znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 85/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 doručená sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Je   potrebné   na   tomto   mieste   uviesť,   že   väzobné   dôvody   na   mojej   strane   sú konštatované dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. a tieto boli založené v dôsledku môjho vzatia do väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 20.2.2010, pričom väzba sa počíta od 16.2.2010.

Zo 16 skutkov, z ktorých som obvinený, sa ma týkajú len 3 a to tie, ktoré sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia pod bodmi 1,2,7. Podrobne v dôvodoch sťažnosti súdu uvádzam, že vykonanie navrhovaných dôkazov prokurátorom sa ma nedotýka a neviem prečo   väzobným   dôvodom   má   byť   na   mojej   strane   znalecký   posudok   vyhotovovaný znaleckou organizáciou a to Výskumným ústavom súdnej optiky, ktorý doposiaľ vyhotovený nebol. O existencii dokazovania takýmto spôsobom som sa dozvedel len z podaného návrhu prokurátorom na predĺženie väzby. Tak isto nemám vedomosť o žiadnych iných znaleckých posudkoch, dokonca v počte 26, ako o tom tvrdí prokurátor, ktoré zatiaľ neboli spracované. Neviem, ako ja sťažovateľ môžem na tieto posudky vplývať spôsobom, aby na mojej strane trvala kolúzna väzba. Tiež na ďalšie trvanie väzby nemôže mať vplyv analýza znaleckých posudkov, teda čas, pokiaľ tieto posudky bude študovať a analyzovať vyšetrovateľ, prípadne dozorový   prokurátor.   O   všetkých   takýchto   veciach   som   sa   dozvedel   až   pri   výsluchu spoluobvinených pri výsluchu dňa 13.12.2010. Uvedené som vytýkal súdu prvého stupňa vo svojom   opravnom   prostriedku,   pretože   v   rozhodnutí   sudcu   pre   prípravné   konanie   som nenašiel   žiadnu   konkretizáciu   dôvodov   trvania   mojej   väzby   z   jednotlivých   väzobných dôvodov tak, ako tieto pozná Trestný poriadok. Súd prvého stupňa rozsiahlo na pätnástich stranách   konštatuje   rôzne   okolnosti   námietok   iných   spoluobvinených   a   všeobecne prikláňajúc   sa   k   argumentácii   prokurátora   hovorí   o   všetkých   obvinených,   že   je   daná dôvodnosť trestného stíhania, ktorá je podložená vykonaným dokazovaním a dôvody väzby zostávajú s výnimkou obvineného K. S. nezmenené, pričom hodnotil len ponuku sľubov, peňažnej   záruky,   či   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   na   nahradenie   väzby, pokiaľ   ide   o   žiadosti   iných   obvinených.   Jednoducho   povedané,   z   prvostupňového rozhodnutia sa ja sťažovateľ nemám ako dozvedieť, prečo trvajú na mojej strane dôvody väzby a to zo všetkých dôvodov, ktoré pozná Trestný poriadok a prečo sa teda voči mojej osobe predlžuje väzba do 31.3.2011.

Podobne je to aj s odvolacím rozhodnutím, kde nenachádzam žiadnu argumentáciu na moje výhrady v tom smere, že rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie nie je vo svojom odôvodnení individualizované v skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodoch väzby. Odvolací súd konštatuje len všeobecne a „skupinovo“, že sme boli vzatí do väzby sudcom   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu   pracovisko   Banská Bystrica cituje zákonné ustanovenia Trestného poriadku na viac ako dvoch stranách a na strane 5 a 6 tvrdí, že sudca pre prípravné konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne   a jasne   zdôvodnil   na   základe   akých   záverov   trvajú   dôvody   väzby   u   všetkých obžalovaných (stále sme len obvinení v štádiu prípravného konania) v súčasnosti. Zmieňuje sa   o žiadostiach   mojich   spoluobvinených,   cituje   predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe týkajúcich sa nutnosti väzby a naviac konštatuje, že „zo skutočností zadokumentovaných v spise   je   zrejmé,   že   dôkazy,   ktoré   boli   doposiaľ   zadovážené,   nespochybnili   dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.“ Týmto konštatovaním súd rozhodujúci o väzbe sa dostal do pozície, kedy spôsobil pochybnosť o svojom nezaujali. Odvolací súd aj keď vyjadrujúc sa v polohe dôvodného podozrenia hovorí o tom, že malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti v minulosti. Takéto vyjadrenie naznačuje vinu mňa sťažovateľa pred tým, ako o nej bolo v súlade so zákonom rozhodnuté. V tomto smere poukazujem na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. PL US 12/98, v ktorom „Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má širší dosah. Okrem iného vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte pred tým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“.

