znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 847/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   L.   Novomeského   25,   Pezinok,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 6 ods. 1,čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L.Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.17 ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná obžalobapre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4Trestného zákona a zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.5 T 52/2009 zo 14. apríla 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku.

Sťažovateľ na verejnom zasadnutí 16. júna 2014 požiadal o prepustenie z väzbyna slobodu, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že samusí starať o rodinu, musí sprevádzať svoje deti na rôzne sústredenia a jeho deti zle znášajújeho neprítomnosť. Zároveň sľúbil, že sa na pojednávania bude dostavovať a nebude savyhýbať trestnému stíhaniu. Uznesením sp. zn. 5 T 52/2009 zo 16. júna 2014 okresný súdžiadosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol a zároveň zamietol aj jeho návrh na nahradenieväzby prijatím písomného sľubu.

V označenom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«V   predmetnej   veci   bolo   určených   viacero   termínov   verejného   zasadnutia na predbežné prejednanie obžaloby. Obžalovaný sa s výnimkou dvoch zasadnutí v dňoch 06. 07.   2009   a   25.   10.   2009   na   ďalších   zasadnutiach   nezúčastnil.   Svoju   neúčasť   vždy ospravedlnil chorobou a predložením potvrdenia o PN. Spočiatku súd tieto ospravedlnenia akceptoval, no nakoľko zistil, že potvrdenie o PN sú predkladané vždy tesne pred termínom konania verejného zasadnutia, súd pojal podozrenie, že sú predkladané účelovo, a preto si vyžiadal lekárske správy o jeho zdravotnom stave. K veci ešte súd dodáva, že nakoľko pôvodný obhajca obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zomrel, obžalovaný bol vyzvaný, aby si zvolil nového obhajcu a to dňa 06. 12. 2011. Nakoľko obžalovaný nereagoval, bol mu súdom ustanovený obhajca ⬛⬛⬛⬛, ktorý však obhajobu odmietol s tým, že osobne   pozná   jedného   z   účastníkov   konania.   Preto   bol   následne   ustanovený   nový obhajca a to ⬛⬛⬛⬛.

Napokon súd uznesením č. k. 5 T/52/09 z 09. 08. 2011 pribral znalcov z odboru psychiatrie, nakoľko obžalovaný sa podroboval psychiatrickej liečbe a teda jeho psychický stav bol spochybňovaný. Tento záver potvrdil KS Bratislava uznesením č. k. 3 Tos 90/2011 z 25. 10. 2011, ktorým sťažnosť obžalovaného voči tomuto uzneseniu zamietol.

Z   prípisov   znalcov   vyplýva,   že   obžalovaný   sa   napriek   dohodnutým   termínom na vyšetrenie nedostavil, urobil tak až v dňoch 10 – 11. 09. 2013. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 15. 11. 2013.

Nakoľko predvedenie cestou PZ nebolo realizované, súd vydal príkaz na zatknutie, ktorý bol realizovaný dňa 12. 04. 2014 zadržaním obžalovaného. Dňa 14. 04. 2014 bolo uznesením OS Bratislava I rozhodnuté o jeho vzatí do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a/ Tr.   por.,   ktoré   následne   potvrdil   i   KS   Bratislava,   ktorý   sťažnosť   obžalovaného   proti uzneseniu o väzbe ako nedôvodnú zamietol.

Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že obžalovaný vo svojich vyjadreniach pri výsluchu jednoznačne zavádza, v niektorých prípadoch vyslovene klame. Obžalovaný   tvrdí,   že   nevedel   o   tom,   že   bol   na   neho   vydaný   zatykač,   avšak dňa 27. 02. 2014 poveril ⬛⬛⬛⬛, aby nazrela do spisu a táto ho informovala, že bol na neho vydaný zatykač a vyplýva to i z jeho podania z 04. 03. 2014. Ďalej uvádzal, že nebol   poučený   o   možnosti,   že   by   na   neho   v   prípade   nedostavovania   sa   na   verejné zasadnutie bol vydaný príkaz na zatknutie. I toto jeho tvrdenie nie je pravdivé. Ako vyplýva zo spisu, súd obžalovaného prípisom zo dňa 11. 01. 2010 (č. l. 815 – 816) poučil okrem iného   i o možnosti   súdu   vydať   príkaz   na   zatknutie.   Taktiež   o   tom   svedčí   i   námietka zaujatosti,   o ktorej   súd   rozhodol   uznesením   5   T/52/2009   z   28.   04.   2011   v   spojení s uznesením KS Bratislava 3 Tos 90/2011 zo dňa 08. 06. 2011, v ktorej výslovne uvádza, že sa mu predseda senátu „vyhrážal najmenej 3 krát vydaním zatykača a vzatím do väzby“. Od tohto dňa obžalovaný svoju neúčasť na zasadnutiach ospravedlňoval len lekárskymi potvrdeniami. V tejto súvislosti súd poukazuje i ďalšiu veľmi dôležitú skutočnosť, ktorá podľa   jeho   názoru   potvrdzuje   skutočnosť,   že   obžalovaný   sa   vyhýba   trestnému   stíhaniu zneužívaním potvrdení o PN. Obžalovaný sa totiž takmer pravidelne zúčastňuje civilných konaní   na   OS   Bratislava,   v   ktorých   on   vystupuje   ako   navrhovateľ.   Tento   fakt   vyplýva z prípisu zástupcu poškodeného – MS SR (čl. 937 – 938) – zoznam pojednávaní, ktorých sa zúčastnil.

