znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 85/02-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí   12. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla o sťažnosti Ing. L. S., bytom J., zastúpeného advokátom JUDr. K. B., N., vo veci porušenia jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 80/01 takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. L. S. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 80/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. L. S.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

3. Účastníkom   n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. januára 2002   doručené   podanie   Ing.   L.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   J.,   zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   uviedol: „Š.   B.   a V.   B.,   obaja bytom v N.   H.,   sa žalobou proti žalovaným Ing. L. S. a Mgr. M. S. podanou na Okresnom súde v Nitre dňa 20. 02. 1996 domáhali, aby súd určil, že obaja sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Nitrianske Hrnčiarovce, parcelné číslo 317/12 – orná pôda vo výmere 1749 m2.

Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod č. 18 C 50/96 rozhodol rozsudkom zo dňa 27.   02.   1998   tak,   že   žalobe   vyhovel   a žalovaným   uložil,   aby   zaplatili   žalobcom   trovy konania vo výške 10.910 Sk.

Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalovaní Ing. L. S. a Mgr. M. S. Krajský súd v Nitre rozsudok prvého stupňa rozsudkom zo dňa 9. 3. 1999, č. k. 7 Co 341/98- 219   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a rozhodol   o náhrade   trov   prvostupňového a odvolacieho konania.

Žalobcovia podali proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie ako tzv. blanketové   dovolanie,   ktoré   neskôr   doplnili.   Na   základe   podaného   dovolania   sa   vecou zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd považoval uvedené dovolanie za podané dňa 23. 08. 1999 – teda včas, pričom vychádzal len z čestného vyhlásenia zo dňa 17. 07. 2001 s neovereným podpisom bývalého zamestnanca vtedajšieho právneho zástupcu žalobcov, advokátskeho koncipienta Mgr. P. Š.

Bez nariadenia pojednávania dňa 30. 10. 2001 Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozhodol rozsudkom č. k. 3 Cdo 80/01-254 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlási dňa 30. 10. 2001 v tejto veci rozsudok, neboli upovedomení žalovaní ani ich právny zástupca – či už písomne alebo akoukoľvek inou formou.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   domnieva,   že   opísaným   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 3 Cdo 80/01 bolo porušené jeho   právo   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a s čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“). V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že „podľa nálezu ÚS SR, II. ÚS 47/96 č. 16/97 zo dňa 08. 10. 1997 mal sťažovateľa súd predvolať na vyhlásenie rozsudku, čo sa ale nestalo“. Podľa sťažovateľa z označeného nálezu ústavného súdu vyplýva, že keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania, rozsudok sa musí   vždy   vyhlasovať verejne,   čo   predpokladá   aj   povinnosť   súdu   upovedomiť   o tomto konaní účastníkov konania.

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť a aby po preskúmaní veci vydal nasledovné rozhodnutie:

„Právo Ing. L. S., trvale bytom J. na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   14   ods.   1   v časti   III Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   v spojení   s čl. 142   ods.   3 Ústavy SR postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 80/01 bolo porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   10.   2001,   sp.   zn. 3 Cdo 80/01-254 sa zrušuje.“

V doplnení k podaniu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. januára 2002, právny zástupca sťažovateľa ďalej požaduje, aby „rozhodnutím Ústavného súdu SR bolo zároveň vyslovené, že postupom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 80/01-254 bol porušený článok 1 ods. 1 Ústavy SR a článok 48 ods. 2 Ústavy SR“. Pritom za porušené považuje jeho základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   (čl.   48   ods.   2   ústavy) v spojení s jeho právnou istotou, ktorá tvorí súčasť princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Keďže právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. C. doručil 2. apríla 2002 ústavnému súdu   oznámenie   o vypovedaní   splnomocnenia,   ústavný   súd   sťažovateľa   vyzval   na doplnenie   náležitostí   jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   v splnomocnení   z   23.   apríla   2002 doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2002 poveril svojím zastupovaním v konaní pred ústavným súdom v predmetnej veci advokáta JUDr. K. B., N.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 21. mája 2002 a po zistení, že spĺňa náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti namietajúcej porušenie jeho práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy a že nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd   podľa § 29 ods. 6 a § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti, ako aj k vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Rovnakú výzvu na vyjadrenie zaslal aj sťažovateľovi.

