znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 85/01-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 19.   decembra 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. P. Ď., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H.,   B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 druhej vete, čl. 16 ods.   1, čl. 30, čl. 73 ods. 2, čl. 81 ods.   1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o trvaní jeho mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a o zrušení uznesenia vlády Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1.   Podnet   Ing.   P.   Ď.   v časti,   v ktorej   žiada   zrušenie   uznesenia   vlády   Slovenskej republiky č. 199 z 9. marca 1999,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Podnet Ing. P. Ď. v časti, v ktorej žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o trvaní jeho mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

3. Podnet Ing. P. Ď. v časti, v ktorej žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o porušení čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú základné   práva   a slobody   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné   a nezrušiteľné, o porušení základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia upraveného v čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, o porušení jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov vo voľbách, ktoré sa   musia   konať   v lehotách   nepresahujúcich   pravidelné   volebné   obdobie   ustanovené zákonom   pri   využití   všeobecného,   rovného   a priameho   volebného   práva   vykonávaného tajným   hlasovaním,   a jeho   základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejným funkciám   za   rovnakých   podmienok   upravených   v čl.   30   Ústavy   Slovenskej   republiky, o porušení čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú poslanci zástupcami občanov a svoj mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia bez ich viazanosti príkazmi, o porušení čl. 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa poslanec môže funkcie poslanca vzdať, a to v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a) vládou Slovenskej republiky prijatím uznesenia č. 199 z 9. marca 1999 o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,b) Národnou radou Slovenskej republiky jej uznesením č. 184 zo 16. marca 1999, ktorým zobrala na vedomie uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky č. 199 z 9. marca 1999,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. apríla 2001 doručený podnet Ing. P. Ď., bytom B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že ako náhradník za politickú stranu Slovenskú demokratickú   koalíciu   sa   6.   novembra   1998   stal   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej republiky.

Dňa 21. februára 1999 bol účastníkom dopravnej nehody a v tejto súvislosti bol naňho vyvíjaný nátlak, aby sa vzdal poslaneckého mandátu, s čím nesúhlasil. Súhlasil však s tým, že pokiaľ by vyšetrovacie orgány požiadali Národnú radu Slovenskej republiky o súhlas s jeho vydaním na trestné stíhanie, aby takýto súhlas bol daný. Toto stanovisko písomne oznámil predsedovi mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky listom z 23. februára 1999.

Keďže navrhovateľ sa nechcel vzdať svojho poslaneckého mandátu, podľa neho bolo navrhnuté „technické riešenie“, ktoré malo umožniť jeho údajne legálny a rýchly odchod z parlamentu ako poslanca.

V nadväznosti na to nasledovali tieto udalosti:

1. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 199 zo dňa 9. marca 1999 odvolala od 16. marca   1999   z funkcie   štátneho   tajomníka   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky I. R., ktorý si týmto dňom začal uplatňovať svoj mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, v dôsledku čoho zanikol mandát navrhovateľa na jeho neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky I. R.. Vláda Slovenskej republiky odvolala štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky I. R. na základe   jeho   vlastnej   žiadosti.   Podľa   vyjadrenia   navrhovateľa   táto   žiadosť   nebola v písomnej podobe súčasťou návrhu na odvolanie predloženého vláde.

2. Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 184 zo 16. marca 1999 zobrala na vedomie uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 199 z 9. marca 1999 s tým, že štátny tajomník Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky I. R. bol odvolaný z funkcie 16. marca 1999 a že týmto dňom si začal uplatňovať svoj poslanecký mandát.

3.   Predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky listom   z 15.   marca   1999   č.   410/99 navrhovateľovi   oznámil,   že   vláda   Slovenskej   republiky   odvolala   z funkcie   štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky I. R. dňom 16. marca 1999, ktorý   si   týmto   dňom   uplatňuje   mandát   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, v dôsledku   čoho zaniká mandát navrhovateľa ako náhradníka na neuplatňovaný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky I. R. dňom 15. marca 1999.

4. Následne vláda Slovenskej republiky uznesením č. 251 vymenovala dňom 31. marca 1999 do funkcie štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky I. R.. Ako dôvod bola uvedená „potreba obsadenia verejnej funkcie“.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa toto „technické riešenie“ bolo založené na fiktívne prejavenej vôli, ktorá nebola slobodná a vážna zo strany I. R., pokiaľ sa vzdal formálne funkcie   štátneho   tajomníka   s vopred   premysleným   zámerom   zbaviť   navrhovateľa poslaneckého mandátu s cieľom obísť ústavu a príslušné zákony, a bolo založené na vopred dohodnutých   a   simulovaných   právnych   úkonoch,   čo   podľa   navrhovateľa   I.   R.   svojím konaním   a vyjadreniami   v médiách   potvrdil.   Z tohto   dôvodu   namieta   navrhovateľ protiústavnosť   pozbavenia   svojho   poslaneckého   mandátu   a porušenie   svojich   ústavných práv.   Absenciu   vážnosti   podľa   vyjadrenia   navrhovateľa   potvrdila   vláda   Slovenskej republiky   formálnym   odvolaním   a opätovným   vymenovaním   I.   R.   do   funkcie   štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv upravených   v čl.   12   ods.   1   druhej   vete,   čl.   16   ods.   1,   čl.   30,   čl.   73   ods.   2,   čl.   81 ods. 1v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy vyššie uvedeným postupom štátnych orgánov.