Napokon súd poukazuje na ďalšiu, veľmi závažnú skutočnosť a to, že obžalovanému totiž v prípade uznania viny hrozí uloženie vysokého trestu. Obžalovaný je stíhaný pre pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 ods. 4 Tr. zák. a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. Trestná sadzba pri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 4 Tr. zák. je 10 až 15 rokov odňatia slobody, a pri zločine marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. 3 až 8 rokov odňatia slobody, čím je sám o sebe daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr. por.

Na   základe   všetkých   vyššie   uvedených   skutočností   súd   dospel   k   jednoznačnému záveru,   že   obžalovaný   svojím   doterajším   konaním   vyvolal   jednoznačný   dojem, že sa trestnému   stíhaniu   vyhýba   úmyselne   a   vedome,   pričom   k   tomu   zneužíva   lekárske potvrdenia, čo vyplýva z faktu, že k lekárovi ide vždy krátko pred termínom konania a dá sa vypísať   na   PN,   pričom   i   v   čase   tzv.   práceneschopnosti   sa   zúčastňuje   civilných pojednávaní na OS Bratislava, v ktorých vystupuje ako navrhovateľ resp. si vybavuje iné osobné záležitosti v budove Justičného paláca.

Z   uvedených   dôvodov   súd   nemá   najmenší   dôvod   veriť   tvrdeniam   obžalovaného prednesených na verejnom zasadnutí dňa 16. 06. 2014. Obžalovaný po dlhú dobu zavádzal súd rôznymi nepravdivými vyjadreniami, čím vyslovene potvrdil, že jeho vyjadreniam nie je možné veriť.

... Pri rozhodovaní o tomto sľube súd dospel k jednoznačnému záveru, že vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie, nie je možné obžalovanému v tomto smere veriť, že tento sľub i   dodrží.   Preto   súd   jeho   návrh   na   nahradenie   väzby   prijatím   písomného   sľubu   ako nedôvodný zamietol.»

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   52/2009   zo   16.   júna   2014   podalsťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla2014 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku zrušil. Zároveň krajský súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadkužiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b)Trestného   poriadku   jeho   žiadosť   o   nahradenie   väzby   prijatím   písomného   sľubu   taktiežzamietol. Napokon krajský súd rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj otom, že väzbu sťažovateľa nenahrádza ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je možné konštatovať, že obžalovanému v prípade uznania viny hrozí uloženie vysokého trestu (pri trestnej sadzbe najprísnejšieho trestného činu od 10 rokov do 15 rokov) a zvlášť je potrebné upozorniť na skutočnosť, že obžalovanému bolo písomne oznámené súdom, že (hlavné pojednávanie) sa bude konať dňa 20. 02. 2014 o 10.00 h. Obvinený predvolanie prevzal dňa 28. 01. 2014. Dňa 18. 02. 2014 bolo na súd doručené podanie obvineného, v ktorom požiadal o odročenie pojednávania   z   dôvodu   zhoršenia   jeho   zdravotného   stavu   o   čom   priložil   doklad o práceneschopnosti, podľa ktorého bol práceneschopný od 21. 01. 2014. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. 02. 2014 predstúpil zástupca Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý   súdu   predložil   kópie   zápisníc   z civilných   konaní,   kde   sa   obvinený   zúčastnil pojednávaní v dňoch 21. 01. 2014 a 10. 02. 2014. Z prezencie zápisnice o pojednávaní v civilnej veci 11 C/58/2012 zo dňa 21. 01. 2014 vedenej Okresným súdom Bratislava III vyplýva, že obvinený bol na pojednávaní pojednávaní konanom dňa 10. 02. 2014 vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   5   C/16/2013   na   Okresnom   súde   Bratislava   I.   Podľa   zápisnice o pojednávaní zo dňa 10. 02. 2014 vedenom pod sp. zn. 22 C/8/2007 na Okresnom súde Bratislava   I   sa   na   tomto   pojednávaní   obvinený   síce   nezúčastnil,   avšak   dôvod   nebola práceneschopnosť,   ale   skutočnosť,   že   podaniami   zo   dňa   05.   02.   a   06.   02.   požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním.

