SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 852/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3, Bratislava, zastúpenej advokátomJUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Bratislava III sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012, rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 a porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 36/2014 z 30. septembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátomJUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, z ktorej obsahu vyplýva, ženamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012 (ďalej aj„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 36/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka akoobjednávateľka uzatvorila so zhotoviteľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolovykonanie inžiniersko-geologického prieskumu pre projekt výstavby kanalizácie a čističkyodpadových vôd zhotoviteľom a zaplatenie dohodnutej ceny 150 000 Sk objednávateľkou.Vzhľadom na skutočnosť, že podľa sťažovateľky inžiniersko-geologický prieskumneposkytol podklady pre založenie stavieb, sťažovateľka ako objednávateľka zaplatilazhotoviteľovi len sumu zodpovedajúcu čiastkovému plneniu. Zhotoviteľ sa návrhomdoručeným okresnému súdu 1. februára 1993 domáhal od sťažovateľky (objednávateľky)zaplatenia sumy 3 817,30 € s úrokom z omeškania 0,5 % denne od 5. januára 1993do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním z 8. júna 1993 zhotoviteľ vzal návrhna začatie konania späť v časti 1 695,08 € a požiadal o zastavenie konanie v tejto častiz dôvodu, že sťažovateľka uhradila zhotoviteľovi uvedenú sumu 4. júna 1993.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 1. decembra 2010 konanie v časti1 695,08 € zastavil, návrh zhotoviteľa vo zvyšku zamietol, zároveň sťažovateľke priznalnáhradu trov konania a zhotoviteľa zaviazal nahradiť štátu trovy konania. Krajský súdv odvolacom konaní uznesením sp. zn. 1 Cob 34/2011 zo 16. novembra 2011 označenýrozsudok prvostupňového súdu zrušil v časti, v ktorej bol návrh zhotoviteľa zamietnutý,a vrátil vec v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazalsťažovateľku zaplatiť zhotoviteľovi sumu 2 122,22 € s úrokom z omeškania 10,5 % ročne,a to zo sumy 3 817,30 € od 5. januára 1993 do 4. júna 1993 a zo sumy 2 122,22 € od 5. júna1993 až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, návrh v časti úrokuz omeškania 172 % ročne zamietol, sťažovateľku zaviazal nahradiť zhotoviteľovi trovykonania v sume 3 296,75 € a štátu trovy konania v sume 199,84 €. Krajský súd napadnutýmrozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil v zaväzujúcej časti, odvolaniezhotoviteľa v zamietajúcej časti odmietol a zhotoviteľovi nepriznal náhradu trovodvolacieho konania. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súdnapadnutým uznesením odmietol a zhotoviteľovi náhradu trov dovolacieho konanianepriznal.
Sťažovateľka tvrdí, že„súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní sťažovateľ taktiež uviedol, že navrhovateľ nedodal záverečnú správu podrobného inžinierskogeologického prieskumu, ktorá mala určiť inžinierskogeologické pomery všetkých stavieb, resp. stavebných objektov popísaných, zakreslených v zadaní stavby tak, aby boli spoľahlivým podkladom pre bezpečný a ekonomický návrh založenia týchto stavieb vrátane čerpacích staníc. Záverečná správa navrhovateľa nespĺňala potrebné odborné náležitosti a teda bola dodaná s vadami, ktoré sťažovateľ ako objednávateľ reklamoval u navrhovateľa listami zo dňa 21. 12. 1992, 28. 12. 1992 a 17. 04. 1993 a žiadal ich o odstránenie. Navrhovateľ listom zo dňa 08. 01. 1993 odmietol vady diela odstrániť, preto sťažovateľ ako objednávateľ uplatnili primeranú zľavu z ceny diela v súlade s ust. § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to vo výške nákladov, ktoré vynaložil u iného zhotoviteľa na dopracovanie diela, resp. odstránenie vád diela. Závery znaleckých posudkov podaných v konaní pred súdom prvého stupňa považujú za nespornú a preukázanú skutočnosť, že čerpacie stanice tvoria súčasť kanalizácie akcie, kanalizácia a ČOV, a to na základe zadania stavby a túto skutočnosť nespochybňoval ani navrhovateľ v priebehu konania. Sťažovateľ poukázal taktiež na závery znalca a obsah výpovede, ktorí konštatovali, že záverečná správa inžinierskogeologického prieskumu nedáva dostatočný podklad na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc.“.
