znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 852/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7   Co   424/2014z 27. augusta 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola3. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 424/2014 z 27. augusta 2014, ako ajpostupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ a „napadnutékonanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konaniavedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 107/2013v procesnom postavení   navrhovateľa   (v   označenom   konaní   sa   domáhal   proti   odporcoviuloženia   povinnosti   uzatvoriť   zmluvu   o nájme   bytu,   pozn.).   Okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 4 C 107/2013 z 31. januára 2014 návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosťuhradiť odporcovi na účet právneho zástupcu odporcu trovy konania vo výške 205,67 €z titulu právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudkuokresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutýmrozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľovi (sťažovateľovi) uložilpovinnosť   zaplatiť   odporcovi   trovy   odvolacieho   konania   vo   výške   69,91   €   k rukám ⬛⬛⬛⬛, do troch dní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Medzi   základné   práva   účastníka   konania   patrí   aj   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia.   Rozhodnutie   krajského   súdu   však   nedáva   žiadnu   odpoveď   na   odvolanie sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ namietal, že došlo k porušeniu aj jeho práva na bývanie. Zastávame právny názor, že bolo povinnosťou okresného a najmä krajského súdu ako odvolacieho súdu, svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Odôvodnenie krajského súdu však takého   závery   neobsahovalo,   nie   je   presvedčivé   a   je   rozporuplné,   čím   sa   reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právu ochranu.

Z   obsahu   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bolo   ďalej   zistené,   že   odporca   podal k podanému odvolaniu vyjadrenie, na ktoré súd vo svojom rozhodnutí poukazuje a použil ho aj   na   zdôvodnenie   svojho   rozhodnutia.   Navrhovateľovi   však   vôbec   nebolo   uvedené vyjadrenie odporcu zaslané.“

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o trovách odvolacieho konania sťažovateľuvádza: „Odvolací   súd...   iba   skonštatoval,   že   medzi   účastníkmi   konania   už   existoval záväzkovo   právny   vzťah   na   základe   nájomnej   zmluvy,   žaloba   bola   nedôvodná.   Keďže sťažovateľ disponoval všetkými dôkazmi preukazujúcimi daný stav, mal o tejto skutočnosti vedomosť.   Takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   je   však   v   príkrom   rozpore so skutočnosťou, predloženými listinnými dôkazmi, správaním sa odporcu, a preto takéto zdôvodnenie pokladáme za rozporuplné. Tvrdíme, že prvotným a hlavným porušovateľom bol   odporca,   nakoľko   i   keď   disponoval   rovnakými   listinami   ak   navrhovateľ,   tieto bezdôvodne až v roku 2012 prestal rešpektovať a svojim konaním zapríčinil súdne konanie. Pokiaľ   by práve odporca rešpektoval doteraz platnú nájomnú zmluvu, nenútil   odporcu podpísať nové zmluvy na dobu určitú a nežiadal vysťahovanie, navrhovateľ by nikdy nebol nútený domáhať sa svojho práva na súde. Odvolací súd sa však žiadnym takýmto správaním odporcu ani nezaoberal a uviedol, že konanie zavinil sťažovateľ.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, uvedené v čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru b ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 424/2014 zo dňa 27. 8. 2014 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 424/201 zo dňa 27. 8. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, prípadne sa uvedený rozsudok zrušuje v časti trov konania.

Sťažovateľovi   rade   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 284,08 eur (2 úkony á 134,- eur - prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 8,04 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta ⬛⬛⬛⬛,   advokáta, do   dvoch mesiacov od právoplatností nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil ajústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľa,   ktorá   jevo svojej podstate založená na tvrdeniach, že krajský súd napadnutý rozsudok nedostatočneodôvodnil (v oboch výrokoch) a že mu nedoručil vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najprv   opísal   skutkový   stavposudzovanej   veci,   ako   aj   obsah   podaného   odvolania,   pričom   v   jeho   relevantnej   častiuviedol:

„Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   a   preto   sa   obmedzil   iba   na   skonštatovanie správnosti   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu   a   na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Z ustáleného skutkového stavu zisteného okresným súdom jednoznačne vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom už existuje právny vzťah titulom nájomnej zmluvy k bytu v zdravotnom   stredisku   v Nájom   bytu   vzniká   nájomnou   zmluvou,   ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú alebo bez určenia doby užívania. V prípade, že nájomná zmluva sa neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica. V danom prípade nebola uzavretá písomná nájomná zmluva,   avšak   dňa   1.   6.   1996   bol   spísaný   zápis   o dohode   o odovzdaní   a prevzatí   bytu a evidenčný   list   pre   výpočet   náhrady   za   užívanie   bytu,   z   ktorých   listín   je   zrejme,   že predmetom   bol   práve   byt   v   zdravotnom   stredisku   v.   V týchto   listinách   bol predmetný byt riadne opísaný ako aj jeho príslušenstvo, a tiež aj spôsob výpočtu úhrady za užívanie bytu.

Skutočnosť, že v priebehu nájomného vzťahu dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci spôsobí iba to, že nadobúdateľ (v danom prípade odporca) vstupuje do právneho postavenia   prenajímateľa.   Z   dôvodu,   že   dôjde   k   zmene   vlastníctva   k   prenajatej nehnuteľnosti   môže   nájomnú   zmluvu   vypovedať   iba   nájomca   (v   danom   prípade navrhovateľ).   V   prejednávanej   veci   došlo   k   prevodu   vlastníctva   k   spornému   bytu na odporcu, čím tento vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa voči odporcovi, avšak nájomný vzťah zostal zachovaný. Ani jeden z účastníkov konania vo veci netvrdil a ani žiadnym   spôsobom   nepreukazoval,   že   došlo   k zániku   daného   nájomného   vzťahu.   Preto okresný   súd   správne   postupoval,   keď   vyhodnotil,   že   medzi   účastníkmi   konania   existuje nájomný právny vzťah na dobu neurčitú. Žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu ust. § 161 ods. 3 O. s. p., nakoľko súd nemôže vo svojom rozhodnutí duplicitne nahradiť vyhlásenie vôle. Poukazovanie na skutočnosť, že odporca sústavne odmieta dobrovoľne akceptovať tento právny stav nemôže nič zmeniť na danom rozhodnutí. V tomto prípade navrhovateľovi prislúchajú iné formy ochrany jeho práva. Je pravdou, že odporca predložil navrhovateľovi novú písomnú nájomnú zmluvu k predmetnému bytu na dobu určitú, čím by bolo došlo k zmene pôvodného nájomného vzťahu. Keďže však navrhovateľ neakceptoval daný návrh zmluvy, nedošlo k jej vzájomnému podpísaniu, zostala v platnosti pôvodná nájomná zmluva. Ako už bolo vyššie konštatované, ani jeden z účastníkov nepreukázal, dokonca ani netvrdil, že malo dôjsť k ukončeniu pôvodného nájomného vzťahu.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská účastníkov,   výsledky   vykonaného   dokazovania,   riadne   citoval   právne   predpisy,   ktoré na prejednávaný   prípad   aplikoval   a   z   nich   vyvodil   svoje   právne   závery,   ktoré   riadne vysvetlil,   pričom   dostatočne   a   presvedčivo   objasnil   z   akých   úvah   vychádzal.   Jeho rozhodnutie   tak   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   naopak   rozsudok   vyčerpávajúcim spôsobom   zodpovedal   všetky   právne   relevantné   otázky,   ktoré   súviseli   s   uplatneným nárokom.   Pri   výklade   aplikácie   právnych   predpisov   sa   prvostupňový   súd   neodchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   nepoprel   ich   účel   a   podstatu,   a   preto   rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Odvolateľ vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov,   na   ktorých   okresný   súd   založil   svoje   meritórne   zamietajúce   rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu.

Odvolací súd na záver konštatuje, že to čo možno žalobou uplatniť, t. j. vydanie akého výroku sa môže navrhovateľ od súdu s úspechom domáhať, ustanovuje § 80 O. s. p. Žaloba na prehlásenie vôle tam uvedená nie je, predpokladá ju však ust. § 161 ods. 3 O. s. p. Výrok, ktorým súd odporcovi uloží, aby prehlásil svoju vôľu je pojmovo podmienený dvomi skutočnosťami: jednak tým, že odporca je svoju vôľu určitého druhu povinný prejaviť, a ďalej   jeho   neochotu   to   učiniť.   Prejav   vôle   subjektu   právneho   vzťahuje   teda   možno nahradiť súdnym rozhodnutím len v tých prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje, resp. kde povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením (napr. § 715   Občianskeho   zákonníka)   alebo   ak   záväzková   povinnosť   je   založená   iným   právnym úkonom (napr. zmluva o budúcej zmluve).

