znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 84/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., K.; B. B., S.; J. B., S.; Š. B., L.; J. B., K.; R. B., M.; V. Č., S.; M. D., P.; P. F., B.; M. F., K.; Ľ. G., B.; M. G., S., J. G., B.; M. G., R.; M. H., S.; M. C., K.; J. J., G.; M. K., B.; M. K., S.; F. K., Ľ.; M. K., K.; M. K., S.; P. K., Č.; J. K., Č.; V. K., J.; J. K., K.; M. K., V.; V. K., V.; Ľ. K., L.; K. K., V.; J. L., N.; M. L., L.; M. M., L.; J. M., J.; R. M., K.; Ľ. M., L.; R. N., Ž.; A. O., P.; P. P., B.; M. P., P.; F. P., S.; J. P., B.; Š. P., O.; J. P., M.; R. P., Č.; M. P., T.; M. P., P.; J. P., J.; M. R., J.; Š. S., M.; P. S., N.; F. S., V.; P. Š., L.; J. Š., O.; J. T., G.; J. T., M.; M. T., L.; M. T., S.; M. T., R.; Z. U., K.; R. U., S.; M. V., S.; J. V., V.; V. V., K.; L. V., T., a P. G., S., zastúpených advokátom JUDr. R. H., Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. decembra 2011   doručená   sťažnosť uvedených   účastníkov   (ďalej   len   „sťažovatelia“), ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné podmienky a odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3. novembra 2011 a žiadajú vydať tento nález:

„Ústavné právo sťažovateľov na odmenu a na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   3.   novembra   2011 sp. zn. 3 CoKR/18/2011   zo dňa 3.   novembra 2011 sa zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Priznáva sťažovateľom nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Priznáva   sťažovateľom   nárok   na   náhradu   konania   vo   výške   uvedenej   v Náleze Ústavného súdu SR.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovatelia v situácii, keď im neboli vyplatené ich zamestnávateľom S., s. r. o., IČO:..., K. (ďalej len „S., s. r. o.“ alebo „dlžník“), cestovné náhrady, resp. niektorým ani základná mzda (jej časť), a uznesením Okresného súdu Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   32   R   3/2010   z 12.   januára   2011   zverejneným v Obchodnom   vestníku   18.   januára   2011   bola   povolená   reštrukturalizácia   obchodnej spoločnosti   S.,   s. r.   o.,   prihlásili   ako   veritelia   svoje   pohľadávky   voči   dlžníkovi   do reštrukturalizácie.   Správca   dlžníka   prihlásené   pohľadávky   poprel   buď   v celom   rozsahu, alebo v prevažnej časti. Po vypracovaní reštrukturalizačného plánu dlžníkom vymenovaný správca predložil veriteľskému výboru reštrukturalizačný plán na schválenie. Veriteľský výbor reštrukturalizačný plán schválil 3. augusta 2011. Správca zvolal na 25. august 2011 schvaľovaciu schôdzu, ktorá rozhodla o prijatí reštrukturalizačného plánu. Pred konaním schvaľovacej schôdze sťažovatelia písomne požiadali podľa § 145 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) predkladateľa reštrukturalizačného plánu prostredníctvom   správcu   o preradenie   svojich   pohľadávok   zo   skupiny,   v ktorej sa navrhovalo 2 % uspokojenie zistených pohľadávok, do skupiny zamestnancov, v ktorej sa navrhovalo   100   %   uspokojenie   zistených   pohľadávok,   pričom   poukázali   na   rovnaký dôvod vzniku týchto pohľadávok, t. j. z pracovnoprávneho pomeru. Dlžník však žiadosti sťažovateľov   na   schvaľovacej   schôdzi   nevyhovel.   Niektorí   sťažovatelia   hlasovali na schvaľovacej   schôdzi   proti   prijatiu reštrukturalizačného plánu a zároveň do   zápisnice zo schvaľovacej   schôdze   uplatnili   námietky   proti   jeho   prijatiu,   ktoré   následne   doručili aj okresnému súdu. Námietky proti prijatiu reštrukturalizačného plánu vzniesli aj veritelia E.; W., a. s.; M., s. r. o. Po predložení reštrukturalizačného plánu na potvrdenie okresnému súdu,   okresný   súd   uznesením   č.   k.   32 R   3/2010-1270   z 19. septembra   2011   prijatý reštrukturalizačný plán dlžníka zamietol.