Podľa sťažovateľky krajský súd „vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov prvostupňového súdu a sám nevykonal žiadne iné dôkazy a ani nepripustil dôkazy navrhované sťažovateľom, hoci § 213 ods. 4 O. s. p. mu to umožňuje, čím zaťažil konanie tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.... rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu a preto bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Sťažovateľka namieta, že „Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 36/2014, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 364/2012-752 zo dňa 6. 2. 2014 a ako vyplýva z nižšie uvedeného aj rozsudkom prvostupňového súdu Okresného súdu III č. k. 15 Cb 6/1994-696 zo dňa 27. 6. 2012, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces, nakoľko došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a nevykonaniu navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľa. Na základe uvedeného namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu odvolacieho a dovolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový súd ako aj odvolací súd tým, že nevzal do úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení znalcov, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach v predmetnej veci porušili jeho právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď na prerokovanie odvolania nenariadilpojednávanie, pretože podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku„... mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie, aj vzhľadom k tomu, že v prvostupňovom konaní nebolo jednoznačne preukázané, či predmetné dielo spĺňa technické požiadavky na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc...“.
Podľa sťažovateľky porušením jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru došlo zároveň aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čoodôvodňuje takto:„Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne, ktorý mal dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi vznikli dodatočné výdavky na dopracovanie diela iným zhotoviteľom a vzhľadom na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu neistotu, sťažovateľ sa dostal do finančných problémov.... konanie nadobudlo charakter odmietnutia spravodlivosti a preto sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000,- EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťounávrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.V sťažnosti nie je petit obsiahnutý, resp. nie je oddelený petit od jej ostatných častí, čosťažuje vymedzenie predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svojuustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovneuvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniasa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľšpecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čímzároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Zo sťažnosti v predloženom znení vyplýva, že neobsahuje jasný a zrozumiteľnýnávrh rozhodnutia (petit) a navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu práv napadnutýmuznesením najvyššieho súdu nie je sťažnosť odôvodnená.
Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajúpodmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiachvyplývajúcich z podania sťažovateľky odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnostizakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd,vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane základných práv a v snahe vyhnúť saprílišnému formalizmu, v rámci predbežného preskúmania preskúmal sťažnosť aj z hľadiskaexistencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejtosúvislosti z obsahu sťažnosti vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najprv tú časťsťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, žesystém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdya ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárnea právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňaodvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systémevšeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinnýopravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využila. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnenýa aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatkuprávomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v súvislosti s námietkou rozhodnutia vo veci bez nariadenia pojednávania
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom
Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejnéprerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že krajský súd rozhodol vo vecibez nariadenia pojednávania, pričom povinnosť nariadiť pojednávanie pre neho malavyplývať z § 214 ods. 1 písm. a) OSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok ako účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejnéprerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dostupný účastníkom súdneho konania v prípadoch,keď sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na § 237 ods. 1 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustnéproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súduodňala možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach už viackrát vo svojej judikatúre vyslovilprávny názor, podľa ktorého nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravnéhoprostriedku, ktorým možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje(so zreteľom na účinnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku), aby na ďalšiekonanie bola prijatá sťažnosť, ktorou sa namieta odňatie možnosti konať pred súdomv občianskom súdnom konaní (m. m. II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05, II. ÚS 233/2010).
