znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 845/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Marianom   Ďuranom,Tajovského 5, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co 214/2011 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Ďuranom, Tajovského 5, Žilina,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 (sťažovateľkazjavne   nesprávne   uvádza   dátum   vydania   rozsudku   „zo   dňa   21.   apríla   2012“,   pozn.)a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013.

Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   v   právnej   veci   sťažovateľky(v právnom   postavení   žalobkyne,   pozn.)   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   vedenejOkresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 33/2007 proti obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), aobchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp.zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 tak, že dovolací súd dovolanie zamietol ako právnenedôvodné.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   08.   01.   2007,   ktorej   vklad   bol   povolený Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Čadca pod č. zo dňa 19. 01. 2007 uzatvorenej medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konal záložný veriteľ, a kupujúcim v 1/, ktorej   predmetom   bol   prevod   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   zapísaným Katastrálnym   úradom ⬛⬛⬛⬛,   kat.   územie ⬛⬛⬛⬛ ako pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere   21   m²   zastavané   plochy   a   nádvoria   a   stavby   rodinného   domu   súp.   č. postavenej na parc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria. Dôvod   neplatnosti   spočíva   v   skutočnosti,   že   odporca,   ako   zákonný   zástupca pri výkone   záložného   práva,   nekonal   s   náležitou   starostlivosťou,   ktorej   porušenie   má za následok v zmysle ustanovenia § 3 v spojitosti s § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť uvedeného právneho úkonu.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 určil, že kúpnazmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konala žalovanáv 2.   rade,   a   žalovanou   v   1.   rade,   ktorej   predmetom   bol   prevod   vlastníckeho   právak nehnuteľnostiam   zapísaným   na ⬛⬛⬛⬛,   kat.   územie,   ako   pozemokparc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere 21 m² zastavané plochy a nádvoriaa rodinný dom súp. č. postavený na parc. č. ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „nehnuteľnosti“),je neplatná. Podľa sťažovateľky „súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre porušenie povinnosti záložného veriteľa podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka konať s náležitou starostlivosťou“.

Žalované proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 370/2009 z 30. marca 2010 tak, že prvostupňovýrozsudok potvrdil, pričom pripustil proti rozsudku dovolanie vo vzťahu k právnej otázkeokresnému   súdu   položenej   žalovanými,   a   to   pokiaľ   išlo   o   obsah   a   rozsah   zákonnejpovinnosti záložného veriteľa konať pri výkone záložného práva s náležitou starostlivosťoupodľa § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka a právnych dôsledkov prípadného porušeniatejto   povinnosti   na   platnosť   právnych   úkonov,   ktoré   uskutoční   záložný   veriteľ   v   menezáložcu pri výkone záložného práva.

Na   základe   dovolania   podaného   žalovanými   najvyšší   súd   ako   dovolací   súduznesením   sp.   zn.   5   Cdo   196/2010   z   13.   mája   2011   zrušil   rozsudok   krajského   súduz 30. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky k zrušeniu rozsudkuodvolacieho súdu došlo „z dôvodu nesprávneho vymedzenia dovolacej otázky Krajským súdom v Žiline“.

Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 zmenilrozsudok   okresného   súdu   z   12.   augusta   2009   tak,   že   návrh   sťažovateľky   na   určenieneplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Podľa sťažovateľky „krajský súd mal za to, že prípadné porušenie   povinnosti   záložného   veriteľa   zakladá   len   právo   na   náhradu   škody   a   nie neplatnosť zmluvy“.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 dovolaniesťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2012vo   veci   samej,   zamietol.   Podľa   sťažovateľky „Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   názorom Krajského súdu v Žiline“.

Sťažovateľka namieta, že „rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu sú založené   na nesprávnom právnom   názore o   právnych dôsledkoch   porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka“.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „vzťah medzi záložným veriteľom a záložcom pri výkone záložného práva vymedzuje ustanovenie § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka.   Uvedené   ustanovenie   zakotvuje   povinnosť   (príkaz)   pre   záložného   veriteľa postupovať   pri   výkone   záložného   práva   s   odbornou   starostlivosťou.   Uvedený   príkaz vymedzuje kvalitatívnu stránku konania záložného veriteľa pri výkone záložného práva. Pri posudzovaní, či došlo k naplneniu požiadaviek na kvalitatívnu stránku konania, konať s náležitou starostlivosťou, je potrebné skúmať dosiahnutý výsledok...

