SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 851/2014-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13,Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava,ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55,Dnot 159/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú účastníkmi dedičského konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Naša matka ⬛⬛⬛⬛, teraz už nebohá, dňa 31. októbra 2001 podala na Okresný súd Senica odvolanie proti uzneseniu Štátneho notárstva v Senici z 28. novembra 1957 pod č. k. D 65/55. Odvolanie podala ako zákonná dedička po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom zomrelom dňa ⬛⬛⬛⬛ a po nebohom ⬛⬛⬛⬛ mladšom zomrelom
O odvolaní našej matky rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením z 28. marca 2002 pod č. k. 9 Co 33/2002 -87 zrušil uznesenie Štátneho notárstva a vec vrátil na ďalšie konanie...
Po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu Okresný súd Senica poveril prejednaním dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom a po nebohom mladšom súdneho komisára (notára) ⬛⬛⬛⬛.
Notárka ⬛⬛⬛⬛ od udeleného poverenia prejednať dedičstvo po právnych predchodcoch našej matky postupovala tak, že sa neriadila vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave a predvolávala našu matku na prejednanie dedičstva len po ⬛⬛⬛⬛ mladšom, ktorý zomrel ⬛⬛⬛⬛. Tento svoj postup neustále zdôvodňovala tým, že uznesenie Štátneho notárstva v Senici z 24. apríla 1957 pod č. k. Dc 65/55-294 vo veci dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom je právoplatné 24. mája 1957, a preto bude prejednávať len dedičstvo po nebohom mladšom. Konala tak napriek tomu, že dňa 4. mája 2004 jej v tejto veci dala písomné usmernenie sudkyňa Okresného súdu v Senici ⬛⬛⬛⬛. Vo svojom písomnom usmernení sudkyňa uviedla, že je potrebné, aby notárka prejednávala dedičstvo tak po ⬛⬛⬛⬛ staršom ako aj po ⬛⬛⬛⬛ mladšom, pretože uznesenie Štátneho notárstva v Senici z 24. apríla 1957 pod č. k. Dc 65/55-294 nie je rozhodnutím konečným, ale ho treba považovať iba za medzitímne rozhodnutie.
Naša matka ⬛⬛⬛⬛ zomrela 23. januára 2006 a dedičmi po jej smrti sme sa stali my, jej synovia a náš otec ⬛⬛⬛⬛, teraz už tiež nebohý (zomrel 22. apríla 2012). Notárka ⬛⬛⬛⬛ nezmenila stanovisko k prejednávaniu dedičstva ani potom, čo sme my vstúpili do dedičského konania a naďalej sa snažila prejednávať len dedičstvo po ⬛⬛⬛⬛ mladšom. Týmto spôsobom bránila riadnemu prejednaniu dedičstva a spôsobovala v dedičskom konaní prieťahy.“
Sťažovatelia ďalej uviedli: „Keďže k dedičskej dohode ani potom nedošlo, súdna komisárka na prejednaní dedičstva dňa 18. septembra 2014 uviedla, že vyporiada dedičstvo podľa zákona. Okresný súd Senica nám v októbri 2014 doručil uznesenie z 2. októbra 2014 pod č. k. D 65/55-875 D not 159/02 - Do, ktoré nie je doteraz právoplatné, t. j. dedičské konanie po nebohom ⬛⬛⬛⬛ staršom a ⬛⬛⬛⬛ mladšom vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02 nie je právoplatne skončené.“
Podľa názoru sťažovateľov „doterajším postupom Okresného súdu v Senici uskutočňovaným prostredníctvom súdnej komisárky ⬛⬛⬛⬛, ktorá doteraz koná 13 rokov v dedičskej veci po našich predkoch ⬛⬛⬛⬛ staršom a mladšom, ktorí zomreli v roku 1955, bolo porušené naše právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 - Do porušené bolo.
2. Okresnému súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 - Do sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 5 000 eur, ktoré im je povinný vyplatiť Okresný súd v Senici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Senici je povinný uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokátky JUDr. Marty Huttovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia zastúpeníadvokátkou sa v petite sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okresným súdom v napadnutom konaní.Preto porušenie ďalších základných práv podľa ústavy a práv podľa Dohovoru o ochranezákladných práv a slobôd označených v odôvodnení sťažnosti bez bližšieho odôvodneniapovažuje len za súčasť ich právnej argumentácie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom lenvtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovaťproti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sférysťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôžedochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesenímč. k. D 65/55-876, D not 159/02-Do z 2. októbra 2014 rozhodol v merite veci a totorozhodnutie im doručil. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľovdoručená ústavnému súdu (28. októbra 2014), okresný súd už zjavne nemoholsvojou činnosťou porušovať ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo vecisamej rozhodol a urobil všetky úkony potrebné na doručenie meritórneho rozhodnutiaúčastníkom konania. Ústavný súd zistil, že uznesenie č. k. D 65/55-876, D not 159/02-Doz 2. októbra 2014 nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 2014, čo znamená, že v časepredbežného prerokovania sťažnosti je napadnuté konanie právoplatne skončené.Tieto skutočnosti zakladajú v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu dôvodna odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014