znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 85/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a jeho základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 3, čl. 36, čl. 46 ods. 1 až 4, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   samosprávneho   kraja,   so   sídlom   v N.,   č. 31/2003 z 10. februára   2003,   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   10   C   44/2003 zo 14. septembra   2004,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   Co   292/2004 z 1. februára   2005   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 7/2006 z 26. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2007 doručená sťažnosť MUDr. M. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   D.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   a   jeho   základných   práv upravených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 36 ods. 3, čl. 36, čl. 46 ods. 1 až 4, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) rozhodnutím   samosprávneho   kraja,   so   sídlom   v N.,   č.   31/2003   z 10. februára   2003, rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10 C   44/2003   zo 14. septembra 2004, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co   292/2004   z 1.   februára   2005   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 7/2006 z 26. októbra 2006.

Sťažovateľ bol s účinnosťou od 11. februára 2003 odvolaný na základe rozhodnutia zastupiteľstva   samosprávneho   kraja   10.   februára   2003   z funkcie   riaditeľa   Nemocnice s poliklinikou v T.. Aj keď mu písomné rozhodnutie o odvolaní z funkcie nebolo doručené, domáhal sa návrhom zo 4. marca 2003 na okresnom súde a neskôr na krajskom súde a aj na najvyššom súde určenia neplatnosti rozhodnutia zastupiteľstva samosprávneho kraja.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 44/2003-82 zo 14. septembra 2004 rozhodol tak, že   určil,   že   odvolanie   sťažovateľa   z označenej   funkcie   je   neplatné   a vo   zvyšku   žalobu zamietol.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 292/2004-107 z 1. februára 2005 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a v ostatnej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   7/2006   z 26.   októbra   2006   dovolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv samosprávnym krajom, okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom. Žiada, aby ústavný súd rozhodol o ich porušení, aby zrušil napadnuté rozhodnutia, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 800 000 Sk a uhradil trovy právneho zastúpenia v sume 28 201 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   alebo   zjavne   neopodstatnené   návrhy   môže   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   70/00, II. ÚS 190/05).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozhodnutím   zastupiteľstva samosprávneho kraja, okresného súdu a krajského súdu

Ústavný súd o porušení základných práv sťažovateľa upravených v čl. 35 ods. 3 prvej vety, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 až 4 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru označenými   orgánmi   verejnej   moci   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   203/05-13 z 25. augusta 2005 tak, že sťažnosť odmietol. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   odmietol   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho ďalších   označených   základných   práv   rozhodnutím   zastupiteľstva   samosprávneho   kraja, okresného súdu a krajského súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu

Ústavný súd uplatňujúc svoju subsidiárnu právomoc odmietol časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 3, čl. 36, pre nedostatok svojej právomoci.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, odmietol ústavný súd v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 59/97) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto ustanovenia súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej činnosti   všetkých   stupňov.   Vzhľadom   na   tieto   znaky   nemôžu   byť   zásadne   priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd taktiež odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože toto ustanovenie neobsahuje úpravu základných práv a slobôd, a preto nemôže byť predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05).

Najvyšší súd zamietnutie dovolania odôvodnil takto: «Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že dovolanie podal účastník   konania   (§   240   ods.   1   OSP)   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto mimoriadnym opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania   (§   243a   ods.   1   OSP)   preskúmal   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu v dovolaním napadnutej časti podľa § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Z   ustanovenia   §   242   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   dovolací   súd   je   viazaný   rozsahom dovolania   a   dovolacím   dôvodom,   vrátane   jeho   vecného   (obsahového)   vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 OSP a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.

Nesprávne právne posúdenie, ktorý dovolací dôvod navrhovateľ uplatňuje v dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c) OSP), môže spočívať v tom, že odvolací súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že inak správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, pripadne na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal určenia neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa nemocnice s poliklinikou II. typu (ďalej „NsP“), do ktorej bol menovaný predchádzajúcim zriaďovateľom Ministerstvom zdravotníctva SR dňom 23. 2. 1999. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie v zmeňujúcej časti na právnom názore, že zastupiteľstvo samosprávneho kraja bolo oprávnené podľa § 11 ods. 2 písm. g) zák. č. 302/2001 Z. z. rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa NsP, ku ktorej zriaďovateľská pôsobnosť z Ministerstva zdravotníctva SR prešla s účinnosťou od 1. 1. 2003 v   zmysle   zák.   č.   416/2001   Z.   z.,   čl.   XIX,   bod   2   na   vyšší   územný   celok,   ktorým   je samosprávny kraj.

Dovolací súd preto v ďalšom skúmal vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného navrhovateľom vrátane jeho obsahového vymedzenia a dospel k záveru, že obsah dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti.

Zo skutkového stavu bolo zistené, že navrhovateľ bol do funkcie riaditeľa Nemocnice s   poliklinikou   so   sídlom   v T.   menovaný   podľa   §   65   Zákonníka   práce   č. 65/1965   Zb. ministrom   zdravotníctva   dňom   23. 2. 1999.   Dňa   1. 4. 2002   nadobudol   účinnosť zák. č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe a navrhovateľ po splnení predpokladov stanovených v § 2 ods. 1 písm. a) až e), § 5 stal sa zamestnancom vo verejnej službe podľa tohto zákona (§   54)   a   naďalej   vykonával   funkciu   riaditeľa   Nemocnice   s   poliklinikou   v T..   V zmysle čl. XIX, bodu 2 zák. č. 416/2001 Z. z o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej samosprávy na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých iných zákonov účinnosťou   zákona,   t.   j.   1.   1.   2003   (čl.   XXII   zákona)   prešla   zriaďovateľská   pôsobnosť Ministerstva   zdravotníctva   SR   na   obce   alebo   samosprávne   kraje   a   zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia - nemocnice s poliklinikou II. typu, kde navrhovateľ vykonával funkciu riaditeľa, sa stal príslušný samosprávny kraj.