Okresný   súd   takto   postupoval   s odôvodnením,   že   zaradením   zabezpečených pohľadávok   v rozsahu   a spôsobom   opísaným   v kapitole   8.1   reštrukturalizačného   plánu do skupiny pre nezabezpečené peňažné pohľadávky voči dlžníkom došlo zo strany dlžníka ako predkladateľa plánu k porušeniu § 138 ods. 1 ZKR v spojení s § 137 ZKR. Predkladateľ plánu   pochybil,   keď   pri   určení   rozsahu,   ktorý   bude   postačovať   na   uspokojenie   riadne prihlásených   a zistených   zabezpečených   pohľadávok,   vychádzal   z výťažku   z majetku zabezpečujúceho zabezpečené pohľadávky v prípadnom konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka   (teda   z výťažku   zálohu   v prípadnom   konkurze),   pričom   navyše   vychádzal z takzvanej čistej hodnoty výťažku, ktorá ešte predpokladá zníženie ním určenej hodnoty výťažku o predpokladané pohľadávky proti podstate. Okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého   zo   strany   predkladateľa   plánu   –   dlžníka   boli   podstatným   spôsobom   porušené ustanovenia ZKR o postupe pri príprave plánu, pričom táto skutočnosť mala nepochybne nepriaznivý   vplyv   na   účastníkov   plánu,   v danom   prípade   predovšetkým   na   veriteľov zistených zabezpečených pohľadávok a taktiež na účastníkov plánu zaradených do skupiny pre nezabezpečené pohľadávky voči dlžníkovi, keďže táto skutočnosť podstatne zmenila pomery   hlasov   v danej   skupine.   V prípade   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia o zamietnutí   reštrukturalizačného   plánu   a následného   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok dlžníka   možno   odôvodnene   predpokladať   vyššiu   mieru   uspokojenia   pohľadávok   časti veriteľov,   a to   konkrétne   bývalých   zamestnancov   dlžníka,   ktorým   vznikli   pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu v období kratšom ako 18 mesiacov pred prípadným vyhlásením konkurzu   (a   ktorých   je   podľa   reštrukturalizačného   plánu   najmenej   29),   keďže   týmto veriteľom   by   vznikol   nárok   na   dávku   z garančného   poistenia,   ktorá   by   nepochybne presahovala v reštrukturalizačnom pláne uvádzané 2 % ich pohľadávok. Napriek tomu, že túto samotnú skutočnosť nepovažoval okresný súd za dôvod na zamietnutie plánu súdom, bol   toho   názoru,   že   aj   táto   skutočnosť   podčiarkuje   reálnu   rozpornosť   predkladaného reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie   dlžník   a navrhol   odvolaciemu   súdu,   aby napadnuté uznesenie zmenil a reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdil. Odvolanie odôvodnil predovšetkým   tak,   že   ak   okresný   súd   argumentuje   tým,   že   dlžník   pri   zaraďovaní pohľadávok podľa § 138 ods. 1 ZKR podstatným spôsobom porušil ZKR v dôsledku toho, že zákonodarca nepoužil ako kritérium pri postupe podľa § 138 ods. 1 ZKR čistú hodnotu výťažku v prípade konkurzu, rovnako tak zákonodarca nepoužil ako kritérium pri postupe podľa   §   138   ods.   1   ZKR   ani   hrubý   výťažok   a zákon   nepredpisuje   ani   spôsob   určenia hodnoty   majetku,   z ktorého   by   sa   mal   zabezpečený   veriteľ   uspokojovať   –   jediným zákonným kritériom pri postupe podľa § 138 ods. 1 ZKR. Poukázal na to, že súd do procesu reštrukturalizácie   vstupuje   len   vo   výnimočných   prípadoch,   najmä   ak   sa   nedosiahne konsenzus vôle dlžníkov   a veriteľov   (rozhodovanie   súdu   o nahradení súhlasu   skupiny – § 152 ZKR alebo rozhodovanie súdu o návrhu účastníka plánu nesúhlasiaceho s plánom – § 157 ZKR).

