SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 846/2014-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obce Drahňov,Drahňov 154, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo18/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obce Drahňov o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014faxom a 29. mája 2014 osobne doručená sťažnosť obce Drahňov, Drahňov 154 (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 18/2013 (ďalej aj„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 27. februára 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalejlen „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 61/2012 na strane žalovanej. Žalobkyňa (obchodnáspoločnosť, pozn.) sa v tomto konaní domáha proti žalovanejurčenia, že zmluva o dielo uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou 14. novembra 2011,predmetom ktorej bolo zhotovenie diela „Zberný dvor a kompostáreň Drahňov“, je platná.Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. 22 Cb 61/2012 z 8. októbra 2012 zamietol a priznalžalovanej náhradu trov konania. O odvolaní žalobkyne proti rozsudku okresného súdusp. zn. 22 Cb 61/2012 z 8. októbra 2012 rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 tak, že rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti označenému rozhodnutiukrajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutýmuznesením tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že v dovolaní proti uzneseniukrajského súdu sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 „namietala, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a táto skutočnosť zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Postup súdu, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom videla v dvoch skutočnostiach. V prvom rade videla naplnenie prípustnosti dovolania z označeného zákonného dôvodu v tom, že napriek tomu, že sa k odvolaniu, ktoré podala navrhovateľka proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vyjadrila vo svojom podaní, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 9. 1. 2013 a napriek tomu sa odvolací súd s jej stanoviskom k odvolacím námietkam navrhovateľky nielenže nevysporiadal, ale sa o nich ani nezmienil a nezmienil sa ani o tom, že sťažovateľka takéto vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky odvolaciemu súdu predložila. Sťažovateľka výslovne zdôraznila, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by jej súd jej vyjadrenie k odvolaniu bral do úvahy, prihliadal naňho alebo ho vôbec v odvolacom konaní akýmkoľvek spôsobom posudzoval.
Za druhú zo skutočností napĺňajúcich prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. sťažovateľka označila nezrozumiteľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázala na to, že odvolací súd posúdil odvolanie žalobkyne ako dôvodné bez toho, aby identifikoval právne či skutkové úvahy na základe ktorých dospel k tomu (v rozpore s názorom prvostupňového súdu), že žalobkyňa má právny záujem na určení platnosti zmluvy o dielo, tak ako sa toho v konaní domáhala. Sťažovateľka poukázala na to, že okrem toho, že odvolací súd svoj právny názor nijako neidentifikoval s konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov, odvolanie žalobkyne a predovšetkým odvolacie námietky sa koncentrovali do argumentov o tom, že nepripustením zmeny návrhu žiadanej žalobkyňou na pojednávaní pred súdom prvého stupňa (žalobkyňa sa domáhala pripustenia pred súdom prvého stupňa rozšírenia návrhu o určenie, že odstúpenie od predmetnej zmluvy zo strany žalovanej je neplatné), súd prvého stupňa zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vec nesprávne právne posúdil a vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne právne a skutkové závery (na túto okolnosť sťažovateľka (žalovaná) poukazovala práve vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zo dňa 9. 1. 2013, keď poukázala na to, že samotná žalobkyňa neargumentovala v odvolaní predovšetkým v prospech záveru, že má naliehavý právny záujem na určení platnosti zmluvy, ale odňatím možnosti konať pred súdom nepripustením zmeny žaloby a existenciou naliehavého právneho záujmu na určení či odstúpenie žalovanej od zmluvy o dielo je platné). Z takého postupu odvolacieho súdu (odňatie možnosti konať pred súdom nezohľadnením a nevysporiadaním sa s vyjadrením žalovanej k odvolaniu žalobkyne a nezrozumiteľným, nepreskúmateľným a nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia), žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu prihliadať na jejnámietku týkajúcu sa nevysporiadania sa s jej tvrdeniami vyjadrenými v podaní k odvolaniužalobkyne proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 61/2012 z 8. októbra 2012 zo stranykrajského súdu. V tejto súvislosti ďalej tvrdí, že výklad poskytnutý najvyšším súdomtýkajúci sa „možnosti konať pred súdom“ je absurdný, keďže nabáda k záveru, že „účastníci majú právo uvádzať k veci v priebehu konania svoje vyjadrenia, ale nezakladá to povinnosť súdu brať ich do úvahy, vyhodnotiť ich, vysporiadať sa s nimi a poskytnúť vo svojom rozhodnutí odpoveď na otázku, prečo sa s vyjadreniami účastníkov konania súd nestotožnil a aké dôvody skutkové či právne ho k tomu viedli“.
