znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 84/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod   sp.   zn.   6   C   342/2004   a v konaní   Krajského   súdu   v Žiline   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 497/2005 a sp. zn. 30 Co 20/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 (sťažovateľ označil len čl. 6; pozn.), čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 6 C 342/2004 a v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 8 Co 497/2005 a sp. zn. 30 Co 20/2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 9. decembra 2004 návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý sa vedie pod sp. zn. 6 C 342/2004. Uznesením z 20. septembra 2005 okresný súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu prebiehajúceho konania o spôsobilosti   sťažovateľa na právne úkony,   ktoré   je vedené   Okresným súdom Bratislava   II   pod   sp.   zn.   Ps   12/04.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu o prerušení konania odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 497/2005-52 z 31. januára 2006 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal 29. marca 2006 dovolanie. Okresný súd uznesením z 25. apríla 2006 vyzval   sťažovateľa,   aby   predložil   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie v dovolacom konaní, a súčasne ho poučil o možnosti požiadať súd o ustanovenie právneho zástupcu   z radov   advokátov.   Uznesením   z 29.   mája   2006,   ktoré   vydala   vyššia   súdna úradníčka,   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu v dovolacom   konaní.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodla   zákonná sudkyňa 13. júna 2006 tak, že napadnuté uznesenie zrušila. Okresný súd 12. júla 2006 a 27. júla   2006   sťažovateľa   vyzval   na   predloženie   dokladov   k žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu a znovu o nej rozhodol uznesením z 10. augusta 2006 tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd odvolanie proti tomuto uzneseniu odmietol uznesením č. k.   30   Co   20/2006-114   z 20.   novembra   2006   ako   oneskorene   podané.   Okresný   súd 2. januára 2007 sťažovateľa vyzval, aby si zvolil advokáta pre zastupovanie v dovolacom konaní.

Sťažovateľ vo vzťahu k označeným základným právam uviedol : „Konanie Ps 12/04 však neznamená potvrdenie nespôsobilosti sťažovateľa, pretože neexistuje   rozsudok   -   právoplatný   a   iba   na   základe   prezumpcie   nespôsobilosti   právnej domnienky (tajnou túžbou súdu v Žiline) prerušil konanie, v ktorom súd aj tak nekonal. Týmto Okresný súd v Žiline porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a rovnako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Rovnako súd porušuje aj právo podľa čl. 14 – každý má spôsobilosť na práva; čl. 19 ods. 1 – právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a na ochranu mena. Súd k osobe sťažovateľa pristupuje ako k bláznovi, svojvoľne a nie na základe rozsudku, čím sťažovateľa brutálne uráža...

Súdy v Žiline sa správajú zjavne nepriateľsky z dôvodu, že sťažovateľ vyhral nad nimi 4 x pred Ústavným súdom a 2 x pred Európskym súdom, čím porušujú čl. 12 ods. 4 Ústavy SR.

Prerušením konania 6 C/342/2004 porušujú právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.

Nekonaním porušujú právo podľa čl. 48 ods. 2. Neustanovením advokáta porušujú čl. 47 ods. 2 – právo na právnu ochranu. Súdy v Žiline porušujú čl. 6 - 13, 14 a 17 podľa medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11...“

Sťažovateľ   v prílohe   okrem   iných   dokladov   predložil   kópiu   sťažnosti   predsedovi okresného súdu podanú 14. decembra 2005, v ktorej namietal zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 6 C 342/2004, kópiu sťažnosti predsedovi krajského súdu podanú 29. marca 2006, v ktorej namietal nečinnosť predsedu okresného súdu, a kópiu sťažnosti podanú 18. apríla 2006 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá sa netýka konaní namietaných v tejto sťažnosti ústavnému súdu.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ žiada o ustanovenie právneho zástupcu a vo veci samej žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že okresný súd a krajský súd   porušili   ním   označené   základné   práva,   uložil   okresnému   súdu   vo   veci   sp.   zn. 6 C 342/2004   konať,   uložil   súdom   zaplatiť   mu „satisfakciu“ po   500   000   Sk   a uložil okresnému   súdu   a krajskému   súdu   alternatívne   v prípade   nesplnenia   týchto   povinností zaplatiť mu 3 000 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru postupom a rozhodnutiami v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 6 C 342/2004 a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 497/2005 a sp. zn. 30 Co 20/2006.

