znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 851/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13,Bratislava,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupomOkresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola28. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava,ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55,Dnot 159/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú účastníkmi dedičského konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Naša matka ⬛⬛⬛⬛, teraz už nebohá, dňa 31. októbra 2001 podala na Okresný   súd   Senica   odvolanie   proti   uzneseniu   Štátneho   notárstva   v   Senici z 28. novembra   1957   pod   č.   k.   D   65/55.   Odvolanie   podala   ako   zákonná   dedička   po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom   zomrelom   dňa ⬛⬛⬛⬛ a   po   nebohom ⬛⬛⬛⬛ mladšom zomrelom

O   odvolaní   našej   matky   rozhodoval   Krajský   súd   v   Trnave,   ktorý   uznesením z 28. marca 2002 pod č. k. 9 Co 33/2002 -87 zrušil uznesenie Štátneho notárstva a vec vrátil na ďalšie konanie...

Po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu Okresný súd Senica poveril prejednaním dedičstva   po   nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom   a   po   nebohom mladšom súdneho komisára (notára) ⬛⬛⬛⬛.

Notárka ⬛⬛⬛⬛ od   udeleného   poverenia   prejednať   dedičstvo po právnych predchodcoch našej matky postupovala tak, že sa neriadila vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave a predvolávala našu matku na prejednanie dedičstva len po ⬛⬛⬛⬛ mladšom, ktorý zomrel ⬛⬛⬛⬛. Tento svoj postup neustále zdôvodňovala   tým,   že   uznesenie   Štátneho   notárstva   v   Senici   z   24.   apríla   1957 pod č. k. Dc 65/55-294   vo   veci   dedičstva   po   nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom   je právoplatné 24. mája 1957, a preto bude prejednávať len dedičstvo po nebohom mladšom. Konala tak napriek tomu, že dňa 4. mája 2004 jej v tejto veci dala písomné usmernenie sudkyňa Okresného súdu v Senici ⬛⬛⬛⬛. Vo svojom písomnom usmernení sudkyňa uviedla, že je potrebné, aby notárka prejednávala dedičstvo tak po ⬛⬛⬛⬛ staršom ako aj po ⬛⬛⬛⬛ mladšom, pretože uznesenie Štátneho notárstva v Senici z 24. apríla 1957 pod č. k. Dc 65/55-294 nie je rozhodnutím konečným, ale ho treba považovať iba za medzitímne rozhodnutie.

Naša matka ⬛⬛⬛⬛ zomrela 23. januára 2006 a dedičmi po jej smrti sme sa stali my, jej synovia a náš otec ⬛⬛⬛⬛, teraz už tiež nebohý (zomrel 22. apríla 2012). Notárka ⬛⬛⬛⬛ nezmenila stanovisko k prejednávaniu dedičstva   ani   potom,   čo   sme   my   vstúpili   do   dedičského   konania   a   naďalej   sa   snažila prejednávať   len   dedičstvo   po ⬛⬛⬛⬛ mladšom.   Týmto   spôsobom   bránila riadnemu prejednaniu dedičstva a spôsobovala v dedičskom konaní prieťahy.“

Sťažovatelia ďalej uviedli: „Keďže k dedičskej dohode ani potom nedošlo, súdna komisárka na prejednaní dedičstva dňa 18. septembra 2014 uviedla, že vyporiada dedičstvo podľa zákona. Okresný súd Senica nám v októbri 2014 doručil uznesenie z 2. októbra 2014 pod č. k. D 65/55-875 D not 159/02 - Do, ktoré nie je doteraz právoplatné, t. j. dedičské konanie po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom a ⬛⬛⬛⬛ mladšom vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02 nie je právoplatne skončené.“

Podľa   názoru   sťažovateľov „doterajším   postupom   Okresného   súdu   v   Senici uskutočňovaným prostredníctvom súdnej komisárky ⬛⬛⬛⬛, ktorá doteraz koná 13 rokov v dedičskej veci po našich predkoch ⬛⬛⬛⬛ staršom a mladšom, ktorí zomreli v roku 1955, bolo porušené naše právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 - Do porušené bolo.

2. Okresnému súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 - Do sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 5 000 eur, ktoré im je povinný vyplatiť Okresný súd v Senici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Senici   je   povinný   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokátky JUDr. Marty Huttovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   zastúpeníadvokátkou   sa   v petite   sťažnosti   domáhajú   vyslovenia   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okresným súdom v napadnutom konaní.Preto porušenie ďalších základných práv podľa ústavy a práv podľa Dohovoru o ochranezákladných práv a slobôd označených v odôvodnení sťažnosti bez bližšieho odôvodneniapovažuje len za súčasť ich právnej argumentácie.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom lenvtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   je   to,   že   musí   smerovaťproti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sférysťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôžedochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesenímč.   k.   D   65/55-876,   D   not   159/02-Do   z 2.   októbra   2014   rozhodol   v merite   veci   a totorozhodnutie im doručil. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľovdoručená   ústavnému   súdu   (28.   októbra   2014),   okresný   súd   už   zjavne   nemoholsvojou činnosťou porušovať ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo vecisamej   rozhodol   a   urobil   všetky   úkony   potrebné   na   doručenie   meritórneho   rozhodnutiaúčastníkom konania. Ústavný súd zistil, že uznesenie č. k. D 65/55-876, D not 159/02-Doz 2.   októbra   2014   nadobudlo   právoplatnosť   7.   novembra   2014,   čo   znamená,   že   v časepredbežného   prerokovania   sťažnosti   je   napadnuté   konanie   právoplatne   skončené.Tieto skutočnosti   zakladajú   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   dôvodna odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014