Zhodne   ako   iný   senát   nadriadeného   súdu   rozhodujúci   o   sťažnosti   podanej   proti uzneseniu o vzatí do väzby aj konajúci senát konštatuje zhodné závery ako sú prezentované krajským súdom v uznesení sp. zn. 4 Tos/51/2014 (str. 4 – 6) a ich opätovné rozobratie by bolo len ich opakovaním.

K sťažnostným námietkam obžalovaného krajský súd dodáva nasledovné:

- k námietke, že o jeho žiadosti (z 02. 06. 2014) nebolo rozhodnuté urýchlene, krajský súd   konštatuje,   že   v   spisovom   materiáli   sa   po   rozhodnutí   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Tos/51/2014 z 15. 05. 2014 nachádza len žiadosť obžalovaného zo dňa 16. 06. 2014 – čl. 1189, o ktorej prvostupňový súd rozhodol dňa 16. 06. 2014 napadnutým uznesením. Krajskému súdu nie je zo spisového materiálu známa iná žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu.

-   k   výtke,   že   okresný   súd   nariadil   hlavné   pojednávanie   i   napriek   nezákonne a nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci a jej nesprávnemu právnemu posúdeniu a podľa názoru obžalovaného mal zastaviť trestné stíhanie, krajský súd konštatuje, že úvahy obžalovaného o neopodstatnenosti nariadenia hlavného pojednávania a jeho požiadavky odmietnutia   obžaloby   a   zastavenia   trestného   stíhania   možno   v   štádiu   pred   začatím dokazovania pred súdom považovať za predčasné. Nadriadený súd je presvedčený, že práve dokazovaním   vykonaným   pred   súdom   sa   otvára   možnosť,   aby   boli   riadne   posúdené a vykonané dôkazy, ktoré zadovážili jednak orgány činné v trestnom konaní a na podklade ktorých bola aj podaná obžaloba a jednak aby obžalovaný v spolupráci so svojim obhajcom prezentoval skutočnosti a navrhol dôkazy preukazujúce jeho nevinu, ktoré dôkazy budú súdom prvého stupňa posúdené jednotlivo aj vo všetkých súvislostiach,

- k námietke, že bolo porušené právo obžalovaného pri vypočúvaní svedkov tým, že vyšetrovateľ nedodržal postup podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. por. je potrebné uviesť, že o úkonoch   konania   –   výsluchoch   svedkov   bol   riadne   a   včas   upovedomený   obhajca obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ktorý za niektorých výsluchov aj zúčastnil (napr. výsluch svedka ⬛⬛⬛⬛ –   čl.   203),   čím   bolo   právo   obžalovaného   na   obhajobu zachované prostredníctvom účasti obhajcu na úkonoch trestného konania.

- k výtke, že súd prvého stupňa pri predbežnom prejednaní obžaloby a zároveň prejednávaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nezverejnil mená prísediacich, sťažnostný   súd   konštatuje,   že v napadnutom   rozhodnutí   ako aj   v zápisnici   o verejnom zasadnutí je jednoznačne uvedené v akom zložení senát súdu I. stupňa konal a rozhodol,

