znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 85/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti

,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľousp. zn. 11   Cb   63/2010   z   8.   augusta   2012,   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešovesp. zn. 3 Cob 76/2012   z   12.   marca   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. septembra 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnéhosúdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb 63/2010 z 8. augusta 2012(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajskéhosúdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: „V súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.: 3Cob/76/2012,ktorého účastníkom v procesnej pozícií žalobcu je ⬛⬛⬛⬛... a v procesnej pozíciižalovaného   je   sťažovateľ,   bolo   vydané   uznesenie   pod   sp.   zn.:   3Cob/76/2012   zo   dňa12. 03. 2013, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresnéhosúdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa 08. 08. 2012 tak, že odvolací súdpotvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Voči uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ včas dovolanie na Najvyšší súdSlovenskej republiky, ktorý o dovolaní rozhodol uznesením, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa04.07.2014 tak, že dovolanie sťažovateľa v procesnej pozícii žalovaného odmietol...Pokiaľ   ide   o   konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehotyna podanie   sťažnosti,   o   namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   všeobecnýchsúdov sa sťažovateľ dozvedel v deň, keď mu bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR,sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa v procesnejpozícii žalovaného odmietol. Predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovidoručené dňa 30. 07. 2014 a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť...

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   napadnutými   rozhodnutiami,   resp.   postupomvšeobecných   súdov,   t.   j.   uznesením   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou,   sp.   zn.:11Cb/63/2010   zo   dňa   08.   08.   2012,   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.:3Cob/76/2012 zo dňa 12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Návrhom na prerušenie konania zo dňa 04. 07. 2012, adresovaným Okresnému súduVranov nad Topľou, sa sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného domáhal podľa § 109O. s. p. prerušenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľoupod sp.   zn.:   11Cb/63/2010   medzi   žalobcom: ⬛⬛⬛⬛ a   žalovaným:

a to až do právoplatného skončeniasúdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010medzi   žalobcom: ⬛⬛⬛⬛ a   žalovaným:

z   dôvodu,   že   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Vranovnad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010 sa vedie súdne konanie o zrušenie účasti spoločníkažalobcu ⬛⬛⬛⬛ v spoločnosti - žalovaného na to istom skutkovom a právnomzáklade, ako je súdne konanie vedené pod sp. zn.: 11Cb/63/2010.

Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   prerušenie   konania   uviedol,   že   ide   o   totožnúskutkovú a právnu vec a výsledok tohto konania môže veľmi významne ovplyvniť výsledokkonania v tomto spore, lebo v tomto konaní sa rieši vlastne rovnaká otázka a proti tej istejžalovanej spoločnosti.

Prostredníctvom   jednotnej   interpretácie   právnej   normy   sa   zabezpečuje   jednotauplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch a subjektom práva sa umožňuje predvídaťsprávanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo ukladá. Ak by v daných prípadoch došlo krozdielnej interpretácii právnej normy, tak účastníci konania (subjekty práva) sa ocitnú vprávnej neistote a nebudú schopné identifikovať, ktoré správanie je právom aprobované, aktoré nie. Princíp predvídateľnosti práva vyžaduje, aby konanie súdov bolo v rámci určitýchhraníc pre účastníkov konania predvídateľné, a tým súčasne kalkulovateľné.

Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí judikoval, že v súlade s početnou judikatúrouústavného   súdu   (rozhodnutí   Ústavného   súdu   ČR,   sp.   zn.:   I.   ÚS   184/96,   sp.   zn.:III. ÚS 200/2000, sp. zn.: I. ÚS 77/97, sp. zn.: II. ÚS 23/97, sp. zn.: II. ÚS 156/95, a iné) jeprávny názor obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia ústavného súdu, resp. v jeho právnejvete, ak má všeobecnú povahu, záväzný a záväzný pri riešení typovo - zhodných prípadov.Z vyššie uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhol, aby súd súdne konanie vedenépod   sp.   zn.:   11Cb/63/2010   prerušil   do   právoplatného   skončenia   súdneho   konaniaprebiehajúceho na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010...Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou   uznesením,   sp.   zn.:   11Cb/63/2010   zo   dňa08. 08. 2012   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   zamietol.   V   odôvodnení   svojhorozhodnutia uviedol, že keďže súdy budú skúmať opodstatnenosť žaloby v každom konanísamostatne, nie je vylúčené, že v jednom z nich bude žalobca úspešný a v druhom nie.Od rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn.: 8Cb/65/2010 nezávisí rozhodnutie v tomtokonaní (sp. zn.: 11Cb/63/2010). Ani prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn.:8Cb/65/2010 o tom, že súd zrušuje účasť ⬛⬛⬛⬛ ako spoločníka v spoločnosti

