosť, je to však z dôvodu, že vražda predovšetkým nespĺňa pozitívne vymedzenie poistnej udalosti úrazového pripoistenia definované vo Všeobecných podmienkach úrazového pripoistenia a priamo pojmovo sa vylučuje s pojmom úraz.».

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 50/2009   zo 14. januára 2010 vyplýva,že v právnej veci navrhovateľa proti sťažovateľke, t. j. proti rovnakémuodporcovi o zaplatenie sumy 55 570 € z titulu rovnakej poistnej zmluvy, priznal Okresnýsúd Bratislava II rozsudkom č. k. 50 C 85/2008-138 z 26. novembra 2008 navrhovateľoviuvedenú istinu s 8,5 % úrokom z omeškania a vo zvyšku príslušenstvo zamietol. Krajskýsúd uznesením sp. zn. 6 Co 50/2009 zo 14. januára 2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňav napadnutej časti a vrátil ho na ďalšie konanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme zrušiť (i) rozsudok Okresného súdu   Bratislava   I   zo   dňa   30.   4.   2010,   v   právnej   veci   navrhovateľa: proti odporcovi: ING Životná poisťovňa, a. s. o zaplatenie 52 250,58 EUR s príslušenstvom, sp. zn. 8 C/68/2006, a (ii) rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 7. 2011, 5 Co 368/2010, z dôvodu porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR, a to na základe:

(i) zjavne nesprávneho právneho posúdenia veci v rozpore s vykonanými dôkazmi a (ii) nedostatočného odôvodnenia predmetných rozsudkov.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   taktiež   7. novembra 2011   sťažovateľkavyčíslila trovy konania za dva úkony právnej služby vrátane DPH v celkovej sume 314,18 €.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnostisťažovateľky zistil (9. decembra 2014), že konanie vedené pod sp. zn. 50 C 85/2008 nie jeešte právoplatne skončené. Okresný súd Bratislava II rozhodol uznesením z 21. júna 2013tak, že zaviazal sťažovateľku (odporcu) v napadnutom konaní zaplatiť navrhovateľovi sumu55 569,97 € spolu so 6 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2006 do zaplateniaa náhradu   trov   konania   advokáta   navrhovateľa,   konanie   o zaplatenie   úroku   z omeškania2,5 %   ročne   zo   sumy   55 569,97   €   od   23.   októbra   2007   do   zaplatenia   zastavil   a návrhna prerušenie konania do skončenia trestného konania vedeného pod č. KRP-87/OVK-TT-2004, ako aj do skončenia konania vedeného pod č. ORP-1114/OVK-TT-2008 zamietol.Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Bratislava II podala odvolanie sťažovateľka(odporkyňa). Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 6 Co 560/2013 z 18. decembra 2013rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola sťažovateľke (ako odporkyni)uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 55 569,97 € s prísl., a v časti, ktorou bola sťažovateľke(ako odporkyni) uložená povinnosť nahradiť trovy konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vecvrátil   na   ďalšie   konanie   a v časti,   v ktorej   bol   zamietnutý   návrh   na prerušenie   konania,napadnutý rozsudok potvrdil. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 26. októbra 2014návrh navrhovateľa zamietol (v znení opravného uznesenia z 27. novembra 2014). Protitomuto   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   podal   navrhovateľ   24.   novembra   2014odvolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   aleborozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   aleborozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka   napriek   tomu,   že   je   v   konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovaneprávne   zastúpená   advokátom,   v   sťažnosti   formuluje   petit   na   rozhodnutie   nedostatočne.Od ústavného   súdu   nežiada vysloviť   prioritne (čl. 127   ods. 1   ústavy) porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale žiada zrušiť v petite sťažnosti uvedenérozsudky všeobecných súdov z dôvodu, že nimi bolo porušené jej základné právo podľačl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy. Ústavný súd na základe takto predloženej sťažnosti a knej   pripojených   príloh   napokon   ustálil,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy rozsudkom okresného súduč. k. 8 C 68/2006-223 z 30. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 368/2010-229 z 26. júla 2011 (ďalej aj „napadnutýrozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základnýchpráv   a   slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomocvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z   toho   vyplýva,že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnenýpodľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdukrajskému   súdu,   sama   uznala,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systémevšeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil žiadny ústavnýdôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorýje ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   51   ústavy   napadnutýmrozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť zjavne nesprávnym právnymhodnotením   veci   v   rozpore   s vykonanými   dôkazmi   a   nedostatočne   odôvodnenýmnapadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíves medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdovlen v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súduporušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda otázky, či označenérozhodnutie   nie   je   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   je   potrebné   zohľadniť   nielenodôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazujeaj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňovéhosúdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

