znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 841/2014-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   S.,   konateľa úpadcu spoločnosti T.. „v konkurze“,   a J. M., pôvodného správcu konkurznej podstaty úpadcu   spoločnosti   T.   „v   konkurze“,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jánom   Geregom, Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.   k.   47-24   K 164/1998-Na-1576   z 8.   júla   2009,   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   č.   k.   47-24   K 164/1998-Kl-1673   z 26.   marca   2010   v spojení   s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 63/2010 z 24. mája 2010, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1708 z 8. septembra 2010, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 47-24 K 164/1998-Kl z 22. septembra 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 174/2010 a 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1875 z 2. marca 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 22/2012 z 31. mája 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1908 zo 4. júla 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obo   30/2013   zo   14.   augusta   2013,   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2012 z 31. januára 2013 a všetkými rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní sp. zn. 47-24   K 164/1998   o zvolaní   schôdze   konkurzných   veriteľov,   ktoré   boli   vydané   po   17. auguste 2001 až do rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky o tejto sťažnosti a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. a J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2013 doručená sťažnosť S. S., konateľa úpadcu spoločnosti T. „v konkurze“, (ďalej len „sťažovateľ   v 1.   rade“),   a J.   M.,   pôvodného   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu spoločnosti T. „v konkurze“, (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len “krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576 z 8. júla 2009, uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1673 z 26. marca 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 63/2010 z 24. mája 2010, uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1708 z 8. septembra 2010, uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl z 22. septembra 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Obo   174/2010   a sp. zn.   3 Obo   175/2010   zo   7.   júna   2011,   uznesením krajského súdu   č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1875 z 2. marca 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 22/2012 z 31. mája 2012, uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1908 zo 4. júla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo   30/2013   zo 14. augusta   2013,   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Obdo V 4/2012   z 31.   januára   2013   a všetkými   rozhodnutiami   krajského   súdu   v konkurznom konaní   sp.   zn.   47-24   K 164/1998   o zvolaní   schôdze   konkurzných   veriteľov,   ktoré   boli vydané po 17. auguste 2001 až do rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti (ďalej len „namietané rozhodnutia“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   v 1.   rade   je   konateľom   úpadcu obchodnej spoločnosti T. „v konkurze“, (ďalej len „úpadca“). Na úpadcu bol 19. októbra 1998 vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ v 2. rade podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“ alebo „ZKV“).

Krajský súd uznesením č. k. 47-24 K 164/1998-356 zo 7. decembra 2001 nepripustil zmenu účastníka konkurzu S. k. na zahraničnú osobu V. H. L. so sídlom na C. (k zmene v osobe konkurzného veriteľa malo dôjsť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. augusta 2001, ktorou S. k. ako postupca postúpila na zahraničnú právnickú osobu V. H. L. svoje pohľadávky prihlásené v konkurze, pozn.). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 127/2002, Ndob 260/2002 z 31. júla 2002 potvrdil uznesenie konkurzného súdu sp. zn. 47-24 K 164/1998 zo 7. decembra 2001.

Na základe návrhu zahraničnej osoby V. H. L. zvolal krajský súd 16. januára 2008 schôdzu konkurzných veriteľov na 19. február 2008, predmetom programu ktorej malo byť aj ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty. Po vykonaní schôdze konkurzných veriteľov 19. februára 2008 bol uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463 za nového správcu konkurznej podstaty ustanovený P. s. d., k. s., Bratislava. Sťažovateľ v 1. aj v 2. rade sa voči uvedenému uzneseniu odvolali. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 53/2008, 4 Obo 54/2008 z 24. júla 2008 zrušil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463   z 19. februára   2008.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   podľa   tvrdenia sťažovateľov konštatoval, že spoločnosť V. H. L. nie je konkurzným veriteľom úpadcu, a preto nemá v konaní žiadne práva.

3. Spoločnosť V. H. L. 24. júna 2009 podala návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov,   ktorá   bola   uznesením   z 25.   júna 2009   zvolaná na   7.   júl 2009   s   programom ustanovenia   nového   správcu   konkurznej   podstaty.   Konkurzný   súd   8.   júla   2009   vydal uznesenie č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1576 (napadnuté uznesenie, pozn.) o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie obaja sťažovatelia. O odvolaniach rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 98/2009, 4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009 tak, že zrušil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1576   z   8.   júla   2009   o   ustanovení   nového   správcu   konkurznej   podstaty   a zároveň skonštatoval, že existencia veriteľa V. H. L. už bola vyriešená, preto nie je žiadny dôvod sa ňou opätovne zaoberať.

