SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 844/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Imrichom Hrebíčkom, Advokátskakancelária, Vajanského 7, Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 152/2013 z 23. júna 2015 a rozsudkomOkresného súdu Bratislava III sp. zn. 6 C 198/2004 zo 4. októbra 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 152/2013z 23. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 198/2004 zo 4. októbra 2012 (ďalej len„rozsudok okresného súdu“; spolu ďalej len „napadnuté rozsudky“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:„Sťažovateľ dňa 3.9.2004 podal na Okresnom súde Bratislava III, návrh na začatie konania, proti odporcovi ⬛⬛⬛⬛, v ktorom sa domáhal zaplatenia príplatkov za štátnu službu nad základný čas služby v týždni, príplatkov za štátnu službu v noci, v sobotu a nedeľu a sviatky a peňažnej náhrady za pohotovosť, spolu vo výške 590.357,. Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,33% denne z istiny od 15.2.2004 do zaplatenia, ďalej prehodnotenia výšky priznaného odchodného a výsluhového dôchodku spätne ku dňu 16.12.2003. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava III pod č.k. 6C 198/2004.
Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.1.2009, č.k. 6C 198/2004-97, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.2.2009, súd odmietol podanie v časti týkajúcej sa prehodnotenia výšky priznaného odchodného a výsluhového dôchodku.
Dňa 21.4.2009 pred začatím pojednávania navrhovateľ vzal návrh späť v časti o príplatok za pohotovosť. Súd o čiastočnom zastavení konania vo výške 6.683,26 € v dôsledku späťvzatia návrhu rozhodol v zmysle §-u 96 ods. 1,2,3 O.s.p. Ďalšie konanie bolo vedené o zaplatenie príplatkov za štátnu službu nad základný čas služby v týždni, príplatkov za štátnu službu v noci, v sobotu a nedeľu a sviatky vo výške 12.913,-€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % z dlžnej sumy od 15.2.2004 do zaplatenia.“
Zo sťažnosti a z jej príloh teda vyplýva, že sťažovateľ vedie spor proti odporcovi – ⬛⬛⬛⬛ – o zaplatenie príplatkov za štátnu službu nad základný časslužby v týždni, príplatkov za štátnu službu v noci, v sobotu a nedeľu a sviatky.
Rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľa na zaplatenie príplatkovzamietnutý. Dokazovanie vo veci vykonával okresný súd so zreteľom na zákonč. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem inéhonamietal, že„odporca v priebehu konania bránil vykonaniu dôkazov pred súdom najmä tým, že neumožnil vypočuť svedkov, ktorých navrhovateľ(sťažovateľ, pozn.)navrhol vypočuť, pretože ich nezbavil povinnosti mlčanlivosti a využívajúc svoju moc, ktorá mu je zákonom daná, bráni navrhovateľovi(sťažovateľovi, pozn.)využiť práva, ktoré sú mu zaručené...
Odporca taktiež neumožnil navrhovateľovi nahliadnuť do utajovaných listinných dôkazov... a to i napriek tomu, že navrhovateľ(sťažovateľ, pozn.)počas výkonu štátnej služby u odporcu bol s týmito utajovanými dôkazmi oboznámený a je viazaný povinnosťou mlčanlivosti.“.
Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu ako vecne správnypotvrdený.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie § 101 ods. 1 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania...
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právona spravodlivý súdny proces bolo napadnutými rozsudkami a hlavne konaním odporcuporušené.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava III, vo veci vedenej pod sp. zn.: 6C 198/2004 porušené. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 6 2015, sp. zn. 2Co 152/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
JUDr. Imrichovi Hrebíčkovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 557,86 EUR, ktorú je povinný Krajský súd v Bratislave vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdua krajského súdu. Sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožnila ústavnou sťažnosťou sa domáha vyslovenia porušenia uvedených práv namietajúc, žerozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vychádzajú z nesprávneho právnehoposúdenia veci, nesúhlasí s odôvodnením všeobecných súdov v zmysle neuneseniadôkazného bremena v spore a taktiež namieta, že odporca v priebehu konania predvšeobecnými súdmi bránil vo vykonávaní dôkazov, keď navrhovaných svedkov nezbavilmlčanlivosti a neumožnil sťažovateľovi nahliadnuť do utajovaných listinných dôkazov,ktoré sú súčasťou súdneho spisu, čím malo dôjsť k porušeniu § 101 ods. 1 OSP v konaní.
1. K namietanému postupu v konaní a rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 198/2004 zo 4. októbra 2012
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súdnemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bolprípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil a o ktorom rozhodol krajskýsúd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Co 152/2013 z 23. júna 2015. Z tohto dôvodubolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému postupu v konaní a rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 152/2013 z 23. júna 2015
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd aj vzhľadom na namietané porušenie § 101 ods. 1 OSP a namietanéneuneseniu dôkazného bremena z dôvodu, že svedkovia neboli zbavení mlčanlivosti,zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd na základe už uvedeného považuje za potrebné taktiež zdôrazniť, žekrajský súd sa v odvolacom konaní zaoberal skutkovými aj právnymi námietkamisťažovateľatotožnými s námietkami pred ústavným súdom, v napadnutom rozsudku sas nimi vysporiadal, pričom sťažovateľovi dal odpoveď na každý namietaný argument, čoz hľadiska ústavnoprávneho nie je možné považovať za exces. Skutočnosť, že sťažovateľ sas názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôžezakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti. Nad rámec veci ústavný súd tieždodáva, že si nemohol nevšimnúť, že odôvodnenie neunesenia dôkazného bremena jeokrem iného založené na presvedčivej svedeckej výpovedi a krajský súd sa v odôvodnenínapadnutého rozhodnutia presvedčivo vysporiadal aj s interpretáciou § 101 ods. 1 OSPvo vzťahu k § 120 ods. 1 OSP a ich aplikáciou na prerokúvanú vec.
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd už viackrátuviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, v tejto časti sťažnosti ústavný súd rozhodolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Navyše ústavný súd k veci uvádza, že sťažovateľ petit svojej sťažnosti nesformulovaldostatočne jasne a určito, pretože v prvej časti petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenieoznačených práv„postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 6C 198/2004“napriek tomu, že v ostatnej časti petitu žiada, aby ústavný súd zrušil„rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 6 2015, sp. zn.: 2Co 152/2013“a vecvrátil na ďalšie konanie. Z uvedeného nie je možné jasne ustáliť, či sťažovateľ žiadaústavný súd konať o sťažnosti len vo vzťahu k okresnému súdu, resp. len vo vzťahuku krajskému súdu, resp. vo vzťahu k obom súdom, a preto je petit sťažnosti vnútornerozporný.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej právnemuzástupcovi sťažovateľky na odstránenie uvedených nedostatkov petitu sťažnosti a ustálilpredmet tohto konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože ani prípadnéodstránenie uvedených nedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inémurozhodnutiu o tejto sťažnosti (m. m. III. ÚS 474/2015).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd s poukazom na znenie § 36zákona o ústavnom súde vo veci sťažovateľa nevidel relevantný dôvod na priznanie náhradytrov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015