SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 845/2014-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Ďuranom,Tajovského 5, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co 214/2011 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Ďuranom, Tajovského 5, Žilina,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 (sťažovateľkazjavne nesprávne uvádza dátum vydania rozsudku „zo dňa 21. apríla 2012“, pozn.)a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013.
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo v právnej veci sťažovateľky(v právnom postavení žalobkyne, pozn.) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenejOkresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 33/2007 proti obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), aobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp.zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 tak, že dovolací súd dovolanie zamietol ako právnenedôvodné.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 08. 01. 2007, ktorej vklad bol povolený Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Čadca pod č. zo dňa 19. 01. 2007 uzatvorenej medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konal záložný veriteľ, a kupujúcim v 1/, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným Katastrálnym úradom ⬛⬛⬛⬛, kat. územie ⬛⬛⬛⬛ ako pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere 21 m² zastavané plochy a nádvoria a stavby rodinného domu súp. č. postavenej na parc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria. Dôvod neplatnosti spočíva v skutočnosti, že odporca, ako zákonný zástupca pri výkone záložného práva, nekonal s náležitou starostlivosťou, ktorej porušenie má za následok v zmysle ustanovenia § 3 v spojitosti s § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť uvedeného právneho úkonu.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 určil, že kúpnazmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi sťažovateľkou, v mene ktorej konala žalovanáv 2. rade, a žalovanou v 1. rade, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho právak nehnuteľnostiam zapísaným na ⬛⬛⬛⬛, kat. územie, ako pozemokparc. č. ⬛⬛⬛⬛ o výmere 296 m², zastavané plochy a nádvoria, parc. č. o výmere 410 m², záhrady, parc. č. o výmere 21 m² zastavané plochy a nádvoriaa rodinný dom súp. č. postavený na parc. č. ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „nehnuteľnosti“),je neplatná. Podľa sťažovateľky „súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre porušenie povinnosti záložného veriteľa podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka konať s náležitou starostlivosťou“.
Žalované proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 370/2009 z 30. marca 2010 tak, že prvostupňovýrozsudok potvrdil, pričom pripustil proti rozsudku dovolanie vo vzťahu k právnej otázkeokresnému súdu položenej žalovanými, a to pokiaľ išlo o obsah a rozsah zákonnejpovinnosti záložného veriteľa konať pri výkone záložného práva s náležitou starostlivosťoupodľa § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka a právnych dôsledkov prípadného porušeniatejto povinnosti na platnosť právnych úkonov, ktoré uskutoční záložný veriteľ v menezáložcu pri výkone záložného práva.
Na základe dovolania podaného žalovanými najvyšší súd ako dovolací súduznesením sp. zn. 5 Cdo 196/2010 z 13. mája 2011 zrušil rozsudok krajského súduz 30. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky k zrušeniu rozsudkuodvolacieho súdu došlo „z dôvodu nesprávneho vymedzenia dovolacej otázky Krajským súdom v Žiline“.
Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 zmenilrozsudok okresného súdu z 12. augusta 2009 tak, že návrh sťažovateľky na určenieneplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Podľa sťažovateľky „krajský súd mal za to, že prípadné porušenie povinnosti záložného veriteľa zakladá len právo na náhradu škody a nie neplatnosť zmluvy“.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 dovolaniesťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2012vo veci samej, zamietol. Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Žiline“.
Sťažovateľka namieta, že „rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom názore o právnych dôsledkoch porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka“.
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „vzťah medzi záložným veriteľom a záložcom pri výkone záložného práva vymedzuje ustanovenie § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie zakotvuje povinnosť (príkaz) pre záložného veriteľa postupovať pri výkone záložného práva s odbornou starostlivosťou. Uvedený príkaz vymedzuje kvalitatívnu stránku konania záložného veriteľa pri výkone záložného práva. Pri posudzovaní, či došlo k naplneniu požiadaviek na kvalitatívnu stránku konania, konať s náležitou starostlivosťou, je potrebné skúmať dosiahnutý výsledok...