4. Následne konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1673 (napadnuté uznesenie, pozn.) z 26. marca 2010 rozhodol, že návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov   zamieta.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   63/2010   z   24.   mája   2010 (napadnuté   uznesenie,   pozn.)   zrušil   rozhodnutie   konkurzného   súdu   z   26.   marca   2010 a uložil   konkurznému   súdu   povinnosť   skúmať,   či   spoločnosť   V.   H.   L.   je   alebo   nie   je konkurzným veriteľom.

5. Krajský súd uznesením č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1708 z 8. septembra 2010 (napadnuté uznesenie, pozn.) zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na 22. september 2010 s programom: „ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty“. Proti tomuto uzneseniu podali   obaja   sťažovatelia   odvolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   174/2010 zo 7. júna 2011 (napadnuté uznesenie, pozn.) odvolania odmietol. Na schôdzi krajský súd konštatoval,   že   návrh   spoločnosti   V.   H.   L.   na   ustanovenie   nového   správcu   konkurznej podstaty bol schválený a uznesením č. k. 47-24K 164/1998 KI-1721 z 22. septembra 2010 (napadnuté   uznesenie,   pozn.)   prvým   výrokom   ustanovil   do   funkcie   nového   správcu konkurznej podstaty Prvý správcovský dom, k. s., a druhým výrokom uložil doterajšiemu správcovi   povinnosti   informovať   nového   správcu   a   odovzdať   mu   doklady.   Ďalším uznesením sp. zn. 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011 (napadnuté uznesenie, pozn.) najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1721 z 22. septembra 2010 a zároveň odmietol odvolanie sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovateľ   v 1.   aj   v   2.   rade   podali   proti   obom   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu zo 7. júna 2010 dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol tak, že ich uznesením sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 odmietol. Tieto dve uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania boli predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 560/2012 z 13. decembra 2012 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Rozhodnutie krajského súdu č. k. 47-24K 164/1998-KI-1721 z 22. septembra 2010 v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   175/2010   zo   7.   júna   2011   bolo predmetom   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 21. júna 2012. Najvyšší súd o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 4/2012 z 31. januára 2013 (napadnuté uznesenie, pozn.), ktorým mimoriadne dovolanie odmietol.

6. Následne krajský súd uznesením č. k. 47-24 K 164/1998-KI-1875 z 2. marca 2012 (napadnuté uznesenie, pozn.) zbavil P. s. d., k. s., funkcie správcu konkurznej podstaty a za správkyňu   konkurznej   podstaty   ustanovil   G.   M.   postupom   podľa   §   8   ods.   1   zákona o konkurze a vyrovnaní. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 33/2012 z 31. mája 2012 (napadnuté uznesenie, pozn.) uznesenie krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-KI-1875 z 2. marca 2012 potvrdil a odvolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol.