Navrhovateľ považuje za protiústavné

- prijatie uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 199 z 9. marca 1999,

- rešpektovanie tohto uznesenia Národnou radou Slovenskej republiky,

- opätovné   vymenovanie   I.   R.   do   funkcie   štátneho   tajomníka   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky uznesením č. 251 z 31. marca 1999 po tom, čo bol splnený účel, pre ktorý sa vzdal funkcie štátneho tajomníka.

Za subjekty, ktoré porušili jeho ústavné právo, navrhovateľ označil vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného navrhovateľ požaduje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní podnetu na začatie konania vyniesol toto uznesenie:

„Podnet Ing. P. Ď. na začatie konania vo veci porušenia ústavných práv zakotvených v čl. 12 ods. 1, druhá veta, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2, čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   a uznesením   Vlády   SR   č.   199   zo   dňa   9.   3.   1999 a postupom Národnej rady SR č. 184 zo dňa 16. 3. 1999 prijíma na konanie.“

Po   konaní vo veci samej   navrhuje navrhovateľ,   aby ústavný súd vyniesol   tento nález: „1. Vláda Slovenskej republiky prijatím uznesenia č. 199 zo dňa 9. 3. 1999, ktorým odvolala z funkcie štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva SR Prof. MVDr. I. R., CSc. dňom 16. marca 1999 na základe jeho žiadosti, ktorá nebola slobodná a vážna a ktorým sa sledovalo obídenie čl. 4 ústavného zákona č. 119/95 Z. z., §§ 9, 10 ods. 6 zákona NR SR č. 350/96 Z. z. a § 48 ods. 6 zákona č. 80/90 Z. z. v znení neskorších predpisov a Národná rada SR svojím uznesením č. 184 zo dňa 16. marca 1999, ktorým zobrala na vedomie toto uznesenie Vlády SR, porušili ústavné práva Ing. P. Ď., upravené v čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2, čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a jeho mandát poslanca NR SR trvá.

2. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky číslo 199 zo dňa 9. 3. 1999 sa ruší.“

II.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na odmietnutie podania ustanovené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   ústavný   súd   vychádzal   z toho,   že   medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany   základných   práv   a slobôd   svojich   občanov.   V prípade,   ak   je   rozhodnutie o uplatnení   alebo   ochrane   základného   práva   alebo   slobody   občana   potrebné   uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd (II. ÚS 9/00).

Navrhovateľ sa domáha porušenia jeho základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 druhej vete, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl.73 ods. 2 a čl. 81 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom treba uviesť, že za základné práva možno považovať len tie, ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy (čl. 11 - 54 ústavy).

Po   predbežnom   prerokovaní   podnetu   navrhovateľa   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 199 z 9. marca 1999.

Navrhovateľ podal podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 ústavy 26. apríla 2001, t. j. v čase účinnosti tohto ustanovenia ústavy, t. j. v čase možnosti vyvolať svojím podaním   konanie   o podnete.   V konaní   o podnete   však   nemožno   zrušovať,   meniť   alebo nahrádzať   rozhodnutia   napadnuté   navrhovateľom.   V tomto   konaní   môže   ústavný   súd rozhodnúť len o tom, či došlo k porušeniu základného práva. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol podnet navrhovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, nakoľko v konaní, ktoré navrhovateľ svojím podaním vyvolal, nemôže ústavný súd dospieť k záveru, ktorého sa domáha. Takýto postup a záver je v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu (II. ÚS 796/00).

2. Navrhovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd rozhodol o trvaní jeho mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd má svoju právomoc taxatívne určenú v ústave. Vykonáva ju na základe návrhov   právnických   osôb   a fyzických   osôb   v niekoľkých   druhoch   konaní   upravených v zákone o ústavnom súde. Pre žiadne z týchto konaní však nie je daná právomoc ústavného súdu konať vo veci, ktorú požaduje navrhovateľ, t. j. ani v konaní o podnete, v ktorom môže rozhodovať iba o porušení základných práv a slobôd právnických osôb a fyzických osôb. Z tohto dôvodu ústavný súd podnet navrhovateľa v časti, v ktorej žiada, aby ústavný súd rozhodol   o trvaní jeho mandátu   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky, odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci. Tento záver korešponduje a je v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného súdu,   aj s čl. 2 ods.   2 ústavy   (II.   ÚS 48/97),   podľa ktorého sa štátne orgány môžu správať voči občanovi len spôsobom, ktorý dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Ústavný súd má právomoc zaoberať sa otázkou poslaneckého mandátu, avšak len v súvislosti s čl. 129 ods. 1 ústavy. Je to jediný typ konania pred ústavným súdom, v ktorom   sa   rieši   otázka   overenia   alebo   neoverenia   mandátu   poslanca   Národnej   rady Slovenskej republiky.

