znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 850/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiDISPOMED, s. r. o., Cesta pod Hradovou 23, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. LíviouKrnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 32/2014, 3 Cob 33/2014 z 25. júna2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola21. októbra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DISPOMED,   s.   r.   o.,   Cestapod Hradovou 23, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenejadvokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 32/2014,3 Cob 33/2014 z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   bola   v procesnompostavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 100/2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn.24 Cb 100/2005 z 3. decembra 2013 vo veci samej rozhodol tak, že prvým výrokom „návrh žalobcu   o   zaplatenie   sumy   3.215,73   Eur   zamietol“ a druhým   výrokom „o   vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 92.247,72 Eur oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi Excimerový laser Keracor 116, výrobné číslo   240-05/94-065   včítane   príslušenstva,   a   to   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozsudku“.

O   trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   samostatným   uznesením č. k. 24 Cb 100/2005-949 zo 17. decembra 2013.

Sťažovateľka podala odvolanie proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa,ktorým vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného v plnom rozsahu, a tiež proti uzneseniu,ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorýmpotvrdil rozsudok okresného súdu a tiež potvrdil jeho uznesenie v časti týkajúcej sa náhradytrov   štátu.   Žalobkyňu   (sťažovateľku)   zaviazal   povinnosťou   nahradiť   trovy   odvolaciehokonania žalovanému a v časti náhrady trov konania žalovaného napadnuté uznesenie súduprvého stupňa zmenil.

Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že

> rozhodol podľa právneho predpisu, ktorý na prejednávanú vec nemožno aplikovať (ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka),

> pri aplikácii právnej normy (ust. § 457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho   zákonníka)   nevychádzal   z   racionálnej   argumentácie,   ktorá   by   vylučovala akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (IV. ÚS 214/04, IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08),

>   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nedávalo   jasné   a   zrozumiteľné   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Prvostupňový   súd   nesprávne   právne   posúdil   sťažovateľom   vznesenú   námietku premlčania a odvolací súd sa s týmto nezákonným posúdením stotožnil... aplikovali § 404 ods.   1   Obchodného   zákonníka,   v   dôsledku   čoho   dospeli   k   záveru,   že   podaním   žaloby žalobcom dňa 20. 12. 2004 prestala v zmysle § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba žalovanému, nakoľko podľa názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu nárok   žalobcu   vychádza   z   toho   istého   právneho   základu,   ktorým   je   účastníkmi   dňa 01. 08. 2002 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj a kúpa zdravotníckeho prístroja Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240-05/94-065 vrátane príslušenstva. Oba súdy svoje právne závery zdôvodňovali tým, že návrh žalobcu a vzájomný návrh žalovaného vychádzajú z toho istého právneho základu - kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 01. 08. 2002.

V predmetnom súdnom konaní bola kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 vyhodnotená ako absolútne neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka... Ak ide o vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ale vyplýva priamo zo zákona... Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namietal, že v danom prípade chýba vzájomná hmotnoprávna previazanosť nárokov, ktorú predpokladá ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá vyslovene predpokladá obchodnoprávny zmluvný vzťah medzi účastníkmi.“

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   namieta   i „nesprávnu   aplikáciu   ust.   §   457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka... prvostupňový súd nesprávne   podmienil   nárok   žalovaného   na   vrátenie   kúpnej   ceny   jeho   záväzkom   vrátiť Laserový prístroj, nakoľko splnením tohto záväzku nedôjde k splneniu povinnosti vydať všetko, čo sa na základe neplatnej zmluvy neoprávnene získalo, ako to predpokladá ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prospechu získanom užívaním Laserového prístroja bez právneho dôvodu... vytvára stav, kedy jeden účastník je povinný vydať všetko, čo na základe neplatnej zmluvy získal a druhý účastník túto povinnosť nemá.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „V   napadnutom   rozhodnutí   absentuje   právna argumentácia,   ktorá   by   vyvrátila   právne   závery   sťažovateľa   uvádzané   v   odvolaní   voči prvostupňovému rozsudku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/32/2014-1012, 3 Cob/33/2014, porušené bolo.

Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.: 3 Cob/32/2014-1012, 3 Cob/33/2014, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 340,90 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. Lívii Krnčokovej, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodala   sťažovateľka   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnostinajvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre   ústavného   súdu   sa   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdupre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 vspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014