7.   Dňa   4.   júla   2012   sa   pod   vedením   krajského   súdu   konala   ďalšia   schôdza konkurzných   veriteľov   a krajský   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   47-24   K 164/1998-KI-1908 (napadnuté uznesenie, pozn.), ktorým ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty V. Š. a uložil pôvodnému správcovi, t. j. sťažovateľovi v 2. rade, rôzne úlohy. Proti tomuto uzneseniu sa opätovne odvolali obaja sťažovatelia. O ich odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 30/2013 zo 14. augusta 2013 (napadnuté uznesenie, pozn.), ktoré bolo podľa tvrdení sťažovateľov doručené sťažovateľovi v 1. rade (t. j. konateľovi úpadcu) 30.   septembra   2013   a sťažovateľovi   v 2.   rade   (t.   j.   pôvodnému   správcovi   konkurznej podstaty) 7. októbra 2013.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, odvolanie   sťažovateľa   v 1.   rade   bolo   odmietnuté s odôvodnením,   že odvolanie   bolo podané oneskorene. Sťažovateľ v 1.   rade v sťažnosti uvádza: „Sme   názoru,   že   ide   o   nesprávny   výklad   zo   strany   odvolacieho   súdu.   Právne relevantné odvolanie mohol podať konateľ úpadcu len potom ako sa oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia konkurzného súdu a z jeho odôvodnením. Zverejnením skráteného znenia sťažovateľ nepoznal dôvody rozhodnutia konkurzného súdu zo dňa 04. 07. 2012. Odvolanie podal v lehote 15 dní. Doručovanie rozhodnutí na adresu úpadcu Nám. SNP 15, Banská Bystrica, je v tomto prípade neprocesné, pretože konateľ v každom svojom podaní žiada súd o doručovanie rozhodnutí a písomností na adresu svojho trvalého pobytu, pretože na registrovom sídle úpadcu T. sa spoločnosť nenachádza. Konateľ si splnil svoju povinnosť voči súdu a oznámil adresu na ktorú žiada doručovať rozhodnutia a písomnosti.“ Odvolanie sťažovateľa   v 2.   rade   bolo   podané   v zákonnej   lehote,   no   najvyšší   súd   ho   odmietol. Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú, že „Nesprávne postupoval NS SR keď v Uznesení zo dňa 14. 08.2 013 č. 5 Obo 30/2013 odmietol jeho odvolanie. Odvolanie smerovalo proti Uzneseniu konkurzného súdu zo dňa 04. 07. 2012 č. k. 47-24 K 164/1998-KI-1908 a to proti celej   výrokovej   časti   uznesenia   konkurzného   súdu.   Pôvodnému   SKP   boli   ukladané konkurzným   súdom   rôzne   povinnosti,   ktoré   boli   viazané   na   lehoty   počítané   odo   dňa právoplatnosti. Uznesenie obsahuje aj poučenie o možnosti podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie pôvodného SKP bolo podané včas. Za tohto právneho stavu nemal odvolací súd odvolanie odmietnuť s argumentáciou, že nie je oprávnený na podanie odvolania. Sme názoru, že odvolací súd použil nezákonný právny výklad. Za stavu, keď uznesenie konkurzného súdu ukladá pôvodnému SKP rôzne povinnosti, keď obsahuje poučenie o možnosti podať odvolanie, mal povinnosť odvolací súd prejednať odvolanie pôvodného SKP v merite veci a nemal postupovať nezákonnou formou odmietnutia odvolania pôvodného SKP. Opätovne ide o postup odvolacieho súdu, ktorý je v rozpore s Ústavou SR a to s čl. 46. Nezákonný postup odvolacieho súdu je porušením ústavného práva na spravodlivý súdny proces, v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

8. Sťažovatelia uvádzajú, že konkurzný   súd,   ako aj najvyšší   súd porušili princíp práva   na   spravodlivý   proces,   ktoré   je   zabezpečené   ústavou   a dohovorom.   Najvyšší   súd podľa nich „pri vydaní uznesenia zo dňa 07. 06. 2011 č. 3 Obo 175/2010 v postavení odvolacieho súdu, negoval svoje predchádzajúce rozhodnutia a vôbec sa nevysporiadal s našou   právnou   argumentáciou   vo   vzťahu   k   minimálne   trom   rozhodnutiam,   v   ktorých Najvyšší súd SR jednoznačne konštatuje, že spoločnosť V. so sídlom v C., nie je konkurzným veriteľom a preto nemôže byť účastníkom konkurzného konania Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47-24K 164/1998. Je nezrozumiteľné odôvodnenie odvolacieho súdu, že jeho rozhodnutie vychádzalo z dokladov predložených v čase, keď dôvodnosť návrhu na zvolanie schôdze bola posudzovaná, čo však neznamená, že od toho času sa postavenie navrhovateľa ako   veriteľa   úpadcu   nemohlo   zmeniť.   Neobstojí   konštatovanie   odvolacieho   súdu,   že spoločnosť V. spolu s oznámením zo dňa 08. 04. 2003 doložila súdu prvého stupňa listinu preukazujúcu   prevod   predmetnej   konkurznej   pohľadávky.“. Sťažovatelia   uvádzajú,   že rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré konštatovali, že spoločnosť V. H. L. nie je konkurzným veriteľom, boli vydané tak pred oznámením spoločnosti V. H. L. z 8. apríla 2003, tak aj následne   po tomto oznámení.   V okolnostiach   danej   veci   teda „uvedené predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR boli následným rozhodnutím zo dňa 07. 06. 2011, ako aj ďalšími   rozhodnutiami   konkurzného   súdu   ako   aj   odvolacieho   súdu   znegované.   Tento nedostatok nebol do dnešného dňa napravený. Nezákonným postupom došlo k porušeniu ústavného   práva   účastníka,   ktorým   konateľ   úpadcu   nesporne   je,   na   spravodlivý   súdny proces.“.