Ku dňu podania tejto sťažnosti trvá väzba na mojej strane takmer rok. Rozhodne nemožno považovať túto situáciu a trvanie väzby, ktorá trvá takmer rok, za počiatočné štádium vyšetrovania i trvania väzby, a to ani s akoukoľvek potrebou a prihliadnutím na rozsah   vyšetrovanej   veci   a   potrebu   vykonávania   ďalších   úkonov.   Napokon   NS   SR v Uznesení 4Tost 24/2010 na str. 7 štvrtý odstavec konštatuje a prikláňa sa k názoru sudcu pre prípravné konanie, že orgány činné v trestnom konaní budú musieť pri vyhodnocovaní zákonných dôkazov postupovať urýchlene, čo sudca pre prípravné konanie vyjadril tým, že predĺžil lehotu trvania väzby nie o šesť mesiacov, ako navrhol prokurátor, ale na dobu podstatne kratšiu, do 31.12.2010. Týmto konštatovaním sudca pre prípravné konanie, s čím sa stotožnil aj odvolací súd, vyjadril pochybnosti o tom, či orgány činné v trestnom konaní postupujú pri vyhodnocovaní získaných dôkazov urýchlene, ako sa to vo väzobných veciach vyžaduje.

... NS SR sa uspokojil s tým, že súd prvého stupňa nedostatočne špecifikoval dôvod väzby voči mne, ba dokonca sa stotožnil s opakovaním odôvodnenia väzby vo viacerých predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach a prakticky potvrdil taký spôsob rozhodovania o väzbe, aký zvolil sudca pre prípravné konanie, keď väzobné dôvody konštatuje na spôsob kolektívneho   posúdenia   dôvodov   väzby.   V   druhom   rade   došlo   k   porušeniu   prezumpcie neviny   vo   vzťahu k spravodlivosti   trestného   konania   a   v tejto   nadväznosti   k porušeniu mojich ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1/   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   20.122010 1Tost 47/2010   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1, 2.

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Tost 47/2010 zo dňa 20.12.2010.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. J. trovy konania v sume 240,26 Eur, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika a ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neupravuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s čl. 5 ods. 1, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo prepustený   počas   konania. Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou,   že   sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade s konaním   ustanoveným   zákonom“   a   každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 30. marca 1997, § 43).

Základná námietka   sťažovateľa spočívala   v tvrdení   o   porušení zákona najvyšším súdom, pretože ho nedôvodne ponechal vo väzbe.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:„V prvom   rade   je   potrebné   konštatovať,   že   sudca   pre   prípravné   konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov trvajú   dôvody   väzby   u všetkých   obžalovaných   v súčasnosti.   Predmetné   rozhodnutie korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali....

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej veci,   a   to   z   hľadísk   záverov   o   nutnosti   väzby   obvinených.   Jedná   sa   o   uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. februára 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca   2010,   sp.   zn.   6   Tost   7/2010,   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. 1 Tost 29/2010, uznesenia   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica, zo 16. augusta   2010   a   20.   augusta   2010,   sp.   zn.   Tp   17/2010,   v   spojení   s   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2010, sp. zn. 4 Tost 24/2010, uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica, z 13. októbra 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa   26.   októbra   2010,   sp.   zn.   2   Tost   30/2010,   a   napokon   uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, z 10. novembra 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. decembra 2010, sp. zn. 1 Tost 44/2010.

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ zadovážené

, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania a pre hrozbu vysokých trestov sa môžu stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá.

Čo sa týka dôvodnosti väzby, tak najvyšší súd poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia. Aj v tomto štádiu trestného konania sú u obvinených dané dôvody väzby podľa § 71 ods.   1 písm.   a/, písm.   b/ (s výnimkou obvineného K. S.,   u ktorého došlo k zmene dôvodov väzby), písm. c/ Tr. por. a rovnako neprichádza do úvahy ani ich prepustenie na slobodu s použitím inštitútov písomného sľubu, peňažnej záruky, resp. dohľadu probačného a mediačného úradníka.“

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie,   ktoré   by   malo   nahradiť   dokazovanie   nevykonané   všeobecnými   súdmi. Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby, ako aj jej dôvodov,   prináleží predovšetkým   všeobecným súdom.   Za   tým účelom   im   patrí   skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených   v   týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností uvedených v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu za dostatočné zdôvodnené. Ten sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti rozsudku   špecializovaného   súdu,   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody,   prečo   bolo potrebné napadnuté rozhodnutie akceptovať v plnom   rozsahu. Jeho závery preto neboli neodôvodnené alebo zjavne arbitrárne. Vzhľadom na uvedené samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť   k   záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). K ich porušeniu rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011