SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 850/2014-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiDISPOMED, s. r. o., Cesta pod Hradovou 23, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. LíviouKrnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 32/2014, 3 Cob 33/2014 z 25. júna2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DISPOMED, s. r. o., Cestapod Hradovou 23, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenejadvokátkou JUDr. Líviou Krnčokovou, 29. augusta 5, Bratislava, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 32/2014,3 Cob 33/2014 z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v procesnompostavení žalobkyne účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava II(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 100/2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn.24 Cb 100/2005 z 3. decembra 2013 vo veci samej rozhodol tak, že prvým výrokom „návrh žalobcu o zaplatenie sumy 3.215,73 Eur zamietol“ a druhým výrokom „o vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 92.247,72 Eur oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi Excimerový laser Keracor 116, výrobné číslo 240-05/94-065 včítane príslušenstva, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku“.
O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 24 Cb 100/2005-949 zo 17. decembra 2013.
Sťažovateľka podala odvolanie proti druhému výroku rozsudku súdu prvého stupňa,ktorým vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného v plnom rozsahu, a tiež proti uzneseniu,ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorýmpotvrdil rozsudok okresného súdu a tiež potvrdil jeho uznesenie v časti týkajúcej sa náhradytrov štátu. Žalobkyňu (sťažovateľku) zaviazal povinnosťou nahradiť trovy odvolaciehokonania žalovanému a v časti náhrady trov konania žalovaného napadnuté uznesenie súduprvého stupňa zmenil.
Podľa názoru sťažovateľky „... odvolací súd porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že
> rozhodol podľa právneho predpisu, ktorý na prejednávanú vec nemožno aplikovať (ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka),
> pri aplikácii právnej normy (ust. § 457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nevychádzal z racionálnej argumentácie, ktorá by vylučovala akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (IV. ÚS 214/04, IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08),
> odôvodnenie súdneho rozhodnutia nedávalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)“.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku premlčania a odvolací súd sa s týmto nezákonným posúdením stotožnil... aplikovali § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že podaním žaloby žalobcom dňa 20. 12. 2004 prestala v zmysle § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba žalovanému, nakoľko podľa názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu nárok žalobcu vychádza z toho istého právneho základu, ktorým je účastníkmi dňa 01. 08. 2002 uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj a kúpa zdravotníckeho prístroja Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240-05/94-065 vrátane príslušenstva. Oba súdy svoje právne závery zdôvodňovali tým, že návrh žalobcu a vzájomný návrh žalovaného vychádzajú z toho istého právneho základu - kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 01. 08. 2002.
V predmetnom súdnom konaní bola kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 vyhodnotená ako absolútne neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka... Ak ide o vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, nie je synallagmatický vzťah založený zmluvou, ale vyplýva priamo zo zákona... Z uvedeného dôvodu sťažovateľ namietal, že v danom prípade chýba vzájomná hmotnoprávna previazanosť nárokov, ktorú predpokladá ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ust. § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá vyslovene predpokladá obchodnoprávny zmluvný vzťah medzi účastníkmi.“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta i „nesprávnu aplikáciu ust. § 457 Občianskeho zákonníka a ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka... prvostupňový súd nesprávne podmienil nárok žalovaného na vrátenie kúpnej ceny jeho záväzkom vrátiť Laserový prístroj, nakoľko splnením tohto záväzku nedôjde k splneniu povinnosti vydať všetko, čo sa na základe neplatnej zmluvy neoprávnene získalo, ako to predpokladá ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie žalovaného spočíva v prospechu získanom užívaním Laserového prístroja bez právneho dôvodu... vytvára stav, kedy jeden účastník je povinný vydať všetko, čo na základe neplatnej zmluvy získal a druhý účastník túto povinnosť nemá.“.
Podľa názoru sťažovateľky „V napadnutom rozhodnutí absentuje právna argumentácia, ktorá by vyvrátila právne závery sťažovateľa uvádzané v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/32/2014-1012, 3 Cob/33/2014, porušené bolo.
Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.: 3 Cob/32/2014-1012, 3 Cob/33/2014, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 340,90 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. Lívii Krnčokovej, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdupodala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnostinajvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 vspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014