Sťažovateľ už namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   C   342/2004-39 z 20. septembra   2005   a postupom   a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   497/2005-52 z 31. januára 2006 sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. I. ÚS 214/06-11 z 28. júna 2006.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom a uznesením okresného súdu o prerušení konania č. k. 6 C 342/2004-39 z 20. septembra 2005 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 497/2005-52 z 31. januára 2006 ústavný súd odmietol pre neprípustnosť, pretože o tejto časti sťažnosti rozhodol   už   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   214/06-11   z 28.   júna   2006   a nedostatok   právomoci vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu a nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným   základným   právom   a postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   nemožno odstrániť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 14, čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   vzhľadom   na   princíp subsiadirity   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   rozhodnutie   okresného   súdu preskúmal na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom (napr. právoplatným uznesením   o prerušení   konania)   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní. V prerušenom   konaní   súd   nemôže   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho   účastníkov,   a tým   nemôže   dôjsť   k naplneniu   účelu týchto práv (nález sp. zn. II. ÚS 103/06 a v ňom uvedená judikatúra). Preto nie je možné nečinnosť   okresného   súdu   v merite   veci   po   prerušení   konania   označiť   ako   zbytočné prieťahy.

Vzhľadom   na   dobu,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   na   začatie   konania (9. decembra 2004) do prerušenia konania (20. septembra 2005) by nebolo dôvodné ani v tejto   fáze   konania   hodnotiť   postup   okresného   súdu   ako   porušenie   sťažovateľom označeného základného práva. V súvislosti s podaním dovolania (29. marca 2006) okresný súd   po   prerušení   konania   vyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatku   právneho zastúpenia v dovolacom konaní (25. apríla 2006 a 2. januára 2007) a rozhodoval o žiadosti sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   (29.   mája   2006 a 10. augusta 2006). Podľa názoru ústavného súdu bol postup okresného súdu vzhľadom na jeho úlohu v tejto fáze konania dostatočne efektívny.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   hodnotiť   postup   okresného   súdu   ako   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pod sp. zn. 8 Co 497/2005 bolo vedené odvolacie konanie proti uzneseniu okresného súdu   o prerušení   konania   z 20.   septembra   2005. Krajský   súd   uznesením   č.   k. 8 Co 497/2005-52   z 31.   januára   2006   napadnuté   uznesenie   potvrdil.   Sťažovateľovi   bolo uznesenie krajského súdu doručené 24. marca 2006 (podľa údajov v dovolaní). Vzhľadom na   to,   že   sťažnosť   podal   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   počítanej   od   právoplatnosti napadnutého   rozhodnutia   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný súd obdobne ako vo veci sp. zn. II. ÚS 310/06 uvádza, že nemá žiaden právny význam, že sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu krajského súdu 29. marca 2006 dovolanie, lebo podľa zistenia ústavného súdu   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   dovolacie   konanie   rozhodnutím   sp. zn.   5   Cdo   31/2007 zo 14. februára 2007 zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.   Zastavenie   dovolacieho   konania   odôvodnil   najvyšší   súd   tým,   že napriek opakovaným výzvam okresného súdu sťažovateľ nepredložil splnomocnenie pre advokáta na   zastupovanie   v dovolacom   konaní,   a teda   nesplnil   zákonnú   podmienku   pre   takéto konanie (§ 241 ods. 1 druhá veta OSP). Vzhľadom na to rozhodnutie dovolacieho súdu nemalo   v okolnostiach   prípadu   žiaden   vplyv   na   prvostupňové   ani   odvolacie   konanie právoplatne skončené pred okresným súdom a krajským súdom.