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bola sťažovateľka vzhľadomna svoju argumentáciu oprávnená uchádzať sa o ochranu svojich práv podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejnéprerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania z dôvodu namietaného odňatiamožnosti konať pred súdom (pre nenariadenie pojednávania krajským súdom) v zmysle§ 237 ods. 1 písm. f) OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzinajzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť práve situácie,keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ako ajvtedy, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, abybola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 96/2010 z 20. mája 2010).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základnýchpráv využiť dovolanie, ktoré pre ňu v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právnyprostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. O dovolaní sťažovateľky boloprávnený a povinný rozhodnúť dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatkuprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu nad rámec námietky rozhodnutia bez nariadenia pojednávania
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacomkonaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolaniesťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutýmuznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý rozsudokkrajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritomna posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jej práva podľaústavy a dohovoru tým, že neprihliadal na„úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení znalcov, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach v predmetnej veci“a vychádzal z nesprávnych a neúplných skutkových zistení, ktoré maliza následok nesprávne právne posúdenie veci.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorejvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možnouvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:„... Podľa právnej úpravy zmluvy o dielo obsiahnutej v Obchodnom zákonníku sa zhotoviteľ zaväzuje vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť mu za vykonanie diela jeho cenu. Predmet diela musí byť vymedzený v zmluve o dielo a dohoda o určení predmetu diela je rozhodujúcou pre posúdenie, či zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo splnil a či túto povinnosť splnil riadne, teda bez vád. Predmetom zmluvy o dielo tak, ako je tento vymedzený v jej čl. II bol záväzok navrhovateľa vykonať pre odporcu podrobný inžinierskogeologický prieskum pre akciu - kanalizácia a ČOV. Odporca v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, a rovnaký dôvod uviedol aj vo svojom odvolaní, že predmetom zmluvy o dielo bol taký inžinierskogeologický prieskum, ktorý by mohol byť podkladom aj pre návrh založenia stavieb čerpacích staníc tvoriacich súčasť kanalizácie akcie. Odkazoval pritom na zadanie stavby akcie, kanalizácia a ČOV. Pri preskúmaní právneho záveru súdu prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na skutkové závery prvostupňového súdu, ktoré tvorili podklad právneho posúdenia veci a od ktorých nemá dôvod sa odchýliť. Prvostupňový súd vychádzal pri svojich skutkových zisteniach z obsahu zmluvy o dielo a teda z jednotlivých dojednaní v nich obsiahnutých a výkladom tejto zmluvy dospel k záveru, že navrhovateľom odporcovi odovzdaná záverečná správa podrobného inžinierskogeologického prieskumu zodpovedá dielu tak, ako bolo toto vymedzené v zmluve. Pokiaľ ide o zadanie stavby akcie, kanalizácia a ČOV, podľa názoru odvolacieho súdu, mohol byť prostredníctvom zadania stavby určený predmet zmluvy, len ak by uvedené zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy alebo zmluva o dielo obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby ako jej prílohu a zo zmluvy by bolo zrejmé, že s takýmto vymedzením predmetu diela obidve zmluvné strany súhlasia. V zmluve o dielo sa však zmienka alebo odkaz na zadanie stavby akcie, kanalizácia a ČOV nenachádza a podľa čl. VII zmluvy o dielo si účastníci vyhradili písomnú formu zmluvy, vrátane jej zmien a dodatkov.
Odvolací súd ďalej uvádza, že nárok na zaplatenie ceny diela vznikol navrhovateľovi odovzdaním záverečnej správy inžinierskogeologického prieskumu -
- kanalizácia a ČOV, teda vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. V zmysle ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela v čase dojednanom v zmluve a pre prípad, že zmluvné strany nedohodnú čas zaplatenia ceny diela, platí, že nárok na cenu diela vzniká objednávateľovi vykonaním diela, teda jeho riadnym ukončením. Účastníci si však v článku IV zmluvy o dielo dohodli, že nárok navrhovateľa na zaplatenie ceny diela vzniká po odovzdaní predmetu diela, ku ktorému podľa zhodného tvrdenia účastníkov prišlo dňa 21. 12. 1992 odovzdaním správy inžinierskogeologického prieskumu odporcovi, keďže účastníci využili svoje oprávnenie a v zmluve o dielo dohodli čas vzniku nároku na zaplatenie ceny diela odchylne od zákonnej úpravy, a to vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. Odporca sa od momentu prevzatia predmetu diela dostal do omeškania so zaplatením dohodnutej ceny diela a pokiaľ vo svojom odvolaní uvádza, že zadržal časť ceny diela dodaného s vadami až do momentu jeho riadneho vykonania a potom, čo mu navrhovateľ oznámil, že vady diela neodstráni, nechal tieto odstrániť u iného zhotoviteľa, ktorý dielo dopracoval a náklady s tým spojené si uplatnil ako zľavu z ceny diela, konštatuje odvolací súd, že z obsahu spisového materiálu neboli jednoznačne preukázané vady diela podľa obsahu uzavretej zmluvy o dielo a teda nebolo dôvodné uplatnenie si práva odporcu na zľavu z ceny diela z dôvodu vád diela.