automaticky neznamená a ani byz toho nevyplývalo, že k tomu tak došlo aj v tomto súdnom konaní. Skutočnosť obdobnéhokonania   neznamená,   že   sa   v   inom   konaní   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať   význampre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásadavoľného hodnotenia dôkazov a aj v prípade konečného rozhodnutia v obdobnej právnej vecinie je vylúčené, aby súd z vykonaného dokazovania v tomto konaní inak právne posúdil veca inak vo veci rozhodol. Preto nie je potrebné, aby súd prerušoval konanie do právoplatnéhoskončenia konania v uvedenej právnej veci...

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne podal proti predmetnému uzneseniuokresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 14. 09. 2012 z dôvodu, žetoto   rozhodnutie   nepovažoval   za   právne   správne.   V   podanom   odvolaní   uviedol,   že   jeneprijateľné, aby tie isté súdy, rozhodovali v tej istej veci rozdielne, pričom ide o sporymedzi rovnakými účastníkmi založené na rovnakom právom základe, kde si žalobcovia(spoločníci ⬛⬛⬛⬛, a v našom prípade ⬛⬛⬛⬛ ) dokazujú svoje práva akosvedkovia.   O   tom,   že   ide   o   identické   spory   predložil   sťažovateľ   súdu   žalobu   druhéhospoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn.: 8Cb/65/2010, z ktorej je jednoznačnepreukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe, ako je žalobca podanážalobcom ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľ   nesúhlasil   so   súdom   prvého   stupňa,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.:8Cb/65/2010 nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať vplyv na výsledokkonania, vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.: 11Cb/63/2010 a to z dôvodu, že ide o dvaidentické spory, medzi rovnakými účastníkmi, založené na rovnakom právom základe, kdesi   žalobcovia   dokazujú   svoje   práva   ako   svedkovia,   a   žiadajú   si   zrušiť   svoju   účasť   vspoločnosti z tých istých dôvodov...

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením, sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa12. 03. 2013, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Stotožnil sa správnym názorom súduprvého stupňa, že nie sú dané podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2písm. c) O. s. p. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je pravdou, že prebiehakonanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa týka iného žalobcu, pričom ideo spoločníka tej istej   obchodnej spoločnosti, ale podmienky zrušenia   účasti   spoločníkav spoločnosti v zmysle § 148 Obchodného zákonníka môžu byť rôzne u oboch, pretožepodľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť, môže však navrhnúť,aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, abyv spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto podmienky splnené skúma súdv každom prípade a u každého spoločníka osobitne a okolnosti, za ktorých možno dospieťk záveru, že od spoločníka nemožno požadovať spravodlivo, aby v spoločnosti naďalejzotrval, môžu byť rôzne...

Dovolaním zo dňa 03. 05. 2013, podaným proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa 12. 03. 2013, sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší   súd akodovolací súd zrušil uznesenie Krajského súd v Prešove, č. k.: 3Cob/76/2012-552 zo dňa

12. 03. 2013 podľa § 243b O. s. p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v zmysletohto ustanovenia. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že účastníkom konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom z dôvodu, že napadnuté rozhodnutieodvolacieho súdu je nepreskúmateľné, namietal porušenie práva na riadne odôvodnenierozhodnutia, ktoré je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako ajjudikatúry štrasburskej súčasťou práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.Krajský   súd   v   Prešove   sa   predovšetkým   nevyjadril   ku   konkrétnym   okolnostiam,ktoré sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 14. 09. 2012, pričom nevenovanie pozornostinamietaným   skutočnostiam   relevantným   pre   skúmanie   podmienok   prerušenia   konaniaa následné rozhodnutie je v judikatúre ÚS SR hodnotené ako dôvod zakladajúci arbitrárnosťrozhodnutia a v konečnom dôsledku porušujúci právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. 06. 2011).

Napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľné,   pretože   jehoodôvodnenie je nedostatočné. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdua dôvod jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveňaj dostatočným   podkladom   pre   preskúmanie   v   dovolacom   konaní,   čo   podľa   názorusťažovateľa   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nespĺňa.   Tým,   že   odvolací   súd   rozhodolbez dostatočného   vysvetlenia   na   sťažovateľom   poukázané   vážne   právne   skutočnostiv odvolaní,   samo   osebe   významne   oslabuje   presvedčivosť   písomného   vyhotoveniarozhodnutia, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a pretoje sťažovateľ toho   názoru, že takéto rozhodnutie v rozhodovacej   praxi súdov nemožnotolerovať.

