znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 840/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 20147/2013, sp. zn. Rvp 21425/2013 až sp.   zn.   Rvp   21429/2013,   sp.   zn.   Rvp   21437/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21471/2013,   sp.   zn. Rvp 23408/2013   až   sp.   zn.   Rvp   23418/2013,   sp.   zn.   Rvp   23910/2013   až   sp.   zn. Rvp 23913/2013 a sp. zn. Rvp 206/2014 až sp. zn. Rvp 242/2014 vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7   Cdo   59/2013   z 15.   mája 2013,   sp.   zn.   2 Cdo   368/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 1 Cdo 248/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 5 Cdo 83/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 2 Cdo 83/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 1 ECdo 120/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. 7 ECdo 111/2013 z 24. júla 2013, sp. zn. 1 Cdo 236/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 7 Cdo   52/2013   z 3.   júla   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   321/2012   z 13.   júna   2013,   sp.   zn. 3 Cdo 34/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 7 Cdo 50/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 5 Oboer 1/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 7 ECdo 20/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 4 Cdo 378/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 4 Cdo 386/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 4 Cdo 319/2012 z 24. júna 2013, sp. zn. 7 Cdo 11/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn. 7 Cdo 28/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 1 ECdo   114/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   55/2013   z 9.   júla   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 60/2013 z 9. júla 2013, sp. zn. 5 ECdo 50/2013 z 9. júla 2013, sp. zn. 5 Cdo 54/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 2 Cdo 356/2012 z 28. marca 2013, sp. zn. 2 Cdo 7/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 5 Oboer 128/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 5 Cdo 59/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 7 Cdo 34/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 2 Cdo 393/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 3 ECdo 125/2013   z 27.   júna   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   58/2013   z 3.   júla   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 367/2012   z 9.   júla   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   393/2012   z 18.   júna   2013,   sp.   zn. 2 Oboer 93/2013   z 24.   júna   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   75/2013   z 9.   júla   2013,   sp.   zn. 3 Cdo 426/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 5 Oboer 21/2013 zo 14. augusta 2013, sp. zn. 1 Cdo   70/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn.   4   Cdo   373/2012   z 18.   júna   2013,   sp.   zn. 6 Cdo 290/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 306/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 364/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 250/2013 z 19. septembra 2013, sp. zn. 1 Cdo   133/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn.   6   Cdo   295/2013   z 30.   októbra   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 317/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 296/2013 zo 4. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 301/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 309/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 147/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 34/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 37/2013 z 11. septembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 36/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 167/2013 z 2. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 37/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 413/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 423/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 3 ECdo 65/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 49/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 423/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 4 Cdo 343/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 Cdo 29/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 1 ECdo   113/2013 z 10.   júla 2013,   sp.   zn. 3 Cdo   55/2013 zo 16. augusta   2013,   sp.   zn. 2 Cdo 49/2013   z 26.   júna   2013,   sp.   zn.   4   ECdo   71/2013   z 15.   júla   2013,   sp.   zn. 4 Cdo 398/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 6 ECdo 180/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 1 ECdo 60/2013 z 19. septembra 2013, sp. zn. 3 Oboer 20/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 213/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 150/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 10/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 419/2012 z 30. septembra 2013,   sp.   zn.   2   Oboer   107/2013   zo 7.   novembra   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   439/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 83/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 5 Oboer 62/2012 z 21. októbra 2013, sp. zn. 6 ECdo 265/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 27/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 57/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 5 ECdo 95/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 5 ECdo 16/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 44/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 228/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 73/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 Cdo 70/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 1/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 52/2013 z 18. septembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 453/2012 z 19. septembra 2013, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE 36/2012 z 27.   júna   2012,   sp.   zn.   20   CoE   141/2012   z 2.   augusta   2012,   sp.   zn.   7   CoE   47/2012 z 22. augusta 2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 125/2012 z 25. júna 2012, sp. zn. 11 CoE 124/2011 zo 14. júna 2012, sp. zn. 16 CoE 108/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 226/2011 z 26. júla 2012, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 347/2012 z 21. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 218/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 564/2011 z 29. júna 2012, sp. zn. 17 CoE 8/2012 z 21. júna 2013, sp. zn. 4 CoE 566/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 579/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 119/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 19/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 8 CoE 35/2012 zo 16. júla 2012, sp. zn. 4 CoE   19/2012   zo 7.   