znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 84/02-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody, B. K., vo veci porušenia jeho ľudských práv a slobôd upravených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 3 T 90/99 a v súvisiacich konaniach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. mája 2002 doručené podanie P. O., toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody, B. B. - K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré podľa obsahu možno označiť ako sťažnosť. Sťažovateľ je toho názoru, že v trestnom konaní vedenom proti nemu na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 3 T 90/99 a na Krajskom súde v Žiline (odvolacie konanie) boli porušené jeho   ľudské práva a základné slobody upravené v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm.d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to z dôvodu nevypočutia potenciálnych svedkov. Sťažovateľ sa obrátil v tejto veci na ústavný súd so žiadosťou o povolenie obnovy konania už svojím podaním z 15. januára 2002, ústavný súd podanie navrhovateľa odložil podľa   §   23a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), nakoľko nespĺňalo podmienky podania, o ktorom by bol ústavný súd oprávnený konať.

Ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Ochranu základných   práv   a slobôd   a ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“) poskytuje fyzickým osobám v rozsahu a za podmienok uvedených v čl. 127 v spojení s čl. 154c ods. 1 ústavy a zákonom o ústavnom súde.

V danom prípade sťažovateľ namieta tak z prípravného konania, ako aj z konania pred   súdom   zákonnosť   ním   označeného   trestného   konania   nevypočutie   potenciálnych svedkov,   porušenie   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré   bližšie   upravujú   práva   na obhajobu a dôkazovú situáciu.

Ústavný súd v súlade s doterajšou svojou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 76/02, II. ÚS   83/02)   uvádza,   že   do   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   hodnotiť   myšlienkový postup   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k záveru   a nadväzujúcemu   rozhodnutiu.   Tento myšlienkový postup môže preskúmať súd opravný v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov. Čo sa týka vykonania dôkazov a možnosti vyjadrenia sa k nim,   ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   (I.   ÚS   98/97, I. ÚS 64/97)   uviedol,   že   súd   nemá   povinnosť   vykonať   všetky   dôkazy,   ako   aj   dôkazy označené účastníkom konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi   v spojení   so   zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. V konaní pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľ   uplatniť   len   také   porušenia   základných   práv a slobôd, ktoré nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ však neuviedol také skutočnosti, ktoré by zakladali právomoc ústavného súdu, a preto jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci vo veci konať podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy však nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ani ústavná, ani zákonná úprava sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ju   nekvalifikuje   ako   individuálny   prostriedok   ochrany ľudských práv a základných slobôd nachádzajúci indviduálne konania o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné sťažovateľom do 31. decembra 2001.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2002