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3.   novembra   2011   a   podľa   §   220   Občianskeho   súdneho   poriadku bez nariadenia pojednávania a po výsluchu správcu napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 32 R 3/2010-1270 z 19. septembra 2011 zmenil tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou 25. augusta 2011, ktorý je prílohou rozhodnutia, potvrdil a zároveň rozhodol o skončení reštrukturalizácie dlžníka (§ 153 ods. 1 ZKR).   Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdili, že uznesením krajského súdu č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3. novembra 2011 bolo porušené ich základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy. Argumentovali tým, že sa tak stalo   v dôsledku   nezákonnosti uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3   CoKR   18/2011-1306 z 3. novembra 2011, ktorá spôsobila, že im neboli vyplatené dávky garančného poistenia podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších predpisov. Nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu videli v tom, že reštrukturalizačný plán dlžníka   mal   byť   zamietnutý.   Dôvody   zamietnutia   reštrukturalizačného   plánu   spočívajú v tom, že na schvaľovacej schôdzi sa nepreukázal jeden z veriteľov, resp. jeho zástupca splnomocnením   s úradne   overeným   podpisom;   predkladateľ   plánu   nevytvoril   pre zabezpečených veriteľov v skupine veriteľov nezabezpečených osobitnú skupinu a priznal zabezpečeným veriteľom hlasovacie právo aj v skupine nezabezpečených veriteľov, čo malo nepriaznivý vplyv na všetkých nezabezpečených veriteľov, ktorí prídu takmer o celú výšku svojich   pohľadávok;   predkladateľ   plánu   neprípustne   zvýhodnil   osoby,   ktoré   boli zamestnancami   dlžníka   v čase   začatia   reštrukturalizačného   konania,   na   úkor   bývalých zamestnancov dlžníka tým, že pre zamestnancov vytvoril samostatnú skupinu pohľadávok napriek   tomu,   že   skupiny   mali   byť   vytvárané   pre   pohľadávky   veriteľov   s rovnakými ekonomickými záujmami so zohľadnením aj ich právneho dôvodu (§ 137 ods. 2 ZKR) a právny   dôvod   pohľadávok   zamestnancov   aj   bývalých   zamestnancov   bol   rovnaký, následkom   čoho   bolo,   že   reštrukturalizačný   plán   priznal   obom   skupinám   rozdielne uspokojenie (100 % a 2 %); reštrukturalizačný plán je v rozpore s § 6 a § 139 ZKR, pretože veriteľský   výbor   žiadal   zapracovať   do   reštrukturalizačného   plánu   pre   účely   vylúčenia pochybností,   že   odkladacou   podmienkou   je   okrem   iného   úplné   splnenie   všetkých vymáhateľných peňažných záväzkov dlžníka voči zabezpečenému veriteľovi bez ohľadu na to, či sú v skupine pre zabezpečené alebo nezabezpečené pohľadávky, čo znamená, že veriteľský výbor zaviazal dlžníka úplne splniť zabezpečeným veriteľom aj ich vymáhateľné pohľadávky   zaradené   do   skupiny   nezabezpečených   pohľadávok,   čím   by   sa   dostal reštrukturalizačný plán do rozporu s ustanoveniami ZKR, pretože by priznával rozdielne uspokojenie   častí   pohľadávok   zabezpečených   veriteľov   zaradených   do   skupiny nezabezpečených veriteľov, čím by boli podľa § 154 ods. 1 ZKR podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR. Podľa názoru sťažovateľov bolo nimi označené základné právo porušené aj tým, že uznesenie krajského súdu trpí nedostatkom dôvodov a nemožno z neho zistiť, akými úvahami sa krajský súd riadil pri svojom rozhodovaní.

K sťažnosti pripojili sťažovatelia viacero rozhodnutí súdov, ktorými im boli priznané v súdnych   konaniach   vedených   proti   ich   bývalému   zamestnávateľovi   rôzne   čiastky (v niektorých   prípadoch   aj   s vyznačenou   doložkou   o ich   právoplatnosti).   Z niektorých týchto príloh sťažnosti vyplýva, že predmetom jednotlivých súdnych konaní boli nároky sťažovateľov na zaplatenie cestovných náhrad – stravného a bezdôvodného obohatenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   uznesením   krajského   súdu č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3. novembra 2011.