Podľa sťažovateľky sa dovolací súd nijakým spôsobom nevysporiadal ani s ďalšou jejdovolacou námietkou založenou na absolútnom nedostatku a nezrozumiteľnosti rozhodnutiaodvolacieho súdu. Sťažovateľka tvrdí, že „V rozhodnutí dovolacieho súdu... nemožno nájsť žiadnu zmienku o tom, akým spôsobom sa dovolací súd s uvedenou dovolacou námietkou vysporiadal. Nie je uvedené ani to, či ju považoval za dôvodnú, teda či takúto vadu v rozhodnutí odvolacieho súdu identifikoval alebo nie. Keďže z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu možno s určitou pravdepodobnosťou vyvodiť, že dovolací súd považoval za významnú skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedochádza k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej a samotná táto skutočnosť vylučuje možnosť prípustnosti dovolania proti takémuto rozhodnutiu, sťažovateľka poukazuje na to, že takýto záver nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Navyše tento záver je v rozpore s inými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré v súlade s platným znením Občianskeho súdneho poriadku aplikujúc ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. nevylučujú z dovolacieho prieskumu zrušujúce rozhodnutia dovolacieho(správne má byť odvolacieho, pozn.) súdu.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka v konkrétnosti poukazuje na uznesenia najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Cdo 255/2012 z 23. októbra 2013 a sp. zn. 6 Cdo 108/2013 z 21. augusta2013.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 18/2013 zo dňa 27. 2. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 18/2013 zo dňa 27. 2. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdustabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámcipredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právnehonázoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdnekonanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaníma ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah naochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných právsťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stavnapraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „jevýsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnutékonanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutiavšeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ajz ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladomna záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatímkonania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len„OSP“) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavnýsúd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samejprávoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadneprerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to takz toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiuo opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť.V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stáleprebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimkyz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samejbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitáčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkouna pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutiespôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako ajto, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konaniaa nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívnydôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovaťv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiachdaného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady,podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilokonanie.
Sťažovateľka napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konanívydané uznesenie, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu,ktorým bolo zrušené rozhodnutie okresného súdu a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšiekonanie. Sťažovateľka napáda jednak to, že odvolací súd sa nevysporiadal žiadnymspôsobom s jej námietkami z 9. januára 2013, ktorými reagovala na odvolanie podanéžalobkyňou proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ako aj to, že rozhodnutie odvolaciehosúdu je nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené, keďže v ňom tento neidentifikovalprávne či skutkové úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má právnyzáujem na určení platnosti zmluvy o dielo, a vytýka najvyššiemu súdu, že sa sámcitovanými námietkami vysporiadal neakceptovateľným spôsobom, a tým porušil právosťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.
V uznesení sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 krajský súd dospel na rozdielod okresného súdu k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, či zmluvao dielo je platná, a preto vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného jebez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie v právnej veci sťažovateľky sa právoplatneneskončilo. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie najvyššieho súduprávoplatným rozhodnutím, rovnako ako rozhodnutie odvolacieho orgánu, konanie medzisťažovateľkou ako žalovanou a žalobkyňou ďalej pokračuje.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej práva podľa ústavya dohovoru tým, že nesprávne posúdil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSPz dôvodov, že v rozhodnutí odvolacieho orgánu absentuje identifikácia právnycha skutkových úvah, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má právny záujemna určení platnosti zmluvy o dielo, ako aj tým, že odvolací súd sa nevysporiadals námietkami predloženými vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti rozhodnutiuprvostupňového súdu, možno uzavrieť, že sťažovateľka namietané porušenie svojich právpodľa ústavy a dohovoru zo strany najvyššieho súdu v podstate spája s procesnýminedostatkami v spojení s posúdením veci v jej merite odvolacím súdom. Keďže však krajskýsúd vec sťažovateľky vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, bude úlohou okresného súduvo veci opätovne konať a rozhodnúť, pričom v konaní pred okresným súdom a následne ajv prípade nepriaznivého výsledku v konaní pred krajským súdom sťažovateľka zapredpokladu využitia právnych prostriedkov nápravy môže námietky týkajúce sa vecnéhoposúdenia merita veci opätovne predostrieť na preskúmanie prvostupňovému, prípadne ajodvolaciemu súdu. Tým sa sťažovateľke opätovne vytvorí možnosť tak v konaní predokresným súdom, ako aj pred krajským súdom uplatňovať svoje základné právo na súdnuochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť takprvostupňový súd, ako aj odvolací súd. V tejto súvislosti teda tak okresný súd, ako ajkrajský súd budú mať opätovne možnosť napraviť, resp. odstrániť svojou vlastnou činnosťousťažovateľkou namietané vady [predovšetkým nepreskúmateľnosť a neodôvodnenosťrozhodnutia všeobecného súdu v nadväznosti na záver, že žalobkyňa má naliehavý právnyzáujem na určení platnosti zmluvy o dielo, ako aj (ne)vysporiadanie sa s ďalšími vecnýminámietkami], s ktorými spája svoje tvrdenie o porušení svojich práv podľa ústavya dohovoru. Až potom, keď bude namietané konanie definitívne právoplatne skončené, bysa mohla sťažovateľka domáhať ochrany svojich ústavou a kvalifikovanýmimedzinárodnými zmluvami garantovaných práv v konaní pred ústavným súdom podanímnovej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu(§ 226 OSP), neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňouoponovanému právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho) s tým, že všeobecnésúdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniťv rámci svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani jedno zo sťažovateľkou tvrdených pochybenízo strany najvyššieho súdu nepredstavujú podľa názoru ústavného súdu nezvratnú alebonekorigovateľnú ujmu na jej právach.
Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnoukompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného, alebo skutočnéhopochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadnepovolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veciobstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustnerozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiusúdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovaťdo ešte prebiehajúcich konaní.
Ústavný súd preto, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1ústavy i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúcrešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, sťažnosťodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Nad rámec sťažnosti považuje ústavný súd aj napriek skutočnosti, že nemá právomocv danej veci preskúmať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý mupredchádzal, za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky, ktorou poukazujena rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí(pozri v odôvodnení v časti I označené rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza ajna úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, abynajvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovalamechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebopodobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014