- k avizovanému zhoršeniu zdravotného stavu obžalovaného krajský súd dodáva, že dôvodnosť väzby je súd oprávnený posudzovať len z hľadiska existencie resp. neexistencie formálnych   a   materiálnych   predpokladov   väzby   uvedených   v   ustanovení   §   71   ods.   1 Tr. por.. Choroba obžalovaného alebo jeho zlý zdravotný stav nie je dôvodom preto, aby obžalovaný nemohol byť vzatý do väzby resp. aby bol z väzby prepustený, ak je tu niektorý z dôvodov väzby. V ústave na výkon väzby je zabezpečená adekvátna odborná zdravotná starostlivosť a v prípade zmeny zdravotného stavu obžalovaného je možné zabezpečiť ďalšie odborné ošetrenie aj v nemocničnom zariadení. Je v pôsobnosti zdravotníckych zariadení ústavu, v ktorom sa väzba vykonáva, posúdiť zdravotný stav obžalovaného a potreby jeho liečby a na podklade takýchto zistení je orgán zabezpečujúci výkon väzby povolaný k voľbe prostriedkov   adekvátnych   na   dosiahnutie   účelu   väzby,   a   to   aj   v   prípadoch   ústavného liečenia a ošetrenia.

- čo sa týka písomného sľubu daného obžalovaným obžalovaného

,   je   nutné   dať   za   pravdu   obžalovanému,   nakoľko   skutočne   pri   rozhodovaní o písomnom sľube senát rozhodol podľa nesprávneho ustanovenia Tr. por.“

V ďalšej   časti   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   poukazuje   aj   na   pochybenieokresného súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení, ktoré podľa krajského súdu spočívav tom, že okresný súd nerozhodol (i keď to sťažovateľ nenavrhoval) o možnosti nahradeniaväzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka.   Nedostatky   prvostupňovéhorozhodnutia   týkajúce   sa   použitia   nesprávneho   ustanovenia   Trestného   poriadkupri rozhodovaní o návrhu na nahradenie väzby písomným sľubom a absenciu rozhodnutiao možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka krajský súdodstránil vlastným rozhodnutím.

Sťažovateľ namieta nezákonnosť vydania príkazu na jeho zatknutie, ktorý bol vydanýokresným súdom v konaní sp. zn. 5 T 95/2007 dňa 17. marca 2014, keďže v rozporeso skutočnosťou uvedenou v príkaze na zatknutie Obvodné oddelenie Policajného zboruPezinok (ďalej len „obvodné oddelenie“) nikdy nebolo podľa tvrdenia sťažovateľa okresnýmsúdom požiadané o jeho predvedenie.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   po   podaní   sťažnosti   proti   uzneseniuokresného súdu zo 16. júna 2014, ktorú písomne odôvodnil podaním z 21. júna 2014,výslovne žiadal, aby bol krajským súdom vypočutý pred rozhodnutím o jeho sťažnosti,k čomu nedošlo.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na doplnenie svojej sťažnosti, ktoré doručil krajskémusúdu pred jeho rozhodnutím 2. júla 2014 a v ktorom doplnil svoju právnu argumentáciuo nové skutočnosti a listinné dôkazy, ktorými „jasne a nezameniteľne preukázal, že príkaz na   zatknutie   zo   dňa   17.   03.   2014   vydaný   Okresným   súdom   Bratislava   1   do   konania 5 T 95/07 (príloha č. 4) dokonca nebol riadne odôvodnený.“, keďže z potvrdenia vydanéhoobvodným   oddelením   24.   júna   2014   vyplýva,   že   toto   nikdy   nebolo   okresným   súdompožiadané o predvedenie sťažovateľa.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj nový dôkaz – list pána z 8. júla 2014doručený sťažovateľovi do ústavu na výkon väzby, z ktorého má vyplývať, že predsedasenátu okresného súdu, ktorý prerokúva trestnú vec sťažovateľa, sa mal pred spoločnýmiznámymi vyjadriť tak, že sťažovateľa „nechá vo väzení až sčerná“.

Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkamiuvedenými na stranách 3 až 8 jeho sťažnosti z 21. júna 2014.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ zaručené podľa čl. 17 ods. 1,ods. 2, ods. 4 veta prvá, ods. 5, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), čl. 13 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vydaním   uznesenia č. k. 3 Tos/74/2014 zo dňa 03. 07. 2014 Krajským súdom v Bratislave porušené boli.

2.   Uznesenie   č.   k.   3   Tos/74/2014   vydané   Krajským   súdom   v   Bratislave   dňa03. 07. 2014 sa zrušuje, vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15 000,00 eur,ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnostinálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré jeKrajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátkyJUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnenýskutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnejkonformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   III.   ÚS   151/05,III. ÚS 344/06).