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 18. júla 2002 oznámil, že „na ústnom pojednávaní súdu netrváme. Činíme tak z toho dôvodu, že v danom prípade sa jedná   o právne   posúdenie   podanej   sťažnosti,   pričom   skutkové   okolnosti   boli   podrobne uvedené v podanej sťažnosti, resp. v doplnení tejto“.

Predseda   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v odpovedi   doručenej ústavnému súdu 6. augusta 2002 uviedol:

«Ing. L. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podal dňa 21. januára 2002 na Ústavnom súde SR sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal porušenie práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy SR – poukázal aj na nález Vášho súdu pod sp. zn. II ÚS 47/96 – s odôvodnením, že o vyhlásení rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2001, sp. zn. 3 Cdo 80/01 nebol upovedomený.

Už z uvedeného vyplýva sťažovateľovo nerozlišovanie medzi verejným vyhlásením rozsudku   podľa   čl.   142   ods.   3   Ústavy   SR   –   ku   ktorému   nepochybne   došlo   (o   čom predkladáme aj fotokópiu zápisnice o vyhlásení rozsudku z 30. októbra 2001, ako úradnej listiny,   na   ktorú   sa   vzťahuje   fikcia   správnosti,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak)   –   od neupovedomenia sťažovateľa o termíne verejného vyhlásenia rozsudku na Najvyššom súde SR. Najvyšší súd SR v tomto smere vychádza z charakteru mimoriadneho prieskumného konania, ktorým je v našom právnom poriadku dovolanie (§ 236 a nasl. O. s. p.), v ktorom sa   preskúmanie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   deje   bez   nariadeného   verejného pojednávania,   ale   jeho   výsledok   sa   bezprostredne   po   ňom   vyhlási   v pojednávacej miestnosti, prístupnej verejnosti a písomné vyhotovenie rozhodnutia sa v každom prípade doručí účastníkovi konania do vlastných rúk. Takýto postup pripúšťa aj rozhodovacia prax Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu,   ako   je   to   napr.   vo   veciach   Lutter   v. Švajčiarsko alebo Axen v. Spolková republika Nemecko a pod., preto si nemyslíme, že vo veci sťažovateľa bol porušený čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinnosť   Najvyššiemu   súdu   upovedomiť   v dovolacom   konaní   účastníka   o mieste a čase verejného vyhlasovania rozhodnutí (rozsudkov) neukladá žiaden všeobecne záväzný právny predpis (ani Ústava SR, či Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd), preto jej „nerešpektovanie“ nemôže byť zásahom do ľudských práv sťažovateľa.

Odkaz na publikovanú judikatúru Ústavného súdu SR je v tomto smere nenáležitý, lebo v nej išlo o iný druh konania na Najvyššom súde SR (nie dovolacieho) a to konania o žalobách   proti   právoplatným rozhodnutiam správnych   orgánov,   kde   je súdne   konanie jednoinštančné, takže v ňom sa naozaj musia prejaviť všetky atribúty súdnictva, a to aj bez výslovnej právnej úpravy; ale to už necháme na rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Súhlasíme   s upustením   od   ústneho   pojednávania   a navrhujeme   ústavnú   sťažnosť sťažovateľa,   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

Po   zaslaní uvedeného   vyjadrenia   ústavný   súd   listom   z   3.   októbra   2002   požiadal najvyšší súd o doplňujúce vyjadrenie k otázke, aké kroky tento súd urobil „v súvislosti s naplnením   ústavnej a zákonnej požiadavky verejného vyhlásenia   rozsudku Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   októbra   2001   vo   veci   sp.   zn.   3   Cdo   80/01   (vo   vzťahu k možnosti verejnosti dozvedieť sa o vyhlásení rozsudku)“.

