znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 85/03-32

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., PhD., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F.,   so   sídlom   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva upraveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a následným vyjadrením Národného bezpečnostného úradu vedeného pod číslom KÚ – 28/2002 z 9. januára 2002 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Sž   75/02 a následným rozsudkom č. k. 7 Sž 75/02 z 26. septembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   S.   PhD.   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   základného   práva upraveného v čl. 35 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

a) postupom a následným vyjadrením Národného bezpečnostného úradu vedeného pod   číslom   KÚ-28/2002   z 9.   januára   2002,   o d   m   i e   t   a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

b) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Sž 75/02 a následným   rozsudkom sp. zn. 7 Sž 75/02 z 26. septembra 2002, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2002 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   PhD.,   bytom   (ďalej   len   „sťažovateľ“)  ,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   F.,   so   sídlom   Advokátska   kancelária,   B.   označená   ako   „Ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd ustanovených v čl. 46 ods. 2 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv konaním (postupom)   a následným   rozhodnutím   Národného   bezpečnostného   úradu,   ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).  

V   nadväznosti   na   namietané   porušenie   svojich   základných   práv   poukazuje sťažovateľ aj na postup Policajného zboru, resp. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorý nadväzoval na namietané rozhodnutie (vyjadrenie) Národného   bezpečnostného   úradu   vydané   podľa   zákona   č.   241/2001   Z.   z.   o ochrane utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 241/2001 Z. z.“), na základe ktorého bol sťažovateľ označený za osobu, ktorá nespĺňa predpoklady pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Postup   Policajného   zboru   vyústil   do   spracovania   služobného hodnotenia a personálneho rozkazu   prvého   viceprezidenta   Policajného   zboru,   ktorým   bol   sťažovateľ   odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu finančnej polície Policajného zboru a prevedený na Akadémiu Policajného   zboru   do   funkcie   vysokoškolský   učiteľ   II.   stupňa.   Sťažovateľ   ale   vo svojej sťažnosti ani v jej doplnkoch neoznačuje Policajný zbor ani ministerstvo vnútra za odporcov. Z obsahu sťažnosti a jej doplnkov vyplýva, že sťažovateľ označuje za odporcov, ktorých konaním a následnými rozhodnutiami došlo podľa jeho tvrdenia k porušeniu jeho základných práv, Národný bezpečnostný úrad a najvyšší súd.

Keďže   sťažnosť   v predloženom   znení   neobsahovala   všetky   náležitosti   predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby doplnil   svoju   sťažnosť.   Sťažovateľ   doplnil   v súlade   s výzvou   ústavného   súdu   svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 4. júna 2002.

Keďže súčasťou sťažnosti boli aj prílohy, z ktorých vyplývalo, že sťažovateľ sa domáha ochrany   svojich   práv   aj   prostredníctvom   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vyzval sťažovateľa,   aby   mu   poskytol   informácie   o výsledku   konaní   pred   všeobecnými   súdmi. Sťažovateľ   poskytol   ústavnému   súdu   požadované   informácie   v podaní   doručenom ústavnému súdu 25. novembra 2002. Z informácie vyplýva, že sťažovateľ uplatnil svoje práva na všeobecných súdoch dvoma žalobami:

1. žalobou na preskúmanie záverov a zákonnosti Národného bezpečnostného úradu pri vykonávaní bezpečnostnej previerky podanou na Krajský súd Bratislava,   vedenou pod sp. zn. 19 S 30/02 (ďalej len „žaloba proti NBÚ“);

2. žalobou   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ministerstva vnútra, číslo KM-65/PK-2002, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti služobnému hodnoteniu, podanou na najvyšší súd a vedenou pod sp. zn. 6 Sž 52/02 (ďalej len „žaloba proti ministerstvu“).

Následne sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2002 doplnil svoju sťažnosť a poskytol ústavnému súdu podrobnejšie informácie o priebehu konaní pred najvyšším súdom vrátane kópie rozsudku najvyššieho súdu vo veci žaloby sťažovateľa proti NBÚ. Z rozsudku vyplýva, že žaloba proti NBÚ bola postúpená Krajským súdom Bratislava najvyššiemu súdu uznesením č. k. 19 S 30/02-25 ako vecne príslušnému súdu. Najvyšší súd o žalobe rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 7 Sž 75/02 z 26.   septembra   2002,   ktorým   žalobu zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podľa   §   250j   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku v znení platnom a účinnom v čase vydania rozsudku nebol prípustný opravný prostriedok s výnimkou mimoriadneho dovolania.

Vo veci žaloby proti ministerstvu vnútra rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 52/02   z 30.   januára   2003,   ktorým   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   je   prípustné odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil.   Tieto   informácie   ústavný   súd   zistil   z podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 10. apríla 2003.