Skutkový záver súdu prvého stupňa, že správa z inžinierskogeologický prieskumu odovzdaná odporcovi zodpovedá vymedzeniu predmetu diela podľa zmluvy o dielo nie je v rozpore s obsahom zmluvy o dielo ani závermi obsiahnutými v znaleckých posudkoch. Pri takomto skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť jeho právne posúdenie veci. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.“
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetukonania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právnynázor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecnýchsúdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnúčasť napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa k námietke nedostatočne zistenéhoskutkového stavu najmä uvádza:
«Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci samej musel vyriešiť základnú spornú otázku, a to či si zhotoviteľ splnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať dohodnuté dielo riadne. Táto otázka bola čisto odbornou otázkou, a preto sa prvostupňový súd pri jej riešení obracal na odborníkov z predmetného odboru geológie...
... ani jeden zo súdom oslovených odborníkov v danej odbornej oblasti prvostupňovému súdu jednoznačne túto otázku nezodpovedal. Preto prvostupňový súd obranu odporcu v časti, že čerpacie stanice mali byť predmetom plnenia z predmetnej zmluvy o dielo vyhodnotil ako v konaní nepreukázanú, pretože z gramatického znenia predmetu plnenia v predmetnej zmluve o dielo... bolo zrejmé, že čerpacie stanice ako také neboli výslovne v tomto dohodnutom predmete plnenia uvedené, takže odporcove tvrdenie, že čerpacie stanice boli súčasťou kanalizácie a teda aj predmetom samotnej zmluvy o dielo, považoval prvostupňový súd za nepreukázané, nakoľko prvostupňový súd v tejto otázke vychádzal zo samotného gramatického výkladu predmetu diela, obsiahnutého v predmetnej zmluve o dielo, v ktorej sa terminus technicus „čerpacie stanice“ neobjavuje a v konaní predložené stanoviská jednotlivých odborných subjektov neboli v tejto otázke jednoznačné.... Prvostupňový súd nevyhodnotil predložené príkazy odporcu na úhradu... ako dôkazy, ktoré by súdu k prejednávanej veci mohli podať hodnoverné vyjadrenie, nakoľko v týchto príkazoch sa neuvádzajú dôvody zaplatenia...
Rovnako posúdil... aj písomné vyjadrenie spoločnosti... pretože išlo o stanovisko súkromnej osoby... v konaní síce vypočul, vedúceho Katedry geotechniky Stavebnej fakulty STU v Bratislave... táto osoba nebola za znalca do konania pribratá. Prvostupňový súd nevyhovel ani návrhu odporcu na preskúmanie spisu Katedrou geotechniky Stavebnej fakulty STU... nakoľko by takýto dôkaz neúmerne predlžoval súdne konania v rozpore so zásadou hospodárnosti... a navyše s ohľadom na fakt, že predmetnú otázku technického charakteru už prvostupňovému súdu zodpovedalo viacero odborníkov z daného odboru a ich závery boli pre rozhodnutie súdu dostatočné... resp. navrhovaný dôkaz podľa názoru prvostupňového súdu nemohol do spornej veci a jej základu spočívajúceho v zodpovedaní technických údajov, vniesť iný uhol pohľadu a nemohol ani privodiť iné rozhodnutie vo veci samej.»
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia je všeobecný súd povinnýodpovedať na konkrétne námietky účastníka konania a dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveďna všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany. Ústavný súd ale zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).Judikatúra ústavného súdu vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen,,ESĽP“), v ktorej sa taktiež uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miereuvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveďv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranuvyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmina vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraskac. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní vo veci správnez obsahu zmluvy o dielo, pričom náležitým spôsobom vyložil, za splnenia akých podmienokby bolo zadanie stavby a v jej rámci aj čerpacie stanice možné považovať za predmetzmluvy o dielo (ak by zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy o dielo alebo tátozmluva by obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby, ako jej prílohu a súhlas zmluvnýchstrán), pričom dôvody, o ktoré svoj záver oprel, sa ústavnému súdu javia ako logickéa obhájiteľné.
Závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku, ktoré sa týkajú základnejspornej otázky medzi účastníkmi konania, spočívajúce v odpovedi na otázku, či čerpaciestanice boli súčasťou dohodnutého predmetu diela, logicky vyplynuli z vykonanéhodokazovania (a to tak zo znaleckých posudkov, ako aj z výkladu obsahových ustanovenísamotnej zmluvy o dielo), majú v ňom teda oporu a nevykazujú podľa názoru ústavnéhosúdu znaky svojvôle či neodôvodnenosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom satento plne stotožnil so závermi okresného súdu, je preto podľa názoru ústavného súdudostatočne odôvodnený, a preto nie je oprávnený ani povinný s poukazom na svojepostavenie tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa hodnotenia dôkazov ústavný súd ďalejzdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konaniavyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov všeobecným súdom,prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.V konečnom dôsledku všeobecný súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovanýprávnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorýdôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 204/2009).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Napadnutý rozsudok krajskéhosúdu nemožno preto považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavnenekonformný, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo vecisťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymnázorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Z uvedeného dôvoduústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdua sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ichporušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť v tejto častipreto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z už citovaného čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že popri základnom práve na verejnéprerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania a ich práve vyjadriť sa ku všetkýmvykonaným dôkazom garantuje tiež základné právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov.
Aj keď sťažovateľka primárne namieta porušenie svojho základného práva na verejnéprerokovanie veci v jej prítomnosti účastníkov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonanýmdôkazom (porušenie týchto práv namieta v spojitosti s namietaným porušením základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ku ktorému ústavnýsúd zaujal postoj v časti II.2 tohto uznesenia, z príslušnej časti odôvodnenia sťažnosti(„Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne, ktorý mal dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi vznikli dodatočné výdavky... a vzhľadom na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu neistotu, sťažovateľ sa dostal do finančných problémov...“) sa dá usudzovať, že namieta ajporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že vo svojejkonštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že podstatou, účelom a cieľom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnémusúdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľaduna to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 21. marca 2014, t. j. týmto dňombolo zároveň právoplatne skončené konanie vo veci sťažovateľky. Sťažovateľka doručilasvoju sťažnosť ústavnému súdu až 14. januára 2015, t. j. v čase, keď k porušovaniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na okresnom súde anina krajskom súde nemohlo dochádzať, keďže konanie bolo právoplatne skončené.Z uvedeného vyplýva, že konanie o tejto časti sťažnosti pred ústavným súdom už neboloa nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahuk základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aj keďtúto časť sťažnosti vôbec neodôvodňuje. Za týchto okolností by vzhľadom na svojudoterajšiu judikatúru ústavný súd mohol túto časť sťažnosti odmietnuť bez ďalšiehopre nesplnenie prepísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný súd preskúmal napadnutéuznesenie najvyššieho súdu aj z vecného hľadiska.
Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súduústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konanípred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konanípred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušeniesvojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohla sťažovateľka namietaťv konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v dovolaníproti napadnutému rozsudku krajského súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia saústavný súd preto sústredil na posúdenie, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacíminámietkami sťažovateľky [napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnenýa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP].
V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:„Dovolací súd najskôr skúmal, či sú splnené zákonné podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti napadnutému rozsudku. Z ust. § 238 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok. Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci je rozhodnutím potvrdzujúcim. Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. dovolanie možno podať proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.
Dovolanie žalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Dovolanie teda ani z uvedených dôvodov nie je prípustné.
V súvislosti s tvrdeným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd konštatuje, že pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy rozhodli bez úplných skutkových podkladov, prípadne že zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotili alebo že dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto po právnej stránke nesprávne posúdili, ide o námietky, ktoré ani v prípade, že by boli opodstatnené (dovolací súd sa ich dôvodnosťou nezaoberal) by nenasvedčovali o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. zakladajúcej prípustnosť ich dovolania podľa tohto ustanovenia. Osobitne k námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (viď R 54/2012).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sav napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacíminámietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktorék nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmysluprávnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnutéuznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi níma sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ichporušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie jepovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzanésťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšiehopovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľadohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvodyprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postupa rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, pretopoužitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľkek súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žemedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným právompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosťna to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne moholvysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015