Ústavnému súdu bolo 9. októbra 2002 doručené nasledovné vyjadrenie najvyššieho súdu (Sekr 22/02-15):

«Najvyšší súd urobil tieto konkrétne ( postupné) kroky

a) namietanú vec po jej naštudovaní všetkými členmi dovolacieho senátu dal na určený termín pojednávania (neverejného);

b) na tomto pojednávaní sa vec opätovne zreferovala povereným členom senátu;

c) potom predseda senátu po porade s členmi senátu vyhlásil rozsudok a stručne ho odôvodnil.

Toto všetko sa dialo v pojednávacej miestnosti, ktorá je prístupná verejnosti, o čom bola   spísaná   „zápisnica   o vyhlásení   rozsudku   pred   dovolacím   súdom“,   ktorú   ste   mali k dispozícii na nahliadnutie. Sťažovateľ sa pri záujme o svoju vec mohol o tom dozvedieť u vedúcej kancelárie alebo u predsedu senátu, keď vedel, že sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Dovolací súd sa teda domnieva, že pri konečnom opravnom systéme, v ktorom sa v treťom inštančnom stupni (mimoriadnom) posudzuje už len opodstatnenosť dovolania, nie je nutné voliť doslovný výklad „verejného vyhlásenia rozsudku“ len k účastníkom konania, v danom prípade k sťažovateľovi, ktorý mal byť podľa jeho argumentácie o tom výslovne upovedomený,   a že   stačilo,   ak   rozsudok   dovolacieho   súdu   sa   vyhlásil   v pojednávanej miestnosti hoci aj v neprítomnosti sťažovateľa, lebo mu potom bol vyhlásený a písomne vyhotovený rozsudok dovolacieho súdu doručený do vlastných rúk.

Ďalej   sa   domnievame,   že   aj   v zmysle   citovanej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   v Štrasburgu   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   by   sa   malo   dbať   o to,   aby   žiadne rozhodnutia,   teda   ani   rozhodnutia   ÚS   SR   sa   nevynášali   „in   abstracto“,   ale   aby zohľadňovali konkrétny prípad v súvislostiach celého trojinštančného konania a aký to má dopad aj na praktickú stránku účastníkov konania najmä na ich práva. Ich prípadná účasť na verejnom vyhlásení rozsudku totiž absolútne nemôže ovplyvniť jeho vecnú stránku (len si vypočujú výrok rozsudku) a naviac ani trovy spojené s touto účasťou (cestovné, nocľažné, stravné a pod.) nemôžu byť zahrnuté do výrokovej časti o trovách dovolacieho konania, lebo nesmerujú k výdavkom, ktoré sú vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva (viď § 142 ods. 1 O. s. p.), takže na ne nemajú účastníci konania nárok, čo by sa určite nestretlo s pochopením u nich.

Naostatok dodávame, že rovnaká právna prax je aj na ostatných Najvyšších súdoch v Európskej únii, kde tieto rozhodujú ako súdy kasačné, čo sme zistili pri neformálnych stretnutiach   s predsedami,   podpredsedami   a sudcami   Najvyšších   súdov   v ČR,   Rakúsku, Slovinsku, Maďarsku, Poľsku, atď., a preto táto prax – ktorá u nás platí od roku 1918 - by mala zostať zachovaná.

Vzhľadom na to, že opačná prax negatívne ovplyvní (časovo, finančne a pod.) ďalšiu činnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   žiadame,   aby   sme   boli   upovedomení o ústnom pojednávaní, kde mienime predniesť ešte ďalšie prípadné argumenty.»

Na základe výzvy ústavného súdu predseda občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu   listom   doručeným   ústavnému   súdu   14.   novembra   2002   oznámil,   že   zotrváva   na ostatnom písomnom vyjadrení a trvá na ústnom prejednaní veci.

Ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie vo veci na 26. február 2003.