augusta   2012,   sp.   zn.   2   CoE   218/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn. 2 CoE 196/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   3   CoE   192/2012   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn. 2 CoE 201/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 143/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE   209/2012   z 29.   júna   2012,   sp.   zn.   4   CoE   531/2011   z 13.   júla   2012,   sp.   zn. 19 CoE 49/2012   z 31.   júla   2012,   sp.   zn.   6   CoE   146/2013   z 25.   júla   2012,   sp.   zn. 17 CoE 137/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 141/2012 zo 7. augusta 2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 120/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 13 CoE 205/2012 z 30.   septembra   2012,   sp.   zn.   15   CoE   144/2012   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn. 16 CoE 198/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 263/2012 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 349/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 203/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 16 CoE   163/2012   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   17   CoE   104/2012   z 29.   júna   2012,   sp.   zn. 41 CoE 318/2012 zo 16. januára 2013, sp. zn. 13 CoE 186/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 43   CoE   94/2012   z 25.   apríla   2012,   sp.   zn.   43   CoE   128/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn. 43 CoE 377/2012   z 24.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE   345/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn. 43 CoE 247/2012 z 19. septembra 2012, sp. zn. 15 CoE 91/2012 zo 14. júna 2012, sp. zn. 1 CoE 400/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 16 CoE 136/2012 z 31. mája 2012, sp. zn. 1 CoE   335/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   142/2012   z 27.   júna   2012,   sp.   zn. 41 CoE 203/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 19 CoE 19/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 138/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 44/2013 z 25. februára 2013, sp. zn. 43 CoE 308/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 240/2012 z 10. júla 2012, sp. zn. 14 CoE   252/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   17   CoE   187/2012   z 26.   júna   2012,   sp.   zn. 14 CoE 242/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   14   CoE   246/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn. 2 CoE 263/2012   z 21.   júna   2012,   sp.   zn.   1   CoE   450/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 41 CoE 116/2012   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn.   41CoE   92/2012   zo 4.   júla   2012,   sp.   zn. 14 CoE 219/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   1   CoE   378/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 1 CoE 339/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   2   CoE   310/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 2 CoE 474/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 172/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 548/2011 z 30. mája 2012, sp. zn. 43 CoE 202/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE   115/2012   z 19.   júna   2012,   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   CoE   16/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 11 CoE 78/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. 7 CoE 101/2012 z 28. decembra 2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 46/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 6 CoE 139/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 66/2012 z 24. augusta 2012, sp. zn. 12 CoE 27/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 20 CoE 132/2012 z 30. augusta 2012 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 CoE 15/2012 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 20147/2013,   sp.   zn.   Rvp   21425/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21429/2013,   sp.   zn. Rvp 21437/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21471/2013,   sp.   zn.   Rvp   23408/2013   až   sp.   zn. Rvp 23418/2013,   sp.   zn.   Rvp   23910/2013   až   sp.   zn.   Rvp   23913/2013   a   sp.   zn. Rvp 206/2014 až sp. zn. Rvp 242/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20147/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   2.   augusta 2013, 18. septembra 2013, 17. decembra 2013, 19. decembra 2013 a 10. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 20147/2013, sp. zn. Rvp 21425/2013 až sp.   zn.   Rvp   21429/2013,   sp.   zn.   Rvp   21437/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21471/2013,   sp.   zn. Rvp 23408/2013   až   sp.   zn.   Rvp   23418/2013,   sp.   zn.   Rvp   23910/2013   až   sp.   zn. Rvp 23913/2013 a sp. zn. Rvp 206/2014 až sp. zn. Rvp 242/2014 vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 59/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 368/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 1 Cdo 248/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 5 Cdo 83/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 2 Cdo 83/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 1 ECdo 120/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. 7 ECdo 111/2013   z 24.   júla   2013,   sp.   zn.   1   Cdo   236/2012   z 15.   mája   2013,   sp.   zn. 7 Cdo 52/2013   z 3.   júla   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   321/2012   z 13.   júna   2013,   sp.   zn. 3 Cdo 34/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 7 Cdo 50/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 5 Oboer 1/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 7 ECdo 20/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 4 Cdo 378/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 4 Cdo 386/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 4 Cdo 319/2012 z 24. júna 2013, sp. zn. 7 Cdo 11/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn. 7 Cdo 28/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 1 ECdo   114/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   55/2013   z 9.   júla   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 60/2013 z 9. júla 2013, sp. zn. 5 ECdo 50/2013 z 9. júla 2013, sp. zn. 5 Cdo 54/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 2 Cdo 356/2012 z 28. marca 2013, sp. zn. 2 Cdo 7/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. 