znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 85/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoE 26/2007-23 z 31. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č. k.   3 CoE   26/2007-23   z   31.   augusta   2007   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 26/2007 zo dňa 31. 8. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 26/2007 zo dňa 31. 8. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach (pokračovať) v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti ústavnému súdu a z pripojeného spisu vyplynulo, že sťažovateľ ako súdny exekútor 6. novembra 2006 podal na Okresnom súde Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie. Vo svojom   podnete   uviedol,   že   na   povinného   bol   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 4 K 208/99-21   z 22.   septembra   2004,   teda   v priebehu   exekúcie,   zamietnutý   návrh   na vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok   jeho   majetku   a 11.   februára   2005   bol   povinný vymazaný z obchodného registra, a keďže na neexistujúci subjekt nemožno exekúciu viesť, treba exekúciu zastaviť.

Súčasne   sťažovateľ   v tomto   podaní   okresnému   súdu   navrhol,   aby   zaviazal oprávneného nahradiť trovy súdneho exekútora. Náhradu vyčíslil spolu sumou 2 312 Sk, ktorá   pozostávala   z náhrady   hotových   výdavkov   za   poštovné,   za   použitie   motorového vozidla, za bežný kancelársky materiál celkovo v sume 486 Sk, z náhrady za stratu času v sume   160   Sk,   z odmeny   súdneho   exekútora   určenej   podľa   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu, a to za zaevidovanie návrhu na vykonanie exekúcie 27. apríla 1999 v rozsahu 20 min. v hodnote 200 Sk, za vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia 6. mája 1999 v rozsahu 35 min. v hodnote 200 Sk, za vypracovanie zmluvy o vykonaní exekúcie 7. júna 1999 v rozsahu 60 min. v hodnote 200 Sk, za vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie 28. júna 1999 v rozsahu   60 min.   v hodnote 200 Sk,   za   vypracovanie podnetu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a vyčíslenie trov 28. októbra 2006 v rozsahu 60 min. v hodnote 200 Sk a za vypracovanie vrátenia poverenia bez uvedenia dátumu, kedy sa tak stalo, v rozsahu 25 min. v hodnote 200 Sk (teda odmena podľa počtu hodín účelne vynaložených   na   exekúciu   celkovo   1 200   Sk),   ďalej   z paušálnej   odmeny   za   získanie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a doručenie   upovedomenia   o začatí   exekúcie   spolu za 200 Sk a dane z pridanej hodnoty 266 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. Er 1288/1999-13 z 21. decembra 2006 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil uhradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 1 630 Sk do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Výrok svojho rozhodnutia týkajúceho sa náhrady trov súdneho exekútora odôvodnil okresný súd tým, že sťažovateľovi patrí iba suma 1 630 Sk, ktorá pozostáva z náhrady hotových výdavkov vo výške uplatnenej súdnym exekútorom zníženej o 30 Sk za bežný kancelársky materiál, v plnej uplatnenej výške za náhradu za stratu času, ako aj paušálnej sumy za vykonanie dvoch úkonov exekučnej činnosti, tak ako ich uplatnil sťažovateľ,   dane   z pridanej   hodnoty   a zo   sumy   400   Sk   za   celkom   dve   začaté   hodiny exekučnej činnosti.

Odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu v prevyšujúcej časti sťažovateľovi nepriznal okresný súd s odôvodnením, že čo sa týka odmeny za vynaložený čas v súvislosti so spracovaním žiadosti o udelenie poverenia a vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, patrí súdnemu exekútorovi   v tejto súvislosti   iba odmena za príslušný úkon exekučnej činnosti paušálnou sumou, ktorá mu bola aj priznaná, pretože inak by bola táto   činnosť   odmenená   duplicitne,   čo   sa   týka   odmeny   určenej   podľa   počtu   hodín vynaložených   na   zaevidovanie   návrhu,   vypracovanie   vyúčtovania   trov   exekúcie a predloženie   návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   tieto   výkony   nie   sú   výkonom   samotnej exekúcie,   ale   ide   o administratívne   práce.   Odmena   určená   podľa   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu bola preto priznaná sťažovateľovi iba za dve hodiny namiesto sťažovateľom uplatnených 6 hodín, a to v sume 200 Sk za vypracovanie zmluvy o vykonaní exekúcie 7. júna 1999 v rozsahu 60 min. a 200 Sk za vypracovanie vrátenia poverenia bez dátumu v rozsahu 25 min.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie,   ktorým   odvolací   súd   žiadal,   aby   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   uloží oprávnenému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   2 312   Sk,   a priznal   sťažovateľovi aj náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 759 Sk. Svoje odvolanie odôvodnil sťažovateľ tým, že nepovažuje za správny postup daného súdu, keď mu nepriznal odmenu za uplatnených 6 hodín účelne vynaložených na exekúciu. Tieto boli vykonané v rôzne dni a nemožno ich sčítať, pokiaľ ide o začaté hodiny. V právnych predpisoch nemá oporu ani názor   okresného   súdu,   podľa   ktorého   odmenu   za   vynaložený   čas   v súvislosti so spracovaním   žiadosti   o udelenie   poverenia   a vypracovanie   upovedomenia   o začatí exekúcie   nemožno   priznať   z dôvodu,   že   súdnemu   exekútorovi   v tejto   súvislosti   patrí odmena za príslušný úkon exekučnej činnosti paušálnou sumou. Rovnako tak za nesprávny považoval   aj   názor   okresného   súdu,   podľa   ktorého zaevidovanie   návrhu,   vypracovanie vyúčtovania trov exekúcie a predloženie návrhu na zastavenie exekúcie nie je výkonom samotnej exekúcie, ale administratívnymi prácami vykonanými iba v súvislosti s exekučnou činnosťou,   za   ktoré   nemožno   účtovať   odmenu   určenú   podľa   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu. Pokiaľ ide o nepriznanie sumy 30 Sk ako uplatnenej náhrady hotových výdavkov za bežný kancelársky materiál, sťažovateľ v podanom odvolaní uviedol, že tieto náklady vynaložil a nie sú pokryté paušálnou sumou a ani inak.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   3   CoE   26/2007-23 z 31. augusta 2007 tak, že uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, teda pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. októbra 2007.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci nepovažuje za spornú otázku, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli vynaložené účelne, ale to, či možno podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách a náhradách súdnych exekútorov“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecný súd pri výklade tejto normy musí postupovať v súlade so zmyslom a cieľom právnej úpravy. Správny výklad uvedeného ustanovenia je potom   taký,   že   sčítavanie   časov   jednotlivých   úkonov   pri   priznávaní   trov   exekúcie exekútorovi   je v rozpore s ustanoveniami Exekučného   poriadku   aj vyhlášky   o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   rovnaký   názor   zaujal Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   2   Mcdo   16/2005 z 28. apríla 2006, ale aj krajský súd v rozhodnutiach č. k. 5 CoE 74/2006-41 z 30. marca 2007 a sp. zn. 2 CoE 113/2006 z 23. marca 2007. Preto sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, keď spôsob interpretácie aplikovanej právnej normy krajským súdom v jeho veci je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.