Ústavnému   súdu   bolo   20.   februára   2003   doručené   sťažovateľovo   „Záverečné vyjadrenie v konaní o ústavnej sťažnosti vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 85/02“. V ňom okrem iného uviedol:

«V konaní o ústavnej sťažnosti Ing. L. S. vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 85/02 o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s článkom 1 ods. 1 a s článkom 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel sťažnosti Ing. L. S. a svojim rozhodnutím

1.   podľa   článku   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   vyslovil,   že   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 80/01 bolo porušené právo Ing. L. S. na verejné vyhlásenie rozsudku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s článkom 1 ods. 1 a s článkom 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,

2. podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 80/01-254 zo dňa 30. 10. 2001,

3. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznal Ing. L. S. ako tomu, koho právo bolo porušené, primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk. Za použitia ustanovenia §-u 31a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa §-u 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov zároveň žiadam o priznanie práva na náhradu trov konania, ktoré vyčíslim do troch dní.

...   Jedným   zo   základných   princípov   konania   na   všeobecných   súdoch   Slovenskej republiky   je   princíp   verejnosti   prejednania   veci.   Jedná   sa   o ústavný   princíp,   ktorého vyjadrenie   nachádzame   v článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   jedno   zo základných práv občana, resp. ako jednu z obsahových zložiek práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Verejnosť prejednania veci možno charakterizovať ako prístupnosť prejednávania veci   na   súde   pre   každého   občana,   ktorý   sa   chce   na   ňom   zúčastniť,   pričom   v zákonom stanovených prípadoch môže byť tento prístup zo strany súdu občanovi odopretý.

Avšak aj v prípade kedy dôjde k vylúčeniu verejnosti platí, že rozsudok musí byť vyhlásený verejne vždy.

Čo je obsahom pojmu „verejné vyhlásenie rozsudku“?

V objektívnom   zmysle   tak   ako   to   už   bolo   vyššie   naznačené   možno   verejnosťou vyhlásenia rozsudku nepochybne rozumieť prístupnosť vyhlásenia rozsudku na súde pre každého občana, ktorý sa na tomto chce zúčastniť, t. j. jednak pre občana, ktorého práva a povinnosti   budú   rozhodnutím   súdu   priamo   dotknuté   (účastník   konania),   ako   aj   pre občana,   ktorý   je   iným   spôsobom   zainteresovaný   na   výsledku   konania   alebo   ho   či   už výsledok   konania   alebo   samotná   procedúra   vyhlásenia   rozsudku   jednoducho   zaujíma a chce sa tohto zúčastniť ako poslucháč.

Má však vôbec význam a zmysel hovoriť o verejnosti vyhlásenia rozsudku v prípade keď občan, ktorý sa chce zúčastniť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde, nemá vedomosť o tom kedy a kde sa bude predmetný rozsudok vyhlasovať?

A práve tu pri výklade pojmu „verejné vyhlásenie rozsudku“ vstupuje do hry jeho, nazvime to, subjektívna stránka.

V tomto zmysle následne možno verejnosť vyhlásenia rozsudku charakterizovať ako prístupnosť vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci na súde pre každého občana, ktorý sa na vyhlásení rozsudku chce zúčastniť a má vedomosť o tom, že vyhlásenie rozsudku sa na súde uskutoční.

Je   zrejmé,   že   nie   je   prakticky   uskutočniteľné,   aby   súd,   ktorý   bude   rozsudok vyhlasovať,   o tejto   skutočnosti   osobitne   upovedomoval   každého   občana,   ktorému   právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku prislúcha.

Prečo   potom   je   potrebné   chápať   pojem   verejného   vyhlásenia   rozsudku   aj   v jeho subjektívnom zmysle?

V každej veci prejednávanej na súde totiž existuje skupina občanov, ktorých právne postavenie,   práva   a povinnosti   budú   rozsudkom   súdu   priamo   dotknuté,   resp.   o ktorých právach a povinnostiach sa bude rozsudkom súdu rozhodovať.

