znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 84/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S. A., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 2 Tos 46/2007 z 28. júna 2007, uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 Nt 12/06 z 28. novembra   2006,   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   2   T   110/00 z 1. marca 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 85/05 zo 7. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2007   doručená   sťažnosť   S.   A.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 46/2007 z 28. júna 2007, uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   Nt   12/06 z 28. novembra   2006,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   85/05   zo   7.   júla   2005 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 110/00 z 1. marca 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   30.   mája   2006   podal   okresnému   súdu   návrh   na   obnovu konania vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 110/00, keď bol odsúdený pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1, písm. a) Trestného zákona. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 12/06 z 28. novembra 2006 jeho návrh zamietol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd 28. júla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 46/2007 tak, že sťažnosť zamietol podľa § 193 ods. 1, písm. c) Trestného poriadku. O veci rozhodoval   aj Najvyšší   súd Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý 9. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 35/2007 odmietol podané dovolanie sťažovateľa podľa § 382 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   uviedol,   že   konajúce   súdy   nedostatočne   vyhodnotili   ním   predložené dôkazy, ktoré odôvodňovali obnovu konania a ktorými preukazoval, že už v pôvodnom konaní, v ktorom bol odsúdený, sa konajúce súdy nedostatočne vysporiadali s predloženými dôkazmi.   Tvrdil,   že   mu nie   sú   známe dôkazy,   ktoré   by boli   v zmysle   zásady   ústnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti predložené a vykonané okresným súdom na hlavnom pojednávaní a ku ktorým by sa mohol vyjadriť ešte pred vynesením rozsudku okresným súdom, na základe ktorých bol po zrušení oslobodzujúceho rozsudku zo 14. februára 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 110/00 v predmetnej veci odsúdený za spáchanie trestnej činnosti za absolútne nezmenenej dôkaznej situácie rozsudkom okresného súdu z 1. marca 2005. Doteraz mu nie je známe ani to, na základe akých dôkazov krajský súd zamietol jeho odvolanie   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu   a z akých   dôkazov   tento   súd vychádzal.   Poukázal   pritom   aj   na   rozporné   výpovede   svedkov.   Navyše,   o odôvodnení rozsudku sa dozvedel až z písomného vyhotovenia uznesenia a nemohol sa k tomu vôbec vyjadriť. Vzhľadom na pochybenia konajúcich súdov vo veci zistenia skutkového stavu a vyhodnotenia dokazovania sťažovateľ tvrdil, že bol porušený čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v jeho neprospech, napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, a preto navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„1. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, vo veci vedenej pod č. k. 2 Tos 46/2007 zo dňa 28. júna 2007 a Okresného súdu Bratislava II., vo veci vedenej pod č. k. 3 Nt 12/06 zo dňa 28. 11. 2006 o obnove konania a v konaní ktoré mu predchádzalo postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. č. k. 2 T 110/00 zo dňa 1. 3. 2005 a Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 To 85/05 zo dňa 7. júla 2005 bolo porušené základné právo   S.   A.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   aby   jeho   záležitosť   spravodlivo,   bola prerokovaná nestranným súdom, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, a aby sa mohol domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresný   súd   Bratislava   II.   je   povinný   S.   A.   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie v sume 7 800 (sedemtisícosemsto),- Sk do dvoch mesiacov o právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Tos 46/2007 zo dňa 28. júna 2007, uznesenie Okresného súdu Bratislava II. č. k. 3 Nt 12/06 zo dňa 28. 11. 2006 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 To 85/05 zo dňa 7. júla 2005, rozsudok Okresného súdu Bratislava II., č. k. 2 T 110/00 zo dňa 1. 3. 2005 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, pokiaľ by vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II. aby vo veci konal a rozhodol.

4.   S.   A.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6 296 (šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť), - Sk (...), ktorú je Okresný súd Bratislava II. a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F. (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou z podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ sťažnosťou žiada zrušiť aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 110/00 z 1. marca 2005 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 85/05 zo 7. júla 2005.

Nebolo   sporným,   že   tieto   rozhodnutia   sa   stali   právoplatnými   ešte   v roku   2005 a sťažovateľom boli napadnuté návrhom na obnovu konania.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu podaná 31. augusta 2007, teda zjavne po zákonom stanovenej lehote, a preto ju ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene. Pretože   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 110/00   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť aj pre nedostatok právomoci.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v konaniach   vedených pod sp. zn. 3 Nt 12/06 a sp. zn. 2 Tos 46/07.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,   a tým   aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   práva   na   súdnu ochranu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane stanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 10/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veci patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania zákonných   lehôt, oprávnenosti   navrhovateľa taký návrh podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitosti zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré na konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu   (v danom   prípade   krajského súdu)   vo   veci   sťažovateľa   sú   zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 2 Tos 46/2007 z 28. júna 2007 uvádza:„Pre prípad zmarenia toho trestu bol odsúdenému uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca.

V predmetnej trestnej veci okresný súd postupoval správne a v súlade s ustanovením § 394 posudzoval či sú splnené podmienky povolenia obnovy konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v spojení so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu,   by   bolo   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   činu   alebo   k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.

Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní resp. dôkaz, ktorý bol vykonaný, ale s novým obsahom.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa konštatuje, že v trestnej   veci   odsúdeného   A.   nie   sú   splnené   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania, nakoľko prípadné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré odsúdený zdôrazňuje vo svojom návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nezistil   ani   odvolací   súd,   ktorý   vo   veci   konal o odvolaní odsúdeného a rozsudok okresného v plnom rozsahu potvrdil s tým, že správne bol ustálený skutkový stav, správne a zákonne boli súdom vyhodnotené vykonané dôkazy a tomuto zisteniu zodpovedá aj uložený trest, ktorý je primeraný.

Na záver odvolací súd uvádza, že odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania neargumentuje skutočnosťou, ktorá nebola známa v rámci hlavného pojednávania a neuvádza ani predtým neznámy dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní vykonaný. Všetky dôkazy súvisiace s prejednávanou trestnou vecou boli v rámci pôvodného konania vykonané a toto konštatuje aj odvolací súd. Povoliť obnovu konania za účelom prehodnotenia už vykonaných dôkazov s cieľom zmeniť rozhodnutie o vine nie je zákonom prípustné.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   meritórne   preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Ústavný súd navyše poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu v danej veci, aj keď to nebolo predmetom sťažnosti, ale toto rozhodnutie bolo k dispozícii, že aj ten sa so závermi okresného súdu a krajského súdu v plnom rozsahu stotožnil.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   vo   veci   neboli   zistené   zbytočné   prieťahy v konaní, konajúce súdy plynulo vo veci konali, sťažovateľ, ako aj jeho právny zástupca využili všetky možnosti dané im procesným poriadkom v konaní o obnove konania, preto nebolo možné konštatovať ani porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čoho sa sťažovateľ domáhal.

Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008