Keďže ústavný súd zistil rozpor medzi návrhom sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu   (ďalej   len   „petit“)   vo   veci   jeho   sťažnosti   obsiahnutým   v podaní   doručenom ústavnému   súdu   3.   apríla   2002   a jeho   doplnením   obsiahnutý   v podaní   doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2002, ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby upresnil petit. Sťažovateľ upresnil petit v podaní doručenom ústavnému súdu 14. februára 2003.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 a § 56 zákona o ústavnom súde tento nález: „1. Základné práva plk. Ing. J. S. PhD. upravené v čl. 48 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a následným vyjadrením Národného bezpečnostného úradu vedeného pod číslom KÚ – 28/2002 z 29. januára 2002, postupom a následným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Sž 75/02 z 26. septembra 2002 porušené boli.   2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje vyjadrenie Národného bezpečnostného úradu KÚ – 28/2002 z 29. januára 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Sž 75/02 z 26. septembra 2002 a   p r i k a z u j e   Národnému bezpečnostnému úradu a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby obnovili stav pred porušením základných práv plk. Ing. J. S. PhD.   3. Priznáva   plk. Ing. J. S. PhD. finančné zadosťučinenie vo výške 5 miliónov Sk a prikazuje   Národnému bezpečnostnému úradu a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uhradiť ho v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.   4.   Priznáva   plk.   Ing.   J.   S.   PhD.   náhradu   trov   konania,   vrátane   trov   právneho zastupovania   a prikazuje   Národnému   bezpečnostnému   úradu   a Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky uhradiť ich do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Zároveň si sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 14. februára 2003 vyhradil právo doplniť petit po doručení rozsudku najvyššieho súdu vo veci žaloby na ministerstvo vnútra.II.

Podľa § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či obsahuje náležitosti predpísané zákonom, a zároveň zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná vtedy, ak o ochrane základných   práv alebo slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   ústavných   práv,   ktorých   porušenie   namieta sťažovateľ   vo   vzťahu   k Národnému   bezpečnostnému   úradu,   rozhodujú   všeobecné   súdy (§ 26   ods.   4   zákona   č.   241/2001   Z.   z.).   Preto   vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   nie   je v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   postup   a následné   vyjadrenie   Národného bezpečnostného úradu vedené pod číslom KÚ-28/2002 z 9. januára 2002. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Pri predbežnom preskúmaní druhej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 35 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sž 75/02 a následným rozsudkom   č.   k.   7   Sž   75/02   z 26.   septembra   2002,   ktorý   právny   zástupca   sťažovateľa prevzal 14. októbra 2002, ústavný súd dospel k týmto záverom:

a) Podľa čl. 35 ods.1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň,   ako aj právo   podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť.   Právo   na   slobodnú voľbu   povolania   však   nezakladá   nárok   na   vykonávanie   konkrétnej   verejnej   funkcie (II. ÚS 9/93).   Podľa   odseku   2   cit.   ustanovenia   zákon   môže   ustanoviť   podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Takýmto   zákonom je zákon č. 241/2001 Z. z. Tento zákon viaže výkon určitých povolaní a činností na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre určité skupiny osôb (aj oprávnené osoby   v služobnom   pomere)   za   zákonom   ustanovených   podmienok   (predpokladov). Nesplnenie zákonom ustanovených podmienok (predpokladov) alebo zánik splnenia týchto podmienok   (predpokladov)   znamená   zánik   tohto   oprávnenia,   čo   je   prekážkou   na vykonávanie určitej činnosti alebo funkcie, avšak nemôže byť považované za porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Preto vzhľadom na vyššie uvedené podľa názoru ústavného súdu v takomto prípade nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na slobodnú voľbu povolania upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd považuje túto časť sťažnosti sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

b) Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to práva každého na to,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. K porušeniu tohto základného práva malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že najvyšší súd nedal možnosť navrhovateľovi ani jeho advokátovi vyjadriť sa k predkladaným dôkazom zo strany Národného bezpečnostného úradu, čo v rozsudku najvyšší súd odôvodňuje vysokým stupňom   utajenia   príslušných   materiálov.   Sťažovateľovi   aj   jeho   obhajobe   bolo   podľa tvrdenia sťažovateľa odopreté základné právo konania pred súdom, a to oboznámenie sa s dôkazmi   odporcu   (Národného bezpečnostného úradu) nahliadnutím   do   spisu,   a tým   sa slobodne vyjadriť ku všetkým dôkazom na samotnom pojednávaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy je právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, t. j. namietať porušenie tohto základného práva   prichádza   do   úvahy   podľa   názoru   ústavného   len   v tých   prípadoch,   ak   ide o vykonávanie dôkazov tým súdom, ktorý sa porušenia vyššie uvedeného základného práva mal dopustiť. V danom prípade sa mal dopustiť porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom najvyšší súd. Z rozsudku najvyššieho súdu 7 Sž 75/02 z 26. septembra 2002 však vyplynulo, že najvyšší súd dokazovanie nevykonával („z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd konštatoval, že vyjadrenie žalovaného bolo   v súlade   so   zisteným   skutkovým   stavom   a že   žalobca   nespĺňa   podmienky   osoby bezpečne spoľahlivej“). Je teda zrejmé, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, tak ako to umožňuje § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd nezistil svojvoľný a arbitrárny postup ani pri uplatňovaní ďalších ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku) vo veci sp. zn. 7 Sž 75/02.

Vzhľadom na vyššie uvedené túto časť sťažnosti sťažovateľa považoval za zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   súčasťou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nie   je   rozhodovanie   podľa čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003