znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 846/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Drahňov,Drahňov 154, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo18/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obce   Drahňov o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014faxom a 29. mája 2014 osobne doručená sťažnosť obce Drahňov, Drahňov 154 (ďalej len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 18/2013 (ďalej aj„napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením   z   27.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie“).

Sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalejlen „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 61/2012 na strane žalovanej. Žalobkyňa (obchodnáspoločnosť,   pozn.)   sa   v tomto   konaní   domáha   proti   žalovanejurčenia, že zmluva o dielo uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou 14. novembra 2011,predmetom ktorej bolo zhotovenie diela „Zberný dvor a kompostáreň Drahňov“, je platná.Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. 22 Cb 61/2012 z 8. októbra 2012 zamietol a priznalžalovanej   náhradu   trov   konania.   O odvolaní   žalobkyne   proti   rozsudku   okresného   súdusp. zn.   22   Cb   61/2012   z 8.   októbra   2012   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len„krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 tak, že rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti označenému rozhodnutiukrajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutýmuznesením tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predovšetkým   uvádza,   že   v dovolaní   proti   uzneseniukrajského súdu sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 „namietala, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a táto skutočnosť zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.   Postup   súdu,   ktorým   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   videla   v   dvoch skutočnostiach.   V   prvom   rade   videla   naplnenie   prípustnosti   dovolania   z   označeného zákonného dôvodu v tom, že napriek tomu, že sa k odvolaniu, ktoré podala navrhovateľka proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vyjadrila vo svojom podaní, ktoré bolo doručené odvolaciemu   súdu   dňa   9.   1.   2013   a   napriek   tomu   sa   odvolací   súd   s   jej   stanoviskom k odvolacím námietkam navrhovateľky nielenže nevysporiadal, ale sa o nich ani nezmienil a nezmienil sa ani o tom,   že sťažovateľka takéto   vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky odvolaciemu   súdu   predložila.   Sťažovateľka   výslovne   zdôraznila,   že   z   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nevyplýva,   že   by   jej   súd   jej   vyjadrenie k odvolaniu   bral   do   úvahy,   prihliadal   naňho   alebo   ho   vôbec   v   odvolacom   konaní akýmkoľvek spôsobom posudzoval.

Za druhú zo skutočností napĺňajúcich prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. sťažovateľka označila nezrozumiteľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho   súdu.   Poukázala   na   to,   že   odvolací   súd   posúdil   odvolanie   žalobkyne   ako dôvodné bez toho, aby identifikoval právne či skutkové úvahy na základe ktorých dospel k tomu   (v   rozpore   s   názorom   prvostupňového   súdu),   že   žalobkyňa   má   právny   záujem na určení   platnosti   zmluvy   o   dielo,   tak   ako   sa   toho   v   konaní   domáhala.   Sťažovateľka poukázala na to, že okrem toho, že odvolací súd svoj právny názor nijako neidentifikoval s konkrétnymi   ustanoveniami   právnych   predpisov,   odvolanie   žalobkyne   a   predovšetkým odvolacie námietky sa koncentrovali do argumentov o tom, že nepripustením zmeny návrhu žiadanej žalobkyňou na pojednávaní pred súdom prvého stupňa (žalobkyňa sa domáhala pripustenia   pred   súdom   prvého   stupňa   rozšírenia   návrhu   o   určenie,   že   odstúpenie od predmetnej zmluvy zo strany žalovanej je neplatné), súd prvého stupňa zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vec nesprávne právne posúdil a vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne právne a skutkové závery (na túto   okolnosť sťažovateľka (žalovaná)   poukazovala   práve vo   vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zo dňa 9. 1. 2013, keď poukázala na to, že samotná žalobkyňa neargumentovala v odvolaní predovšetkým v prospech záveru, že má naliehavý právny záujem na určení platnosti zmluvy, ale odňatím možnosti konať pred súdom nepripustením zmeny žaloby a existenciou naliehavého právneho záujmu na určení či odstúpenie žalovanej od zmluvy o dielo je platné). Z takého postupu odvolacieho súdu (odňatie možnosti konať pred súdom nezohľadnením   a   nevysporiadaním   sa   s   vyjadrením   žalovanej   k   odvolaniu   žalobkyne a nezrozumiteľným, nepreskúmateľným a nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia), žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   prihliadať   na jejnámietku týkajúcu sa nevysporiadania sa s jej tvrdeniami vyjadrenými v podaní k odvolaniužalobkyne proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 61/2012 z 8. októbra 2012 zo stranykrajského   súdu.   V tejto   súvislosti   ďalej   tvrdí,   že   výklad   poskytnutý   najvyšším   súdomtýkajúci sa „možnosti konať pred súdom“ je absurdný, keďže nabáda k záveru, že „účastníci majú právo uvádzať k veci v priebehu konania svoje vyjadrenia, ale nezakladá to povinnosť súdu   brať   ich   do   úvahy,   vyhodnotiť   ich,   vysporiadať   sa   s nimi   a poskytnúť   vo svojom rozhodnutí odpoveď na otázku, prečo sa s vyjadreniami účastníkov konania súd nestotožnil a aké dôvody skutkové či právne ho k tomu viedli“.