9. Ďalšiu, pomerne rozsiahlu časť sťažnosti tvorí rekapitulácia právnych dôvodov zakladajúcich absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 na spoločnosť   V.   H.   L.   a návrhy   sťažovateľov   na   vykonanie   dôkazov   vyžiadaním   celých spisov   v konkurznom   konaní,   trestných   konaniach   a výsluchom   svedkov,   ktoré   by   mali dokumentovať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001.

10.   Sťažovatelia   ďalej   zdôraznili,   že «do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty úpadcu bol J. M. ustanovený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 10. 1998. Je absurdné a nezákonné, aby správcu odvolávala zahraničná osoba, ktorá nemá platnú   vecnú   legitimáciu   byť   v   pozícii   kvalifikovaného   konkurzného   veriteľa.   Funkcia správcu konkurznej podstaty úpadcu T. nemohla zaniknúť zo zákona t. j. ex lége, hlavne ak veriteľ   nedisponuje   aktívnou   vecnou   legitimáciou.   Ak   by   táto   požiadavka   nebola akceptovaná,   súdy   by   porušili   princíp   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania,   princíp „rovnosti zbraní“ ako aj právo na kontradiktórne konanie. V opačnom prípade by boli správcovi konkurznej podstaty súdom odňaté ústavne garantované práva na súdnu ochranu a bol by vystavený do pozície subjektu, ktorý nemôže nijako brániť svoje postavenie. Došlo by k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa čl. 127 Ústavy SR.

Je   nepochybné,   že   konkurzný   súd   sa   pri   vyhodnocovaní   priebehu   a   hlasovania schôdze konkurzných veriteľov môže dopustiť skutkového i právneho omylu, preto správca zbavený   funkcie   musí   mať   zachovanú   možnosť   domáhať   sa   nápravy,   cestou   opravného prostriedku, naviac ak pôvodný správca je vo svetle uvedených skutočností hlavnou osobou, ktorá môže mať skutočný záujem na podaní odvolania. Zároveň by došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

11. V súlade s už uvedeným sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd uznesením odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 47-24 K164/1998-KI-1908 zo 4. júla 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 30/2013 zo 14. augusta 2013 a aby vo veci samej po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 07. 2009 č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576, Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 03. 2010 č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1673 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 05. 2010 č. 3 Obo 63/2010, Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 47-24   K   164/1998-K1-1708,   Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa 22. 09. 2010 č. k. 47-24 K 164/1998-KI v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 06. 2011 č. 3 Obo 174/2010 a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 06. 2011 č. 3 Obo 175/2010, Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 02. 03. 2012 č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1875 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 05. 2012 Č. 3 Obo 33/2012, Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04. 07. 2012 č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1908 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 08. 2013 Č. 5 Obo 30/2013, Uznesením Najvyššieho súdu v SR zo dňa 31. 01. 2013 č. k. M Obdo V 4/2012.

Predmetom ústavnej sťažnosti sú aj všetky rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v konkurznom konaní č. k. 47-24 K 164/1998 o zvolaní schôdze veriteľov, ktoré boli vydané po termíne 17. 08. 2001 až do doby rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky o tejto sťažnosti.

Citovanými rozhodnutiami bol porušený článok 12 ods. 4, Článok 46 ods. 1, článok 47 ods. 2, článok 48 ods. 2 Ústavy SR, v nadväznosti na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   všetky   rozhodnutia   súdov,   ktoré   sú špecifikované v predchádzajúcom bode 1/.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť konateľovi úpadcu S. S. a pôvodnému správcovi konkurznej podstaty úpadcu J. M., advokátovi, trovy konania, a to každému v sume 323,51 Eur, celkom 647,02 Eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokátska kancelária, Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica.“

II.