5 Oboer 128/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 5 Cdo 59/2013 z 30. júla 2013, sp. zn. 7 Cdo 34/2013 z 3. júla 2013, sp. zn. 2 Cdo 393/2012 z 18. júna 2013, sp. zn. 3 ECdo 125/2013   z 27.   júna   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   58/2013   z 3.   júla   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 367/2012   z 9.   júla   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   393/2012   z 18.   júna   2013,   sp.   zn. 2 Oboer 93/2013   z 24.   júna   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   75/2013   z 9.   júla   2013,   sp.   zn. 3 Cdo 426/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 5 Oboer 21/2013 zo 14. augusta 2013, sp. zn. 1 Cdo   70/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn.   4   Cdo   373/2012   z 18.   júna   2013,   sp.   zn. 6 Cdo 290/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 306/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 364/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 250/2013 z 19. septembra 2013, sp. zn. 1 Cdo   133/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn.   6   Cdo   295/2013   z 30.   októbra   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 317/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 296/2013 zo 4. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 301/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 309/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 1 Cdo 147/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 34/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 37/2013 z 11. septembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 36/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 167/2013 z 2. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 37/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 413/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 423/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 3 ECdo 65/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 49/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 423/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 4 Cdo 343/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 Cdo 29/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 1 ECdo   113/2013 z 10.   júla 2013,   sp.   zn. 3 Cdo   55/2013 zo 16. augusta   2013,   sp.   zn. 2 Cdo 49/2013   z 26.   júna   2013,   sp.   zn.   4   ECdo   71/2013   z 15.   júla   2013,   sp.   zn. 4 Cdo 398/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 6 ECdo 180/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. 1 ECdo 60/2013 z 19. septembra 2013, sp. zn. 3 Oboer 20/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 7 Cdo 213/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 150/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 10/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 6 Cdo 419/2012 z 30. septembra 2013,   sp.   zn.   2   Oboe   107/2013   zo 7.   novembra   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   439/2012 z 30. septembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 83/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 5 Oboer 62/2012 z 21. októbra 2013, sp. zn. 6 ECdo 265/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 27/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 57/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 5 ECdo 95/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 5 ECdo 16/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 44/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Cdo 228/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 73/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 4 Cdo 70/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 1/2013 z 3. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 52/2013 z 18. septembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 453/2012 z 19. septembra 2013, ako aj uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 CoE 36/2012 z 27.   júna   2012,   sp.   zn.   20   CoE   141/2012   z 2.   augusta   2012,   sp.   zn.   7   CoE   47/2012 z 22. augusta 2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 125/2012 z 25. júna 2012, sp. zn. 11 CoE 124/2011 zo 14. júna 2012, sp. zn. 16 CoE 108/2012 z 30. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 226/2011 z 26. júla 2012, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 347/2012 z 21. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 218/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 564/2011 z 29. júna 2012, sp. zn. 17 CoE 8/2012 z 21. júna 2013, sp. zn. 4 CoE 566/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 579/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 119/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 19 CoE 19/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 8 CoE 35/2012 zo 16. júla 2012, sp. zn. 4 CoE   19/2012   zo 7.   augusta   2012,   sp.   zn.   2   CoE   218/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn. 2 CoE 196/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   3   CoE   192/2012   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn. 2 CoE 201/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 143/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE   209/2012   z 29.   júna   2012,   sp.   zn.   4   CoE   531/2011   z 13.   júla   2012,   sp.   zn. 19 CoE 49/2012   z 31.   júla   2012,   sp.   zn.   6   CoE   146/2013   z 25.   júla   2012,   sp.   zn. 17 CoE 137/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 141/2012 zo 7. augusta 2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 120/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 13 CoE 205/2012 z 30.   septembra   2012,   sp.   zn.   15   CoE   144/2012   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn. 16 CoE 198/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 263/2012 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 349/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 203/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 16 CoE   163/2012   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   17   CoE   104/2012   z 29.   júna   2012,   sp.   zn. 41 CoE 318/2012 zo 16. januára 2013, sp. zn. 13 CoE 186/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 43   CoE   94/2012   z 25.   apríla   2012,   sp.   zn.   43   CoE   128/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn. 43 CoE 377/2012   z 24.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE   345/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn. 43 CoE 247/2012 z 19. septembra 2012, sp. zn. 15 CoE 91/2012 zo 14. júna 2012, sp. zn. 1 CoE 400/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 16 CoE 136/2012 z 31. mája 2012, sp. zn. 1 CoE   335/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   142/2012   z 27.   