Náležitá starostlivosť teda predstavuje také konanie, aké by vynaložil riadny hospodár pri nakladaní s vlastným majetkom... Hypotéza právnej normy v ustanovení § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka považuje povinnosť záložného veriteľa konať pri výkone záložného práva s náležitou starostlivosťou za splnenú len v prípade, ak záložný veriteľ predá záloh za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Len v prípade dosiahnutia výsledku uvedeného v zákone dochádza k splneniu tejto povinnosti konať s náležitou odbornou starostlivosťou... Vychýlenie sa z uvedených limitov má za následok prekročenie oprávnenia konať v mene záložcu, a teda konanie záložného veriteľa nemôže zaväzovať záložcu...“.
Podstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do ňouoznačených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, spočívapodľa jej argumentácie v prekvapivosti rozsudku krajského súdu, keď tento súd za rovnakejskutkovej a právnej situácie bez vykonania akéhokoľvek dôkazu zmenil svoj pôvodnýnázor, čím došlo k narušeniu právnej istoty.
Za arbitrárny sťažovateľka v uvedenej právnej veci považuje aj v poradí druhýrozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia konania záložného veriteľa v mene záložcu s náležitou starostlivosťou v zmysle§ 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a právo na ochranu vlastníckeho práva zaručené článkom 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa 30. septembra (sťažovateľka neuvádza v petiterok vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide o rok 2013, pozn.)a Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/214/2011 zo dňa 21. 04. 2012(sťažovateľka chybne uvádza dátum vydania rozsudku, avšak z obsahu sťažnosti možnovyvodiť, že ide o rozsudok z 24. apríla 2012, pozn.) porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 222/2012 zo dňa 30. Septembra a rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/214/2011 zo dňa 21. 04. 2012 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
Sťažovateľke... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €... za 2 úkony právnej služby..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Mariana Ďuranu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv podľa čl.20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo222/2012 z 30. septembra 2013, pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky snapadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov. Kľúčovou výhradou sťažovateľky protinapadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu akodovolacieho súdu je tvrdenie, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutýmrozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 33/2007 z 12. augusta 2009 tak, ženávrh sťažovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktoromnajvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 tak, žedovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku krajského súdu z 24. apríla 2012 vo vecisamej, zamietol ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), keďže dospel k záveru, že nie sú dané dôvody dovolania, a zároveň nezistil anivady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vo zvyšnej časti onáhrade trov konania odmietol dovolanie ako procesne neprípustné (výrok o trováchkonania však sťažovateľka v sťažnosti výslovne nenamieta, pozn.).
Z uvedeného vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011z 24. apríla 2012 mohla sťažovateľka podať dovolanie (čo aj využila), o ktorom boloprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Zo skutočnosti, že najvyšší súd zamietoldovolanie vo veci samej ako nedôvodné, vyplýva, že sa zaoberal námietkami sťažovateľky,ktoré smerovali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a vecne o nich rozhodol, čov danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013
Pri preskúmaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či junemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totižvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čitáto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súduo zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Základom argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je v zásade jej nesúhlass výkladom právnych dôsledkov porušenia povinnosti záložného veriteľa konať s náležitoustarostlivosťou podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, ktorý uplatnil najvyšší súdv napadnutom rozsudku. Sťažovateľka teda tvrdí, že dovolací súd vec nesprávne právneposúdil.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súdpovažuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebehpredmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. V tejto častinapadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa najmä uvádza:
«Okresný súd Čadca rozsudkom z 12. augusta 2009 č. k. 11 C 33/2007-288 určil, že kúpna zmluva z 8. januára 2007 uzatvorená medzi žalobkyňou, v mene ktorej konal žalovaný 2/, a žalovaným 1/, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných Katastrálnym úradom, Správa katastra ⬛⬛⬛⬛, katastrálne územie na liste vlastníctva č...., s vkladom vlastníckeho práva povoleným pod z 19. januára 2007, je neplatná. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania.
