znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 85/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu   Bratislava V   sp.   zn.   2 T   27/2010   z 29.   apríla 2010   uznaný vinným zo   spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Rozhodnutím Okresného súdu Levice sp. zn. 1 Nt 39/2010 bol sťažovateľovi zmenený spôsob výkonu trestu odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom   stráženia.   Dňa 10.   novembra   2011 podal   sťažovateľ okresnému súdu   žiadosť   o podmienečné prepustenie z výkonu trestu   odňatia   slobody. Okresný   súd svojím uznesením sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 žiadosť sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov ako nedôvodnú zamietol, pretože nezistil dôvod na zmenu prvostupňového uznesenia.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Dňa   09.11.2011   som   podal   Okresnému   súdu   v Trnave   žiadosť   o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Na základe tejto žiadosti súd rozhodoval dňa 15.12.2011   č.k.   2   Pp/163/2011   na   verejnom   zasadnutí   konanom   v ÚVTOS...   Na   tomto zasadnutí   sa   súd   oboznámil   s hodnotením   riaditeľa   ÚVTOS,   mojím   osobným   spisom vedeným   v ÚVTOS   a odpisom   z trestného   registra.   Následne   prokurátorka   Okresnej prokuratúry v T. navrhla moju žiadosť zamietnuť, nakoľko nie je splnená podmienka, že odo mňa možno očakávať, že povediem riadny život, že bol som v minulosti opakovane súdne trestaný a to aj pre trestný čin, pre ktorý som v súčasnosti vo výkone trestu OS, že mi bol uložený aj podmienečný trest, z ktorého som sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú činnosť je voči mne vedené aj trestné stíhanie. Súd návrhu prokurátorky vyhovel a moju žiadosť... zamietol uznesením.

Proti   tomuto   uzneseniu   som...   podal   sťažnosť...   V sťažnosti   som   namietal predovšetkým skutočnosť, že sa na verejnom zasadnutí prejednávalo moje ďalšie trestné stíhanie a tomuto bol venovaný značný priestor.... Skutočnosti ohľadom tr. stíhania som uvádzal   všetky   na   otázky   predsedkyne   senátu.   Musel   som   zdôvodniť   dĺžku   tr.   stíhania, podrobnosti   o dôvodoch   zmeny   právnej   kvalifikácie,   prečo   prokuratúra   zmenila   právnu kvalifikáciu ako aj možné uloženie súhrnného trestu resp. pripustiť, že rozsudok, ktorý teraz vykonávam bude zrušený. Trestné stíhanie aj prokurátorka uviedla ako jeden z dôvodov na zamietnutie mojej žiadosti....

Trestný   zákon   presne   vymedzuje   podmienky   podmienečného   prepustenia.   Trestné stíhanie   podľa   tohoto   nemôže   byť   dôvodom   na   zamietnutie   žiadosti   o podmienečné prepustenie   z výkonu   trestu   OS.   Z viacerých   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky je zrejmé, že trestné stíhanie nemožno použiť ako dôvod na zamietnutie žiadosti o podmienečné prepustenie....

Podľa   môjho   názoru   prejednávanie   trestného   stíhania   na   verejnom   zasadnutí   je v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy SR... aj s čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

V sťažnosti   proti   uzneseniu   som   namietal   a aj   v tejto   sťažnosti   namietam   proti skutočnosti, že bolo na zasadnutí prečítané aj moje odsúdenie z roku 1992, kde som bol odsúdený na podmienečný trest OS a osvedčil som sa.

... toto odsúdenie nemala sudkyňa ani prečítať, ani na to prihliadať. Podmienečne uložené   tresty   sa   uvádzajú   aj   v uznesení   zo   zasadnutia   a preto   som   presvedčený,   že   aj v tomto konaní bol porušený zákon...

Ďalšou   skutočnosťou,   ktorou   boli   porušené   moje   práva   na   spravodlivý   súd   bola skutočnosť, že súd prihliadal na charakter a závažnosť tr. činu, čo nemá oporu v zákone, ktorý presne vymedzuje podmienky na podmienečné prepustenie...

Pred skončením ver. zasadnutia som žiadal o vydanie zápisnice z ver. zasadnutia. Toto   mi   však   sudkyňa   odmietla   vydať.   Podal   som   preto   opakovane   písomnú   žiadosť o zaslanie zápisnice (v prílohe), avšak ani na túto žiadosť mi zápisnica zaslaná nebola. Domnievam sa, že aj týmto prístupom súdu boli porušené moje práva na spravodlivý súd. Krajský súd v Trnave na neverejnom zasadnutí dňa 24.01.2012 odignoroval moje písomné vyhotovenie sťažnosti proti uzneseniu a moju sťažnosť ako bezdôvodnú zamietol.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach, zrušil   namietané   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom z dôvodu, že je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá žiadny príjem.

Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uviedol:„Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život... Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.... Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného neboli splnené   podmienky   podmienečného   prepustenia   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   §   66 ods. 1   Trestného   zákona,   a   to   vzhľadom   na   nepriaznivú   resocializačnú   prognózu odsúdeného. Odsúdený bol už vo výkone trestu odňatia slobody a mal teda v minulosti možnosť   viackrát   preukázať,   že   výkon   trestu   splní   svoj   účel   a   viac   sa   do   rozporu   so zákonom nedostane, avšak sa dopustil opakovane spáchania skutkov kvalifikovaných ako trestné činy, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Je dôležité tiež poukázať na skutočnosť, že u odsúdeného ani alternatívny trest vo forme podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody nesplnil svoj účel a odsúdený sa opakovane dopustil ďalšej trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Vzhľadom na spáchanú trestnú činnosť má súd za to, že náprava páchateľa a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas jeho   pobytu   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   pričom   podmienečným   prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Bolo prihliadnuté tiež na závažnosť a charakter spáchanej trestnej činnosti a v zmysle odpisu Registra trestov na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že výkon trestu odňatia slobody má na odsúdeného kladný vplyv v   tom   smere,   že   na   slobode   bude   viesť   riadny   život,   nakoľko   sa   jedná   o   špeciálneho recidivistu. Skutočnosť, že odsúdený si počas výkonu trestu odňatia slobody aktívne vytvára podmienky   na   získavanie   disciplinárnych   odmien   vzhľadom   na   to,   že   je   vo   vynútenom prostredí, kde je obmedzená jeho osobná sloboda, sama osebe nepredstavuje dôvod, na základe ktorého by mal súd rozhodnúť o podmienečnom prepustení odsúdeného. Zmysel podmienečného prepustenia nespočíva len vtom, že odsúdený bude za dobré správanie, resp.   za   vzorné   plnenie   si   pracovných   povinností   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody automaticky prepustený na slobodu po splnení formálnej podmienky stanovenej zákonom (určenej   doby   vykonania   trestu),   bez   zreteľa   k   účelu   trestu.   Podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac sa nedostane do rozporu so zákonom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   zaručených   čl.   46 ods. 1   a čl.   50   ods.   2   ústavy   a   práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   a 2   dohovoru   postupom a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   PP   163/2011   z 15.   decembra   2011   a postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   3/2012   z 24.   januára   2012   v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie na slobodu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj rozhodnutia   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   PP 163/2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Uvedené platí   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   okresný   súd   mu   nedoručil   zápisnicu z verejného zasadnutia konaného 15. decembra 2011 aj napriek tomu, že o ňu písomne požiadal.   V súvislosti   s touto   námietkou   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   obsahu   sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ túto skutočnosť v konaní pred krajským súdom namietal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   3/2012 z 24. januára 2012

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

2.1   V súvislosti   s postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľ   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd „odignoroval“ ním uvádzané dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 a sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).

Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 PP 163/2011 z 15. decembra 2011 odôvodnil takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. zamietol žiadosť odsúdeného M. N. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.... Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený. V písomných dôvodoch   rozsiahlej   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   splnil   podmienky   pre   podmienečné prepustenie   z   výkonu   trestu,   pretože   svojim   správaním   preukázal   polepšenie,   a   vytkol okresnému súdu, že bral do úvahy aj odsúdenia, ktorých sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol.   Žiadal   preto,   aby   krajský   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   a   prepustil   ho podmienečne z výkonu trestu odňatia slobody, pričom priložil aj potvrdenie od firmy K. K. – F. zo dňa 8.12.2011, ktorý potvrdzuje, že ho môže zamestnať....

Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu a v podrobnostiach naň poukazuje. Treba zvýrazniť napriek dobrému hodnoteniu počas doterajšieho výkonu trestu, že u odsúdeného nemožno očakávať, že v prípade jeho podmienečného prepustenia z výkonu trestu na slobodu by viedol riadny život. Tak, ako na to poukázal už okresný súd, že zmysel podmienečného prepustenia nespočíva len v tom, že odsúdený bude za dobré správanie a plnenie si povinností počas výkonu trestu automaticky prepustený na slobodu. Podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   má   význam   len   vtedy,   ak   je odôvodnený predpoklad, že odsúdený na slobode bude viesť riadny život.

