znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 84/03-19Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. B., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,   porušenia základného práva podnikať upraveného v čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   ľudského   práva   vlastniť   majetok upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2002 č. k. 15 Co 215/02-120 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 25. februára 2002, č. k. 5 C 183/01-84, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. B. v časti, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv upravených   v čl.   20   ods.   1   a 4   a v čl.   35   ods.1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv upravených   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd

a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 25. februára 2002 č. k. 5 C 183/01-84 o d m i e t a   pre nedostatok právomoci;

b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2002 č. k. 15 Co 215/02-120   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   doručené 21. februára 2003 podanie MUDr. M. B., bytom M., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom Advokátska kancelária, B.,. Z obsahu podania vyplýva, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   upraveného   v čl.   20   ods.   1   a   4 ústavy, porušenie jej základného práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 12. novembra 2002, č. k. 15 Co 215/02-120, ktorý bol sťažovateľke doručený 12. decembra 2002, keď nadobudol aj právoplatnosť, a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 25. februára 2002 č. k. 5 C 183/01-84.

Označeným rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so   sídlom   Mamateyova   17,   Bratislava,   o zaplatenie 45. 576,98 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Okresný súd argumentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tým, že návrh je podaný predčasne vzhľadom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovni   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   zákon č. 273/1994 Z. z.), podľa ktorého bol odporca (Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľke (sťažovateľke) dlžobu po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia   účinnosti   vyhláseného   konkurzu   (rozhodnutie   o vyhlásení   konkurzu   bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči nej preukáže. Krajský súd oprel svoje rozhodnutie aj o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je   nepochybné,   že   na   majetok   zrušenej   poisťovne   bol   vyhlásený   konkurz,   čím   došlo k prerušeniu   likvidácie,   ktorá   do   dňa   rozhodovania   Krajského   súdu   v Bratislave   nebola právne ukončená. Pretože nie je známa výška majetkového zostatku zrušenej poisťovne ani rozsah   uspokojených   záväzkov   poisťovne   voči   zdravotníckym   zariadeniam,   nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   v namietaných rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby, prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   základné   práva a slobody,   ktoré   sú   v zmysle   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“.

Z tohto   právneho   východiska   vyvodzuje   sťažovateľka   záver,   že   v   namietaných rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj k porušeniu jej základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj ľudského práva upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Keďže podanie neobsahovalo všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie podania s osobitným zreteľom   na   upresnenie   návrhu,   ako   má   vo   veci   ústavný   súd   rozhodnúť.   Sťažovateľka doplnila   svoje   podanie   v súlade   s výzvou   ústavného   súdu   listom   doručeným   ústavnému súdu 25. marca 2003.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález: „Zamietnutím návrhu na zaplatenie 45.576,98 Sk s príslušenstvom rozsudkami Okresného súdu Bratislava V. č. k. 5 C 183/01-84 a Krajského súdu Bratislava č. k. 15 Co 215/02-120 v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2002, č. k. 15 Co 215/02-120 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 25. 2. 2002, č. k. 5 C 183/01-48 sa zrušuje.   Slovenská   republika   je   povinná   zaplatiť   navrhovateľke   čiastku   50.000,-   Sk   k rukám navrhovateľa   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia   označených   základných   ústavných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 5 C 183/01-84 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   ústavných   práv sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   voči   okresnému   súdu   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásahu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 183/01-84 z 25. februára 2002.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci.

2.   Zvyšok   sťažnosti,   ktorým   sťažovateľka   namieta   porušenie   ústavných   práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   215/02-120,   treba   považovať   za   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka   na   vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003