V dôvodoch rozhodnutia vychádzal z toho, že žalobkyňa na požadovanom určení má naliehavý právny záujem, ktorý je daný zmenou zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Neplatnosť kúpnej zmluvy posudzoval podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka... v spojení s § 151m ods. 8 OZ. Vychádzal z toho, že pri predaji zálohu má záložný veriteľ postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Pri predaji nehnuteľností žalovaný 2/ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď tieto predal za hodnotu o 25 % nižšiu, t. j. 1 050 000 Sk, čo je len 75% hodnoty stanovenej znaleckým posudkom (1 400 000 Sk), preto kúpnu zmluvu považoval pre jej rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 151m ods. 8 OZ) za neplatnú. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaných o neposkytnutí súčinnosti žalobkyňou pri realizácii (predaji) zálohu. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p.
Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. apríla 2012 sp. zn. 8 Co 214/2011 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania 3 078,34 € (keď uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2011 sp. zn. 5 Cdo 196/2010 bol zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre nepreskúmateľnosť otázky zásadného významu v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.). Po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že predajná cena zálohu 1 050 000 Sk sa podstatne nelíši od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase, pretože táto predstavuje 87,5 % zo sumy určenej znaleckým posudkom (ako všeobecnej ceny nehnuteľností 1 200 000 Sk, ku ktorej na rozdiel od súdu prvého stupňa nepripočítal hodnotu nájmu ako „závady“ 200 000 Sk), t. j. 12,5 %, čo je nemenej ako 20 % všeobecnej ceny. Ďalej vychádzal z právneho názoru, že žalobkyňou tvrdené porušenie povinnosti v zmysle § 151m ods. 8 OZ zakladá právo na náhradu škody, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Prisvedčil tvrdeniu, že žalobkyňa neposkytla súčinnosť pri sprístupnení nehnuteľnosti (zálohu) za účelom ohliadky a cenenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.»
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazuje na obsahdovolania, pričom uvádza, že podľa sťažovateľky «... rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, že konanie žalovaného 2/ konajúceho v mene záložcu pri predaji zálohu zodpovedalo konaniu s náležitou starostlivosťou v zmysle § 151m ods. 8 OZ. Poukázala na to, že „náležitá starostlivosť“ predstavuje také konanie, aké by vynaložil riadny hospodár pri nakladaní s vlastným majetkom. V konkrétnostiach daného prípadu - pri výkone záložného práva priamym predajom - to znamená kvalitatívnu stránku konania (nie formálneho charakteru vzbudzujúcu dojem transparentnosti) tak, aby bol záloh predaný za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo obdobný predmet zvyčajne predával v danom mieste a čase. V konaní boli predložené dôkazy, že obdobné nehnuteľnosti sa v danom mieste a čase predávali za vyššie ceny, minimálna cena podľa ponuky na internete bola 1 350 000 Sk, najvyššia ponuka bola 3 000 000 Sk. Všeobecná hodnota zálohu je 1 400 000 Sk, z ktorej už nemala byť odpočítaná tzv. „závada nájmu“ (200 000 Sk), tak ako to urobil odvolací súd. Nájomná zmluva nepredstavovala vecné bremeno, lebo nájom trval len 3 roky. V zmysle judikatúry (napr. R 13/70) sa za podstatné prekročenie ceny považuje prekročenie v rozmedzí 10% až 20%. Žalovaný 2/ ako záložný veriteľ nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou pri výkone záložného práva a záloh predal za nižšiu hodnotu, t. j. za 62% jeho hodnoty (teda za podhodnotenú cenu, t. j. menej o 38 %). V rámci zachovania povinnosti konať s náležitou starostlivosťou (v zmysle § 151m ods. 8 OZ) mal byť žalovaný 1/ oboznámený aj s ponukou nehnuteľností na internete v danom mieste a čase. Podhodnotením zálohu nedošlo k naplneniu náležitej starostlivosti záložného veriteľa ako predpokladu platnosti právneho úkonu, tak ako to ustanovuje § 151m ods. 8 OZ. Porušenie povinnosti záložného veriteľa konať s náležitou starostlivosťou nemá za následok len vznik zodpovednosti za škodu (§ 420 a násl. OZ), porušenie tejto povinnosti podstatným spôsobom predstavuje exces s právnymi následkami zakladajúcimi osobitný režim ochrany v zmysle § 3 ods. 1 OZ, ktorý vedie k neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 OZ... Dovolateľka považovala konanie žalovaného 2/ za formálne bez vynaloženia potrebnej odbornej starostlivosti, ktorému chýba kvalitatívna stránka náležitej starostlivosti v zmysle § 151m ods. 8 OZ; tento nedostatok spôsobil exces a neoprávnenosť výkonu práva, realizovaný právny úkon v dôsledku toho trpí vadou, ktorá má za následok jeho neplatnosť. Dovolateľka považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, pretože v poradí prvým rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, za rovnakej skutkovej a právnej situácie bez vykonania dokazovania potom odvolací súd rozsudkom (v poradí druhým) zmenil svoj právny názor a žalobu zamietol, čím došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov právneho vzťahu - predvídateľnosti súdneho rozhodnutia...
