znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 842/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. H., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   63/95   a sp.   zn. 7 Ntok 1/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho neoznačených základných práv postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/95.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn.   1   T   63/1995   z 25.   septembra   1996   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 16/1997 z 11. septembra 1997 uznaný za vinného z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na postup všeobecných súdov v jeho trestnej veci. Poukazuje najmä na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov v súvislosti s jeho žiadosťami o povolenie obnovy konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 63/1995.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Ntok 2/2013 z 5. februára 2014 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 63/1995. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 8/2014 z 19. marca 2014 tak, že sťažnosť odsúdeného sťažovateľa zamietol.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Ntok 1/2014 zo 16. apríla 2014 zamietol ďalší návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 63/1995. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť.

Najvyšší   súd   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   sp.   zn.   7   Ntok   1/2014 zo 16. apríla   2014   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   22/2014   z 24.   júna   2014   tak,   že napadnuté uznesenie krajského súdu   zrušil   a krajskému súdu   uložil, aby vo veci   znovu konal a rozhodol. Z odôvodnenia tohto uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, avšak z iného dôvodu ako uviedol sťažovateľ, a to z procesných dôvodov, keďže obvinený sťažovateľ žiadal o ustanovenie obhajcu ex offo, avšak krajský súd sa otázkou obhajoby sťažovateľa nezaoberal, a to aj napriek tomu, že v danej veci ide o povinnú obhajobu.

Krajský súd následne uznesením sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 13. augusta 2014 odmietol návrh odsúdeného sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 63/1995.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Týmto žiadam ústavný súd SR o začatie konania v zmysle   §   49   a nasl.   zákona   č.   38/1993   Z.   z...   v právnej   veci   voči   Krajskému   súdu v Košiciach   pod   sp.   zn.   1   T   63/95   v spojení   Najvyšším   súdom   SR   v Bratislave   sp.   zn. 2 To 16/97   pre   porušovanie   mojich   základných   ľudských   práv   a základných   slobôd obmedzovania v osobnej slobody...

Návrhom zo dňa 8. júla 2013 som na príslušnom súde (Krajského súdu v Košiciach) podal nový návrh na povolenie obnovy konania, ktorý som doplnil prostredníctvom svojho ustanoveného   obhajcu...   Návrh   na   povolenie   obnovy   konania   som   oprel   aj   o nález ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. 11. 2012, pretože krajský súd v Košiciach pod sp. zn. 1 T 63/95 zo dňa 25. 9. 1996 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery sa neriadil dôsledne   zásadou   uvedenou   v trestnom   zákone,   následkom   čoho   mi   bol   uložený neprimerane prísny trest odňatia slobody s použitím § 41 ods. 1 TZ a § 29 TZ z čoho vyplýva, že mi takto bol zvýšený trest v sadzbe o 8 rokov a navyše ide fakticky o svojvôľu sudcu, ktorý mi až dvakrát zvýšil trest o jednu tretinu v sadzbe... Krajský súd túto situáciu neakceptoval iba ústne na pojednávaní (5. 2. 2014) odôvodnil, že toto stanovenie sa na moju osobu nevzťahuje, čo považujem za porušenie mojich ústavných práv v čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy a zásah do osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy...

... Rozhodnutie najvyššieho súdu SR v tejto veci považujem za nespravodlivé od samého začiatku   až   po   uznesenie   5   Tost   8/2014,   ktoré   mi   bolo   doručené   dňa   3.   4.   2014. Odôvodnenie tohto uznesenia je viac než alibistické za vykonštruované odsúdenie napr. v odôvodnení   tohto   uznesenia   na   str.   4,   že   za   nové   skutočnosti   resp.   dôkazy   nemožno považovať také skutočnosti, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisu a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodovaní nevyrovnal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonávaných dôkazov, prípadne ich vyhodnotil nesprávne (R 6/1997, R 32/1992)... Toto odôvodnenie spočíva o nevykonanie rekognície a falšovanie dôkazov o korunných svedkov. Za týchto okolností sú porušené moje základné ľudské práva v základných slobodách pri pozbavení osobnej slobody. Pre vykonštruované obvinenie a zároveň aj pre vykonštruované odsúdenie sa nemôžem dovolať žiadnej spravodlivosti...“

Sťažovateľ uvádza, že malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 3, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).„Po vykonštruovanom obvinení 7. 6. 1995 bol som predvedený pred vyšetrovateľa, ktorý ma vypočul a formálne obvinil a nariadil vzatie do väzby, ktorý nebol splnomocnený vydávať   záväzné rozhodnutia   vo veci   vzatia   do väzby...   Súdne konanie Krajského   súdu v Košiciach   nebolo   spravodlivé   nakoľko   úmyselne   prehliadol   skutočnosť   o korunných svedkoch   udalosti   za   účelom   vykonštruovaného   odsúdenia.   Dôkazom   je   aj   uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost 8/2014.“

Sťažovateľ uvádza, že malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 a čl. 8 dohovoru.

3. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol, „aby   Ústavný   súd   SR   na   základe uvedených   skutočností   a dôvodov   uvedených   v sťažnosti   prikázal   Krajskému   súdu v Košiciach pod č. k. 1 T 63/95 vo veci zníženia trestu konať a zakázal porušovať moje ľudské práva a základné slobody, aby krajský súd rozhodol o mojom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody – na slobodu – nakoľko som dňa 3. 3. 2014 opätovne žiadal svojim návrhom   na   povolenie   obnovy   konania   Krajský   súd   v Košiciach   o zníženie   trestu   resp. o podmienečne   prepustenie   týmto   súdom   preto,   že   týmto   vykonštruovaným   odsúdením pošpinil moju osobu a moje meno v tejto spoločnosti“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v tomto konaní pred ústavným súdom.

4. Ústavnému súdu bolo 1. októbra 2014 doručené podanie sťažovateľa označené ako „Dodatok, doplnenie k sťažnosti pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 5205/2014“. V tomto podaní vyjadruje sťažovateľ nesúhlas s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 13. augusta 2014 a uvádza: „Krajský súd rozhodol tak, ako 16. 4. 2014, vo veci   nekonal   tak,   ako   ukladal   po   zrušení   uznesenia   Najvyšší   súd   SR   pod   sp.   zn. 2 Tost 22/2014 zo dňa 24.6.2014. dokonca mi čas neustanovil obhajcu po zrušení a vrátení veci. Obhajcu ustanovil až 5. 8. 2014 a 13. 8. 2014 odmietol návrh bez pojednávania...“V závere podania sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa J. H. vo veci Krajského súdu v Košiciach vedeného pod sp.   zn.   1   T   63/95   v spojení   so   sp.   zn.   7   Ntok   1/2014,   o znížení   trestu   a žiadosť o podmienečné prepustenie ako aj právo na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy SR porušené právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru, porušené právo podľa čl. 14 dohovoru, zákaz diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/95 porušené bolo.“

5. Ústavnému súdu bolo 14. novembra 2014 doručené ďalšie, v poradí tretie podanie sťažovateľa, ktorým žiadal, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   účinný prostriedok   nápravy čl.   13   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 63/95. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal krajskému súdu príkaz konať bez zbytočných prieťahov v konaní pod sp. zn. 1 T 63/95 a o „návrhu na obnovu konania v žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu...“.

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

12.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

13. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

14.   Ústavný   súd   v súvislosti   s citovaným   ustanovením   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   uviedol,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti   (v konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 286/2010, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).

15. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v petite sťažnosti označil za porušovateľa základných práv a slobôd krajský súd, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 63/95 a sp. zn. 7 Ntok 1/2014. Aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza, že porušovateľom jeho základných práv je krajský súd a najvyšší súd, v petite sťažnosti označil za porušovateľa základných práv len krajský súd.

K doplneniu podania zo 14. novembra 2014 ústavný súd dodáva, že sťažovateľ žiadal aby   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   63/95.   Pokiaľ   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd rozhodol   o porušení   označeného   základného   práva   aj   v   konaní o „návrhu   na   obnovu konania   v žiadosti   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu...,   sťažovateľ   neoznačil, ktorého konkrétneho konania sa tento návrh týka, keďže navyše sťažovateľ inicioval viacero konaní o obnove konania v predmetnej trestnej veci.

Ústavný súd, vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju   striktnú   viazanosť   petitom   sťažnosti,   sa   preto   mohol   zaoberať   sťažnosťou   iba v rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv   sťažovateľa,   teda   len   postupom krajského súdu v rozsahu vymedzenom v petite sťažnosti.

16. Konanie vedené pod sp. zn. 1 T 63/95 bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 63/1995   z 25.   septembra   1996   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 To 16/1997 z 11. septembra 1997 právoplatne skončené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   postupu   krajského   súdu v konaní sp. zn. 1 T 63/95 bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 1 T 63/95 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti.

17. Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 1. októbra 2014 namietal porušenie svojich základných práv uznesením krajského súdu   sp. zn. 7 Ntok 1/2014 z 13. augusta 2014. Týmto uznesením krajský súd odmietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 1 T 63/1995.

K sťažovateľom   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Ntok   1/2014 13. augusta   2014   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   ako   krajský   súd   uviedol   v poučení   tohto uznesenia, sťažovateľ môže proti tomuto uzneseniu podať riadny opravný prostriedok, a to sťažnosť.

Sťažovateľ   sa   teda   obrátil   na   ústavný   súd   skôr,   než   vyčerpal   riadny   opravný prostriedok, ktorý mu Trestný poriadok na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený.

Na   základe   uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 7 Ntok 1/2014 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

18. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 9. decembra 2014