znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 844/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 198/2011 a jehorozsudkom   z 22.   mája   2012,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jeho rozsudkom z 5. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. novembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛,

,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 198/2011 a jeho rozsudkom z 22. mája 2012 (ďalejaj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jehorozsudkom z 5. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Sťažnosťbola ústavnému súdu doručená osobne 25. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolazamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútraSlovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, odboru   železničnej polície (ďalej len„žalovaný“) č. PPZ-OŽP-556-23/2011 z 15. augusta 2011, ktorým bol sťažovateľ prepustenýzo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície podľa § 72 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnejslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície vznení neskorších predpisov.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudokkrajského súdu sp. zn. 3 S 198/2011 z 22. mája 2012 potvrdil.

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   rozsudky   krajského   súdu   a najvyššieho   súduza nezákonné   z   viacerých   dôvodov,   pričom   podľa   jeho   názoru   zasahujú   neprípustnýmspôsobom do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovenia porušenia ktorýchsa domáha,   pričom   namieta   tak   postup   krajského   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 3 S 198/2011, ako aj postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 Sžo   39/2012   a domáha   sa   zrušenia   rozsudkov   oboch   týchto   súdov,   ako   aj   priznaniaprimeraného zadosťučinenia v sume 150 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie(čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý tak aj učinilnamietaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 39/2012 z 5. februára 2013.

Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípadevylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   smerujúcim   proti   postupu   najvyššieho   súduv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 39/2012 a jeho rozsudku z 5. februára 2013 ústavnýsúd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 198/2011 z 22. mája 2012 v spojenís napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. marca 2013.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovuje právny názor,že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkomochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zozákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ moholo opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Nedodržanietejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanejoneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde o lehote na podanie sťažnosti je kogentným ustanovením, čo znamená, žeústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m.I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06). Lehota dvoch mesiacov na podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadruje dobu, ktoráby   mala   postačovať   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom,   a   zároveňrešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Z už uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014