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,že   námietky   sťažovateľa   sú   nedôvodné.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v   prvom   radepoukazuje   na   svoje   uznesenie   sp.   zn.   II.   ÚS   419/2014   z 24.   júla   2014,   ktorým   bolaodmietnutá (sčasti pre nedostatok právomoci, sčasti pre neprípustnosť a sčasti pre zjavnúneopodstatnenosť)   predchádzajúca   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúca   proti   rozhodovaniuvšeobecných súdov o jeho vzatí do väzby.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nezákonnosti   vydania   príkazuokresného súdu sp. zn. 5 T 95/2007 zo 17. marca 2014 na jeho zatknutie ústavný súdkonštatuje, že vo veci sp. zn. II. ÚS 419/2014 sa ňou už zaoberal, pričom predchádzajúcusťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k tejto námietke odmietol ako neprípustnú (s. 12 uzneseniasp. zn. II. ÚS 419/2014 z 24. júla 2014) a zároveň dospel aj k záveru, že námietky týkajúcesa príkazu na zatknutie zo 17. marca 2014 sú v súvislosti s v tomto konaní preskúmavanousťažnosťou podané oneskorene vzhľadom na to, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavnepo uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej príkaz na zatknutie zo 17. marca2014 bol vydaný v rozpore so skutočnosťou v ňom uvedenou (teda že obvodné oddelenienebolo nikdy okresným súdom požiadané o predvedenie sťažovateľa, a preto nezodpovedápravde tvrdenie uvedené v príkaze na zatknutie, že pokusy o predvedenie sťažovateľa bolineúspešné, pozn.), ústavný súd uvádza, že dôvody, pre ktoré okresný súd zamietol návrhsťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu, nepoukazujú na neúspešné pokusy o jehopredvedenie,   ale   týkajú   sa   výlučne   jeho   opakovaného   ospravedlňovania   sa   z   účastina úkonoch súdu a zneužívania lekárskych potvrdení o práceneschopnosti, ako aj účastisťažovateľa na iných pojednávaniach v civilných veciach v čase jeho práceneschopnosti.Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   túto   námietku   sťažovateľa   považuje   za   zjavnenedôvodnú.

Námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   sťažnostina neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutiadomáhal),   považuje   ústavný   súd   taktiež   za   zjavne   nedôvodnú   a zastáva   názor,že sťažovateľom   namietaný   postup   krajského   súdu   bol   zákonný,   keďže   zodpovedalpríslušným ustanoveniam Trestného poriadku. V súvislosti s týmto názorom ústavný súdkonštatuje,   že   sťažovateľ   bol   vypočutý   okresným   súdom   na   verejnom   zasadnutí16. júna 2014, a zároveň poukazuje na ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2 a § 301Trestného poriadku.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumierozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osobaponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné.Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvinenéhoalebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátora obvinený   mali   možnosť   pred   rozhodnutím   o   väzbe   vyjadriť;   to   platí   aj   o dôvodoch,pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Podľa   §   301   Trestného   poriadku   na   neverejnom   zasadnutí   rozhoduje   senát   tam,kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnomzasadnutí.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   uznesenie   sp.   zn.   II.   ÚS   419/2014   a tiežrozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že ak sa trestnestíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie jenevyhnutné, aby sa musela osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar – Pagardproti Bulharsku, Graužinis proti Litve).

Pokiaľ ide o nový dôkaz — list pána z 8. júla 2014 doručený sťažovateľovido ústavu na výkon väzby, z ktorého má vyplývať, že predseda senátu okresného súdu, ktorýprerokúva   trestnú   vec   sťažovateľa,   sa   mal   pred   spoločnými   známymi   vyjadriť   tak,že sťažovateľa „nechá vo väzení až sčerná“, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoczaujímať   postoj   k dopadu   tohto   dôkazu   na   ďalšie   trvanie   väzby   sťažovateľa,   keďžerozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecných súdov.

Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   námietkamiuvedenými na stranách 3 až 8 jeho sťažnosti z 21. júna 2014.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeaj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo všakneznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď nakaždú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantnáa nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   reagoval   adekvátne   a   ústavneakceptovateľným spôsobom na všetky právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľauvedené   v   jeho   sťažnosti   z   21.   júna   2014.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   niektoréz námietok sťažovateľa reagoval krajský súd už vo svojich predchádzajúcich uzneseniachsp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014, na ktoré v napadnutom uznesení len odkázal.Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavnenedôvodnú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzinapadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základnýchpráv a slobôd podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo jeho porušení. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolsťažnosť sťažovateľa ako celok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014