Ústavnému súdu ostalo posúdiť namietané porušenie základných práv sťažovateľa postupom   a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   30   Co   20/2006-114   z 20.   novembra 2006, ktorým   krajský   súd   zamietol   ako   oneskorene   podané   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 10.   augusta   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní. Sťažovateľ vo vzťahu k označenému konaniu   krajského   súdu   sťažnosť   osobitne   neodôvodnil,   nepreukázal   teda   existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a namietanými základnými právami, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Ako vyplynie z nižšie uvedeného odôvodnenia, sťažovateľ nepreukázal ani to, že mu bola spôsobená ujma na jeho právach, a preto je namietané porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy zjavne neopodstatnené.

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 14 ústavy preto, že okresný súd prerušil konanie sp. zn. 6 C 342/2004 z dôvodu prebiehajúceho konania iného súdu o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony, s čím sťažovateľ nesúhlasí. Táto námietka však nemá žiadnu   súvislosť   s postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní sp.   zn. 30 Co 20/2006 a z toho dôvodu je namietané porušenie čl. 14 ústavy v uvedenom konaní krajského súdu zjavne neopodstatnené.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci,   pretože   o ochrane   práv   podľa   čl.   19   ústavy   rozhodujú   všeobecné   súdy (I. ÚS 2/00, II. ÚS 165/02) a ústavný súd nemôže svojím konaním nahrádzať právomoc všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľom napadnuté rozhodnutie nevydal orgán verejnej správy, ale všeobecný súd, a preto v tomto prípade nemožno uvažovať o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosť štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98).

Ústavný súd už vyslovil, že k porušeniu práva na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy by došlo vtedy, ak by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného   orgánu   umožnené   hájiť   jeho   záujmy   prostredníctvom   zvoleného   či   ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu bolo bránené pri realizácii jeho práva na právnu pomoc v rozpore s podmienkami ustanovenými zákonom (IV. ÚS 345/04).

Z čl.   47   ods.   2   ústavy   nevyplýva   absolútne   právo   sťažovateľa,   aby   mu   na   jeho požiadanie   bol   ustanovený   právny   zástupca   z radov   advokátov,   ale   aby   v rozsahu ustanovenom zákonom mohol v konaní pred súdom, resp. iným orgánom využiť právnu pomoc advokáta. Aby sťažovateľ mohol toto právo realizovať, musí mu byť právna pomoc dostupná. Zvlášť to platí v prípade, ak zákon vyžaduje obligatórne právne zastúpenie ako podmienku konania, pretože v opačnom prípade by určitej skupine osôb (ktorí pre svoje majetkové pomery nemôžu zaplatiť služby advokáta) nebola dostupná súdna ochrana ich práv. Zákon preto počíta s možnosťou ustanovenia právneho zástupcu, ak je to potrebné na ochranu   záujmov   účastníka   konania   (§   30   OSP)   za   predpokladu   splnenia   zákonných podmienok (§ 138 OSP).

Sťažovateľ   svoje   právo   požiadať   o ustanovenie   právneho   zástupcu   využil a rozhodnutie   okresného   súdu   o jeho   žiadosti   napadol   odvolaním,   o ktorom   krajský   súd rozhodol tak, že ho odmietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:„Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   navrhovateľ   osobným   podaním   na   Okresnom   súde v Žiline dňa 6. 9. 2006 odvolanie.