K porušeniu svojho základného práva sťažovateľka uvádza: „Okresný   súd   Bratislava   I   ako   aj   Krajský   súd   v   Bratislave   teda   pri   svojom rozhodovaní právnej veci sťažovateľa

1.   žiadnym   spôsobom   a   v   žiadnom   rozsahu   nevyhodnotili   právnu   argumentáciu sťažovateľa,   hoci   mala   podstatný   vplyv   na   skutkový   stav   a   samotné   rozhodnutie, resp. neuviedli,   prečo   na   takúto   argumentáciu   neprihliadali;   resp.   pri   pripustení, že zdôvodnenie bolo obsiahnuté v rozsudku, toto nemožno považovať za logické a jasné, a to v prípade:

1.1   absolútnej   neplatnosti   Poistnej   zmluvy   (vážnosť   vôle   vo   vzťahu   k   plateniu poistného) − čl. II, bod 3 Sťažnosti;

Súd vážnosť vôle vyhodnotil iba jednostranne z pohľadu úmyslu nebohého dosiahnuť v   prípade   poistnej   udalosti   dojednané   poistné   plnenie.   Nezaoberal   sa   však   námietkou vážnosti vôle nebohého vo vzťahu k plateniu poistného.

1.2 rozpor s dobrými mravmi − čl. II, bod 5 Sťažnosti; Súd sa nezaoberal rozporom výkonu práv (navrhovateľa) s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka, tak ako namietal odporca.

2.   dospeli   k   zjavne   nesprávnemu   právnemu   záveru,   ktorý   je   v   príkrom   rozpore s predloženými dôkazmi, resp. aplikovali nesprávnu právnu normu v prípade:

2.1 úrazového pripoistenia − čl. II, bod 1 Sťažnosti; Súd v rozpore so zmluvnými dojednaniami a právnym poriadkom kvalifikoval vraždu ako úraz.

2.2 zníženia poistného plnenia − čl. II, bod 2 Sťažnosti; Napriek   konštatácii   o   zistení   porušenia   povinnosti   Poisteného   uviesť   úplné a pravdivé informácie pri uzatváraní Poistnej zmluvy, konštatoval súd, že právo na krátenie poistného plnenia nevzniklo.

2.3 možnosti dovolania sa relatívnej neplatnosti − čl. II, bod 4 Sťažnosti; Súd vylúčil túto možnosť, ako postup, ktorý je zákonom, v prípade odporcu, vylúčený vzhľadom na osobitné prostriedky ochrany (zníženie poistného plnenia §798 Občianskeho zákonníka, odstúpenie od zmluvy § 802 Občianskeho zákonníka).

2.4 prerušenia konania − čl. II, bod 6 Sťažnosti;

Súd napriek skutkovému stavu a predmetu trestných konaní vyhodnotil, že výsledky vyšetrovania trestného činu poistného podvodu v štádiu pokusu a trestného činu vraždy sú irelevantné pre vznik a rozsah povinnosti odporcu plniť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na skutkový stav veci opísaný   v   článku   II   tejto   Sťažnosti   je   potrebné   uviesť,   že   odôvodnenia   predmetných rozsudkov, t. j. Rozsudku súdu prvého stupňa a Rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko: (i) jasne a zrozumiteľne nedávajú odpovede na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa len obmedzil na konštatáciu stotožnenia s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia − tento argument sa v rovnakej miere vzťahuje na oba rozsudky),

(ii) sú v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi, (iii) navyše Rozsudok odvolacieho súdu sa v odôvodnení obmedzuje na konštatáciu o stotožnení sa s odôvodnením Rozsudku súdu prvého stupňa,

sú   tieto   v   rozpore   s   právom   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   s   princípmi spravodlivého procesu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“

Krajský súd v napadnutom rozsudku svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutýrozsudok okresného súdu, odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.). Odvolací súd pre doplnenie uvádza, že rozsah dokazovania vykonaný súdom prvého stupňa, listinné dôkazy, považoval odvolací súd za dostatočný.“

Vzhľadom   na   takéto   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   posúdilústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v   rozsahu   námietok   uplatnenýchk nemu sťažovateľkou, ktorý