Tvrdenie o porušení čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že on ako súdny   exekútor   nie   je   súčasťou   súkromnoprávnych   vzťahov   medzi   oprávneným a povinným,   v dôsledku   čoho   niet   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať   riziká   vznikajúce z týchto   vzťahov.   Ak   vykonával   exekučnú   činnosť   od   podania   návrhu   na   vykonanie exekúcie, patrí mu za ňu podľa právnych predpisov odmena a má i nárok na náhradu svojich hotových výdavkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti,   alebo   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru je nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   záverom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom rozhodnutí. Na adresu napadnutého rozhodnutia sám sťažovateľ uvádza, že nepovažuje za spornú   otázku, či   úkony   uvedené vo vyčíslení   trov   súdneho   exekútora   boli   vynaložené účelne, ale to, či možno podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych   exekútorov   za   počet   hodín   účelne vynaložených   na exekúciu   považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   považuje za   správny   taký   výklad príslušných právnych noriem, podľa ktorého sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie   exekútorovi   je   v rozpore   s ustanoveniami   Exekučného   poriadku   aj   vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   reagujúc   na   obsah   odvolania   sťažovateľa uvádza:

„Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa   v tom   smere, že súdnemu   exekútorovi   s poukazom   na   ust.   §   203   Exekučného   poriadku   patrí   odmena podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky za dve začaté hodiny exekučnej činnosti trovy tak, ako sú vyčíslené súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nie je možné priznanie duplicitných nárokov, a to za vynaložený čas v súvislosti   so   spracovaním   žiadosti,   ako   aj   vypracovanie   upovedomenia,   lebo   za   tieto úkony   súdny   exekútor   dostal   náhradu   podľa   §   14   ods.   1   písm.   b)   vo   forme   paušálnej odmeny 100,-Sk za získanie poverenia a za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie.“

Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti odôvodňuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru tým, že v jeho prípade mu bola priznaná odmena podľa počtu hodín účelne vynaložených   na   exekúciu   nesprávne,   pretože   došlo   k sčítaniu   aj   len   začatých   hodín vynaložených na exekúciu, táto skutočnosť nebola dôvodom nepriznania mu odmeny za spolu 6 hodín vynaložených na exekúciu, resp. v súvislosti s ňou. Ako z obsahu uznesenia okresného súdu č. k. Er 1288/1999-13 z 21. decembra 2006 vyplýva, dôvodom nepriznania odmeny za prevyšujúce hodiny v tomto prípade bola okolnosť, že pokiaľ ide o odmenu za vynaložený čas v súvislosti so spracovaním žiadosti o udelenie poverenia a vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, patrí súdnemu exekútorovi v tejto súvislosti iba odmena za príslušný úkon exekučnej činnosti paušálnou sumou, ktorá mu bola aj priznaná, pretože inak by bola táto činnosť odmenená duplicitne, a pokiaľ ide o odmenu určenú podľa počtu hodín   vynaložených   na   zaevidovanie   návrhu,   vypracovanie   vyúčtovania   trov   exekúcie a predloženie   návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   tieto   výkony   nie   sú   výkonom   samotnej exekúcie, ale ide o administratívne práce. Na druhej strane, ako uvádza sťažovateľ, ani on nepovažuje za spornú otázku, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli vynaložené účelne.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd preto za dostatočné a presvedčivé, ktoré dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky, ktoré namieta sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu   vo   svojom   odvolaní   a súčasne   ich   namieta   i vo   svojej   sťažnosti.   Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne. Sťažnosť je preto v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,   a preto   musela   byť   ústavným   súdom   v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy odmietnutá.

Čo sa týka namietania porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, sťažovateľ túto časť sťažnosti odôvodnil iba tým, že on ako súdny exekútor nie je súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným, v dôsledku čoho niet dôvodu, pre   ktorý   by   mal znášať riziká   z týchto   vzťahov   vznikajúce,   a   ak vykonával   exekučnú činnosť   od   podania   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   patrí   mu   za   ňu   podľa   právnych predpisov odmena a má aj nárok na náhradu svojich hotových výdavkov. V tejto časti svoju sťažnosť neodôvodnil teda žiadnymi inými argumentami ako tým, že krajský súd neprávne vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou skoršou judikatúrou   (napr. II.   ÚS 78/05)   zastáva názor,   že všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, príp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   nepovažoval   ani   za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu   dôjsť k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008