znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 84/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. Ing. I. R., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 2604/08 (predtým vedenom pod sp. zn. 1 Er/97/00) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 2604/08 (predtým vedenom   pod sp.   zn. 1 Er/97/00) p o r u š i l   základné právo Mgr.   Ing. I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Mgr. Ing. I. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bánovce nad Bebravou p o v i n n ý   vyplatiť mu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bánovce nad Bebravou j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. Ing. I. R. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. J.   G.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. II. ÚS 84/09 z 24. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Mgr. Ing. I. R. (ďalej aj „sťažovateľ) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er 2604/08 (predtým vedenom pod sp. zn. 1 Er/97/00).

1.1 Podľa § 18b ods. 1 zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   a dopĺňa   zákon Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sídlach   a obvodoch súdov“), výkon súdnictva k 1. januáru 2008 vo veci sťažovateľa prešiel z odovzdávajúceho Okresného súdu Trenčín na nadobúdajúci Okresný súd Bánovce nad Bebravou.

2.   Zo   sťažnosti   okrem   iného   vyplynulo: „Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou poveril sťažovateľa vykonávaním exekúcie vo veci oprávneného : B., a. s., B., s. r. o., B., s.r.o. proti povinnému : Z., s. r. o., D., s. r. o., D., s. r. o. o vymoženie 717.514,40 Sk, vedenej pod sp. zn. 1 Er 97/00.

V priebehu konania v predmetnej exekúcii oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora, pričom súd v zmysle zákonných ustanovení vyhovel žiadosti o zmenu súdneho exekútora, nakoľko neboli zistené dôvody brániace zmene v osobe súdneho exekútora. Sťažovateľ písomným podaním zo dňa 24. 03. 2003 požiadal súd o priznanie trov exekúcie podľa priloženého rozpisu v celkovej sume 36.170,50 Sk a zaviazanie oprávneného k ich náhrade.

Dňa 28. 07. 2003 vydal Okresný súd Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1 Er 97/00-31 uznesenie, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie v celkovej sume 36.170,50   Sk.   Uvedené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   29.   08.   2003.   Nakoľko oprávnení si dobrovoľne nesplnili svoju povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v zmysle uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1 Er 97/00-31, podal sťažovateľ dňa 24. 02. 2005 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky z titulu priznaných trov exekúcie.

Prípisom zo dňa 17. 05. 2005 Okresný súd Trenčín (na ktorý prešiel s účinnosťou od 1. januára 2005 výkon súdnictva z Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, pozn.) vyzval súdneho exekútora, aby uložil sťažovateľovi povinnosť podať žiadosť o vydanie opravného uznesenia s poukazom na výrok uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1 Er 97/00-31 a to tak, aby z uvedeného uznesenia bolo zrejmé, ktorý z oprávnených je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy exekučného konania, prípadne či všetci oprávnení spoločne a nerozdielne.

S   poukazom   na   uvedený   prípis   Okresného   súdu   Trenčín,   sťažovateľ   podaním doručeným Okresnému súdu Trenčín dňa 13. 06. 2005, navrhol, aby súd vydal opravné uznesenie, ktorým výrok uznesenia zo dňa 28. 07. 2003 sp. zn. 1 Er 97/00-31 opraví tak, že oprávnení   budú   zaviazaní   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   spoločne a nerozdielne. O tomto návrhu súd k dnešnému dňu nerozhodol žiadnym spôsobom. A to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ niekoľkokrát urgoval uvedenú vec.

V zmysle ustanovenia § 18a, 18b zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov,   prešiel   s   účinnosťou   od   01.   01.   2008   výkon   súdnictva z odovzdávajúceho Okresného súdu Trenčín na nadobúdajúci Okresný súd Bánovce nad Bebravou. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa smeruje proti Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou, nakoľko výkon súdnictva v predmetnom konaní v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona č.371/2004 Z. z. opätovne od 01. 01. 2008 prešiel na Okresný súd Bánovce nad Bebravou.