12.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa   ustanovenia § 20 ods.   1 zákona o ústavnom   súde sa   návrh na začatie konania ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom   alebo   komerčným   právnikom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

15. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

17. Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

18. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

24.   Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdenie   o porušení   ich   základných   práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu označenými v petite sťažnosti a zároveň všetkými bližšie nešpecifikovanými rozhodnutiami krajského súdu   v konkurznom   konaní   sp.   zn.   47-24   K 164/1998   o zvolaní   schôdze   konkurzných veriteľov, ktoré   boli vydané po   17.   auguste 2001 (dátum uzavretia   zmluvy o postúpení pohľadávok, pozn.) až do doby rozhodovania ústavného súdu o ich sťažnosti. Napadnutými uzneseniami   rozhodoval   krajský   súd   v konkurznom   konaní   sp.   zn.   47-24   K 164/1998 o zvolávaní   schôdzí   konkurzných   veriteľov   a ustanovovaní   a odvolávaní   správcov konkurznej podstaty a najvyšší súd rozhodoval o odvolaniach sťažovateľov proti nim ako súd   druhého   stupňa.   Porušenie   svojich   práv   vidia   sťažovatelia   najmä   v skutočnosti,   že v konkurznom konaní podľa ich tvrdenia došlo k neplatnému a nezákonnému postúpeniu pohľadávky   konkurzného   veriteľa   na   základe   podľa   nich   neplatnej   zmluvy   o postúpení pohľadávky, na základe čoho sa konkurzným veriteľom mala stať zahraničná osoba V. H. L. Najprv najvyšší súd v niekoľkých svojich rozhodnutiach považoval odvolania sťažovateľov za dôvodné a vyslovil, že zahraničná osoba V. H. L. nie je konkurzným veriteľom, neskôr podľa sťažovateľov svoje rozhodnutia negoval a na základe viacerých rozhodnutí schôdze konkurzných veriteľov tak došlo k niekoľkonásobnej výmene správcu konkurznej podstaty. Je podľa sťažovateľov nezákonné a absurdné, aby správcu konkurznej podstaty odvolávala zahraničná   právnická   osoba,   ktorá   nemá   status   kvalifikovaného   konkurzného   veriteľa, a postupom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   tak   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľov. Sťažovateľ v 1. rade zároveň namieta nečinnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho odvolaniu, ktoré mal podať podateľni krajského súdu 3. augusta 2009 a smerovalo proti uzneseniu krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576 z 8. júla 2009.

A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576 z 8. júla 2009, uznesením krajského súdu č. k. 47- 24   K   164/1998-Kl-1673   z   26.   marca   2010   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   3   Obo   63/2010   z   24.   mája   2010,   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   47-24 K 164/1998-Kl-1708   z   8.   septembra   2010,   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   47-24 K 164/1998-Kl z 22. septembra 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 174/2010 a 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011, uznesením krajského súdu č. k. 47- 24   K   164/1998-Kl-1875   z   2.   marca   2012   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu 3 Obo 22/2012 z 31. mája 2012, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 4/2012 z 31. januára 2013 a všetkými rozhodnutiami krajského súdu v konkurznom konaní sp. zn. 47-24 K 164/1998 o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov, ktoré boli vydané po 17. auguste 2001 až do rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti

25.   Z   citovaného   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu.   Sťažovatelia vo svojej   sťažnosti   namietajú   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   prijímané v konkurznom konaní od roku 2009 až do 31. januára 2013, keď bolo vydané v poradí posledné rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy 5. novembra 2013, t. j. celkom zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonom obligatórne stanovenej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

26.   Vo   vzťahu   k časti   petitu,   v ktorej   sťažovatelia   žiadajú   vyslovenie   porušenia svojich   práv   v súvislosti   s bližšie   nešpecifikovanými   rozhodnutiami   krajského   súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov, ktoré boli prijaté po 17. auguste 2001, ústavný súd uvádza, že takýto petit je neurčitý a nespĺňa zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je nutné v sťažnosti označiť právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.   Nestačí   rozhodnutia   ohraničiť   spisovou   značkou   konania   a časovým   obdobím, v ktorom mali byť prijaté, prípadne takto označiť rozhodnutia, ktoré možno ešte v čase podania   sťažnosti   ani   vydané   neboli.   Sťažovatelia   navyše   nepredložili   ústavnému   súdu kópiu ani jedného právoplatného rozhodnutia, ktorými malo dôjsť k porušeniu ich práv, a preto ústavný súd dodáva, že je daný aj dôvod odmietnuť túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského uznesením   č.   k.   47-24   K   164/1998-Kl-1908   zo   4.   júla   2012   v   spojení   s   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 30/2013 zo 14. augusta 2013

27. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 47-24   K   164/1998-Kl-1908   zo   4.   júla   2012   bola   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty ustanovená   v poradí   štvrtá   správkyňa   konkurznej   podstaty   a   boli   ním   uložené aj   rôzne povinnosti sťažovateľovi v 2. rade. O odvolaní oboch sťažovateľov proti tomuto uzneseniu krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   5   Obo   30/2013 zo 14. augusta 2013 tak, že ich odmietol, a to voči sťažovateľovi v 1. rade (konateľ úpadcu) ako   odvolanie   podané   oneskorene   a voči   sťažovateľovi   v 2.   rade   (pôvodný   správca konkurznej podstaty) ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

28. Ústavný súd uvádza, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručili ani jedno napadnuté uznesenie krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorými podľa ich tvrdení malo   dôjsť   k porušeniu   ich   práv.   Sťažovatelia   teda   v prílohe   sťažnosti   nepredložili   ani napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1908 zo 4. júla 2012, ani napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   30/2013   zo 14. augusta   2013. Nepredloženie rozhodnutia orgánu verejnej moci, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, je nesplnením podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

29. Ústavný súd pripomína, že takýto nedostatok zákonom predpísaných náležitostí, nie je povinný odstraňovať ex offo (z úradnej povinnosti). Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 206/2010).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

30.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   aj   v tejto   časti vykazuje nedostatok náležitosti predpísanej zákonom, ktorá je dôvodom toho, že nie je možné preskúmať splnenie procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

31. Nad rámec uvedeného však ústavný súd považuje za potrebné dodať: Z obsahu sťažnosti a z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ktoré sťažovatelia k sťažnosti   pripojili,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v 2.   rade   (pôvodný   správca konkurznej podstaty) bol zbavený funkcie správcu uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/98   KI-1721   z 22.   septembra   2010.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   obaja   sťažovatelia odvolali a najvyšší súd o ich odvolaní rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011 napadnuté uznesenie krajského súdu z 22. septembra potvrdil a odvolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol. Obaja sťažovatelia podali proti rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uzneseniami sp. zn. 1 Obdo V 34/2011 a 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 tak, že dovolania odmietol a tieto rozhodnutia boli aj   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu   v   sťažnosti   sťažovateľa   v 1.   rade,   o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením pod sp. zn. II. ÚS 560/2012 z 13. decembra 2012 tak, že ju odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Následne   podal   generálny   prokurátor   mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 47-24 K 164/98 KI-1721 z 22. septembra 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011. O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 4/2012 z 31. januára 2013 tak, že ho odmietol. Z celého už uvedeného popisu skutkového stavu jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   v 2.   rade   nie   je   správcom   konkurznej   podstaty v konkurznom konaní sp. zn. 47-24K 164/1998 od 22. septembra 2010. Táto skutočnosť, aj keď namietaná sťažovateľom v 2. rade, bola predmetom rozhodovania všeobecných súdov na   všetkých   stupňoch.   Uvedené   rozhodnutia   síce   sťažovatelia   v petite   tejto   ústavnej sťažnosti označili ako tie, ktorými malo taktiež dôjsť k porušeniu ich práv, avšak ústavný súd sa nimi zaoberať nemôže, keďže boli podané oneskorene (III.A).

32. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Kl-1908 zo 4. júla 2012 bol zbavený funkcie správcu v poradí tretí a ustanovený   do   funkcie   správcu   v poradí   štvrtý   správca   konkurznej   podstaty   (v   oboch prípadoch ide o osoby odlišné od sťažovateľov). Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že týmto   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   boli sťažovateľovi   v 2.   rade   uložené ako pôvodnému správcovi konkurznej podstaty (ktorým bol do 22. septembra 2010) aj určité povinnosti,   avšak v tejto súvislosti   nie je možné identifikovať príčinnú   súvislosť medzi ustanovením   v poradí   štvrtého   správcu   konkurznej   podstaty   a   uložením   povinnosti pôvodnému správcovi konkurznej podstaty a namietaným porušením práv sťažovateľov, tak ako ich uvádzajú vo svojej sťažnosti. V tomto smere sťažovatelia ani neponúkajú žiadnu argumentáciu   alebo   odôvodnenie,   prečo   a ako   malo   uznesenie   o ustanovení   v poradí štvrtého správcu konkurznej podstaty a uložení povinností pôvodnému správcovi materiálne zasiahnuť do ich označených práv. Navyše je potrebné tiež dodať, že sťažovateľ v 1. rade je konateľom   úpadcu,   to   znamená,   že   nemá   postavenie   účastníka   v konkurznom   konaní, a preto   vôbec   nie   je   zrejmé,   ako   mohlo   napadnutým   uznesením   dôjsť   k materiálnemu porušeniu jeho práv.

Hlavným dôvodom, v ktorom vidia sťažovatelia porušenie svojich práv, je tvrdenie, že konkurzný veriteľ V. H. L. nie je legitímnym účastníkom konkurzného konania z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. augusta 2001, a preto nemohlo dôjsť k zbaveniu funkcie správcu konkurznej podstaty v prípade sťažovateľa v 2. rade. Otázka zániku funkcie správcu konkurznej podstaty v prípade sťažovateľa v 2. rade však už bola (bod 31) právoplatne vyriešená.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný aj dôvod jej odmietnutia pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33.   Vo   vzťahu   k rozsiahlej   argumentácii   sťažovateľov   týkajúcej   sa   tvrdenej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   prehodnocovať   jeho skutkové závery. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

34. Sťažovatelia namietali aj rozbiehajúcu sa judikatúru najvyššieho súdu vo vzťahu k otázke účastníctva zahraničnej osoby V. H. L. v postavení konkurzného veriteľa (a to aj s poukazom   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v inej   konkurznej   veci   sp.   zn.   6   Obo 119/2009, z ktorého sťažovatelia pripojili kópiu prvej a poslednej strany rozsudku) a s tým spojeným výkonom jeho práv v konkurznom konaní.

Ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať   in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj   legitímne   očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi len v prípadoch,   keď sa   ich   výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

C.   K námietke   nečinnosti   najvyššieho   súdu   vo   veci odvolania   sťažovateľa   v prvom rade proti uzneseniu krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576 z 8. júla 2009

35.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   č.   k.   47-24   K 164/1998-Na-1576 z 8. júla   2009   rozhodol   krajský   súd   o ustanovení   nového   správcu   konkurznej   podstaty. Sťažovateľ   v 1.   rade   tvrdí,   že   voči   tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie,   ktoré   bolo   na podateľni krajského súdu podané 3. augusta 2009, odvolanie voči uvedenému uzneseniu podal aj sťažovateľ v 2. rade. Sťažovateľ v 1. rade namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nečinnosťou najvyššieho súdu, teda tým, že podľa sťažovateľa v 1. rade ku dňu podania sťažnosti na ústavný súd najvyšší súd o jeho odvolaní nerozhodol.

36. Z obsahu sťažnosti a tvrdení sťažovateľov ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 98/2009, 4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 47-24 K 164/1998-Na-1576 z 8. júla 2009 zrušil. Aj keď je pravda, že ústavný súd nemôže posúdiť, či najvyšší súd uvedeným uznesením   rozhodol   aj   o odvolaní   sťažovateľa   v 1.   rade   (odvolanie   podali   obaja sťažovatelia,   pozn.),   pretože   toto   rozhodnutie   rovnako   ako   všetky   ostatné   napadnuté rozhodnutia mu sťažovatelia nepredložili, táto skutočnosť však nie je v okolnostiach tejto veci rozhodujúca. Dôležité v tomto prípade je, že najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu, ktoré mal sťažovateľ v 1. rade napadnúť odvolaním, ešte 16. septembra 2009, a preto jeho postupom, konkrétne jeho nečinnosťou, nemohlo dôjsť k porušeniu materiálneho práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to v sťažnosti uvádza.   Vo   vzťahu   k tejto   námietke   preto   ústavný   súd   musel   sťažnosť   sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

37.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   ako   celok,   bolo   už   bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 9. decembra 2014