Podľa sťažovateľky sa dovolací súd nijakým spôsobom nevysporiadal ani s ďalšou jejdovolacou námietkou založenou na absolútnom nedostatku a nezrozumiteľnosti rozhodnutiaodvolacieho súdu. Sťažovateľka tvrdí, že „V rozhodnutí dovolacieho súdu... nemožno nájsť žiadnu zmienku o tom, akým spôsobom sa dovolací súd s uvedenou dovolacou námietkou vysporiadal. Nie je uvedené ani to, či ju považoval za dôvodnú, teda či takúto vadu v rozhodnutí odvolacieho súdu identifikoval alebo nie. Keďže z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu možno s určitou pravdepodobnosťou vyvodiť, že dovolací súd považoval za významnú skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedochádza k právoplatnému meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej   a   samotná   táto   skutočnosť   vylučuje   možnosť prípustnosti dovolania proti takémuto rozhodnutiu, sťažovateľka poukazuje na to, že takýto záver nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Navyše tento záver je v rozpore s inými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré v súlade s platným znením Občianskeho súdneho poriadku aplikujúc ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. nevylučujú z dovolacieho prieskumu zrušujúce rozhodnutia dovolacieho(správne má byť odvolacieho, pozn.) súdu.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka v konkrétnosti poukazuje na uznesenia najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Cdo 255/2012 z 23. októbra 2013 a sp. zn. 6 Cdo 108/2013 z 21. augusta2013.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 18/2013 zo dňa 27. 2. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 18/2013 zo dňa 27. 2. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vo   vzťahu   k   už   spomenutému   princípu   subsidiarity   judikatúra   ústavného   súdustabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I.   ÚS 214/09). Podľa právnehonázoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdnekonanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaníma ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah naochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   právsťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stavnapraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   „jevýsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnutékonanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutiavšeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ajz   ďalšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   79/03,   I.   ÚS   236/03),   obdobne   akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry   opakovane vyslovil, že predpokladomna záver   o   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatímkonania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktorého   nápravu   nemožno   dosiahnuťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len„OSP“) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavnýsúd   pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne   preskúmava   len   právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samejprávoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadneprerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to takz toho   dôvodu,   že   sťažnosť   musí   v zásade   smerovať   proti   poslednému   rozhodnutiuo opravnom   prostriedku,   ktorý   mal   sťažovateľ   k   dispozícii,   a   nemôže   ho   opomenúť.V zmysle   uvedeného   v   konaní,   ktoré   v   čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   stáleprebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimkyz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samejbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitáčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkouna pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutiespôsobilé   výrazne   a   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako ajto,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konaniaa nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívnydôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovaťv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiachdaného   prípadu   nie   sú   splnené   predpoklady   na   výnimku   z   už   spomenutej   zásady,podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilokonanie.

Sťažovateľka napáda postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a v tomto konanívydané uznesenie, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu,ktorým bolo zrušené rozhodnutie okresného súdu a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšiekonanie.   Sťažovateľka   napáda   jednak   to,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   žiadnymspôsobom   s jej   námietkami   z 9.   januára   2013,   ktorými   reagovala   na   odvolanie   podanéžalobkyňou proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ako aj to, že rozhodnutie odvolaciehosúdu   je   nezrozumiteľné   a nedostatočne   odôvodnené,   keďže   v ňom   tento   neidentifikovalprávne či skutkové úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má právnyzáujem   na   určení   platnosti   zmluvy   o dielo,   a vytýka   najvyššiemu   súdu,   že   sa   sámcitovanými   námietkami   vysporiadal   neakceptovateľným   spôsobom,   a tým   porušil   právosťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.