Podľa čl. 36 písm. a) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Základné   práva   na   prácu   a   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   patria   medzi   základné   hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva   zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy. V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktorého súčasťou je aj právo na odmenu za vykonanú prácu, patrí medzi tie práva, ktorých sa možno domáhať v tom rozsahu, ktorý ustanovujú zákony   (IV.   ÚS   155/07).   Tieto   práva   podliehajú   relatívne   častým   zmenám   konkrétnej zákonnej   úpravy,   čím   sa   však   nemení obsah   jednotlivých   práv,   ale mení sa   ich   reálne naplnenie   v   zmysle   predpisov   hmotného   práva.   Ochranu   základnému   právu   na   prácu a na odmenu za ňu preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany v zmysle osobitnej zákonnej úpravy (IV. ÚS 184/09).

Ústavný súd preto najprv skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia osobitnej zákonnej   úpravy   vzťahujúce   sa   na   prípad   sťažovateľov   aplikované   spôsobom,   ktorý by prerástol do porušenia označeného ústavného práva sťažovateľov, a zistil, že to tak nie je. Krajský súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou účastníkov reštrukturalizačného konania a relevantné ustanovenia ZKR aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy.

Krajský súd uznesenie č. k. 3 CoKR 18/2011-1306 z 3. novembra 2011 odôvodnil takto:„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré   mu   predchádzalo   podľa   zásad   uvedených   v ust.   §   212   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a po výsluchu správcu dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani zrušenie napadnutého uznesenia, a preto napadnuté uznesenie podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou dňa 25. 8. 2011, ktorý je prílohou tohto uznesenia a zároveň rozhodol o skončení reštrukturalizácie (§ 153 ods. 1 ZKR). Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 154 ods. 1 písm. a/, d/ ZKR. Podľa tohto ustanovenia plán môže (ale aj nemusí) súd zamietnuť vtedy, ak boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR o náležitostiach plánu (nestačí len bežné porušenie   ustanovení   ZKR)   a ďalej   musí   mať   (toto   porušenie)   nepriaznivý   vplyv na niektorého účastníka plánu (§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR) a podľa § 154 ods. 1 písm. d/ ZKR plán musí byť v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Nie   je   pochybné,   že   schvaľovacia   schôdza   konaná   25.   8.   2011   prijala reštrukturalizačný plán dlžníka väčšinou v každej skupine (§ 148 ZKR).

Je len samozrejmé, že odlišné názory a námietky sa prejavili pri samotnom hlasovaní veriteľov.

Treba   v celom   rozsahu   súhlasiť   s dôvodmi   uvedenými   v odvolaní   a týkajúcimi sa právneho záveru súdu prvého stupňa.

Totiž základným a zákonným kritériom pri zaraďovaní pohľadávok do jednotlivých skupín   podľa   §   138   ods.   1   ZKR   je   ich   preskúmanie   predkladateľom   s odbornou starostlivosťou. Na tom nič nemení skutočnosť, že niektorý z veriteľov mal na schvaľovacej schôdzi iný názor (E., M., s. r. o.).

Správne predkladateľ pri určení rozsahu, ktorý bude postačovať na uspokojenie rade prihlásených   a zistených   zabezpečených   pohľadávok   vychádzal   z výťažku   z majetku zabezpečujúceho zabezpečené pohľadávky v prípadnom konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka   a pritom   bral   do   úvahy   (s   odbornou   starostlivosťou)   čistú   hodnotu   výťažku v prípade konkurzu.

Vychádzajúc   z uvedeného   (i   dôvodov   odvolania)   nemožno   konštatovať,   že   boli porušené ustanovenia ZKR podstatným spôsobom a zároveň že to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu (§ 154 ods. 1 písm. a/ ZKR).

Ani   prípadná   zmena   pomeru   hlasov   v niektorej   skupine   nie   je   dôvodom   pre zamietnutie plánu, pretože v prípade nehlasovania za prijatie plánu v niektorej skupine, môže predkladateľ plánu žiadať súd, aby prijatie plánu nahradil svojim súhlasom podľa § 152 ZKR a podľa doterajších výsledkov, by sa tak aj stalo.

Napokon   ani   nesúhlas   29   bývalých   zamestnancov   neznamená,   že   plán   je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (§ 154 ods. 1 písm. d/ ZKR). Naviac   ZKR   poskytuje   ochranu   aj   tým   účastníkom,   ktorí   hlasovali   proti   prijatiu plánu a to ustanovením § 157 ZKR.