Náležitá   starostlivosť   teda   predstavuje   také   konanie,   aké   by   vynaložil   riadny hospodár   pri   nakladaní   s   vlastným   majetkom...   Hypotéza   právnej   normy   v   ustanovení § 151m   ods.   8   Občianskeho   zákonníka   považuje   povinnosť   záložného   veriteľa   konať pri výkone záložného práva s náležitou starostlivosťou za splnenú len v prípade, ak záložný veriteľ predá záloh za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Len v prípade dosiahnutia   výsledku   uvedeného   v   zákone   dochádza   k   splneniu   tejto   povinnosti   konať s náležitou odbornou starostlivosťou... Vychýlenie sa z uvedených limitov má za následok prekročenie oprávnenia konať v mene záložcu, a teda konanie záložného veriteľa nemôže zaväzovať záložcu...“.

Podstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do ňouoznačených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, spočívapodľa jej argumentácie v prekvapivosti rozsudku krajského súdu, keď tento súd za rovnakejskutkovej   a   právnej   situácie   bez   vykonania   akéhokoľvek   dôkazu   zmenil   svoj   pôvodnýnázor, čím došlo k narušeniu právnej istoty.

Za   arbitrárny   sťažovateľka   v   uvedenej   právnej   veci   považuje   aj   v   poradí   druhýrozsudok   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   z   dôvodu   nesprávneho   právnehoposúdenia konania záložného veriteľa v mene záložcu s náležitou starostlivosťou v zmysle§ 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a právo na ochranu vlastníckeho práva zaručené článkom 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa 30. septembra (sťažovateľka neuvádza v petiterok vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide o rok 2013, pozn.)a Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   pod   sp.   zn.   8   Co/214/2011   zo   dňa   21.   04.   2012(sťažovateľka chybne uvádza dátum vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možnovyvodiť, že ide o rozsudok z 24. apríla 2012, pozn.) porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa   30.   Septembra   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   pod   sp.   zn. 8 Co/214/2011 zo dňa 21. 04. 2012 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

Sťažovateľke...   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   275,94   €... za 2 úkony právnej služby..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariana Ďuranu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl.20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo222/2012   z   30.   septembra   2013,   pričom   jej   podstatu   tvorí   nesúhlas   sťažovateľky   snapadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov. Kľúčovou výhradou sťažovateľky protinapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   a najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu je tvrdenie, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutýmrozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 tak, ženávrh sťažovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktoromnajvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 tak, žedovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku krajského súdu z 24. apríla 2012 vo vecisamej, zamietol ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), keďže dospel k záveru, že nie sú dané dôvody dovolania, a zároveň nezistil anivady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vo zvyšnej časti onáhrade   trov   konania   odmietol   dovolanie   ako   procesne   neprípustné   (výrok   o trováchkonania však sťažovateľka v sťažnosti výslovne nenamieta, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011z 24. apríla   2012   mohla   sťažovateľka   podať   dovolanie   (čo   aj   využila),   o   ktorom   boloprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Zo skutočnosti, že najvyšší súd zamietoldovolanie vo veci samej ako nedôvodné, vyplýva, že sa zaoberal námietkami sťažovateľky,ktoré smerovali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a vecne o nich rozhodol, čov danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013

Pri   preskúmaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie,   či   junemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totižvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čitáto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou   ústavného súduo zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Základom argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je v zásade jej nesúhlass výkladom právnych dôsledkov porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s náležitoustarostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktorý uplatnil najvyšší súdv napadnutom rozsudku. Sťažovateľka teda tvrdí, že dovolací súd vec nesprávne právneposúdil.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súdpovažuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebehpredmetného   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   a   odvolacím   súdom.   V tejto   častinapadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa najmä uvádza:

«Okresný súd Čadca rozsudkom z 12. augusta 2009 č. k. 11 C 33/2007-288 určil, že kúpna zmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi žalobkyňou, v mene ktorej konal žalovaný   2/,   a   žalovaným   1/,   ktorej   predmetom   bol   prevod   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   zapísaných   Katastrálnym   úradom,   Správa   katastra ⬛⬛⬛⬛, katastrálne územie na liste vlastníctva č...., s vkladom vlastníckeho práva povoleným pod z 19. januára 2007, je neplatná. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania.