júna   2012,   sp.   zn. 41 CoE 203/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 19 CoE 19/2012 z 28. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 138/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 44/2013 z 25. februára 2013, sp. zn. 43 CoE 308/2012 z 21. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 240/2012 z 10. júla 2012, sp. zn. 14 CoE   252/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   17   CoE   187/2012   z 26.   júna   2012,   sp.   zn. 14 CoE 242/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   14   CoE   246/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn. 2 CoE 263/2012   z 21.   júna   2012,   sp.   zn.   1   CoE   450/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 41 CoE 116/2012   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn.   41CoE   92/2012   zo 4.   júla   2012,   sp.   zn. 14 CoE 219/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   1   CoE   378/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 1 CoE 339/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   2   CoE   310/2012   z 30.   októbra   2012,   sp.   zn. 2 CoE 474/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 172/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 548/2011 z 30. mája 2012, sp. zn. 43 CoE 202/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE   115/2012   z 19.   júna   2012,   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   CoE   16/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 11 CoE 78/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. 7 CoE 101/2012 z 28. decembra 2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 46/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 6 CoE 139/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 66/2012 z 24. augusta 2012, sp. zn. 12 CoE 27/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 20 CoE 132/2012 z 30. augusta 2012 a Krajského súdu v Trnave (ďalej spolu aj „krajské súdy“) sp. zn. 5 CoE 15/2012 zo 7. augusta 2012.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice), iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne   zastavené.   Na   základe   odvolaní sťažovateľky   boli   tieto   uznesenia   okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu   exekúcie   zastavili,   čím   jej   mali   odňať   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   jej nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresných   súdov   podľa   tvrdenia sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov, ako   aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   so   záverom   o neprijateľnosti   zmluvnej   podmienky. Uvedeným   postupom   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny   dvor“)   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval ex   offo nekalú   povahu   zmluvnej podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl. 3   ods. 1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   § 53   ods. 1   a   ods. 4   písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovateľka   podanými   sťažnosťami   (konkrétne   vedenými   pod   sp.   zn. Rvp 20147/2013 a sp. zn. Rvp 23408/2013 až sp. zn. Rvp 23418/2013) taktiež namieta, že najvyšší   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom   právnom   posúdení   návrhov podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podania   neboli   dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“).   Napriek uvedenému okresné súdy, krajské súdy a nakoniec i najvyšší súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté   v podaných   žalobách   vyhodnotili   ako   námietky   zaujatosti   a zaviazali   ju   na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie,   ktorým   vysloví   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48 ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 47   charty   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Predmetom   sťažností   je   námietka   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).   Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných sťažností, o ktorých už pri ich predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých   uznesení   krajských   súdov   obsahovalo,   čo   sa   týka skutkových   zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným   súdom   predbežne   prerokované   a   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.   V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   ústavný   súd   poukázal   na ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z   napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke   stanovísk   najvyššieho súdu   a   rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   najmä   sp.   zn. I. ÚS 509/2013   zo   7.   augusta   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   394/2013   z 10.   júla   2013,   sp.   zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn.   I.   ÚS   67/2013   zo   6.   februára   2013,   ako   aj   napr.   v   uzneseniach   sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn.   I. ÚS 227/2012   zo   16.   mája   2012,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012   zo   7.   júna   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5.   septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,   sp. zn. II. ÚS 377/2013   z   26.   júna   2013   a   sp. zn.   III. ÚS 386/2013   z   28.   augusta   2013,   ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v rádovo stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky tvrdiacej,   že   došlo   k   pochybeniu   v   postupe   krajského   súdu   spočívajúcom   v   zastavení uvedených   exekučných   konaní   bez   toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o   jej   návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu   dvoru   na rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   porušení   práva   na účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred   posúdením   splnomocnenia   udeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora   vo veci Banif Plus Bank Zrt   proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo   na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   označených krajských   súdov   a ich   napadnutým   uzneseniam   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tiež   namietala   porušenie   svojich   práv   postupom a napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady   uvedené pod   písm. a) až písm. g)   tohto   zákonného ustanovenia.   Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní je   v   napadnutých   uzneseniach   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.   Napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   nemôžu   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2014