- k námietke absolútnej neplatnosti poistenej zmluvy z dôvodu nedostatku vážnostivôle   poisteného,   ktorú   sťažovateľka   v   konaní   uplatnila,   uviedol,   že „z dokazovania vyplynulo, že vôľa poisteného smerovala k vyvolaniu tých právnych následkov, ktoré zákon spája s jej prejavom a teda uzavretím poistnej zmluvy chcel poistený dosiahnuť pre prípad poistnej   udalosti   dojednané   poistné   plnenie.   Pohnútka,   ktorá   ho k uzavretiu   poistenia viedla, nie je z hľadiska platnosti poistnej zmluvy právne relevantná. Vážnosti vôle svedčí aj skutočnosť,   že   poistený   riadne   platil   poistné   nielen   tejto,   ale   aj   všetkých   ostatných poistiek,   a   to   až   do   dňa   jeho   násilnej   smrti.   Súd   má   za   to,   že nedostatok   finančných prostriedkov, či nepriaznivá majetková situácia, ktoré by nedovoľovali poistenému platiť poistné, bez ďalšieho nenasvedčujú nedostatku vážnosti vôle: pokiaľ by poistník uzatváral poistnú zmluvu s tým vedomím, že poistné nebude môcť riadne a včas platiť, musel byť uzrozumený   s   tým,   že   neplatenie   poistného   by   mohlo   byť   neskoršie   dôvodom   zániku poistenia.   Skutočnosť,   že   po   smrti   poisteného   nebolo   zistené,   odkiaľ   mal   finančné prostriedky   na   platenie   uvedených   poistiek,   keďže   jeho   zistený   príjem   bol   minimálny, neznamená, že týmito nedisponoval a skutočnosť, že tieto mal k dispozícii, aj keď z dosiaľ nezistených   zdrojov,   preukazuje   to,   že   poistné   riadne   platil.   Súd   dospel   k záveru, že u poisteného   pri   uzatváraní   poistnej   zmluvy   nešlo   o   úmyselnú   nezhodu   jeho   vôle s prejavom spočívajúcu v predstieraní určitej vôle (o jednostrannú simuláciu) za účelom dosiahnutia obohatenia protiprávnym vylákaním poistného plnenia, keďže žiadne objektívne zistenia spoľahlivo nenasvedčujú takejto skutočnej vôli poisteného, ktorá by bola v rozpore s vôľou ním prejavenou.“;

- k námietke absolútnej neplatnosti poistenej zmluvy v dôsledku konania v omyleuviedol,   že „pri   uzatváraní   zmluvy   dňa   16.   9.   2004   vychádzal[a]... [sťažovateľka]z nepravdivých   a   neúplných   odpovedí   poisteného   ohľadne   skutočností,   ktoré   keby   bol vedel[a],   poistnú   zmluvu   by   nebol[a] uzavrel[a].   Na   základe   vykonaného   dokazovania súd prvého   stupňa   prisvedčil   tvrdeniu   navrhovateľa,   že [sťažovateľka]... v   konaní nepreukázal[a],   že   by   sa   dovolal[a] relatívnej   neplatnosti   poistnej   zmluvy   v   3-ročnej premlčacej dobe od uzavretia poistnej zmluvy dňa 16. 9. 2004. Zároveň ale súd prvého stupňa   poukazuje   na   to,   že   pre   uvedenie   nepravdivých   a   neúplných   odpovedí   zákon upravuje osobitné sankcie uvedené vo vyššie cit. ust. § 798 a § 802 Obč. zák., ktoré ako špeciálna právna úprava majú prednosť pred všeobecnou úpravou relatívnej neplatnosti poistnej   zmluvy   pre   uvedenie   do   omylu   nepravdivými   a   neúplnými   odpoveďami   a dôvodnosťou uplatnenia ktorých sa súd už vyššie zaoberal.“;

- k   námietke   rozporu   s   dobrými   mravmi   uviedol,   že „v   konaní   bolo   zistené, že poistná zmluva bola uzavieraná poistníkom za podozrivých okolností (viacero životných poistiek uzatvorených v rovnakom čase... podozrivé okolnosti nemôžu samé o sebe zakladať neplatnosť poistnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka; [sťažovateľka]... mal[a] k dispozícii na základe zákona dostatok takých právnych nástrojov,   aby   odvrátil[a] následky   poistnej   zmluvy   uzavretej   na   základe   nepravdivých údajov, a preto nemožno na ujmu právnej istoty neprimerane oslabovať práva oprávnených z poistnej zmluvy dovolávaním sa z tohto dôvodu jej absolútnej neplatnosti.“;