Žalovaní 1/ a 2/ v spoločnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že cenou obvyklou v danom mieste a čase je stret konkrétnej ponuky a konkrétneho dopytu, nie nereálna požiadavka jednej strany. Skutočnosť, že v danom čase a mieste sa na trhu nehnuteľnosti nenašiel záujemca, ktorý by ponúkol za záloh sumu vyššiu ako 1 050 000 Sk, nepreukazuje, že žalovaný 2/ predal záloh pod cenu, ale je dôkazom toho, že záloh nebol predajný za sumu vyššiu. Nezrušiteľný bezodplatne dojednaný nájom na dobu od januára 2007 do decembra 2010 podľa žalovaných znižuje obvyklú cenu nehnuteľnosti (vec v nájme neprináša ekonomický úžitok, zisk v podobe nájomného). Ochrany dobrých mravov sa dovolateľka nemôže domáhať za situácie, kedy sama v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zákonnou a zmluvnou povinnosťou odmietla poskytnúť žalovanému 2/ súčinnosť potrebnú pri výkone záložného práva. V prípade otázky, ktorou je výška ceny zálohu ponúkaného na predaj je podľa žalovaných potrebné vychádzať z ustanovenia § 16 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z., ktoré pripúšťa predaj v dobrovoľnej dražbe minimálne za cenu vo výške 75% hodnoty znaleckého posudku (dovolená výška najnižšieho podania); predajná cena zálohu realizovaná na trhu dosiahla 87,50% všeobecnej hodnoty zálohu určenej znaleckým posudkom č. 10/2009. Zákonodarca stanovil hranicu, ktorá oddeľuje bežnú odchýlku a pohyb pri určovaní ceny v trhových podmienkach od abnormálneho konania smerujúceho k predaju predmetu dražby pod cenu na úkor vlastníka...».
Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas účastníčkakonania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.1 OSP), z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] preskúmalrozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je dôvodné,pričom v súvislosti s týmto záverom predovšetkým uviedol:
«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom...
Žalobkyňa označila rozsudok odvolacieho súdu za prekvapivý v tom, že odvolací súd žalobu zamietol bez vykonania akéhokoľvek dôkazu, i keď predtým za rovnakej skutkovej i právnej situácie potvrdil žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa, čím mal narušiť právnu istotu účastníčky konania.
Tvrdenie žalobkyne, že odvolací súd nevykonal žiaden dôkaz však nezodpovedá obsahu spisu. Z neho totiž vyplýva, že odvolací súd na pojednávaní 24. apríla 2012 (viď č. l. 415-414 spisu) zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi v zmysle § 213 ods. 3 O. s. p., na základe takto zisteného skutkového stavu dospel jednak k právnemu záveru, že posudzovaný právny úkon nie je neplatný v zmysle § 39 OZ a zároveň zaujal i ďalší názor, že ani prípadné porušenie povinnosti v zmysle § 151 m ods. 8 OZ nie je spôsobilé vyvolať neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ, preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol. Zmena rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní sama osebe nezakladá tzv. „prekvapivosť“ a nenarušuje princíp právnej istoty, pokiaľ ide o zákonom prezumovaný postup odvolacieho súdu vyplývajúci z ustanovenia § 220 O. s. p. (viď napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 103/2011). Len tým, že v danom prípade odvolací súd v neskoršom konaní odlišne interpretoval (vyložil) identické právne predpisy v dôsledku čoho vec inak právne posúdil (odlišne rozhodol o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu), nedopustil sa porušenia žiadneho zákonného ustanovenia, preto nemohlo dôjsť k ujme na právach žiadneho z účastníkov konania a narušeniu ústavného princípu (doktríny) právnej istoty...