Preto   podľa   môjho   názoru   so   subjektívnym   obsahom,   resp.   rozmerom   pojmu „verejné vyhlásenie   rozsudku“ je potrebné sa zaoberať práve v súvislosti s účastníkmi konania   –   osobami,   ktoré   nepochybne   majú   právo   a aj   eminentný   záujem   zúčastniť   sa vyhlásenia rozsudku na súde, pričom toto svoje právo môžu nepochybne využiť len v tom prípade, že o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku majú vedomosť....

Ak súd vyhlasuje rozsudok bez toho, že by o tom boli účastníci konania upovedomení, možno konštatovať, že takéto vyhlásenie rozsudku nie je verejné, resp. týmto spôsobom sa stráca atribút „verejnosti“ vyhlásenia rozsudku.

Nie je pritom podstatné to, že účastník konania alebo jeho právny zástupca svojou účasťou na vyhlásení rozsudku nemôžu ovplyvniť jeho vecnú stránku

Podstatné je to, že

1. účastníci konania a ich zástupcovia majú právo sa vyhlásenia rozsudku zúčastniť, a to z toho dôvodu, aby mohli byť bezprostredne a už v čase vyhlásenia (nie až po doručení písomného vyhotovenia rozsudku) oboznámení jednak s obsahom samotného rozhodnutia štátneho orgánu vykonávajúceho štátnu moc, ktoré rozhodnutie bude mať nepochybne vplyv na   ich   právne   postavenie   a ktoré   bude   určovať,   zakladať,   meniť   alebo   rušiť   ich   práva a povinnosti,   ako   aj   s odôvodnením   (aj   keď   len   stručným)   tohto   rozhodnutia   zo   strany štátneho orgánu, ktorý rozhoduje,

2.   účastníci   konania   a ich   zástupcovia   toto   svoje   právo   môžu   uplatniť   len   v tom prípade ak majú vedomosť o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku....

Podľa   ustanovenia   §-u 243c   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia §-u 92 ods. 1 a 4 a §-u 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa ustanovenia §-u 156 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Aj z citovaných ustanovení základného procesného predpisu pre občiansko-právne konanie je zrejmé, že v dovolacom konaní platí zásada verejného vyhlásenia rozsudku. Inými   slovami   ak   v konaní   na   súde   prvého   stupňa   účastníci   konania   musia   byť upovedomení o termíne a mieste každého pojednávania, resp. sú na každé pojednávanie predvolávaní   (t.   j.   aj   na   pojednávanie   na   ktorom   dôjde   k vyhláseniu   rozsudku) z primeraného   použitia   ustanovení   o konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   v konaní   na dovolacom súde, a to aj v prípade ak dovolací súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania, nemožno   vyvodiť,   že   dovolací   súd   nemusí   účastníkov   konania   upovedomiť   o termíne a mieste vyhlásenia rozsudku. Aj v prípade rozhodovania všeobecného súdu bez nariadenia pojednávania v dovolacom konaní zásada verejného vyhlásenia rozsudku platí.»

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   požadoval   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, ktoré odôvodnil nasledovne:

„Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   je   odôvodnený   tým,   že   jednak   v dôsledku   dlhotrvajúceho dovolacieho konania na Najvyššom súde, v ktorom možno... hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní a v dôsledku postupu Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, keď tento porušil sťažovateľove právo na verejné vyhlásenie rozsudku, sťažovateľ dlhodobo nepožíval stav právnej istoty ohľadne práva, ktoré bolo predmetom dovolacieho konania.

V tomto   prípade   preto   možno   primerané   finančné   zadosťučinenie   chápať   ako zadosťučinenie, resp. satisfakciu za dlhodobo existujúci stav právnej neistoty v právnom postavení sťažovateľa ako vlastníka určitých nehnuteľností, resp. stav dlhodobého možného porušenia a budúceho ohrozenia vlastníckeho práva sťažovateľa“.

Predseda   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sa   faxom   doručeným ústavnému súdu 25. februára 2003 ospravedlnil z neúčasti „na verejnom pojednávaní dňa 26. 2. 2003 o 14. 00 hod. pre neujasnenosť existencie či neexistencie štatutárneho zástupcu NS SR – rokovacím poriadkom, ako podzákonnou normou, zrejme nemožno založiť výkon ústavnej funkcie – ktorý by ma mohol vyslať na služobnú cestu, súhlasíme však s tým, aby ste konali bez našej účasti“.