V dôvodoch rozhodnutia vychádzal z toho, že žalobkyňa na požadovanom určení má naliehavý   právny   záujem,   ktorý   je   daný   zmenou   zápisu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   Neplatnosť   kúpnej   zmluvy   posudzoval   podľa   ustanovenia   §   39 Občianskeho zákonníka... v spojení s § 151m ods. 8 OZ. Vychádzal z toho, že pri predaji zálohu   má   záložný veriteľ postupovať s   náležitou   starostlivosťou tak, aby záloh   predal za cenu,   za   ktorú   sa   rovnaký   alebo   porovnateľný   predmet   zvyčajne   predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Pri predaji nehnuteľností žalovaný 2/ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď tieto predal za hodnotu o 25 % nižšiu, t. j. 1 050 000 Sk, čo je len 75% hodnoty stanovenej znaleckým posudkom (1 400 000 Sk), preto kúpnu zmluvu považoval pre jej rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 151m ods. 8 OZ) za neplatnú. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaných o neposkytnutí súčinnosti žalobkyňou pri realizácii (predaji) zálohu. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p.

Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. apríla 2012 sp. zn. 8 Co 214/2011 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania 3 078,34 € (keď uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 196/2010 bol zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť otázky zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.). Po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že predajná cena zálohu 1 050 000 Sk sa podstatne nelíši od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase, pretože táto predstavuje 87,5 % zo sumy určenej znaleckým posudkom (ako všeobecnej ceny nehnuteľností   1   200   000   Sk,   ku   ktorej   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa   nepripočítal hodnotu nájmu ako „závady“ 200 000 Sk), t. j. 12,5 %, čo je nemenej ako 20 % všeobecnej ceny.   Ďalej   vychádzal z   právneho názoru,   že   žalobkyňou   tvrdené porušenie   povinnosti v zmysle § 151m ods. 8 OZ zakladá právo na náhradu škody, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Prisvedčil tvrdeniu, že žalobkyňa neposkytla súčinnosť pri sprístupnení nehnuteľnosti (zálohu) za účelom ohliadky a cenenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.»