- k námietke nemožnosti plnenia v danom prípade z úrazového pripoistenia uviedol,že „tvrdenie... [sťažovateľky], že vražda nezakladá oprávnenie plniť v zmysle všeobecných podmienok   úrazového   pripoistenia   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodné   a to vzhľadom na definíciu   poistnej   udalosti   v   čl.   2   všeobecných   poistných   podmienok   pre úrazové pripoistenie... [sťažovateľky], podľa ktorej poistnou udalosťou je udalosť priamo spôsobená úrazom, utrpeným v priebehu poistnej doby, ak k nej dôjde do troch rokov odo dňa úrazu dohodnutej v poistnej zmluve, na základe ktorej je poisťovateľ povinný poskytnúť poistné plnenie,   ako   je   stanovené   v   poistnej   zmluve,   s   výnimkami   stanovenými   v   čl. 4   týchto poistných podmienok. Ide o neočakávané a náhle pôsobenie vonkajších síl, vlastnej telesnej sily   alebo   neočakávané   a   neprerušované   pôsobenie   vysokých   alebo   nízkych   vonkajších teplôt, plynov, pár, žiarenia, elektrického prúdu a jedov, ktoré poistenému, nezávisle od jeho vôle, spôsobilo telesné poškodenie alebo smrť, s výnimkami stanovenými v článku 4 týchto poistných podmienok. Zároveň v čl. 4 je taxatívne uvedené, čo sa nepovažuje za poistnú   udalosť,   pričom   v   bode   c/   sa   nachádza   samovražda   avšak   vražda   v   týchto obmedzeniach uvedená nie je. Tu sa súd... stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že v danom prípade   išlo   o pôsobenie   vonkajších   okolností,   nezávislých   od   vôle   poisteného,   ktoré spôsobili jeho smrť.“;

- k zníženiu poistného plnenia uviedol, že „je pravdou, že z pohľadu vraha ide o čin premyslený, avšak zo strany poisteného, ku ktorému sa definícia priamo viaže, ide o náhlu a neočakávanú   udalosť,   tak   ako   to   vymedzujú   jasne   stanovené   poistné   podmienky definované odporcom, pričom poisťovňa v čl. 4 taxatívne, a nie fakultatívne vymedzila obmedzenia   poistného   plnenia,   kde   neuviedla   vraždu   a   preto   súd   dospel   k   záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na poistné plnenie aj z titulu úrazového pripoistenia“;

- k zamietnutiu   návrhu sťažovateľky na prerušenie konania uviedol,   že „výsledky vyšetrovania trestného činu poistného podvodu v štádiu pokusu ani trestného činu vraždy nepovažoval za relevantné z hľadiska vzniku a rozsahu povinnosti odporcu plniť. Súd... tiež poukázal   na   skutočnosť,   že   takémuto   záveru   svedčí   aj   to,   že   v   trestnej   veci   poistného podvodu   bolo   vo   vzťahu   ku   skutkovej   vete   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania   jasne preukázané,   že poistné   zmluvy   uzatvoril   osobne   a   jeho   totožnosť   bola príslušnými   pracovníkmi   riadne   podľa   dokladov   overená   a   teda   poistné   zmluvy   neboli uzatvorené inou osobou, alebo osobami bez jeho vedomia, ako sa to uvádza v skutkovej vete a tiež aj z vyjadrenia odporcu vyplynulo, že ani v jednom z predmetných konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich pokračovanie.“.

S   poukazom   na   už   uvedené „súd   prvého   stupňa   mal   preukázanú   dôvodnosť podaného návrhu a preto zaviazal... [sťažovateľku] na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 52.250,58   eur.   Vzhľadom   na   omeškanie... [sťažovateľky] s   plnením   peňažného   záväzku na zaplatenie poistného plnenia v lehote 15 dní po skončení šetrenia potrebného na zistenie rozsahu povinnosti plniť, vznikol navrhovateľovi nárok na zaplatenie požadovaného úroku z omeškania. Súd... na základe dokazovania dospel k názoru, že poistnou udalosťou bola smrť poisteného, ktorá bezpochyby nastala, táto bola odporcovi riadne oznámená, pričom uznesenie o prerušení trestného stíhania vo veci vraždy poisteného bolo vydané 8. 11. 2005, preto ďalšie šetrenie vo veci smrti poisteného v súvislosti so spáchaním trestného činu vraždy či poistného podvodu treťou osobou, teda nie samotným poisteným, nemohli mať vplyv na zistenie poistnej udalosti a rozsahu odporcu plniť. Na základe uvedeného má súd za to, že ku dňu 1. 1. 2006, ktorý ako dátum vzniku omeškania označil navrhovateľ, bolo šetrenie sťažovateľkou ukončené, a teda navrhovateľovi prináleží úrok pre omeškanie...[sťažovateľky] s poistným   plnením   a   preto   priznal   navrhovateľovi   úrok   z   omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS k uvedenému dňu.“.