3.   Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jeho   ústavných   práv upravených v čl. 12 ods. 1 druhej vete, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2, čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy

a) vládou Slovenskej republiky prijatím uznesenia č. 199 z 9. marca 1999,

b) Národnou radou Slovenskej republiky jej uznesením č. 184 zo 16. marca 1999, ktorým   zobrala   na   vedomie   uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky   č.   199 z 9. marca 1999.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je právny štát. Princíp právneho štátu tým, že garantuje právnu istotu, podriaďuje konanie štátnych orgánov ústave a zákonu (podľa čl. 2 ods. 2 všetky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon), čím chráni dôveru občanov v právny poriadok a je základom pre užívanie základných práv a slobôd (I. ÚS 3/98, II. ÚS 22/95, II. ÚS 48/97). Jedným   zo   základných   princípov   právneho   štátu   je   aj   princíp   právnej   istoty   a z neho vyplývajúca ochrana nadobudnutých práv (I. ÚS 30/99). Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony (II. ÚS 48/97).

Ad a):aa) Porušenie čl. 30 ústavy:

Navrhovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   upravených   v čl.   30   ústavy   bez toho, aby ich bližšie označil, to znamená namieta porušenie práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí   priamo alebo slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov (odsek   1), všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva, ktorá sa vykonáva tajným hlasovaním (odsek 3), prístup k volebným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (odsek 4)   a namieta   aj odsek   2   o konaní volieb   v lehotách   nepresahujúcich   pravidelné   volebné obdobie ustanovené zákonom.

Pokiaľ ide o základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s čl. 30 ods. 1 ústavy, toto právo sa chápe   ako   právo   spočívajúce   vo   využívaní   nástrojov   priamej   alebo   zastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na referende (I. ÚS   66/97,   II.   ÚS   1/98,   II.   ÚS   37/98).   Právo   občana   zúčastňovať sa   na   správe   vecí verejných   prostredníctvom   volených   zástupcov   spočíva   v jeho   práve   zúčastniť   sa   na voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej úrovni a odovzdať svoj hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto (II. ÚS 48/97, II. ÚS 1/99). Uznesením vlády Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie štátneho tajomníka, t. j. inej fyzickej osoby ako je navrhovateľ, aj keď s následným dôsledkom zániku poslaneckého mandátu navrhovateľa ako   náhradníka   v dôsledku   aplikácie   zákona   č.   80/1990   Zb.   o voľbách   do   Slovenskej národnej   rady   v znení   neskorších   predpisov   a zákona   č.   350/1996   Z.   z.   o rokovacom poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   nemožno porušiť základné právo navrhovateľa upravené v čl. 30 ods. 1 ústavy. Nakoľko ústavný súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením   vlády   a možnosťou   porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy, podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

Absencia príčinnej súvislosti sa vzťahuje aj na lehoty, v ktorých sa musia konať voľby podľa odseku 2 cit. článku, a princípy volebného práva podľa odseku 3 cit. článku a možné   porušenie   základných   práv   navrhovateľa   v nich   upravených   namietaným uznesením vlády, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti podnetu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o ďalšiu požiadavku navrhovateľa, ktorá smeruje k vysloveniu porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy prijatím namietaného uznesenia vlády,   prijatie   tohto   uznesenia   nemalo   vplyv   na   prístup   navrhovateľa   k volenej   funkcii (funkcii poslanca Národnej rady Slovenskej republiky), nakoľko toto ustanovenie nerieši mechanizmus nastupovania náhradníka   na funkciu   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky (tento upravuje zákon č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov), a preto ústavný súd odmietol túto časť podnetu navrhovateľa taktiež   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Navrhovateľ   sa   totiž   zúčastnil   vo   voľbách, v ktorých   sa   uchádzal o priazeň   voličov   na funkciu   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky spôsobom korešpondujúcim s čl. 30 ods. 4 ústavy. Vo voľbách však získal taký počet hlasov, ktorý ho zaradil medzi náhradníkov. Mechanizmus nastupovania náhradníkov na   uvoľnené   mandáty   poslancov   upravuje   zákon,   ktorý   sa   uplatnil   aj   v prípade navrhovateľa.   Ústavný   súd   v súvislosti   s podnetom   navrhovateľa   hodnotil   len   ústavný a zákonný rámec postupu označených štátnych orgánov.