Okrem toho na základe oboznámenia sa so „záverečným vyjadrením“ sťažovateľa ďalej uviedol:

„1.   Najvyšší   súd   opätovne   odkazuje   na   judikatúru   ESĽP   (ďalej   len   „Súd“) v Štrasburgu, ktorú Ústavný súd isto pozná a v zmysle ktorej právo na „verejné vyhlásenie rozsudku“   pred   dovolacím   súdom   (teda   súdom   tretej   inštancie)   v zmysle   čl.   6   ods.   1 Dohovoru,   znamená   oprávnenie   už   len   na   jeho   doručenie   v písomnej   forme.   Takáto aplikácia   namietaného   porušenia   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   je   v súlade s kritériami vytvorenými v judikatúre Súdu i v judikatúre NS SR od r. 1991, ako aj všetkých najvyšších súdov kontinentálnej Európy (ČR, Rakúska, Grécka, Poľska, Maďarska a pod.). Dokonca možno povedať, že i pôvodná aplikácia ust. § 250f O. s. p. všeobecnými súdmi – na ktorú poukazuje sťažovateľ a odhliadnuc od toho, že išlo o jednoinštančné súdne konanie   v prípadoch,   kde   skutkové   okolnosti   neboli   sporné   a právne   otázky   sa nevyznačovali osobitnou zložitosťou, bola správna a neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobilo ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania (viď prípad Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002, Fredin v. Švédsko z 23. 2. 1994, Fischer v. Rakúsko z 26. 4. 1995 a pod.).

2. Neexistuje kauzálny vzťah medzi tvrdeným porušením uvedeného práva a žiadanou satisfakciou.   Stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   nebol   vytvorený   nedodržaním   práva   na verejné vyhlásenie rozsudku a s prieťahmi v konaní to tiež nemá žiadnu súvislosť.

3. Naostatok nechápeme požiadavku sťažovateľa na zrušenie rozsudku NS SR po tom, čo už bol doručený všetkým účastníkom a čo sa už podľa neho riadi aj okresný súd, kde sa vec po zrušujúcom rozsudku NS v súčasnosti nachádza.“

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   26.   februára   2003,   ktoré   sa   konalo bez   účasti najvyššieho súdu, sťažovateľ zotrval na svojej sťažnosti a na obsahu svojho „záverečného vyjadrenia“ a uviedol, že si nárok na trovy konania uplatní do troch dní.

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   10.   marca   2003   sťažovateľ   zhrnul   svoje stanovisko nasledovne:

„Pridržiavam sa doterajších písomných podaní ako aj ústneho prednesu, pričom poukazujem aj na tú skutočnosť, že ani zo zápisnice o vyhlásení rozsudku pred dovolacím súdom 3 Cdo 80/01 zo dňa 30. 10. 2001 nie je zrejmé, že sa jednalo o verejné vyhlásenie rozsudku.“

II.

Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Cdo 80/01 v súvislosti s jeho právom na verejné vyhlásenie rozsudku z 30. novembra 2001.

Z   odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 30. novembra 2001 vo veci sp. zn. 3 Cdo 80/ 01 vyplynulo:

„Dovolací   súd   po   zistení,   že   dovolanie   bolo   podané   včas   (už   písomným podaním z 23. 8. 1999 ako tzv. blanketové dovolanie), osobami na to oprávnenými (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpenými advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), v podstate spĺňa náležitosti uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p. a opiera sa o možný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. d) O. s. p., sa ďalej zaoberal otázkou jeho opodstatnenosti a dospel k záveru, že dovolanie   je   dôvodné.  ...   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodovaní   ohľadne   posudzovania oprávnenosti   držby   pred   1.   1.   1992,   vychádzal   z iného   a teda   nesprávneho   právneho názoru.