V súvislosti s námietkou o nevykonaní dokazovania odvolacím súdom (pri vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...) treba uviesť, že odlišné (rozhodné) skutkové zistenia, z ktorých sú vyvodené odlišné právne závery vedúce k zmene rozhodnutia v inštančnom odvolacom postupe založené na výsledkoch dokazovania, ktoré pripadne nezodpovedajú zákonným ustanoveniam upravujúcich dokazovanie v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., môžu byť naplnením inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 98/2010, 2 Cdo 266/2010, 3 Cdo 124/2011, 4 Cdo 20/2011, 5 Cdo 157/2010, 6 Cdo 114/2010).
V dovolacom konaní sa nepreukázalo tvrdenie žalobkyne o nevykonaní dokazovania odvolacím súdom, vada v zmysle § 241 ods. 2 pism. b/ O. s. p. zistená nebola a v konaní jej existencia nevyšla najavo, preto na túto dovolací súd nemohol vziať zreteľ.
... Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobkyňa ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom...
V predmetnej veci dovolateľka vymedzila tento dovolací dôvod tak, že porušenie povinnosti záložného veriteľa v zmysle § 151m ods. 8 OZ má za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysel § 39 OZ. Podstatné podhodnotenie zálohu pri jeho predaji a s tým spojené len formálne konanie záložného veriteľa pri vynakladaní odbornej starostlivosti (bez kvalitatívnej stránky konania) je excesom, na ktorý sa vzťahuje osobitný režim ochrany pred nemorálnym výkonom záložného práva i zásahom do majetkových práv vlastníka (tiež záložcu). Nestotožnila sa s názorom, že uvedený postup zakladá len nárok na náhradu škody v zmysle § 420 a násl. OZ.
Odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný 2/ pri výkone záložného práva oznámil žalobkyni výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou i jej zmenu priamym predajom, vyzval ju na umožnenie ohliadky zálohu za účelom jeho ocenenia i na predloženie aktuálneho znaleckého posudku o ocenení zálohu (v zmysle čl. II bodu 9 záložnej zmluvy). Vychádzajúc z kúpnej ceny zálohu 1 050 000 Sk v kúpnej zmluve (87,5% zo sumy 1 200 000
Sk) nezistil zjavne nevýhodný predaj - t. j. podstatne nižšiu kúpnu cenu od ceny, za ktorú sa bežne predáva porovnateľná vec na danom mieste a v danom čase. Prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151 m ods. 8 OZ (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu) zakladá nárok na náhradu škody, nie však neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.
Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z hľadiska posúdenia (ne)opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., osobitný význam vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci len z aspektov uvedených v dovolaní; nad rámec toho, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný skúmať.
Dovolateľka v dovolaní spochybňuje právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu) zakladá (len) právo na náhradu škody a nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) v zmysle § 39 OZ.
Dovolací súd sa preto zaoberal otázkou, s akou právnou sankciou spája zákon porušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 OZ, najmä či do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.
Podľa § 151m ods. 8 OZ, ak sa v zmluve o zriadení záložného práva dohodne, že záložný veriteľ je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe, záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva..., ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená (§ 151a a nasl. OZ).
Záložné právo ako právo akcesorické slúži na zabezpečenie pohľadávky tým, že v prípade jej riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený zákonom stanoveným alebo v zmluve určeným spôsobom dosiahnuť splnenie svojej pohľadávky. Občiansky zákonník teda dáva možnosť, aby si záložný veriteľ a záložca dohodli v zmluve o zriadení záložného práva iný spôsob jeho výkonu. ako je predaj na dražbe. Môžu sa predovšetkým dohodnúť, za akých podmienok môže záložný veriteľ predať záloh mimo dražby.