V prejednávanej veci súd má za to (v prípade, že by neexistoval nájomný vzťah medzi účastníkmi), že odporcovi neukladá povinnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu na byt, žiaden právny predpis. Navrhovateľ netvrdil aký iný právny úkon (záväzok) by mal k tomu odporcu zaväzovať.   Preto   v danom   prípade   by   ani   neexistovali   dôvody   (za   daného   zisteného skutkového stavu), pre ktoré by súd autoritatívne nahradil vôľu odporcu na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Nájomná, zmluva je dvojstranný právny úkon a podľa § 44 Občianskeho zákonníka je uzatvorená ako náhle sa účastníci zhodnú na jeho obsahu.“

Výrok napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania odôvodnil krajský súdtakto: „V ďalšej časti odvolania navrhovateľ žiadal v prípade neúspechu aplikovať ust. § 150 ods. 1 O. s. p., čo videl v okolnostiach a charaktere prejednávanej veci.

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V citovanom   ustanovení   je ustanovené   moderačné   právo   súdu   zmierniť   dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo   sčasti.   Avšak   musí   ísť   o   výnimočný   prípad   v   okolnostiach   danej   veci,   ale   aj v okolnostiach   na   strane   obidvoch   účastníkov.   Predmetné   ustanovenie   neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo   právom   chránené   záujmy,   získal   náhradu   trov,   ktoré   pri   tomto   konaní   dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné poukázať   druhú   vetu   citovaného   ustanovenia,   podľa   ktorej   súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti   a   dôkazy   uplatniť.   Aplikácia   tohto   ustanovenia   musí   preto   zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela ust. § 150 ods. 1 O. s. p. účinná od 15. 10. 2008 výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov   konania   prevládalo   najmä   skúmanie   majetkových,   sociálnych,   osobných   a   ďalších pomerov   všetkých   účastníkov   konania   a   až   následne   skúmanie   okolností,   ktoré   viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj   účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho nové ustanovenie § 150 ods. 1, veta druhá O. s. p. ako prioritné (nie však výlučné) hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní.

Ako už bolo vyššie konštatované medzi účastníkmi konania už existoval záväzkovo právny vzťah na základe nájomnej zmluvy, preto nebolo možné súdom duplicitne nahradiť prejav   vôle   odporcu   a   žaloba   navrhovateľa   bola   nedôvodná.   Navrhovateľ   disponoval listinnými dôkazmi preukazujúcimi daný stav (zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu), preto o tejto skutočnosti musel mať vedomosť. Z uvedených dôvodov v danom prípade nie je možné použiť, ust. § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu a zhodnotení výsledkov dokazovania ktoré vo veci, vykonal, dospel k záveru, že okresný súd správne vyhodnotil výsledky, vykonaného dokazovania, preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc ust. § 142 ods.1 O. s. p. V odvolacom konaní mal plný úspech odporca, preto mu súd   priznal   náhradu   trov   vo   výške   69,91   eur,   spočívajúce   z   trov   právneho   zastúpenia za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu, podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomrozsudku   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s odvolacíminámietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvého stupňapotvrdil.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnychzáveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účelv napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   (upravujúcichzmluvy vo všeobecnosti a osobitne zmluvu o nájme bytu) a Občianskeho súdneho poriadku(upravujúcich priebeh a trovy konania).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie protistranyk jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd uvádza, že takúto povinnosťObčiansky súdny poriadok súdu neukladá, a nie je mu známa ani zo súdnej praxe, preto saani s touto námietkou sťažovateľa nestotožnil.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdua základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1   a   3   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods.1 a 3 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecnýsúd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušilústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy by boloteda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlok porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrenýchv   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05   aleboIV. ÚS 326/07).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdua postupom, ktorý mu predchádzal, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014