ab) Porušenie čl. 73 ods. 2 ústavy:

Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne   podľa   svojho   svedomia   a presvedčenia   a nie   sú   viazaní   príkazmi.“   Navrhovateľ pritom   namieta   porušenie   tohto   práva   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   č.   199 z 9. marca 1999. Ústavný súd po preskúmaní tejto časti podnetu nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením vlády a možným porušením základného práva navrhovateľa, nakoľko čl.   73   ods.   2   ústavy   žiadne   základné   právo,   ktoré   by   mohlo   byť   porušené uznesením vlády, neobsahuje, a preto podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

ac) Porušenie čl. 81 ods. 1 ústavy:

Podľa   čl.   81   ods.   1   ústavy   „Poslanec   sa   môže   funkcie   poslanca   vzdať.“   Podľa doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu rozhodnutie o vzdaní sa funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky patrí k jeho výlučným ústavných právam, v ktorých ho nikto   nemôže   nahradiť,   pretože   každý   poslanec   svoj   mandát   vykonáva   osobne   bez viazanosti   príkazmi.   Ani   plénum   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   nemôže poslanca svojvoľne, t. j. bez jeho osobne uskutočneného a právne relevantného prejavu vôle zbaviť mandátu poslanca (I. ÚS 8/97).

Iná je však situácia spojená s nastupovaním náhradníka na funkciu poslanca podľa § 48 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonáva čl. 30 ods. 3 ústavy a rieši situácia upravená v čl. 77 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 4 ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov. Ústavný súd dospel k záveru, že nie je príčinná súvislosť   medzi   namietaným   uznesením   vlády   a označeným   právom   navrhovateľa upraveným v čl. 81 ods. 1 ústavy, ktoré je síce súčasťou práv poslanca, ale nejde o základné právo, a preto podnet aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

ad) Porušenie čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy:

Podľa čl. 12 ods. 2 druhej vety ústavy nikoho nemožno z dôvodu jeho pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, z dôvodu príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, pre jeho majetok, rod alebo iné postavenie poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

V súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu je ústavný súd toho názoru, že čl. 12 ods. 1 druhú vetu nemožno aplikovať bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej správy na základné práva alebo slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby, t. j. nemôžu byť priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97). Ústavný súd preto považuje podnet   v časti,   v ktorej   navrhovateľ   požaduje   vyslovenie   porušenia   svojich   základného práva upraveného v čl. 12 ods. 1 druhej vete ústavy, vzhľadom na svoje rozhodnutie vo vzťahu k čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2 a čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy za zjavne neopodstatnený.

Ad b):

Navrhovateľ   sa   dožaduje   vyslovenia   porušenia   jeho   základných   práv   upravených v čl. 12 ods. 1 druhej vete, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2, čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy aj uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 184 zo 16. marca 1999, ktorým zobrala na vedomie uznesenie vlády č. 199 z 9. marca 1999, čím sa spustil mechanizmus uplatňovania mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý prestal vykonávať funkciu štátneho tajomníka.

Podľa čl. 4 ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov   „ak   bol   za   štátneho   tajomníka   vymenovaný   poslanec   Národnej   rady Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje“. Tu nastupuje už vyššie uvedený režim nastupovania náhradníkov podľa § 48 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších   predpisov.   Ak   zasa   dôjde   k skončeniu   vykonávania funkcie   štátneho tajomníka,   ktorý   je   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   po   skončení vykonávania   tejto   funkcie   sa   automaticky   začne   uplatňovať   jeho   mandát   poslanca. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky nemá v tomto prípade konštitutívne účinky na „obnovenie“ mandátu poslanca.

Ak   vláda   odvolala   z funkcie   štátneho   tajomníka   osobu,   ktorá   si   z titulu   funkcie štátneho   tajomníka   neuplatňovala   mandát   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky počas   výkonu   funkcie   štátneho   tajomníka   a urobila   to   štandardnou   formou   svojho rozhodovania   –   uznesením,   ktoré   oznámila   Národnej   rade   Slovenskej   republiky,   a táto (Národná rada Slovenskej republiky) zobrala toto uznesenie na vedomie, a to spôsobom súladným so zákonom č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady a § 10 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   uzavrel,   že   absentuje príčinná   súvislosť   medzi   označeným   postupom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky spočívajúcim v tom, že prijala uznesenie č. 189 zo 16. marca 1999, ktorým zobrala na vedomie uznesenie vlády č. 199 z 9. marca 1999, a medzi namietaným porušením ústavných práv navrhovateľa upravených v čl. 12 ods. 1 druhej vete, čl. 16 ods. 1, čl. 30, čl. 73 ods. 2 a čl. 81 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd odmietol túto časť podnetu navrhovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2001