Sťažovateľka sa tiež domáhala, aby bol okresný súd „viazaný závermi krajského súdu uvedenými   v uznesení   sp.   zn.   6   Co   50/09-176   zo   dňa   14.   10.   2010.   Súd   tu   podotýka, že v danom prípade Krajský súd rozhodoval vo veci odvolania prali rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 26. 11. 2008 č. k. 50 C/85/2008-138. Je síce pravdou, že išlo opravnú vec druhého oprávneného z predmetnej poistnej zmluvy, a to proti rovnakému odporcovi a z rovnakej zmluvy, avšak ako aj z cit. § 226 O. s. p. vyplýva, právnym   názorom   odvolacieho   súdu   je   viazaný   len   ten   súd   prvého   stupňa,   ktorého rozhodnutie nadriadený súd zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nie aj iný súd a preto tento súd sám posúdil zistené skutkové okolnosti a odôvodnil právne závery, ku ktorým dospel.“.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v zásadedal odpoveď na všetky námietky sťažovateľky uplatnené k žalobe. Úlohou ústavného súdubolo posúdiť, či tieto „odpovede“, t. j. odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,sú aj ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   na   základe   poistnejzmluvy (ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli/sú všeobecné a osobitné poistné podmienky)uzavretej medzi sťažovateľkou a poisteným vznikol súkromnoprávny vzťah.

Za   kľúčovú   považuje   ústavný   súd   v danom prípade   odpoveď   na   otázku,   či   smrťspôsobená   násilím   (vražda)   je/môže   byť   poistnou   udalosťou   v danom   type   poistenia(investičného   životného   poistenia,   resp. pripoistenia   smrteľného   úrazu)   a za   akýchpodmienok.

K vymedzeniu   poistnej   udalosti   ústavný   súd   uvádza,   že   je   predovšetkým   vecoupoisťovne, aké sú jej všeobecné a aj osobitné poistné podmienky (je ich „autorkou“), čoznamená, že v zásade určuje obsah tohto súkromnoprávneho vzťahu, práva a povinnostizmluvných strán, určuje, ktoré poistné udalosti sú kryté daným poistením, a naopak, ktorésú z neho vylúčené. Podľa názoru ústavného súdu v rámci vzniknutého poistného vzťahuobe   zmluvné   strany   musia   mať   k dispozícii   právne   prostriedky,   ktoré   ich   chránia   predexcesmi (v zásade úmyselnými) deformujúcimi poistný vzťah a ovplyvňujúcimi vznik ichnárokov a ktoré vylučujú, aby extenzívny alebo reštriktívny výklad poistných podmienokaplikovaný na poistný vzťah bol na úkor niektorej zo zmluvných strán.

Podľa názoru ústavného súdu sa tieto kritériá vzťahujú aj na poistný vzťah, ktorývznikol medzi sťažovateľkou (ako odporcom v namietanom konaní) a poisteným.

Skutočnosť, aby vražda ako príčina smrti v rámci príslušného typu poistenia bolavylúčená z okruhu poistných udalostí len na základe všeobecného vymedzenia esenciálnychznakov poistnej udalosti smrti s možnosťou ich extenzívneho alebo reštriktívneho výkladuprispôsobeného želanému výsledku (v danom prípade odporkyne) nevystačí, ale vyžadujeexplicitné   vymedzenie   smrti   ako   poistnej   udalosti   (vrátane   príčin,   ako   k nej   došlo)v príslušnom   type   poistenia,   prípadne   aj   taxatívne   vylúčenie   niektorých   jej   príčinbez možnosti ich rozširovania alebo zužovania v individuálne určených veciach/prípadoch.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   okresného   súdu,   s ktorými   sa   stotožnilv odvolacom konaní krajský súd, sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti,právne   hodnotenie   a   právne   závery   predstavujú jeden   z   možných spôsobov   právnehoposúdenia zisteného skutkového stavu.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty okresného súdu, ktorými odôvodnil svojerozhodnutie a reagoval na jednotlivé námietky sťažovateľky a s ktorými sa stotožnil krajskýsúd, sú ústavne udržateľné. Napadnutý rozsudok krajského súdu s poukazom na rozsudokokresného   súdu   nie   je   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne   neodôvodnenýa arbitrárny.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdunestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnostibolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014