Preto Najvyšší súd bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa ust. § 243b ods. 1 a 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.“

  Z vyjadrení najvyššieho súdu k tejto veci ďalej vyplynulo:

„...Najvyšší   súd   SR   v tomto   smere   vychádza   z charakteru   mimoriadneho prieskumného konania, ktorým je v našom právnom poriadku dovolanie (§ 236 a nasl. O. s. p.), v ktorom sa preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu deje bez nariadeného verejného pojednávania,   ale   jeho   výsledok   sa   bezprostredne   po   ňom   vyhlási   v pojednávacej miestnosti, prístupnej verejnosti a písomné vyhotovenie rozhodnutia sa v každom prípade doručí účastníkovi konania do vlastných rúk.“

O uvedených   skutočnostiach   «bola   spísaná   „zápisnica   o vyhlásení   rozsudku   pred dovolacím   súdom  ...“   Sťažovateľ   sa   pri   záujme   o svoju   vec   mohol   o tom   dozvedieť u vedúcej kancelárie alebo u predsedu senátu, keď vedel, že sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky».

V zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   „Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát“.  

Z čl.   142   ods.   3   ústavy   vyplýva,   že   „Rozsudky   sa   vyhlasujú   v mene   Slovenskej republiky a vždy verejne“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...“

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu „Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého   konania   alebo   jeho   časti,  ...   avšak   každý   rozsudok   vynesený   v trestnej   alebo občianskoprávnej   veci   sa   zverejní, s výnimkou   prípadov,   keď   záujem mladistvých   osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí“.

Ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, ale nie pred ústavou.  

Ustanovenie   čl.   142   ods.   3   ústavy,   ktoré   obsahuje   princíp   verejného   vyhlásenia rozsudku,   má   povahu   ústavného   príkazu   (povinnosti)   pre   všeobecné   súdy   –   pokiaľ rozhodujú vo   forme rozsudku   –   vyhlasovať tieto   rozsudky   vždy   verejne. Pre   nositeľov základných práv a slobôd má tento princíp povahu záruky, že všeobecné súdy ako štátne orgány   nemôžu   obmedziť   ich   právne   postavenie   v konaní   pred   nimi   vyplývajúce   z ich možnosti   verejne   sa   oboznámiť   s obsahom   rozsudku   a s   jeho   odôvodnením   (právo   na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Pokiaľ ide o túto povinnosť, nie sú nijaké pochybnosti o tom, že je uložená všeobecným súdom na ochranu   účastníkov   pred   tajným   výrokom   spravodlivosti,   ktorý   sa   vymyká   kontrole verejnosti, to znamená, že ide aj o takú povinnosť, ktorá je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy súčasťou princípu právnej istoty (transparentnosti) v rámci všeobecného princípu právneho štátu.

Ústavný príkaz na vyhlásenie rozsudku ako formy rozhodnutia vo veci samej, ktorá sa   používa   v mene   Slovenskej   republiky,   sa   v praxi   uskutočňuje   viacerými   možnými procesnými úkonmi všeobecných súdov. V konaní pred prvostupňovými súdmi sa rozsudky vyhlasujú   vždy   verejne.   Takéto   rozhodnutie   a jeho   vyhlásenie   vždy   predpokladá pojednávanie. Na každé pojednávanie (aj na také, kde sa len vyhlási rozsudok podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) sa však vždy musia predvolať účastníci, pričom o konaní pojednávaní je verejnosť informovaná vyvesením zoznamu prejednávaných vecí na dverách pojednávacej miestnosti.

Rovnaký   postup   sa   uplatňuje   aj   v praxi   odvolacích   súdov   (§   211   Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených postupov prvostupňových a odvolacích všeobecných súdov vyplýva, že tieto   súdy   realizujú   ústavný   príkaz verejného   vyhlásenia   rozsudku   tak,   že   predvolávajú účastníkov   a používajú   všeobecne   dostupný   informačný   zdroj   pre   verejnosť   –   zoznam prejednávaných   vecí   vyvesený   na   dverách   tej   pojednávacej   miestnosti,   v ktorej   dôjde k vyhláseniu rozsudku.