Dôvody odvolania dlžníka vychádzajú z príslušných ustanovení ZKR, a preto je toto odvolanie dôvodné v celom rozsahu a k záverom v ňom uvedených v podstate ani odvolací súd nemá čo dodať.

Reštrukturalizácia   je   účinným   opatrením   na   odvrátenie   úpadku   podnikateľského subjektu v krízovej ekonomickej situácii za súčasnej vyššej miery uspokojenia veriteľov, ako je tomu v prípade konkurzu a jej podstatou je zachovanie kontinuity výrobného procesu podnikateľského subjektu a dosiahnutie jeho ekonomickej stabilizácie cestou ozdravných opatrení,   a to   zákonom   predpokladaným   spôsobom.   Konkurz   je   až   posledným   riešením úpadku a nastupuje až po vyčerpaní iných ekonomických a právnych opatrení, medzi ktoré patrí aj reštrukturalizácia.

Teda reštrukturalizácia (za splnenia všetkých zákonných podmienok) má prednosť pred konkurzom.

Nie nevýznamným faktorom v tomto prípade je zachovanie okolo 300 pracovných miest. Z uvedených   dôvodov   rozhodol   odvolací   súd   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku uznesenia.

Prílohu   tohto   uznesenia   tvorí   reštrukturalizačný   plán   potvrdený   súdom.   Plán   je súčasťou súdneho spisu (§ 153 ods. 1, 2 ZKR).“

Právo   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy   neznamená absolútny zákaz znížiť odmenu zamestnanca, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi,   ktoré sa   na takýto postup vzťahujú (v   konkrétnom   prípade   platia ustanovenia ZKR). K jeho porušeniu nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade krajského súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu a rozhodnúť v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Ostatne, ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia námietku porušenia označeného práva ani nespájali s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotní sťažovatelia tak formuláciou sťažnostného petitu určili ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým uznesením krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovatelia   v   predloženej   sťažnosti   namietali   iba   porušenie   svojho   základného práva na odmenu za vykonanú prácu [čl. 36 písm. a) ústavy], ktorého sa mal dopustiť krajský   súd   svojím   postupom   a   napadnutým   uznesením,   ktoré   sťažovatelia   považujú za vecne nesprávne rozhodnutie.

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy je podľa názoru ústavného súdu právom hmotnej povahy.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovatelia takéto posúdenie nenavrhli), sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali výlučne porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. a) ústavy, bolo potrebné už len z tohto dôvodu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade krajského súdu a označeným základným právom nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver   o   možnom   porušení   uvedených   základných   práv.   Zo   skutočností,   ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva   podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy   a   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   podľa ústavného súdu možno vyvodiť z toho, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu priamo nebola dotknutá podstata práva sťažovateľov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. V spojitosti s ochranou označeného práva sťažovateľov poukazuje ústavný súd na to, že takou ochranou nie je len ochrana poskytnutá podľa subjektívneho presvedčenia sťažovateľov. Aj spomenutý nedostatok príčinnej súvislosti viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažnosť nespĺňala ani podmienky uvedené   v ustanovení   čl.   20   ods.   1   a 2   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   v mnohých prípadoch neboli ústavnému súdu doručené splnomocnenia pre advokáta u sťažovateľov označených ako sťažovatelia, v niektorých prípadoch boli síce pripojené splnomocnenia pre advokáta na konanie pred   ústavným súdom,   avšak bez toho,   aby v nich   bolo výslovne uvedené, že sa udeľujú na zastupovanie pred ústavným súdom. K sťažnosti bolo pripojené splnomocnenie   pre   advokáta   vo   veci   sťažovateľa   M.   K.,   ktorý   však   nebol   označený v sťažnosti ako sťažovateľ. V týchto prípadoch bol teda dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Splnenie   kvalifikovanej   podmienky   splnomocnenia   sťažovateľa   na zastupovanie   v konaní pred ústavným súdom boli preukázané a v súlade so zákonom iba u M. V. a V. K.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi označeným právom, ktorého porušenie sťažovatelia namietali, a napádaným uznesením krajského súdu, preto sťažnosť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012