znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 84/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť G. L., Izrael, zastúpenej advokátkou JUDr. H. B., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžo 409/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. L.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2010 doručená sťažnosť G. L., Izrael (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   8   Sžo   409/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 17. augusta 2004 uplatnila právo na vrátenie vlastníctva   k pozemkom   podľa   §   5   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov   (ďalej len „reštitučný zákon“). Vec bola odstúpená O. P. (ďalej len „úrad“). Rozhodnutím úradu sp. zn. H-07/00189-040-R/932BE1 z 26. júla 2007 bolo ustálené, že sťažovateľka   je   oprávnenou   osobou,   spĺňa   podmienky   na   navrátenie   vlastníctva k pozemkom,   ktoré   prešli   na   štát   v dôsledku   odňatia   bez   náhrady,   a   vlastníctvo k pozemkom v kat. úz. K. jej bolo navrátené. Proti rozhodnutiu podali odvolanie L., š. p. (ďalej len „L.“) a F. (ďalej len „F.“). Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Sp 51/2007 z 10. júna 2008 bolo rozhodnutie úradu zrušené a vec mu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   zdôvodnil   rozsudok   tým,   že   je   potrebné zadovážiť rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky z 28. januára 1948, lebo bez neho nemožno o veci rozhodnúť. Po doplnení chýbajúcich dokladov ďalším rozhodnutím úradu sp. zn. H-08/00163-064-R/1141-BE1 zo 17. decembra 2008 bolo opäť rozhodnuté v prospech sťažovateľky. Na základe odvolania L. a F. rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Sp 6/2009 z 27. mája 2009 bolo rozhodnutie úradu zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa   názoru   krajského   súdu   trvalý   pobyt   pôvodného   vlastníka   pozemkov   (manžela sťažovateľky) na území Slovenskej republiky (resp. Československej republiky) je sporný, lebo   vyhlásením   z 20.   mája   1949   prejavil   vôľu   vysťahovať   sa   s tým,   že   si   nebude uplatňovať   nároky   na   svoj   majetok.   Navyše   z uznesenia   Okresného   súdu   Ilava   sp.   zn. 6 C 41/51   z 25. októbra   1951   (v   konaní   o povojnových   reštitučných   nárokoch   manžela sťažovateľky) vyplýva, že už nemal trvalý pobyt na území Československej republiky. Je potrebné   preukázať,   že   pôvodný   vlastník   mal   trvalý   pobyt   na   území   Československej republiky a bol jej občanom v čase prevzatia pozemkov štátom. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 23. júla 2009 odvolanie. Poukázala na ustanovenie § 2 ods. 2 reštitučného   zákona,   podľa   ktorého   ak   osoba,   ktorej   vlastníctvo   k pozemkom   prešlo v rozhodujúcom   období   do   vlastníctva   štátu   alebo   inej   právnickej   osoby   v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky v poradí, ktoré je uvedené v § 2 ods. 2 písm. a) až e) reštitučného zákona. Podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona primárne právo na navrátenie vlastníctva   k pozemkom   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorá   je   občanom   Slovenskej republiky   s trvalým   pobytom   na   jej   území   a ktorej   pozemok   prešiel   na   štát   alebo   inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Sťažovateľka tiež zdôraznila, že zo žiadneho ustanovenia reštitučného zákona nevyplýva, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom môžu uplatňovať len osoby, ktoré boli slovenskými občanmi a mali trvalý pobyt na území Slovenskej republiky v čase, keď ich majetok prešiel na štát. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 406/2009 z 5. novembra 2009 doručeným právnej zástupkyni sťažovateľky 30. novembra 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok je zdôvodnený tým, že oprávnená osoba podľa   §   2   ods.   2   reštitučného   zákona   musí   spĺňať   tam   uvedenú   podmienku   štátneho občianstva, ale aj podmienku, že nutne musí byť právnym nástupcom osoby spĺňajúcej podmienky uvedené v odseku 1.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Právne závery najvyššieho súdu sú v rozpore so zákonom a ako také sú arbitrárne. Vzhľadom na to, že manžel sťažovateľky (teda osoba, ktorej vlastníctvo k pozemkom prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej   osoby)   zomrel   8.   februára   1999,   teda   pred   uplynutím   lehoty   uvedenej v ustanovení § 5, je oprávnenou osobou sťažovateľka ako slovenská občianka a dedička zo závetu aj zo zákona podľa § 2 ods. 2 písm. a) a c) reštitučného zákona. Reštitučný zákon sa v žiadnom   svojom   ustanovení   neodvolal   na   to,   že   právo   na   navrátenie   vlastníctva k pozemkom   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorá   musí   byť   občanom   Slovenskej republiky, ale nutne musí spĺňať aj podmienku, že musí byť právnym nástupcom osoby spĺňajúcej podmienky uvedené v odseku 1 § 2. Bez akýchkoľvek relevantných dôvodov a v rozpore   s bežnou   rozhodovacou   praxou   najvyšší   súd   navyše   poukazuje   na   to,   že nemožno predpokladať, že poručiteľ oprávnených osôb by mohol byť osobou, ktorá nespĺňa podmienky stanovené v odseku 1. Zákon totiž nemožno vykladať na základe predpokladov. Ak nie je určitá podmienka v zákone uvedená, nemôže ju tam ani najvyšší súd podsunúť. Ak by bolo cieľom zákonodarcu navrátiť vlastníctvo k pozemkom len občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, formuloval by zákonné podmienky na vydanie nehnuteľností iným spôsobom. Reštitučný zákon v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 rozlišuje medzi oprávnenými   osobami   –   pôvodnými   vlastníkmi,   ktorí   žijú   a ktorí   musia   splniť   tak podmienku byť občanom Slovenskej republiky, ako aj podmienku mať trvalý pobyt na jej území, ako aj oprávnenými osobami nastupujúcimi v prípade, že pôvodný vlastník zomrel. V tomto prípade dedičia   ako oprávnené osoby   musia byť tiež štátnymi občanmi, avšak trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky   sa   v ich   prípade   už   nevyžaduje.   Postup najvyššieho   súdu,   ktorý   aplikoval   ustanovenie   §   2   ods.   2   reštitučného   zákona   bez relevantných   dôvodov   tak,   že   oprávnená   osoba   podľa   odseku   2   musí   byť   občanom Slovenskej   republiky,   ale   zároveň   musí   spĺňať   aj   podmienku,   že   musí   byť   právnym nástupcom   osoby   spĺňajúcej   podmienky   uvedené   v odseku   1,   je potrebné považovať za svojvôľu, pretože takýto výklad sa natoľko odchýlil od znenia ustanovenia, že poprel jeho účel a význam.