Sťažovateľ má za to, že uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom, anisúdom prvého stupňa, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý procesv zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46ods. 1 Ústavy SR, a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)O. s. p.,   ktorý   viedol   nielen   k   prípustnosti,   ale   aj   dôvodnosti   podaného   mimoriadnehoopravného prostriedku.

Sťažovateľ   mal   okrem   iného   za   to,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdunezodpovedá tejto požiadavke riadneho odôvodnenia a má za následok nepreskúmateľnosťuznesenia,   je   v   rozpore   s   požiadavkou   preskúmateľnosti   a   presvedčivosti   súdnychrozhodnutí. Konanie pred odvolacím súdom je tak postihnuté tzv. inou vadou, ktorá malaza následok nesprávne rozhodnutie...

Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, odmietoldovolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolaciehosúdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p. a nie je ani postihnuté inouvadou taxatívne vymenovanou v § 237 O. s. p...

Vzhľadom   k   tomu,   že   z   postavenia   Ústavného   súdu   SR   vyplýva,   že   môžepreskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, kde v konaní, ktoré mu predchádzaloalebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,dovoľujeme si týmto Ústavný súd SR požiadať, aby preskúmal, či skutkové a právne záveryNajvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, niesú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné a zároveň či by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Postupom a rozhodnutím porušovateľov, t. j. Najvyššieho súdu SR, Krajského súduv Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, bolo u sťažovateľa porušené jeho základnépráva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces,   resp.   právo   na   dostatočné   odôvodneniesúdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa

... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa 08. 08. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa 12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014 porušené boli.

2.   Zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.:   5Obdo   25/2013   zo   dňa 04. 07. 2014,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.:   3Cob/76/2012   zo   dňa

12. 03. 2013 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa 08.   08.   2012   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť ⬛⬛⬛⬛, advokátke, trovy konania vo výške 340,90,- Eur na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššiehosúdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 Cb 63/2010 z 8. augusta 2012

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutímokresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochranyzákladného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôžeposkytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd v   súlade s   princípom   subsidiarity   svojej právomoci skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním v tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovalavoči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných právrozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskémusúdu   ako   odvolaciemu   súdu.   Krajský   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľkyrozhodol uznesením sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolacíbol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorásmerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013

V   tejto   časti   odôvodnenia   ústavný   súd   uvádza,   že   lehotu   na   podanie   sťažnostiproti uzneseniu   krajského   súdu   považoval   za   zachovanú,   a   to   v   súlade   s   judikatúrouEurópskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   rozsudok   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorejdvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručeniarozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovanáza zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomtoprípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09,IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07, I. ÚS 591/2014).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 12. marca 2013 uviedol:„... Proti tomuto uzneseniu (okresného súdu, pozn.) podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 Cb/63/2010 podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušil   až   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   8Cb/65/2010. V odvolaní   namietal   nepreskúmateľnosť   a   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia. V dôvodoch odvolania ďalej poukázal na návrh na prerušenie konania s tým, že takýto návrh bol podaný aj z dôvodu, že Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie vo veci 8Cb/65/2010 a rozhodnutie Ústavného súdu môže podstatným spôsobom ovplyvniť aj toto súdne konanie. Podľa žalovaného je neprijateľné, aby tie isté súdy rozhodovali v tej istej veci rozdielne, pričom ide o spory medzi rovnakými účastníkmi založené na; rovnakom právnom   základe,   kde   si   žalobcovia   (spoločníci ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ) dokazujú svoje práva ako svedkovia. O tom, že ide o identické spory predložil žalovaný žalobu druhého spoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn. 8Cb/65/2010, z ktorej je jednoznačne preukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe.

Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne. Považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné. Podľa neho ani prijatie   ústavnej   sťažnosti,   ktorú   žalovaný   podal   na   Ústavný   súd   SR,   nie   je   dôvodom na prerušenie   konania   v   tejto   veci,   pretože   ústavná   sťažnosť   sa   týka   nariadeného predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 8Cb/65/2010. Rozhodnutie Ústavného súdu nemá žiaden význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto konaní.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v danej veci správne rozhodol, ak zamietol návrh na prerušenie konania v tejto veci, pretože nie sú dané podmienky v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Je síce pravda, že prebieha konanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa týka iného žalobcu, pričom ide o spoločníka tej istej obchodnej spoločnosti, ale podmienky zrušenia účasti spoločníka v spoločnosti v zmysle § 148 Obchodného zákonníka môžu byť rôzne u oboch, pretože podľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť, môže   však   navrhnúť,   aby   súd   zrušil   jeho   účasť   v   spoločnosti,   ak   nemožno   od   neho spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto podmienky   splnené   skúma   súd   v   každom   prípade   a   u   každého   spoločníka   osobitne a okolnosti,   za   ktorých   možno   dospieť   k   záveru,   že   od   spoločníka   nemožno   požadovať spravodlivo, aby v spoločnosti naďalej zotrval, môžu byť rôzne. Z tohto pohľadu teda súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že hoci predmet oboch súdnych konaní je totožný, okolnosti, ktoré budú viesť k záveru, či tej ktorej žalobe vyhovieť alebo nevyhovieť sú rôzne, a preto nemožno v prípade rozhodovania Ústavného súdu SR hovoriť o tom, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. ak na viac žalobca ani neuviedol, o ktorú otázku ide, a vyriešenie ktorej otázky môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdudospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka namietala.Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdnehorozhodnutia.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomuznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť kporušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebopráva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   bolo   podané   v   lehote   stanovenej   v   §   240   ods.   1   O.   s.   p.   a   po preskúmaní veci zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom vo výroku   potvrdzujúceho   uznesenia   nevyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a preto prípustnosť dovolania zmysle ustanovenia § 239 ods. 2 O. s. p. nie je daná.

V zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný vždy prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia §   237   písm.   a/   až   g/   O.   s.   p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo   vydané,   je   postihnuté   niektorou   z   uvedených   procesných   vád:   ide   o   nedostatok právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka   konania,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom a rozhodnutie vylúčeným sudcom, alebo súdom nesprávne obsadený.

Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa dovolateľa napadnuté uznesenie trpí závažnou vadou nedostatočného odôvodnenia, lebo nereagoval na argumenty žalovaného, uvedené v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Je toho názoru, že odvolací súd týmto postupom porušil jeho právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom odvolacieho   súdu   bola   žalovanému   znemožnená   realizácia   procesných   práv,   ktoré   mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a napadnuté uznesenie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné otázky   a   námietky,   spochybňujúce   závery   ním   namietaného   rozhodnutia   v   závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   žalovaného   vychádzal   zo   skutočností zistených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa zistené skutočnosti riadne vyhodnotil a svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil.   Odvolací   súd   spolu   s   rozhodnutím   súdu   prvého stupňa v rozhodnutiach reagovali na všetky podstatné argumenty žalovaného.

Tvrdenie   dovolateľa,   že   postupom   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   jeho   právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nie je dôvodné. Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spĺňa   limity   zákonného   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že súd je povinný na každý argument žalovaného dať podrobnú odpoveď. Súdy v prejednávanej veci postupovali v súlade s ustanovením § 132 O. s. p., keď v odôvodnení uviedli podstatné dôkazy, tieto vyhodnotili a dospeli v zmysle dokazovania k záveru.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie   Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.   IV.   ÚS   329/04,   podľa   ktorého   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však   povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesenie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou procesnou vadou taxatívne vymenovanou v § 237 O. s. p.

Napokon dovolací súd poznamenáva, že správnosť skutkových a právnych záverov by bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na uvedené posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo prípustné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   dovolanie   žalovaného   odmietol   podľa ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.“

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienkyna uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavnýsúd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej   štruktúry systému ochrany   ústavnosti   ďalejvyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupujeaž vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebovšeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sav občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravyprípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm.a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorýmdovolanie sťažovateľky odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z uvedeného,   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupovalv súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi,   keď   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   akodovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedokneprípustný,   po   skonštatovaní   neexistencie   dovolacích   dôvodov   v   zmysle   §   237   OSPs osobitným zameraním sa na sťažovateľkino tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa§   237   písm. f)   OSP.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdnyporiadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemoholznamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnomprostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových   a právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľnés aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdua možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnostina ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľkyv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   jeho   zistenia   okresný   súduznesením sp. zn. 11 Cb 63/2010 zo 6. októbra 2014 spojil konanie vedené pod sp. zn.11 Cb 63/2010 a sp. zn. 8 Cb 65/2010 na spoločné konanie s tým, že tieto budú ďalejvedené pod sp. zn. 11 Cb 63/2010. Tým odpadol dôvod, pre ktorý sa sťažovateľka žaloboudomáhala (sp. zn. 11 Cb 63/2010), aby okresný súd konanie o zrušenie jej účasti spoločníkav spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ prerušil, pretože na rovnakomskutkovom aj právnom podklade (sp. zn. 8 Cb 65/2010) sa už vedie konanie o zrušenieúčasti spoločníka ⬛⬛⬛⬛ v spoločnosti

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015