Tým,   že   súd   nekonal   o   sťažovateľovom   návrhu   na   vydanie   opravného   uznesenia zo dňa 13. 06. 2005, je sťažovateľovi znemožnené, aby mohol uspokojiť svoju pohľadávku z titulu   trov   exekúcie,   ktoré   mu   na   jednej   strane   boli   právoplatným   rozhodnutím   súdu priznané a na druhej strane nečinnosťou súdu mu je znemožnené uspokojiť svoj nárok. Nečinnosť   súdu   fakticky   aj   právne   znemožňuje   sťažovateľovi   pokračovať   vo   vymáhaní predmetnej   pohľadávky,   zároveň   však   oslabuje   jeho   postavenie   veriteľa   vo   vzťahu k povinným   subjektom,   nakoľko   je   možné   sa   obávať   o   majetnosť   povinných   subjektov. Z uvedeného je zrejmé, že súd vo veci viac ako 3 roky nekonal, o jeho návrhu za uvedenú dobu nerozhodol či už kladne alebo záporne.

2.1 Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa Mgr. Ing. I. R.(...), so   T., upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/97/00 porušené bolo.

II.   Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou sa prikazuje,   aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

III.   Sťažovateľovi   Mgr.   Ing.   I.   R.(...),   so   sídlom   T.,   sa   priznáva   finančné zadosťučinenie   100.000,-   Sk   (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bánovce nad Bebravou povinný zaplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Sťažovateľovi Mgr. Ing. I. R.(...), so sídlom T., sa priznáva náhrada trov konania vo výške 6.732,- Sk, ktoré je Okresný súd Bánovce nad Bebravou povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. G. č..., vedený v T., a.s. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k prijatej   sťažnosti   23.   marca   2009   vyjadrila predsedníčka okresného súdu.

Z prehľadu spisu, ktorý bol súčasťou jej vyjadrenia, vyplýva, že „- uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 28. 06. 2004 č. k. Er 97/00-35   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   a   zároveň   sa   exekúcia   zastavila. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06. 08. 2004,

-   dňa   13.   06.   2005   bol   na   Okresný   súd   Trenčín   podaný   návrh   na   vydanie   opravného uznesenia, ktorým súdny exekútor Ing. Mgr. I. R. žiadal opraviť výrok uznesenia zo dňa 28. 07. 2003 tak, aby boli oprávnení zaviazaní spoločne a nerozdielne na úhradu trov exekúcie,

-   dňa 02.   11.   2005 bol k spisu žiadaný na pripojenie spis BN   - 1 Er 96/00,   ktorý sa nachádzal na pracovisku v Novom Meste nad Váhom,

-   dňa   26.   02.   2007   opätovne   požiadal   súdny   exekútor   Ing.   Mgr.   I.   R.   opraviť   výrok uznesenia zo dňa 28. 07. 2003 a zároveň žiadal o oznámenie ako bolo s vecou naložené.

- od 01. 01. 2008 došlo k vzniku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, spis postúpený Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou z Okresného súdu Trenčín.

- dňa 03. 02. 2009 bolo vydané opravné uznesenie č. k. 2 Er/2604/2008-60, ktorým sa opravovali uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. Er 97/00-23 zo dňa 25. 03. 2003, č. k. Er 97/00-25 zo dňa 28. 05. 2003, č. k. Er 97/00-31 zo dňa 28. 07. 2003 a č. k. Er 97/00-35 zo dňa 28. 06. 2004.“.