Sťažovateľka   navrhla   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sžo 409/2009   s tým,   aby   bol   rozsudok   z 5.   novembra   2009   zrušený   a vec   vrátená   na ďalšie konanie. Požaduje tiež prikázať najvyššiemu súdu, aby vo veci konal urýchlene, zakázať   mu   pokračovať   v porušení   základného   práva   a prikázať   mu   obnoviť   stav   pred porušením   základného   práva.   Napokon   sa   domáha   náhrady   trov   právneho   zastúpenia advokátkou.   Žiada   prednostné   prerokovanie   sťažnosti   ako   naliehavej.   Naliehavosť   vidí v tom,   že   úrad   viazaný   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   23.   decembra   2009   vydal rozhodnutie,   podľa   ktorého   sťažovateľka   nespĺňa   podmienky   na   navrátenie   vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za zoštátnené pozemky.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 409/2009 z 5. novembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 11 Sp 6/2009-27 z 27. mája 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu určité podmienky pre navrátenie vlastníctva k pozemkom musí spĺňať tak oprávnená osoba v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 reštitučného zákona, ako aj jej právny nástupca v súlade s ustanovením § 2 ods. 2. Podmienky stanovené pre oprávnenú osobu sú občianstvo Slovenskej republiky, trvalý pobyt na jej území, prechod jej majetku na štát   alebo   inú   právnickú   osobu,   a to   kumulatívne   v rozhodnom   období   v čase   od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Osoba oprávnená uplatniť nárok podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona teda musí spĺňať podmienku tam uvedenú – štátne občianstvo, ale aj podmienku, že nutne musí byť právnym nástupcom osoby spĺňajúcej podmienky uvedené v odseku 1 § 2 reštitučného zákona. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti taktiež na ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c), d) a e), ktoré obsahujú výslovný odkaz na osobu uvedenú v odseku 1. Preto nemožno predpokladať, že poručiteľ oprávnených osôb uvedený v § 2 ods. 2 písm. a) a b) by mohol byť osobou, ktorá nespĺňa podmienku stanovenú v odseku 1. Odvolacie   námietky   sťažovateľky   preto   neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   dátumovej   pečiatky   bol   rozsudok   doručený   právnej zástupkyni sťažovateľky 30. novembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s výkladom ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 reštitučného zákona v súvislosti s rozsahom podmienok, ktoré musia byť splnené v prípade, ak si reštitučný nárok uplatňuje právny nástupca (dedič) pôvodnej oprávnenej osoby, ktorej vlastníctvo   prešlo   v rozhodujúcom   časovom   období   na   štát   alebo   právnickú   osobu. Z doslovného   znenia §   2 ods.   2   reštitučného   zákona totiž   vyplýva,   že   právny nástupca pôvodne   oprávnenej   osoby   musí   spĺňať   iba   podmienku   štátneho   občianstva   Slovenskej republiky. Sťažovateľka túto podmienku aj spĺňala, a preto pokiaľ jej reštitučnému nároku nebolo   vyhovené,   malo   tým   podľa   názoru   sťažovateľky   dôjsť   k porušeniu   označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu možno považovať   za   dostatočné   a presvedčivé.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ustanovenie § 2 ods. 2 reštitučného zákona musí byť vykladané v širšom kontexte, teda aj v súvislosti s odsekom 1 tohto ustanovenia, na ktoré najvyšší súd poukazuje. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého právneho nástupcu pôvodného vlastníka možno považovať za oprávnenú osobu iba vtedy, keď kumulatívne je dané, že spĺňa tak podmienky pre ňu ustanovené   v   §   2   ods.   2   reštitučného   zákona   a okrem   toho   aj   pôvodný   vlastník   spĺňal podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, sa javí ako logický a presvedčivý.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010