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na obsahdovolania, pričom uvádza, že podľa sťažovateľky «... rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, že   konanie   žalovaného   2/   konajúceho   v mene   záložcu   pri predaji   zálohu   zodpovedalo konaniu   s   náležitou   starostlivosťou   v   zmysle   §   151m   ods.   8   OZ.   Poukázala   na   to, že „náležitá   starostlivosť“   predstavuje   také   konanie,   aké   by   vynaložil riadny   hospodár pri nakladaní   s   vlastným   majetkom.   V   konkrétnostiach   daného   prípadu   -   pri   výkone záložného   práva   priamym   predajom   -   to   znamená   kvalitatívnu   stránku   konania   (nie formálneho charakteru vzbudzujúcu dojem transparentnosti) tak, aby bol záloh predaný za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo obdobný predmet zvyčajne predával v danom mieste a čase. V konaní boli predložené dôkazy, že obdobné nehnuteľnosti sa v danom mieste a čase predávali za vyššie ceny, minimálna cena podľa ponuky na internete bola 1 350 000 Sk, najvyššia ponuka bola 3 000 000 Sk. Všeobecná hodnota zálohu je 1 400 000 Sk, z ktorej už nemala byť odpočítaná tzv. „závada nájmu“ (200 000 Sk), tak ako to urobil odvolací súd. Nájomná zmluva nepredstavovala vecné bremeno, lebo nájom trval len 3 roky.   V zmysle   judikatúry   (napr.   R 13/70)   sa   za   podstatné   prekročenie   ceny   považuje prekročenie   v rozmedzí   10%   až   20%.   Žalovaný   2/   ako   záložný   veriteľ   nepostupoval   s potrebnou odbornou starostlivosťou pri výkone záložného práva a záloh predal za nižšiu hodnotu, t. j. za 62% jeho hodnoty (teda za podhodnotenú cenu, t. j. menej o 38 %). V rámci zachovania povinnosti konať s náležitou starostlivosťou (v zmysle § 151m ods. 8 OZ) mal byť žalovaný 1/ oboznámený aj s ponukou nehnuteľností na internete v danom mieste a čase. Podhodnotením zálohu nedošlo k naplneniu náležitej starostlivosti záložného veriteľa ako predpokladu platnosti právneho úkonu, tak ako to ustanovuje § 151m ods. 8 OZ. Porušenie povinnosti záložného veriteľa konať s náležitou starostlivosťou nemá za následok len vznik zodpovednosti   za   škodu   (§   420   a   násl.   OZ),   porušenie   tejto   povinnosti   podstatným spôsobom predstavuje exces s právnymi následkami zakladajúcimi osobitný režim ochrany v zmysle § 3 ods. 1 OZ, ktorý vedie k neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 OZ... Dovolateľka   považovala   konanie   žalovaného   2/   za   formálne   bez   vynaloženia   potrebnej odbornej starostlivosti, ktorému chýba kvalitatívna stránka náležitej starostlivosti v zmysle §   151m   ods.   8   OZ;   tento   nedostatok   spôsobil   exces   a neoprávnenosť   výkonu   práva, realizovaný právny úkon v dôsledku toho trpí vadou, ktorá má za následok jeho neplatnosť. Dovolateľka považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, pretože v poradí prvým rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, za rovnakej skutkovej a právnej   situácie   bez   vykonania   dokazovania   potom   odvolací   súd   rozsudkom   (v   poradí druhým) zmenil svoj právny názor a žalobu zamietol, čím došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov právneho vzťahu - predvídateľnosti súdneho rozhodnutia...

Žalovaní 1/ a 2/ v spoločnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že cenou obvyklou v danom mieste a čase je stret konkrétnej ponuky a konkrétneho dopytu, nie nereálna požiadavka jednej strany. Skutočnosť, že v danom čase a mieste sa na trhu nehnuteľnosti nenašiel záujemca, ktorý by ponúkol za záloh sumu vyššiu ako 1 050 000 Sk, nepreukazuje, že žalovaný 2/ predal záloh pod cenu, ale je dôkazom toho, že záloh nebol predajný za sumu vyššiu. Nezrušiteľný bezodplatne dojednaný nájom na dobu od januára 2007 do decembra 2010   podľa   žalovaných   znižuje   obvyklú   cenu   nehnuteľnosti   (vec   v   nájme   neprináša ekonomický úžitok, zisk v podobe nájomného). Ochrany dobrých mravov sa dovolateľka nemôže   domáhať   za   situácie,   kedy   sama   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   v   rozpore so zákonnou a zmluvnou povinnosťou odmietla poskytnúť žalovanému 2/ súčinnosť potrebnú pri výkone záložného práva. V prípade otázky, ktorou je výška ceny zálohu ponúkaného na predaj   je   podľa   žalovaných   potrebné   vychádzať   z   ustanovenia   §   16   ods.   6   zákona č. 527/2002 Z. z., ktoré pripúšťa predaj v dobrovoľnej dražbe minimálne za cenu vo výške 75% hodnoty znaleckého posudku (dovolená výška najnižšieho podania); predajná cena zálohu realizovaná na trhu dosiahla 87,50% všeobecnej hodnoty zálohu určenej znaleckým posudkom   č.   10/2009.   Zákonodarca   stanovil   hranicu,   ktorá   oddeľuje   bežnú   odchýlku a pohyb pri určovaní ceny v trhových podmienkach od abnormálneho konania smerujúceho k predaju predmetu dražby pod cenu na úkor vlastníka...».