V ďalšom predsedníčka okresného súdu uviedla: „V súvislosti s konaním, ktoré bolo vedené   na   Okresnom   súde   Bánovce   nad   Bebravou   pod   spisovou   značkou   1Er/97/2000 (v súčasnosti   sa   vedie   toto   konanie   na   novozriadenom   Okresnom   súde   Bánovce   nad Bebravou pod spisovou značkou 2 Er/2604/2008, do 01. 01. 2008 sa uvedené exekučné konanie   viedlo   na   Okresnom   súdu   Trenčín,   kedy   bola   vec   postúpená   Okresnému   súdu Bánovce   nad   Bebravou)   som   toho   názoru,   že   k   rozhodnutiu   vo   veci   bránila   najmä   tá skutočnosť, že ide o vec exekučnú a tu poukazujem, že predmetom prechodu súdnictva z Okresného súdu Trenčín na Okresný súd Bánovce nad Bebravou bolo viac ako 4900 exekučných veci, ktoré boli pridelené sudcom, ktorý vybavujú aj iné veci. Okrem uvedených exekučných vecí bolo predmetom prechodu výkonu súdnictva na novozriadený Okresný súd Bánovce nad Bebravou aj 116 trestných vecí, 400 civilných a obchodných veci, viac ako 500 dedičských vecí a 184 opatrovníckych vecí a veci starostlivosti súdu o maloletých. Zároveň   poukazujem   na   skutočnosť,   že   novozriadený   súd   sa   v   priebehu   roka   2008 personálne   budoval,   súd   nebol   obsadený   sudcami.   V   konkrétnom   prípade   bola   vec pridelená sudkyni, ktorá okrem exekučných veci vybavuje trestné veci a veci opatrovnícke a veci starostlivosti súdu o maloletých. Nebolo možné aby zákonný sudca vo všetkých veciach súčasne   vytýčil   termín   pojednávania   a   rozhodol   a   v   tých   veciach,   v   ktorých   koná   bez nariadenia pojednávania rozhodol.“

Predsedníčka okresného súdu napokon oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

4. Právny zástupca sťažovateľa 9. marca 2009 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 2604/08 (predtým vedenom pod   sp.   zn.   1 Er/97/00)   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu   právnej   neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý priebeh napadnutého   konania   nemožno   pripísať   na   vrub   zložitosti   prerokovávanej   veci.   Právnu zložitosť   napadnutého   konania   inak   vo   svojom   vyjadrení   nenamietala   ani   predsedníčka okresného súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom toto konanie posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti   prípadu. Namietané   exekučné   konanie   začalo   28.   júla   2003,   pričom   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu trvalo už skoro šesť rokov a nebolo právoplatne skončené. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný minimálne v období od 13. júna 2005 (keď bol Okresnému súdu Trenčín podaný návrh na vydanie opravného uznesenia) do 3. februára 2009 (keď bolo vydané opravné uznesenie č. k. 2 Er/2604/2008-60). Okresný súd teda počas viac ako troch rokov nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   počas   napadnutého   súdneho   konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Obranu okresného súdu, podľa ktorého dôvodom zbytočných prieťahov v napadnutej veci bolo to, že „prechodom súdnictva z Okresného súdu Trenčín na Okresný súd Bánovce nad Bebravou bolo viac ako 4900 exekučných vecí, ktoré boli pridelené sudcom, ktorý vybavujú aj iné veci“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na ustanovenie § 18b ods. 1 zákona o sídlach a obvodoch súdov otázku toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   okolnostiach   danej   veci, posudzoval postup odovzdávajúceho Okresného súdu Trenčín a nadobúdajúceho Okresného súdu   Bánovce   nad   Bebravou   ako   celok   so   všetkými   ústavnoprávnymi   dôsledkami   pre Okresný   súd   Bánovce   nad Bebravou   vrátane plnej zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 32/08).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Pretože 3.   februára   2009 bolo   v predmetnej   veci   okresným   súdom   vyhlásené opravné uznesenie č. k. 2 Er/2604/2008-60, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v   sume   100   000   Sk   (teda   3   319   €   a 39   centov) „ako   peňažnú   protihodnotu   utrpenej nemajetkovej ujmy, nakoľko právna neistota, v ktorej sa teraz nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu spočívajúcu v nemožnosti uspokojenia môjho nároku,   ktorý   mi   bol   síce   právoplatne   priznaný,   ale   nie   je   možné   pristúpiť   k   jeho uspokojeniu. Poukazujem taktiež na tú skutočnosť, že plynutím času, s poukazom na index inflácie za predmetné obdobie, sa moje prípadné uspokojenie nároku fakticky zmenšuje, resp. je prípadne ohrozené uspokojenie ako také.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práva sťažovateľa považuje za odôvodnené v sume 1 000 €. Ústavný súd sa pritom riadil aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pričom úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti)   v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   jeden   úkon po 105,42   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom   dvakrát po   6,31   €   (§ 16 ods.   3   vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o sťažovateľom   uplatnených   trovách   konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009