Doručenka   vrátená   súdu   osvedčuje   nielen   vykonanie   doručenia,   ale   aj   čas doručenia.   Z   doručenky   o doručení   uznesenia   navrhovateľovi   (č.   l.   91)   vyplýva,   že uznesenie si prevzal dňa 16. 8. 2006. Navrhovateľ bol v predmetnom uznesení okresným súdom riadne poučený o možnosti podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p.). Nakoľko navrhovateľ prevzal uznesenie dňa 16. 8. 2006, posledný deň zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na deň 31. 8. 2006. Navrhovateľ   podal   predmetné   odvolanie   osobne   na   Okresnom   súde   v Žiline   dňa 6. 9. 2006,   teda   po   zákonom   stanovenej   lehote.   Rovnako   navrhovateľ   spolu   s podaním odvolania nepodal ani žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty z ospravedlniteľného dôvodu v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 O. s. p.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolanie navrhovateľa odmietol v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. ako podané oneskorene.“

Krajský súd pred tým, ako mohol z vecnej stránky preskúmať podané odvolanie, skúmal, či sú splnené všetky procesné podmienky odvolacieho konania a dospel k záveru, že odvolanie je podané oneskorene. Sťažovateľ inak vo svojej sťažnosti ani netvrdil, že by krajský súd oneskorenosť podania odvolania nesprávne vyhodnotil. Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci   o ňom   konať   a rozhodnúť,   a   toho,   či   sú   splnené   iné   zákonom   ustanovené náležitosti,   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o merite   návrhu   –   inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex (napr. I. ÚS 94/05).

Za porušenie základného práva alebo slobody občana nemožno považovať neúspech (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   preskúmava porušovanie   práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou   a   nezaoberá   sa   osobnou nespokojnosťou jednotlivca so súdnym rozhodnutím (I. ÚS 55/94).

Preto   samotná   nespokojnosť   sťažovateľa   s rozhodnutím   o jeho   odvolaní   (ani s rozhodnutím o jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov) nie je dôvodom na namietanie porušenia jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Zo   sťažnosti   a jej   príloh   nevyplýva   iný   argument   sťažovateľa   na   podporu   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovateľom uvedené nekonanie súdu ako dôvod porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa zjavne nevzťahuje na napadnuté odvolacie konanie, ale na postup okresného súdu v konaní sp. zn. 6 C 342/2004, ako to vyplýva z petitu sťažnosti (sťažovateľ žiada uložiť okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 6 C 342/2004). Vzhľadom na prvý bod petitu, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj krajským súdom (hoci bez označenia konkrétneho konania), ústavný súd   posúdil   aj   túto   námietku.   Z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   30   Co   20/2006-114   je zrejmé, že o odvolaní podanom 6. septembra 2006 krajský súd rozhodol 20. novembra 2006 a okresnému súdu bolo rozhodnutie doručené 1. decembra 2006, z čoho vyplýva zjavná neopodstatnenosť   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tomto konaní krajského súdu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup na súd nie je absolútne. Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty. Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci opravný   prostriedok   (pozri   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.   Španielsko,   rozsudok z 28. októbra 1998).

O porušení práva sťažovateľa na prístup k súdu ako základný predpoklad realizácie práva   na spravodlivý   súdny   proces   by   bolo možné uvažovať len   v tom   prípade,   ak   by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, čo však sťažovateľ netvrdil a k takémuto záveru nedospel ústavný súd ani po posúdení napadnutého uznesenia   v rozsahu   sťažovateľových   námietok   v sťažnosti.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného   súdu   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu v konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia tohto práva.

Pretože ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh nezistil žiadnu možnosť porušenia práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   (ani   z hľadiska   práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote),   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 Dohovoru   vzťahuje iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných Dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   Dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (m. m.   IV. ÚS 36/04).   Preto   nemôže skutočnosť, že sťažovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, znamenať porušenie jeho práva podľa čl. 13 Dohovoru.

Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 Dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Sťažovateľ nepreukázal, akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia práv podľa čl. 14 a 17 Dohovoru, a žiadne také okolnosti nevyplývajú z postupu a rozhodnutia krajského   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   v časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom   rozsahu,   nebolo   už   dôvodné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007