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   po   zistení,   že   dovolanie   podala   včas   účastníčkakonania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.1 OSP), z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] preskúmalrozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je dôvodné,pričom v súvislosti s týmto záverom predovšetkým uviedol:

«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom...

Žalobkyňa označila rozsudok odvolacieho súdu za prekvapivý v tom, že odvolací súd žalobu zamietol bez vykonania akéhokoľvek dôkazu, i keď predtým za rovnakej skutkovej i právnej situácie potvrdil žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa, čím mal narušiť právnu istotu účastníčky konania.

Tvrdenie   žalobkyne,   že   odvolací   súd   nevykonal   žiaden   dôkaz   však   nezodpovedá obsahu spisu. Z neho totiž vyplýva, že odvolací súd na pojednávaní 24. apríla 2012 (viď č. l. 415-414   spisu)   zopakoval   dokazovanie   listinnými   dôkazmi   v   zmysle   §   213   ods.   3 O. s. p., na základe takto zisteného skutkového stavu dospel jednak k právnemu záveru, že posudzovaný právny úkon nie je neplatný v zmysle § 39 OZ a zároveň zaujal i ďalší názor, že ani prípadné porušenie povinnosti v zmysle § 151 m ods. 8 OZ nie je spôsobilé vyvolať neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ, preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol. Zmena rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní sama osebe   nezakladá   tzv.   „prekvapivosť“   a   nenarušuje   princíp   právnej   istoty,   pokiaľ   ide o zákonom prezumovaný postup odvolacieho súdu vyplývajúci z ustanovenia § 220 O. s. p. (viď napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 103/2011). Len tým, že v danom prípade odvolací súd v neskoršom konaní odlišne interpretoval (vyložil) identické právne predpisy   v dôsledku   čoho   vec   inak   právne   posúdil   (odlišne   rozhodol   o   právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu), nedopustil sa porušenia žiadneho zákonného ustanovenia,   preto   nemohlo   dôjsť   k   ujme   na   právach   žiadneho   z   účastníkov   konania a narušeniu ústavného princípu (doktríny) právnej istoty...

V   súvislosti   s   námietkou   o   nevykonaní   dokazovania   odvolacím   súdom   (pri   vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...) treba uviesť, že odlišné (rozhodné) skutkové zistenia,   z   ktorých   sú   vyvodené   odlišné   právne   závery   vedúce   k   zmene   rozhodnutia v inštančnom   odvolacom   postupe   založené   na   výsledkoch   dokazovania,   ktoré   pripadne nezodpovedajú zákonným ustanoveniam upravujúcich dokazovanie v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., môžu byť naplnením inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   98/2010,   2   Cdo   266/2010,   3   Cdo   124/2011, 4 Cdo 20/2011, 5 Cdo 157/2010, 6 Cdo 114/2010).

V dovolacom konaní sa nepreukázalo tvrdenie žalobkyne o nevykonaní dokazovania odvolacím súdom, vada v zmysle § 241 ods. 2 pism. b/ O. s. p. zistená nebola a v konaní jej existencia nevyšla najavo, preto na túto dovolací súd nemohol vziať zreteľ.

...   Z   obsahu   dovolania   vyplýva,   že   žalobkyňa   ako   dovolací   dôvod   uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom...

V predmetnej veci dovolateľka vymedzila tento dovolací dôvod tak, že porušenie povinnosti   záložného   veriteľa   v   zmysle   §   151m   ods.   8   OZ   má   za   následok   neplatnosť právneho úkonu v zmysel § 39 OZ. Podstatné podhodnotenie zálohu pri jeho predaji a s tým spojené len formálne konanie záložného veriteľa pri vynakladaní odbornej starostlivosti (bez kvalitatívnej stránky konania) je excesom, na ktorý sa vzťahuje osobitný režim ochrany pred nemorálnym výkonom záložného práva i zásahom do majetkových práv vlastníka (tiež záložcu). Nestotožnila sa s názorom, že uvedený postup zakladá len nárok na náhradu škody v zmysle § 420 a násl. OZ.

Odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný 2/ pri výkone záložného práva oznámil žalobkyni výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou i jej zmenu priamym predajom, vyzval   ju   na   umožnenie   ohliadky   zálohu   za   účelom   jeho   ocenenia   i   na   predloženie aktuálneho znaleckého posudku o ocenení zálohu (v zmysle čl. II bodu 9 záložnej zmluvy). Vychádzajúc z kúpnej ceny zálohu 1 050 000 Sk v kúpnej zmluve (87,5% zo sumy 1 200 000

Sk) nezistil zjavne nevýhodný predaj - t. j. podstatne nižšiu kúpnu cenu od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase. Prípadné porušenie povinnosti   záložným   veriteľom   v   zmysle   §   151   m   ods.   8   OZ   (postupovať   s   náležitou starostlivosťou   tak,   aby   sa   záloh   predal   za   cenu,   za   ktorú   sa   rovnaký   záloh   alebo porovnateľný   záloh   predmet   zvyčajne   predáva   za   porovnateľných   podmienok   v   čase a mieste predaja zálohu) zakladá nárok na náhradu škody, nie však neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.

Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z hľadiska posúdenia (ne)opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.,   osobitný   význam   vymedzenie   dovolacieho   dôvodu.   Pri   tomto dovolacom dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci len z aspektov   uvedených   v   dovolaní;   nad   rámec   toho,   nie   je   dovolací   súd   oprávnený   ani povinný skúmať.

Dovolateľka v dovolaní spochybňuje právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (postupovať s náležitou starostlivosťou   tak,   aby   sa   záloh   predal   za   cenu,   za   ktorú   sa   rovnaký   záloh   alebo porovnateľný   záloh   predmet   zvyčajne   predáva   za   porovnateľných   podmienok   v   čase a mieste predaja zálohu) zakladá (len) právo na náhradu škody a nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) v zmysle § 39 OZ.

Dovolací   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   s   akou   právnou   sankciou   spája   zákon porušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 OZ, najmä či do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.

Podľa § 151m ods. 8 OZ, ak sa v zmluve o zriadení záložného práva dohodne, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe, záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu,   za   ktorú   sa   rovnaký   alebo   porovnateľný   predmet   zvyčajne   predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu.

Podľa   §   39   OZ,   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Záložné   právo   slúži   na   zabezpečenie   pohľadávky   a   jej   príslušenstva   tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu   záložného   práva...,   ak   pohľadávka   nie   je   riadne   a   včas   splnená   (§   151a a nasl. OZ).

Záložné   právo   ako   právo   akcesorické   slúži   na   zabezpečenie   pohľadávky   tým, že v prípade jej riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený zákonom stanoveným   alebo   v   zmluve   určeným   spôsobom   dosiahnuť   splnenie   svojej   pohľadávky. Občiansky zákonník teda dáva možnosť, aby si záložný veriteľ a záložca dohodli v zmluve o zriadení záložného práva iný spôsob jeho výkonu. ako je predaj na dražbe. Môžu sa predovšetkým   dohodnúť,   za   akých   podmienok   môže   záložný   veriteľ   predať   záloh   mimo dražby.

V § 151m ods. 8 OZ sú priamo ustanovené povinnosti záložného veriteľa, ak je oprávnený   predať   záloh   iným   spôsobom   ako   na   dražbe.   Záložný   veriteľ   je   povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú   sa   rovnaký   alebo   porovnateľný   predmet   zvyčajne   predáva   za   porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Ide o zákonnú ochranu záložcu (resp. záložného dlžníka), aby sa záloh nepredal nevýhodne a pod tzv. všeobecnú (trhovú) cenu. Pojem všeobecná   cena   vyjadruje   aj   stabilizovaná   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 5 Cdo 29/2009, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2000). Označovaná je aj ako trhová cena, t. j. ktorú by bolo možné za konkrétnu vec ako predmet predaja a kúpy v rozhodnej dobe a mieste dosiahnuť. Zisťuje sa obvykle porovnaním s už zrealizovaným predajom a kúpou podobných vecí v danom mieste a čase. Ak   však   nie   sú,   treba   použiť   náhradnú   metodiku   podľa   uváženia   zisťujúceho   subjektu s prihliadnutím na rôzne špecifiká pre jednotlivé druhy konania.