Ústavný súd nevidí žiadny ústavný ani zákonný dôvod na to, aby dovolací súd konal inak ako spôsobom, ktorý je reálnym naplnením obsahu pojmu verejné vyhlásenie rozsudku v takom rozsahu, v akom sa to deje v rámci celej sústavy všeobecného súdnictva Slovenskej republiky.   Niet   rozumného   dôvodu   netrvať   na   tom,   aby   sa   účastníci   aj   v konaní   pred dovolacím súdom dozvedeli o termíne, v ktorom dôjde k vyhláseniu rozsudku, a aby takéto vyhlásenie   rozsudku   bolo   uvedené   v zozname   prejednávaných   vecí,   aj   keď   pôjde   len o vyhlásenie rozsudku. V tejto súvislosti teda nie je podstatné, akú má povahu prejednanie a rozhodnutie o dovolaní, aké otázky dovolací súd rieši, a ani to, že podľa Občianskeho súdneho poriadku nie je povinný konať a rozhodovať na ústnom pojednávaní. Absencia výslovnej   podrobnej   zákonnej   úpravy   nezbavuje   dovolací   súd   povinnosti   riadiť   sa objektívnym a ústavne   nespochybniteľným   postupom   pri   vyhlasovaní rozsudku,   naopak, dokonca túto povinnosť umocňuje.

Ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že rozsudok bol vyhlásený verejne, predpokladá, aby súd dal verejnosti   najavo,   že   rozsudok   vyhlási.   Minimálny   štandard   takéhoto   oznámenia predpokladá   osobitný   postup   súdu   (aj   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu),   ktorý smeruje   k   verejnosti   (informovanie   o čase   a mieste   vyhlásenia   rozsudku   spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu),   bez   ohľadu   na   to,   či   pri   konkrétnom   vyhlásení   rozsudku   verejnosť   právo   na prítomnosť využije alebo nie.

Ústavná požiadavka verejnosti vyhlásenia rozsudku teda nie je splnená už tým, že samotné   vyhlásenie   rozsudku   prebieha   v   pojednávacej   miestnosti,   ktorá   je   prístupná verejnosti, ak súd pred týmto vyhlásením neurobil úkon navonok smerujúci k oboznámeniu (informácii) verejnosti s takýmto vyhlásením.  

Podľa právneho názoru ústavného súdu za takéto oznámenie nemožno považovať vyhotovenie zápisnice o vyhlásení rozsudku v dovolacom konaní, ktorú predložil najvyšší súd.   Tento   formálny   úkon   najvyššieho   súdu   neumožňuje   kontrolu   zo   strany   verejnosti a účastníkov   (napokon,   ani   im   nie   je   prvotne   určený)   a neumožňuje   jeho   kontrolu   ani v konaní pred ústavným súdom. Pri otázke skúmania ústavnosti pri verejnom vyhlasovaní rozsudku vo veci sťažovateľa táto zápisnica nemá praktický (ani ústavný) význam.

Keďže aj výklad a používanie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu predpokladá aktívny postup súdov pri vyhlasovaní ich rozhodnutí a dovolací súd takto nekonal, ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods.   3   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cdo   80/01 porušené bolo.  

Keďže k porušeniu označeného práva sťažovateľa došlo postupom dovolacieho súdu pri vyhlasovaní rozsudku, nebolo dôvodné zrušovať aj rozsudok tohto súdu, tak ako to požadoval sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

  Ústavný   súd   výrok   o porušení   označeného   práva   sťažovateľa   považoval za dostatočnú   satisfakciu,   preto   rozhodol   o tom,   že   sťažovateľovi   nepriznáva   finančné zadosťučinenie   (sťažovateľ   naviac   uplatňoval   finančné   zadosťučinenie   v súvislosti s porušením   jeho základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, ktoré nebolo predmetom tohto konania).

Úhradu trov konania ústavný súd účastníkom nepriznal, pretože si ju neuplatnili.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003