V § 151m ods. 8 OZ sú priamo ustanovené povinnosti záložného veriteľa, ak je oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe. Záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Ide o zákonnú ochranu záložcu (resp. záložného dlžníka), aby sa záloh nepredal nevýhodne a pod tzv. všeobecnú (trhovú) cenu. Pojem všeobecná cena vyjadruje aj stabilizovaná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 5 Cdo 29/2009, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2000). Označovaná je aj ako trhová cena, t. j. ktorú by bolo možné za konkrétnu vec ako predmet predaja a kúpy v rozhodnej dobe a mieste dosiahnuť. Zisťuje sa obvykle porovnaním s už zrealizovaným predajom a kúpou podobných vecí v danom mieste a čase. Ak však nie sú, treba použiť náhradnú metodiku podľa uváženia zisťujúceho subjektu s prihliadnutím na rôzne špecifiká pre jednotlivé druhy konania.
Ochrana záložného dlžníka (tiež záložcu) vyplýva z funkcie záložného práva, teda očakávania, že speňažením zálohu možno dosiahnuť úplné uhradenie zabezpečenej pohľadávky (vrátane jej príslušenstva). Nemôžu byť pochybnosti, že zákonná ochrana v zmysle § 151m ods. 8 OZ sa dotýka aj oprávnených záujmov záložného veriteľa v tom, že miera záruky zabezpečovanej pohľadávky je závislá od faktického výťažku získaného speňažením zálohu.
Pri úvahe, aké právne následky má porušenie povinnosti uloženej v zmysle § 151m ods. 8 OZ záložným veriteľom, nemožno pominúť skutočnosť, že úkony (činy) ním vykonávané sú naplnením oprávnení, ktoré pre neho vyplývajú z inštitútu záložného práva - domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. Výkon oprávnenia - domáhať sa uspokojenia z predmetu zálohu - v sebe zahŕňa tiež činnosť záložného veriteľa pri predaji zálohu v zmysle § 151m OZ. Ak v rámci výkonu takéhoto oprávnenia záložný veriteľ vykoná právny úkon týkajúci sa zálohu spôsobom, ktorý odporuje § 151m ods. 8 OZ t. j. právny úkon, ktorý vo svojich dôsledkoch znižuje (zmenšuje) majetok záložcu - zhoršuje zabezpečenie pohľadávky na ujmu záložného veriteľa - zhoršuje právne postavenie záložného dlžníka - nemožno vzhľadom na účel a funkciu záložného práva úspešne argumentovať, že by takýto právny úkon odporoval zákonu alebo zákon obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom (§ 39 OZ). Následkom porušenia právnej povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 OZ (t. j. „postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu“) nie je neplatnosť právneho úkonu (v zmysle § 39 OZ), ktorým dochádza k predaju zálohu. Ak záložný veriteľ svojím zavineným postupom poruší právnu povinnosť vyplývajúcu pre neho z ustanovenia § 151m ods. 8 OZ a tým zavinene spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a násl. OZ.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...»
V súvislosti s námietkami sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššiehosúdu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ichkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenieniektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 jezrejmé, že najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa týkaliprávneho posúdenia následkov porušenia povinnosti záložného veriteľa v zmysle § 151mods. 8 Občianskeho zákonníka (postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby sa zálohpredal za cenu, za ktorú sa rovnaký záloh alebo porovnateľný záloh zvyčajne predávaza porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu akodovolacieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 (s prihliadnutím na obsahrozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co 214/2011 z 24. apríla 2012,ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolaciehosúdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (s akou právnou sankciou spája zákonporušenie právnej povinnosti uvedenej v § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, najmäči do úvahy prichádza neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka)nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutýrozsudok najvyššieho súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú rozsiahlo uvedenéskutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou vymedzenéhodovolacieho dôvodu), že sankciou za porušenie právnej povinnosti záložného veriteľavyplývajúcej pre neho z § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka je jeho zodpovednosť zavzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie sťažovateľkou tvrdenáneplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby skúmal vokolnostiach prípadu prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151mods. 8 Občianskeho zákonníka.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakému právnemuposúdeniu veci, aké uplatnil vo svojom rozhodnutí odvolací súd (v jeho v poradí druhomrozsudku z 24. apríla 2012 pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správnehoprávneho predpisu, pozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdumohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013 a obsahom sťažovateľkou označenéhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1a 4 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možnéuvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzinapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie,neprichádza v tomto prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného právasťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014