Zastupiteľstvo na svojom zasadnutí dňa 10. 2. 2003 uznesením č. 31/2003 v súlade s rokovacím poriadkom rozhodlo o odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa nemocnice ku dňu   11. 2. 2003.   Na   základe   tohto   rozhodnutia   predseda   samosprávneho   kraja   ako štatutárny orgán odporcu listom z 10. 2. 2003 navrhovateľovi oznámil, že dňom 11. 2. 2003 bol zastupiteľstvom z funkcie riaditeľa nemocnice odvolaný s tým, že jeho pracovný pomer zostáva   zachovaný.   Oznámenie   bolo   zaslané   navrhovateľovi   poštou   z   dôvodu, že navrhovateľ bol dlhodobo práceneschopný (od 28. 1. 2003 do 10. 2. 2004). Účinky jeho doručenia nastali v zmysle § 38 ods. 4 ZP dňom vrátenia písomnosti odporcovi, keďže navrhovateľ písomnosť neprevzal.

Podľa zák. č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení účinnom do 31. 12. 2003 („ďalej len zákon o samosprávnych krajoch“) vyšším územným celkom je samosprávny kraj, ktorého orgánmi sú zastupiteľstvo a predseda samosprávneho kraja (§ 1, § 2 zákona). Podľa § 11 ods. 2 zákona o samosprávnych krajoch je zastupiteľstvo (ako zbor zložený z poslancov samosprávneho kraja) oprávnené rozhodovať o základných otázkach samosprávneho kraja najmä uvedených pod písm. a) až o) tohto ustanovenia. Podľa § 11 písm.   g)   zákona   o   samosprávnych   krajoch   zriaďuje,   zakladá   a   zrušuje   a   kontroluje právnické osoby samosprávneho kraja a vymenúva a odvoláva ich vedúcich (riaditeľov), ak osobitný zákon neustanovuje inak, ako aj schvaľuje majetkovú účasť samosprávneho kraja v právnickej   osobe.   Nariadenia   a uznesenia   zastupiteľstva   podpisuje   predseda samosprávneho   kraja   najneskôr   do   3   dní   od ich   schválenia   (§   11   ods.   9   zákona o samosprávnych krajoch), ktorý je štatutárnym orgánom, a zastupuje samosprávny kraj navonok. V majetkovoprávnych vzťahoch, pracovnoprávnych vzťahoch a iných vzťahoch je štatutárnym   orgánom,   rozhoduje   aj   o veciach,   v ktorých   zákon   zveruje   samosprávnemu kraju rozhodovania o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb (§ 16 ods. 3 zákona o samosprávnych krajoch).

Vzhľadom k tomu, že pracovnoprávny vzťah navrhovateľa bol upravený zákonom č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe a tento zákon a ani Zákonník práce, ktorý má vo vzťahu k uvedenému zákonu subsidiárnu pôsobnosť (§ 1 ods. 5 zákona o verejnej službe, § 3 ods. 1 Zákonníka práce), neupravujú menovanie a odvolávanie vedúcich zamestnancov (u ktorých je   voľba   a   menovanie   predpokladom   na   výkonu   funkcie   štatutárneho   orgánu   podľa osobitného predpisu), správne odporca postupoval pri jeho odvolaní z funkcie riaditeľa podľa tohto osobitného predpisu, ktorým je zákon o samosprávnych krajoch. So zreteľom na uvedené   dovolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   odvolacieho   súdu,   že   zastupiteľstvo samosprávneho krája ako kolektívny orgán zriaďovateľa s rozhodovacou právomocou bolo kompetentné   rozhodnúť   podľa   §   11   ods.   2   písm.   g)   zákona   o   samosprávnych   krajoch o odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa nemocnice s poliklinikou II. typu.

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   rozhodnutie   zastupiteľstva   ako   oprávneného kolektívneho   orgánu   zriaďovateľa   rozhodovať   o   vymenovaní   fyzickej   osoby   do   určitej funkcie alebo o jej odvolaní z tejto funkcie (ako predpokladu pre výkon funkcie štatutárneho orgánu),   je   vo   všeobecnosti   právnou   skutočnosťou,   ktorej   právnym   následkom   je vymenovanie alebo odvolanie. Právny následok tejto právnej skutočnosti nemôže byť platný alebo neplatný, môže len nastať (ak ho rozhodnutie oprávneného subjektu vyvolalo) alebo nenastať (ak ho rozhodnutie oprávneného subjektu nevyvolalo). Z tohto dôvodu sa nemožno domáhať   určenia   neplatnosti   právneho   následku.   V   zmysle   uvedeného   odvolanie navrhovateľa   z   funkcie   riaditeľa   nemocnice   je   právnym   následkom   rozhodnutia zastupiteľstva.   Z   týchto   dôvodov   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   právne   posúdenie odvolacieho súdu, na ktorom založil zmeňujúci výrok napadnutého rozsudku vo veci samej, je správne.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie navrhovateľa bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Keďže dovolací súd nezistil ani vady konania podľa § 237 OSP, ani iné (v § 237 OSP) neuvedené vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok dovolateľa rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou OSP).»

Z obsahu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv nemožno vyvodiť záver o tom, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Podľa názoru ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   znaky   arbitrárnosti   ani svojvoľnosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na prácu, základného práva   na   spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky   a ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ani základného práva na súdnu ochranu   a práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007