Ochrana záložného dlžníka (tiež záložcu) vyplýva z funkcie záložného práva, teda očakávania,   že   speňažením   zálohu   možno   dosiahnuť   úplné   uhradenie   zabezpečenej pohľadávky   (vrátane   jej   príslušenstva).   Nemôžu   byť   pochybnosti,   že   zákonná   ochrana v zmysle § 151m ods. 8 OZ sa dotýka aj oprávnených záujmov záložného veriteľa v tom, že miera   záruky   zabezpečovanej   pohľadávky   je   závislá   od   faktického   výťažku   získaného speňažením zálohu.

Pri úvahe, aké právne následky má porušenie povinnosti uloženej v zmysle § 151m ods.   8   OZ   záložným   veriteľom,   nemožno   pominúť   skutočnosť,   že   úkony   (činy)   ním vykonávané sú naplnením oprávnení, ktoré pre neho vyplývajú z inštitútu záložného práva - domáhať   sa   uspokojenia   pohľadávky   z predmetu   záložného   práva.   Výkon   oprávnenia   - domáhať sa uspokojenia z predmetu zálohu - v sebe zahŕňa tiež činnosť záložného veriteľa pri predaji zálohu v zmysle § 151m OZ. Ak v rámci výkonu takéhoto oprávnenia záložný veriteľ vykoná právny úkon týkajúci sa zálohu spôsobom, ktorý odporuje § 151m ods. 8 OZ t. j. právny úkon, ktorý vo svojich dôsledkoch znižuje (zmenšuje) majetok záložcu - zhoršuje zabezpečenie   pohľadávky   na   ujmu   záložného   veriteľa   -   zhoršuje   právne   postavenie záložného   dlžníka   -   nemožno   vzhľadom   na   účel   a   funkciu   záložného   práva   úspešne argumentovať, že by takýto právny úkon odporoval zákonu alebo zákon obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom (§ 39 OZ). Následkom porušenia právnej povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (t. j. „postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh   predal   za   cenu,   za   ktorú   sa   rovnaký   alebo   porovnateľný   predmet   zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu“) nie je neplatnosť právneho úkonu (v zmysle § 39 OZ), ktorým dochádza k predaju zálohu. Ak záložný veriteľ svojím zavineným postupom poruší právnu povinnosť vyplývajúcu pre neho z ustanovenia § 151m ods. 8 OZ a tým zavinene spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a násl. OZ.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...»

V súvislosti s námietkami   sťažovateľky proti napadnutému   rozsudku   najvyššiehosúdu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejvo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ichkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenieniektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,III. ÚS 180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 jezrejmé, že najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa týkaliprávneho posúdenia následkov porušenia povinnosti záložného veriteľa v zmysle § 151mods. 8 Občianskeho zákonníka (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa zálohpredal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh zvyčajne predávaza porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 (s prihliadnutím na obsahrozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012,ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolaciehosúdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (s akou právnou sankciou spája zákonporušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, najmäči do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka)nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutýrozsudok najvyššieho súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú rozsiahlo uvedenéskutočnosti,   ktoré   viedli   dovolací   súd   k   záveru   (v   rámci   sťažovateľkou   vymedzenéhodovolacieho   dôvodu),   že   sankciou   za   porušenie   právnej   povinnosti   záložného   veriteľavyplývajúcej pre neho z § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka je jeho zodpovednosť zavzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie sťažovateľkou tvrdenáneplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby skúmal vokolnostiach prípadu prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151mods. 8 Občianskeho zákonníka.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakému právnemuposúdeniu veci, aké uplatnil vo svojom rozhodnutí odvolací súd (v jeho v poradí druhomrozsudku z 24. apríla 2012 pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správnehoprávneho   predpisu,   pozn.),   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiskaakceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdumohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 a obsahom sťažovateľkou označenéhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1a 4 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možnéuvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistuje   medzinapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46ods.   1   ústavy   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   jeho   porušenie,neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   právasťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014