SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 844/2014-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 198/2011 a jehorozsudkom z 22. mája 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jeho rozsudkom z 5. februára 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. novembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 198/2011 a jeho rozsudkom z 22. mája 2012 (ďalejaj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jehorozsudkom z 5. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Sťažnosťbola ústavnému súdu doručená osobne 25. novembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolazamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútraSlovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, odboru železničnej polície (ďalej len„žalovaný“) č. PPZ-OŽP-556-23/2011 z 15. augusta 2011, ktorým bol sťažovateľ prepustenýzo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície podľa § 72 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnejslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície vznení neskorších predpisov.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudokkrajského súdu sp. zn. 3 S 198/2011 z 22. mája 2012 potvrdil.
Sťažovateľ považuje napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súduza nezákonné z viacerých dôvodov, pričom podľa jeho názoru zasahujú neprípustnýmspôsobom do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovenia porušenia ktorýchsa domáha, pričom namieta tak postup krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 3 S 198/2011, ako aj postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Sžo 39/2012 a domáha sa zrušenia rozsudkov oboch týchto súdov, ako aj priznaniaprimeraného zadosťučinenia v sume 150 000 € a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie(čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý tak aj učinilnamietaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 39/2012 z 5. februára 2013.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súdpri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti postupu najvyššieho súduv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jeho rozsudku z 5. februára 2013 ústavnýsúd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 198/2011 z 22. mája 2012 v spojenís napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. marca 2013.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovuje právny názor,že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkomochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zozákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Nedodržanietejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanejoneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde o lehote na podanie sťažnosti je kogentným ustanovením, čo znamená, žeústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m.I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06). Lehota dvoch mesiacov na podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadruje dobu, ktoráby mala postačovať na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom, a zároveňrešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Z už uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014