Takýto   predpoklad   u   odsúdeného   splnení   nie   je,   keďže   odsúdený   sa   do   rozporu so zákonom nedostal po prvýkrát, v minulosti mal možnosť preukázať, že aj hrozba trestom postačí   na   jeho   nápravu,   a   do   rozporu   so   zákonom   sa   viac   nedostane,   túto   možnosť nevyužil, a v čase plynutia skúšobnej doby bol u neho nariadený výkon trestu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že tento trest bol následne v súvislosti s ukladaním súhrnného trestu zrušený.

Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, že súd I. stupňa nemal prihliadať na tresty v tých prípadoch, kde sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že fikcia neodsúdenia u neho platí len v jednom prípade, a to vo veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 61 T/10/91, na ktorú okresný súd ani neprihliadal.

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom smere, zamietol sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú.“

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu nadväzujúceho na dôvody uznesenia okresného súdu (na ktoré krajský súd v podrobnostiach poukázal) je zrejmé, že súdy konajúce o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody túto zamietli z dôvodu nesplnenia jednej z materiálnych podmienok   podmienečného   prepustenia   podľa   §   66   ods.   1   Trestného   zákona,   teda   že od sťažovateľa nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. K tomuto záveru konajúce súdy dospeli na základe nepriaznivej resocializačnej prognózy odsúdeného, ktorý vzhľadom na odpis z registra trestov má sklony k opakovanému páchaniu trestnej činnosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými   v jeho   sťažnosti) zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že nie   je   potrebné,   aby   odôvodnenia   rozhodnutí všeobecných súdov dávali odpoveď na každú námietku uvedenú v sťažnostiach, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   uznesenie   krajského   súdu   obsahuje konkrétne a dostatočné dôvody, pre ktoré bolo potrebné posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú   a túto   zamietnuť. V každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Keďže sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského súdu sa nejaví ako arbitrárne,   svojvoľné   či   zjavne   neodôvodnené, a tak   nezlučiteľné   so   základným právom sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a s   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2012 z 24. januára 2012 už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal aj porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, t. j. porušenie zásady prezumpcie neviny, a to v súvislosti s prejednávaním trestného stíhania vedeného proti nemu v inej veci v rámci rozhodovania o jeho podmienečnom prepustení na slobodu.  

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnym   rozhodnutím   alebo   inými   výrokmi   príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti   ktorej   sa   vedie   trestné   konanie,   ešte   predtým,   ako   ju   vyslovil   príslušný   súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras v.   Litva,   §   41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že porušenie   práva   na   prezumpciu   neviny   nemôže   samo   osebe   nastať   takým   postupom všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (obdobne napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS   12/2011).   V   danom   prípade   v rámci   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa o podmienečné   prepustenie   na   slobodu „prokurátorka   na   verejnom   zasadnutí   navrhla žiadosť odsúdeného...   zamietnuť,   nakoľko   nie je splnená podmienka,   že od   odsúdeného možno očakávať, že povedie riadny život, bol už v minulosti opakovane súdne trestaný a to aj   pre   trestný   čin,   pre   ktorý   je   v súčasnosti   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   bol   mu uložený aj podmienečný trest, z ktorého sa neosvedčil a v podstate pre obdobnú trestnú činnosť je voči nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie“. Uvedené vyjadrenia prokurátorky okresnej prokuratúry je potrebné považovať len za súčasť jej argumentácie bez toho, aby tvrdila vinu sťažovateľa vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 1 T 66/2010.   Konajúce   súdy   sa   s časťou   uvedenej   argumentácie   prokurátorky   Okresnej prokuratúry T. nestotožnili, pretože, ako to vyplýva z odôvodnení namietaných rozhodnutí, svoj   záver   o nesplnení   podmienok   podmienečného   prepustenia   na   slobodu   v prípade sťažovateľa neodôvodňovali prebiehajúcim trestným stíhaním sťažovateľa v inej veci, ale opakovanou trestnou činnosťou, za ktorú bol sťažovateľ už právoplatne odsúdený.

V tomto prípade konajúce súdy rozhodovali o žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu,   pričom   nebolo zistené,   aby v   okolnostiach   prípadu   sťažovateľa   konajúce súdy prejudikovali rozhodnutie súdu v inej trestnej veci, resp. aby ich rozhodnutia odrážali názor o vine sťažovateľa, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť aj v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012