V uznesení sp. zn. 2 Cob 234/2012 z 31. januára 2013 krajský súd dospel na rozdielod okresného súdu k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, či zmluvao dielo je platná, a preto vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného jebez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie v právnej veci sťažovateľky sa právoplatneneskončilo.   Aj   keď   z   formálneho   hľadiska   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súduprávoplatným rozhodnutím, rovnako ako rozhodnutie odvolacieho orgánu, konanie medzisťažovateľkou ako žalovanou a žalobkyňou ďalej pokračuje.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   porušil   jej   práva   podľa   ústavya dohovoru tým, že nesprávne posúdil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSPz dôvodov,   že   v rozhodnutí   odvolacieho   orgánu   absentuje   identifikácia   právnycha skutkových úvah, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobkyňa má právny záujemna určení   platnosti   zmluvy   o dielo,   ako   aj   tým,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadals námietkami   predloženými   vo   vyjadrení   k odvolaniu   žalobkyne   proti   rozhodnutiuprvostupňového súdu, možno uzavrieť, že sťažovateľka namietané porušenie svojich právpodľa   ústavy   a dohovoru   zo   strany   najvyššieho   súdu   v podstate   spája   s procesnýminedostatkami v spojení s posúdením veci v jej merite odvolacím súdom. Keďže však krajskýsúd vec sťažovateľky vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, bude úlohou okresného súduvo veci opätovne konať a rozhodnúť, pričom v konaní pred okresným súdom a následne ajv prípade   nepriaznivého   výsledku   v konaní   pred   krajským   súdom   sťažovateľka   zapredpokladu využitia právnych prostriedkov nápravy môže námietky týkajúce sa vecnéhoposúdenia merita veci opätovne predostrieť na preskúmanie prvostupňovému, prípadne ajodvolaciemu   súdu.   Tým   sa   sťažovateľke   opätovne   vytvorí   možnosť   tak   v konaní   predokresným súdom, ako aj pred krajským súdom uplatňovať svoje základné právo na súdnuochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť takprvostupňový súd, ako aj odvolací súd. V tejto súvislosti teda tak okresný súd, ako ajkrajský súd budú mať opätovne možnosť napraviť, resp. odstrániť svojou vlastnou činnosťousťažovateľkou   namietané   vady   [predovšetkým   nepreskúmateľnosť   a neodôvodnenosťrozhodnutia všeobecného súdu v nadväznosti na záver, že žalobkyňa má naliehavý právnyzáujem na určení platnosti zmluvy o dielo, ako aj (ne)vysporiadanie sa s ďalšími vecnýminámietkami],   s ktorými   spája   svoje   tvrdenie   o porušení   svojich   práv   podľa   ústavya dohovoru. Až potom, keď bude namietané konanie definitívne právoplatne skončené, bysa   mohla   sťažovateľka   domáhať   ochrany   svojich   ústavou   a   kvalifikovanýmimedzinárodnými zmluvami garantovaných práv v konaní pred ústavným súdom podanímnovej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okolnosť,   že   prvostupňový   súd   je   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu(§ 226   OSP),   neznamená,   že   sťažovateľka   nemôže   v ďalšom   štádiu   namietať   proti   ňouoponovanému právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho) s tým, že všeobecnésúdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniťv rámci svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani jedno zo sťažovateľkou tvrdených pochybenízo strany najvyššieho súdu nepredstavujú podľa názoru ústavného súdu nezvratnú alebonekorigovateľnú ujmu na jej právach.

Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnoukompetenciou   nemôže   byť   zmena   alebo   náprava   či   už   namietaného,   alebo   skutočnéhopochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadnepovolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veciobstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustnerozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiusúdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovaťdo ešte prebiehajúcich konaní.

Ústavný súd preto, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1ústavy i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúcrešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, sťažnosťodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec sťažnosti považuje ústavný súd aj napriek skutočnosti, že nemá právomocv danej   veci   preskúmať   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a postup,   ktorý   mupredchádzal,   za   potrebné   vyjadriť   sa   k námietke   sťažovateľky,   ktorou   poukazujena rozdielnosť   prístupov   najvyššieho   súdu   k   rozhodovaniu   obdobných   vecí(pozri v odôvodnení v časti I označené rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho   systému   (v   zásade   každého   súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza ajna úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, abynajvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovalamechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebopodobných veciach (IV. ÚS 107/2012).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iného   priznáva   aj   právomoc   zaujímaťstanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014